Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
819/393136.248c91.pdf
PDF · 117.64 KB
No categories available
7Cdo/54/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 54/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa ENERGOSERVIS
Janda, s.r.o., so sídlom Mariánske Hory, 28. října 829/270, Ostrava, Česká Republika,
zastúpeného KRAUS & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Jasovská 23, proti
odporcovi I. S., bývajúcemu v L., o zaplatenie 3 385,31 € s prísl., vedenej na Okresnom súde
Bratislava V pod sp. zn. 8 C 351/2007, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 9. júla 2013 sp. zn. 14 Co 12/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi sa právo na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 18.10.2011, č. k. 8 C 351/07-317 zamietol
návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 3385,31 € od odporcu, a to
z dôvodu, že na základe plnej moci mu poskytol právne služby, a to aj napriek tomu, že
žalovanú sumu 101.986,- Sk mu riadne vyfakturoval, odporca napriek tomu, že faktúra
sa stala splatnou, túto nezaplatil. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že navrhovateľ nebol dobromyseľný, nepostupoval ako advokát pri zastupovaní
odporcu s potrebnou odbornou starostlivosťou, o vec sa nezaujímal, nepodnikol kroky
potrebné k overeniu, či a kedy bola žaloba na súd doručená a z toho dôvodu súd určil, že
odporca nemá povinnosť poskytnúť navrhovateľovi ako právnemu zástupcovi za poskytnuté
právne služby odmenu.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 09.07.2013 č. k.
14 Co 12/2012 - 369 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219
ods.2 O.s.p.) a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania s odôvodnením, že súd
prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, rozhodnutie patričným
spôsobom odôvodnil, na ktoré dôvody odvolací súd poukázal. Ďalej vo svojich dôvodoch
odvolací súd okrem iného uviedol: „K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd
považuje za potrebné len zdôrazniť, že odporca splnomocnil J.J. na jeho zastupovanie v celom
konaní, bol povinný v zmysle § 15 zákona o advokácii riadiť sa pokynmi klienta a chrániť
jeho záujmy. Z vykonaného dokazovania možno vyvodiť záver, že k splnomocneniu reálne
došlo a aj k jeho následnej oprave, a na základe výpovedí svedkov došlo k spísaniu žaloby a
jej odsúhlaseniu odporcom. Treba však vychádzať s predmetu konania, ktorým je zaplatenie
odmeny J.J. za dva úkony právnej služby podľa vystavenej faktúry - úkon prípravy a prevzatia
zastupovania; a podanie žaloby v konkrétnom súdnom konaní. Nebolo sporné, že predmetom
tohto súdneho konania mala byť žaloba I. S. - VENUS proti odporcovi Slovenská republika -
Úrad geodézie kartografie a katastra, o náhradu škody za nesprávny úradný postup (podľa
plnej moci zo dňa 12.12. 2005). Nebolo sporné ani to, že žalovanú istinu mala tvoriť suma
19.026,594,- Sk, z ktorej si J. vypočítal výšku odmeny za právne úkony. Rozhodujúcou
otázkou bolo, či takáto žaloba bola skutočne podaná na súd, a ak áno či v súdnom konaní si
advokát riadne plnil svoje povinnosti ako právny zástupca. V tomto smere navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno. Súd sa v napadnutom rozsudku riadne vyporiadal s dôkazmi,
ktoré preukazovali, že žaloba súdu nebola doručená, a navyše originál plnej moci vystavenej
pre tento súdny spor bol založený v úplne inom súdnom spise. V súdnej evidencii bolo
zisťované podanie spornej žaloby nielen elektronicky, ale súdna úradníčka to preskúmala aj
fyzicky, kontrolou všetkých súdnych spisov, v ktorých figuruje odporca ako účastník došlých
v rozhodnom období na súd, a súčasne aj všetky podania, ktoré došli súdu deň, kedy mala byť
podľa J.J. a svedkov z jeho kancelárie podaná žaloba. Tvrdenie navrhovateľa o zlyhaní
evidencie nie je ničím podložené. Naopak, pôvodný navrhovateľ zjavne nevedel ani spisovú
značku súdneho konania, keďže ju neuviedol ani na vystavenej faktúre. Navyše ak by J.
skutočne k veci pristupoval s náležitou starostlivosťou, musel by v priebehu doby viac ako pol
roka (od údajného podania žaloby 19.1. 2006 do vystavenia spornej faktúry dňa 2.11.2006)
sám zistiť, že na súde žaloba chýba a konanie nebolo ani začaté“.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z dôvodov dovolania sa dá vyvodiť skutočnosť, že dôvody
dovolania dovolateľ zakladá na nezrozumiteľnosti a nepresvedčivosti odôvodnenia oboch
rozsudkov, čím by malo dôjsť k vadám konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p..
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že tvrdenia dovolateľa
sú nepravdivé a dovolanie podala neoprávnená osoba a preto ho navrhol odmietnúť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. júla 2013 sp. zn. 14 Co 12/2012
podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že podané
dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba
odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
navrhovateľa nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p.
nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Z koncipovaného obsahu dovolania možno vyvodiť prípustnosť dovolania
z arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, čím navrhovateľ vyvodzoval vady konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako
dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých
vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť nepravdivosť a nezrozumiteľnosť
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa, stotožnil sa aj s dôvodmi a s právnou argumentáciou
použitou v rozhodnutí súdu prvého stupňa, a preto ho ako vecne správne potvrdil.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv
a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom
na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť,
či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom
predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť
na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1,
§ 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, že nie každé porušenie procesných
predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu
vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu
a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani
neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý
predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.
V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný
kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.
S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú
tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237,
pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. (z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 30. januára 2013, sp. zn.
III. ÚS 551/2012-32).
Po preskúmaní rozhodnutí odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, dovolací súd
zistil, že predmetné rozhodnutia vykazujú všetky zákonné znaky, sú presvedčivé,
zrozumiteľné, vychádzajú z vykonaného dokazovania. Rozhodnutie odvolacieho súdu
podrobne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia a plne rešpektuje základné práva
účastníkov na spravodlivý proces ( pozri III. ÚS 115/2003). Dovolací súd poukazuje
na vyčerpávajúce odôvodnenie odvolacieho súdu v tej časti, kde poukázal na to, že nebolo
sporné, že predmetom súdneho konania mala byť žaloba I. S. – Venus proti odporcovi
Slovenská republika – Úrad geodézie, kartografie a katastra o náhradu škody a nebola sporná
ani žalovaná istina, z ktorej si navrhovateľ vypočítal odmenu za právne úkony. Rozhodujúcou
bola ale skutočnosť, či žaloba bola skutočne podaná, a ak áno, či si advokát riadne plnil
svoje povinnosti ako právny zástupca a v tomto smere navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno. Súdy sa v napadnutých rozhodnutiach riadne vysporiadali s dôkazmi, že žaloba
nebola podaná. Z uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že nezistil dovolací dôvod
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, že by bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať
pred súdom.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania navrhovateľa
nemožno vyvodiť z ust. § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ust. § 237 O.s.p. Preto dovolací súd dovolanie navrhovateľa
podľa § 243b ods. 5 v spojení s 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi dovolací súd nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, pretože mu trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.)
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová