Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6f4/393982.b745d0.pdf
PDF · 151.53 KB
No categories available
7Cdo/357/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 357/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. B., bytom v K.,
zastúpený JUDr. Jaroslavom Bódišom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Turistická č. 11,
proti odporkyni Slovenskej republike – Slovenská správa ciest, Bratislava, Miletičova č.
19, Organizačná zloţka Investičná výstavba a správa ciest Košice, Kasárenské nám. č. 4,
o zaplatenie 27.301,24 Eur s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.
zn. 36 C 135/2011, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9.
apríla 2014 sp. zn. 11 Co 148/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 11. októbra 2012 č. k. 36 C 135/2011 – 190
zamietol návrh navrhovateľa. O trovách konania rozhodol tak, ţe navrhovateľovi nepriznal
právo na náhradu trov konania. Navrhovateľ podanie ţalobného návrhu odôvodnil tým, ţe
bol vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., obec P., okres P.,
zapísaných v Katastri nehnuteľností, vedenom na Správe katastra P. na LV č. X., parcely č.
X. – zastavené plochy a nádvoria o výmere 18 m2 a parcely č. X. – zastavené plochy
a nádvoria o výmere 909 m2 a nehnuteľností vedených na LV č. X., parcely č. X. – zastavané
22
plochy a nádvoria o výmere 345 m, parcely č. X. – ostatné plochy o výmere 386 ma parcely
2
č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 986 m. Na uvedených parcelách bola
vybudovaná komunikácia cesta I. triedy. Uvedené parcely kúpnymi zmluvami uzavretými
medzi navrhovateľom ako predávajúcim a odporkyňou akom kupujúcou z 22. októbra 2008
previedol navrhovateľ na odporkyňu. Za obdobie od 12. júna 2009, resp. 7. februára 2007 do
22. októbra 2008 došlo u odporkyne k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko uţívala pozemky,
ktoré boli vo vlastníctve navrhovateľa bez právneho titulu a bez toho aby za uţívanie
predmetných pozemkov platila. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, ţe
navrhovateľ sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe kúpnych zmlúv zo 17.
mája 2006 a zo 17. novembra 2006, ktoré odkúpil od pôvodných vlastníkov. Na predmetných
nehnuteľnostiach uţ v tom čase bola vybudovaná cestná komunikácia – cesta I. triedy.
Navrhovateľ v čase kúpy nehnuteľností mal vedomosti o tom, ţe na pozemkoch sa
nachádzajú aj cesty. Dospel k záveru, čo navrhovateľ vo svojej výpovedi aj potvrdil, ţe
navrhovateľ pozemky kupoval za účelom získania nájomného, prípadne iného plnenia práve
z dôvodu, ţe na týchto pozemkoch sa nachádza miestna komunikácia. Súd prvého stupňa
preto posudzoval bezdôvodné obohatenie v dvoch časových rovinách. Prvá je vznik
bezdôvodného obohatenia v čase prevzatia veci bez právneho dôvodu. Moment prevzatia časti
nehnuteľnosti je momentom odňatia vlastníctva bez právneho dôvodu, dôsledkom čoho je
vznik bezdôvodného obohatenia. Subjektom na uplatnenie nároku (vecne aktívne
legitimovaný) je v danom prípade osoba, ktorej vlastníctvo bolo odňaté. Takýmito subjektmi
sú predchádzajúci vlastníci pozemkov. K protiprávnemu odňatiu nehnuteľností došlo vo
vzťahu k pôvodným vlastníkom. Druhá časová rovina vzniku bezdôvodného obohatenia je
celé obdobie neoprávneného uţívania. Stav obmedzenia výkonu vlastníckych práv
navrhovateľa trval v období od 12. júna 2006, resp. 7. februára 2007 do 22. októbra 2008.
Nárok navrhovateľa súd posúdil ako nárok v rozpore s dobrými mravmi, ktoré posudzoval
s prihliadnutím na okolnosti za akých došlo k získaniu vlastníctva sporných nehnuteľností
navrhovateľom. Navrhovateľ mal vedomosti, ţe nehnuteľnosti sú trvalo zastavané cestami.
Navrhovateľ konal v úmysle získať následne finančné výhody a to ţe v danom prípade
kupoval zaťaţené nehnuteľnosti o čom svedčí aj nízka cena týchto nehnuteľností za ktoré ich
kúpil a následne odpredal odporkyni za značne vyššiu hodnotu.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 9. apríla 2014 sp. zn.
11 Co 148/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Navrhovateľovi
nepriznal právo na náhradu trov konania. Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ v konaní
si uplatňoval právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ako jedno z oprávnení vlastníka.
Ide o nárok, ktorého priznanie by bolo vo vzťahu k navrhovateľovi v rozpore s dobrými
mravmi. Poukázal na to, ţe rozpor s dobrými mravmi je potrebné vidieť v širších
súvislostiach a teda aj v okolnostiach, za ktorých došlo k získaniu vlastníctva navrhovateľom,
keďţe v čase kúpy nehnuteľností bol dostatočne oboznámený so stavom nehnuteľností
v prírode a s vedomosťou, ţe tieto sú trvale zastavané cestami a mal v úmysle získať následne
finančné výhody, keďţe kupoval zaťaţené nehnuteľnosti za nízku cenu s úmyslom
ich odpredať odporkyni za značne vyššiu hodnotu, za ktorú ich kúpil, čo aj urobil.
Navrhovateľ tak uţ pri kúpe nehnuteľností získal určité finančné zadosťučinenie, a preto za
daného stavu by nebolo spravodlivé poskytnúť mu súdnu ochranu spočívajúci v priznaní
bezdôvodného obohatenia.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Ţiadal dovolací súd
aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Prípustnosť
dovolania odôvodnil § 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). Nestotoţnil sa so záverom odvolacieho súdu,
v ktorom sa stotoţnil s tým, ţe súd prvého stupňa zamietol ţalobu v dôsledku aplikácie § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka teda z dôvodu, ţe nárok uplatnený navrhovateľom je nutné
povaţovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 20 Co 206/2012, ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prešov sp. zn.
17 C 174/2008, Okresného súdu Košice I sp. zn. 25 C 25/2009, Okresného súdu Prešov
sp. zn. 10 C 367/2008 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 Co 24/2012,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 8/2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 28 Cdo 4525/2011, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 1405/2005 Ústavného súdu
ČR v rozhodnutí I. ÚS 1607/11, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 672/2012,
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 52/2009 a nález Ústavného súdu SR III. ÚS 237/09.
Z rozsudku odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, ţe nárok navrhovateľa je nutné povaţovať
za nárok v rozpore s dobrými mravmi , moţno dedukovať, ţe postavenie stavby na cudzom
pozemku a uţívanie cudzieho pozemku bez nutnosti za uţívanie aj platiť je v súlade
s dobrými mravmi. To sa prieči všetkým zásadám a princípom, na ktorých je koncipovaná
jednak Ústava SR, ako aj Listina základných práv a slobôd a taktieţ Občiansky zákonník.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa uviedla, ţe krajský súd
správne posúdil vec a rozhodol v súlade so zákonom. Navrhovateľ nadobudol vlastníctvo
k pozemkom v čase, keď bola na nich vybudovaná komunikácia uţ niekoľko desaťročí
a s vedomím, ţe kupuje pozemky pod cestami. V čase podania ţaloby pozemky boli
uţ vo vlastníctve odporkyne, ktorá ich od navrhovateľa odkúpila.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas
navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238
O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Navrhovateľ v dovolaní namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení vec (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti
dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pokiaľ
nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní
otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľa
nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu
z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom samo
osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237
O.s.p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného
vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel)
v dovolacom konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť
právnych záverov odvolacieho súdu. Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania
má Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť
(§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou
správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však odporkyni náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodala návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová