Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
cbc/394731.5de37f.pdf
PDF · 163.08 KB
No categories available
4Cdo/227/2014
Legal thesis Official
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 227/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky C., so sídlom v Č.,
N., IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., IČO: X., za ktorú koná JUDr. B., PhD., konateľ
a advokát, proti odporkyni A., bývajúcej v T., o zaplatenie 410,52 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 10 C 320/2013, o dovolaní navrhovateľky
proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 27. februára 2014 sp. zn. 8 Co 110/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka sa návrhom (doručeným okresnému súdu 28. marca 2013)
na uplatnenie pohľadávky podaného podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu (ďalej aj „nariadenie“), a jeho Prílohy č. 1, domáhala zaplatenia sumy
410,52 Eur titulom pohľadávky zo zmenky a jej príslušenstva pozostávajúceho
zo zmenkového úroku vo výške 0,25% denne, úroku vo výške 6% ročne a zmenkovej odmeny
vo výške 1/3% zmenkovej sumy (to všetko za obdobia uvedené v návrhu), a trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku.
Okresný súd Komárno navrhovateľku výzvou z 3. septembra 2013 vyzval
na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 24,50 Eur podľa položky 1 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 71/1992 Zb.“) v lehote desať dní od doručenia výzvy a poučil ju o následku
jeho nezaplatenia podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., ktorým je zastavenie konania,
s tým, že pred zaplatením celého poplatku v správnej výške nemôže súd vo veci konať.
Uznesením zo 7. októbra 2013, č.k. 10 C 320/2013-28, Okresný súd Komárno konanie
zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia súd s poukazom na § 1, § 2, § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
konštatoval, že súdny poplatok zo strany navrhovateľky nebol v súdom stanovenej lehote
zaplatený napriek tomu, že zásielka s výzvou bola riadne doručená a účastníčka bola poučená
o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Nitre uznesením z 27. februára 2014,
sp. zn. 8 Co 110/2014, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne
v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka
súdny poplatok zaplatila po lehote, len čiastočne vo výške 16,50 Eur, preto odvolací súd
nemohol na túto skutočnosť prihliadať, aj keď na existenciu zaplatenia v čase rozhodovania
odvolací súd prihliadať musí. Výška súdneho poplatku bola správna a odvolateľkou ani
nebola napadnutá, napriek tomu súdny poplatok v celom rozsahu zaplatený nebol. K námietke
navrhovateľky o neprípustnosti zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
v zmysle nariadenia súd uviedol, že odvolateľka neuviedla žiadne konkrétne ustanovenia
nariadenia na preukázanie tohto tvrdenia a ani ho nezdôvodnila. Podľa odvolacieho súdu
sa v nariadení takéto ustanovenie ani nenachádza, preto je treba rozhodnutie súdu prvého
stupňa považovať za vecne správne, keďže súdny poplatok nebol zaplatený v celej výške.
Proti uvedenému uzneseniu podala dovolanie navrhovateľka s tým, že jej v konaní
bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací súd
aplikovaním právnych predpisov, ktoré v danej veci nebolo možné aplikovať, navodil
procesný stav, kedy konanie právoplatne zastavil a vec meritórne neprejednal. Takýmto
postupom jednak prvostupňového súdu, jednak súdu odvolacieho, bola navrhovateľke odňatá
možnosť konať pred súdom i právo na prístup k súdu, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý
proces. Podľa navrhovateľky sa v tomto prípade súdne konanie viedlo v režime nariadenia,
ktoré nepripúšťa jeho zastavenie pre nezaplatenie súdneho poplatku, súd preto musí bez
ohľadu na túto skutočnosť v konaní pokračovať, vo veci postupovať podľa nariadenia, teda
vo veci meritórne konať a v prípade nezaplatenia súdneho poplatku tento od navrhovateľky
vymáhať s poukazom na § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., keďže už začal konať vo veci
samej. Rozhodujúcou skutočnosťou pre to, aby súd v konaní postupoval podľa nariadenia
a konal meritórne je podľa dovolateľky len doručenie riadneho návrhu a nie zaplatenie
súdneho poplatku. Na základe uvedeného dovolateľka žiadala rozhodnutia oboch súdov
nižšieho stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie
ale nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, ZSP č. 38/1998 a ZSP č. 23/1998).
Treba však podotknúť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. pritom
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.
Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru navrhovateľky jej postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto sa dovolací súd zameral osobitne na preskúmanie tejto
vady a jej prípadného výskytu v konaní pred súdom prvého a druhého stupňa.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv. O prípad odňatia možnosti pred súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví
konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.,
hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997). So zreteľom na uvedené dovolací
súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom prípade dané procesné predpoklady.
Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská
republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv
na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 5
ods. 1 písm. a/ tohto zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ. Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8
ods. 1).
Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený
poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd
vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní
od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie
zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. Podľa
§ 10 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. pre nezaplatenie poplatku prvostupňový súd
konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.
Nariadenia ako všeobecne záväzné právne akty Európskej únie, ktoré sú priamo
aplikovateľné vo všetkých členských štátoch (čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie), nášmu právnemu poriadku nekonkurujú, ale sú jeho súčasťou s tým, že majú prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky (čl. 7 ods. 2 ústavy). Sú to normatívne akty, ktoré
sú záväzné v celistvosti (vo všetkých ich častiach) a majú účinky podobné slovenskému
zákonu (podľa článku I-33 ods. 1 neúspešnej Zmluvy o Ústave pre Európu sa nariadenie malo
nazývať „európsky zákon“). Toto postavenie má za následok, že uvedené akty nemožno
aplikovať izolovane (pri zachovaní ich prednosti a celistvosti), ale v spojení s vnútroštátnym
právom, pokiaľ nariadeniami upravené otázky vnútroštátne právo neupravuje inak alebo
týmto aktom neodporuje (bližšie viď rozhodnutie vo veci Simmenthal, C - 106/77).
Absentujúca právna úprava určitej (i procesnej) otázky v nariadení preto nemá za následok
vylúčenie použitia vnútroštátnych právnych predpisov (pri zachovaní zásad vyjadrených
v rozhodnutiach Komisia proti Veľkej Británii 128/78, Komisia proti Taliansku 39/72, vo veci
Bussone z 30. novembra 1978 C – 31/78, Amsterdam Bulb z 2. februára 1977, C – 50/76
a iné), práve naopak, pri ich priamej aplikácii súd prioritne použije ustanovenia tohto aktu
(ako celku), a subsidiárne v otázkach nariadením neošetrených (a zároveň takých, ktorých
použitie nariadenie nevylučuje), postupuje podľa právneho poriadku konkrétneho členského
štátu. Uvedený postup vyplýva zo samotného charakteru práva únie a zakotvuje ho aj väčšina
nariadení ustanovením v podobe odkazu na vnútroštátne právo. Výnimkou nie je ani
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Podľa článku 19 nariadenia pokiaľ toto
nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie. Za procesné právo pritom
treba považovať nielen Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis v konaní
pred súdmi Slovenskej republiky, ale aj ostatné právne predpisy, ktoré súvisia s konaním pred
súdom, teda i zákon č. 71/1992 Zb. upravujúci okrem iného výšku súdnych poplatkov
a postup súdu pri jeho vyrubovaní.
Námietka dovolateľky, že postup súdu, ktorým konanie začaté podľa nariadenia
zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, nie je prípustný, pretože nariadenie možnosť
zastavenia súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku neupravuje, je preto
neopodstatnená. Nariadenie otázku spoplatňovania konania a úkonov vo veciach s nízkou
hodnotou sporu ako takú neupravuje, výslovne však počíta s povinnosťou platiť súdne
poplatky (Príloha č. 1 bod 6), ktorá sa v zmysle článku 19 nariadenia spravuje vnútroštátnym
procesným právom. Tvorca nariadenia zrejme nepredpokladal, že by konanie v týchto veciach
mohlo stroskotať na neochote účastníkov platiť ich, keďže cieľom uvedenej úpravy bolo
predovšetkým urýchlenie konania a zjednodušenie prístupu k spravodlivosti (bod 7
Preambuly), ktoré je v prvom rade v záujme účastníkov. Ak by pôvodca nariadenia mal
v úmysle oslobodiť účastníkov takéhoto konania od platenia súdnych poplatkov,
resp. nepodmieňovať konanie zaplatením súdneho poplatku, výslovne by to v akte uviedol
tak, ako to považoval za potrebné ohľadom zastupovania účastníka advokátom alebo inou
osobou s právnickým vzdelaním (bod 15 Preambuly). Procesný postup súdov nižšieho stupňa
bol preto správny, keď na vec okrem nariadenia aplikovali aj zákon č. 71/1992 Zb.
a po nezaplatení súdneho poplatku bolo konanie v zmysle tohto predpisu zastavené.
Rovnako je treba považovať za korektný postup súdov pri aplikácii zákona č. 71/1992
Zb.
Navrhovateľke podaním návrhu na uplatnenie pohľadávky na Okresnom súde
Komárno dňa 28. marca 2013, ktorý bol zároveň návrhom na začatie konania podľa § 79
ods. 1 O.s.p., vznikla poplatková povinnosť (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.). Túto
povinnosť navrhovateľka vzhľadom k tomu, že nespĺňala zákonné predpoklady
pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (§ 4 zákona č. 71/1992 Zb.) ani nebola súdom
od platenia individuálne oslobodená (§ 138 ods. 1 O.s.p.), bola povinná riadne splniť.
K splneniu tento povinnosti nedošlo, súd prvého stupňa preto navrhovateľku správne vyzval
na zaplatenie súdneho poplatku výzvou. Výšku poplatku i správne vyčíslil na 24,50 Eur
(návrh na uplatnenie pohľadávky nie je spoplatnený osobitnou položkou Sadzobníka, preto
súd aplikoval všeobecnú položku 1 písm. a/ Sadzobníka) a v súlade so zákonnou úpravou
účastníčku i náležite poučil o následku jeho nezaplatenia v zmysle § 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. Podmienky na zastavenie konania v zmysle uvedeného ustanovenia preto boli
splnené. Ani odvolací súd procesne nepochybil, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil, neprihliadnuc pritom na skutočnosť, že súdny poplatok bol
navrhovateľkou 30. októbra 2013 čiastočne zaplatený. Súd je povinný vychádzať zo stavu,
ktorý existuje v čase jeho rozhodnutia (§ 154 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 a § 211
ods. 2 O.s.p.). V zmysle zásady, podľa ktorej ak v konkrétnom prípade prichádzajú do úvahy
rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, má byť uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických a právnických osôb (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2007, sp. zn. II. ÚS 148/06), súd mohol
prihliadať na zaplatenie súdneho poplatku (avšak len zaplatenom v celom rozsahu)
po uplynutí lehoty na podanie odvolania len do rozhodnutia o odvolaní (R 4/2003, mutatis
mutandis R 16/2010). Zo súdneho spisu však vyplýva, že v čase rozhodovania odvolacieho
súdu poplatok zaplatený nebol, resp. bol zaplatený len čiastočne, čo však nemá vplyv
na uvedený postup súdu, ktorý nemá povinnosť ďalšou výzvou poplatníka vyzvať
na zaplatenie nedoplatku súdneho poplatku (R 22/1998). S ohľadom na značný časový odstup
medzi čiastočným zaplatením súdneho poplatku a rozhodnutím odvolacieho súdu treba mať
za to, že navrhovateľka mala (pri vedomosti o presnej výške poplatku, ktorú ani nenamietala)
dosť času na jeho úhradu, čo však neurobila a poplatkovú povinnosť si nesplnila. Odvolací
súd preto nemohol inak, než rozhodnutie okresného súdu potvrdiť, a jeho postup bol súladný
so zákonom i s nariadením.
K námietke dovolateľky, že súd nemal konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku
zastaviť, ale poplatok vymáhať s poukazom na § 10 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.,
dovolací súd uvádza, že na takýto postup neboli splnené podmienky. Podľa uvedeného
ustanovenia súd konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku obligatórne nezastavuje,
ak je splnená podmienka, že už začal konať vo veci samej. Konaním vo veci samej sa pritom
rozumejú procesné úkony smerujúce k príprave pojednávania (§ 114 O.s.p.)
resp. k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a O.s.p.), nie procesné úkony
smerujúce k splneniu základných procesných podmienok, za ktorých jedine súd môže vo veci
konať, a medzi ktoré sa zaraďuje aj zaplatenie súdneho poplatku za návrh a reparácia miestnej
príslušnosti tak, ako to bolo v prejednávanej veci. O procesne správnom postupe súdu svedčí
aj skutočnosť, že za účelom zaplatenia súdneho poplatku bola účastníkovi zaslaná výzva
a povinnosť zaplatiť súdny poplatok mu nebola uložená uznesením, ktoré procesné situácie
je potrebné dôsledne rozlišovať (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 20. marca 2014, sp. zn. 8 Sži 18/2013). Ani táto námietka dovolateľky preto neobstojí.
Dovolací súd dospel k záveru, že v konaní pred súdom prvého a druhého stupňa
nedošlo k takým procesným pochybeniam, ktoré by mali za následok odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom. Samotné vyrubenie súdneho poplatku a následné zastavenie
konania pre jeho nezaplatenie nemá samo osebe za následok odňatie možnosti konať
pred súdom, ak pre takýto postup súdu boli splnené zákonné podmienky. Procesne správnym
postupom súdu nemôže dôjsť k vzniku vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ani k porušeniu práva
na súdnu ochranu a s ním súvisiace právo na spravodlivý súdny proces. Postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako
nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že povinnosťou platiť súdny poplatok
sa zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozhodnutiach opakovane
zdôraznil, že táto povinnosť nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup
k súdu, ktoré by samo o sebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (rozsudok ESĽP z 19. júna 2001 vo veci Kreuz v. Poľsko),
a z Dohovoru nevyplýva ani právo na bezplatné súdne konanie (rozsudok ESĽP vo veci Airey
v. Írsko z 9. októbra 1979). Ústavný súd Slovenskej republiky má práve tak
za to, že všeobecný súd musí prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím materiálnej ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého a riadneho výkonu
spravodlivosti pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva jednak
spoplatňovaním úkonov súdneho konania a jednak rozhodovaním o zastavení konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku (mutatis mutandis I. ÚS 45/09).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., dovolací súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová