Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
3b2/437032.088675.pdf
PDF · 345.03 KB
No categories available
8Sžhpu/1/2013
Najvyšší súd 8Sžhpu/1,2,3/2013
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu Mgr. Petra
Melichera a členiek senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Evy Babiakovej, CSc.,
v právnej veci ţalobcov: v 1. rade Toshiba Corporation, so sídlom 1-1, Shibaura 1 - chome,
Minato-ku, Tokio 105-8001, Japonsko, právne zastúpený: SB Legal, s.r.o., so sídlom Hlavné
námestie 5, Bratislava a na základe substitučného plnomocenstva AK Michal Pališin, s.r.o.,
so sídlom Hlavné námestie 5, Bratislava, v 2. rade Siemens Transmission and Distribution
Limited, so sídlom Siemens House, Bracknell, Berkshire RG12 8 FZ, Veľká Británia, právne
zastúpený: JUDr. Martin Nedelka, Ph.D., advokátska kancelária Schönherr, Nám. 1. mája 18,
Bratislava, v 3. rade Mitsubishi Electric Corporation, so sídlom 2-7-3, Marunouchui,
Chiyoda-ku, Tokyo 100-8310, Japonsko, právne zastúpený: JUDr. Alexander César,
so sídlom Klimentská 46, Praha 1, ČR, proti ţalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky, so sídlom Drieňová 24, Bratislava, za účasti: v 1. rade ABB Management
Services Ltd., so sídlom Affolternstrasse 44, P.O.Box 8131, CH-8050, Zürich, Švajčiarsko,
v 2. rade ABB Switzerland Ltd., so sídlom Brown Boveri Strasse 6, CH-5400, Baden,
Švajčiarsko, v 3. rade ABB Ltd., so sídlom Affolternstrasse 44, P.O.Box 8131 CH-8050,
Zürich, Švajčiarsko, 1. - 3. právne zastúpení: PRK Partners s.r.o., so sídlom Hurbanovo
námestie 3, Bratislava, v 4. rade ALSTOM (Société Anonyme), so sídlom 3 Avenue
Malraux, La sextant, 92309 Levallois - Perret, Cedex, Francúzko, právne zastúpený:
JUDr. Erika Csekes, advokátska kancelária Ruţička Csekes s.r.o., so sídlom Vysoká 2B,
Bratislava, v 5. rade AREVA T&D SA, so sídlom 1 Place de la Couple, 92084 Paríţ-La
Défence, Francúzsko, v 6. rade AREVA T&D Holding SA, so sídlom 33, rue la Fayette,
75009 Paríţ, Francúzsko, v 7. rade AREVA T&D AG, so sídlom Carl Sprecher Strasse,
15036 Oberentfelden, Švajčiarsko, 5. - 7. právne zastúpení: Mgr. Tomáš Maretta, Štúrova 4,
Bratislava, v 8. rade Schneider Electric SA, so sídlom 43-45, boulevard Franklin Roosvelt,
2 8Sžhpu/1,2,3/2013
92500 Rueil - Malmaison, Francúzsko, právne zastúpený: Mgr. Dušanom Nitschneiderom,
Cintorínska 3/A, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2009/KH/R/2/035
zo dňa 14. augusta 2009, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S 213/2009-841, 4S 230/2009 a 4S 232/2009 zo dňa 25. januára 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S 213/2009-841, 4S 230/2009, 4S 232/2009 zo 25. januára 2013 m e n í tak, ţe
ţalobu z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S 213/2009-841, 4S 230/2009, 4S 232/2009
zo dňa 25. januára 2013 zrušil, podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) rozhodnutie ţalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009 v časti
proti ţalobcom v 1., 2. a 3. rade a vrátil vec ţalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď
síce dospel k záveru, ţe ţaloby nie sú dôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná
existencia kartelu, účasť ţalobcov (jednotlivých skupín - koncernov) na karteli, existencia
kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu na slovenské územie a v týchto ţalovaný
aplikoval správne právne predpisy a správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený
skutkový stav správne vyloţil. Súd taktieţ povaţoval za preukázané, ţe skutok sa stal,
ţe tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody a mal dopad na slovenské územie
a je na slovenskom území stíhateľný. Za nedôvodné povaţoval súd prvého stupňa aj námietky
týkajúce sa procesných pochybení v priebehu konania pred ţalovaným, avšak podľa názoru
krajského súdu napadnuté rozhodnutie bolo potrebné zrušiť z dôvodu, ţe nie je dostatočne
preskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti ţalobcov v súvislosti s ich
potrestaním a určením výšky pokuty. Zároveň ţalobcom priznal náhradu trov konania
v celkovej výške ţalobcovi v 1. rade 526,40 €, ţalobcovi v 2. rade 413,70 € a ţalobcovi
v 3. rade 361,27 €.
3 8Sžhpu/1,2,3/2013
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, ţe z obsahu administratívneho
spisu krajský súd zistil, ţe dňa 28.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané
rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109, ktorým bolo rozhodnuté, ţe konanie určených podnikateľov,
medzi inými aj ţalobcov v 1 aţ 3. rade, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988
pod názvom E-Group Operation Agreement for GQ-Agreement na základe ktorej títo
podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie,
a to určovaním cien, rozdelením trhu, udrţiavaním stabilnej úrovne trhových podielov
na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných
zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je
v období
- od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/
zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaţe (ďalej len „ZOHS 1991“), ktorá je
nedovolená a neplatná,
- od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaţ podľa § 3 ods. 2
písm. a/, b/ a c/ zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“), ktorá je zakázaná,
- od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaţ podľa § 4 ods. 3
písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov, ktorá je zakázaná
- od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaţ podľa § 4 ods. 3
písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“), ktorá je zakázaná.
Za vyššie uvedené konanie uloţil jednotlivým účastníkom konania pokuty, pričom
ţalobcovi v 1. rade podľa § 38 ods. 1 ZOHS vo výške 35 000 000 Sk, ţalobcovi v 2. rade
vo výške 20 000 000 Sk a ţalobcovi v 3. rade 35 000 000 Sk.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklad všetci účastníci konania, o ktorom
rozhodol ţalovaný napadnutým rozhodnutím tak, ţe výrok prvostupňového rozhodnutia
zmenil tak, ţe:
4 8Sžhpu/1,2,3/2013
v bode č. 1 uviedol, ţe na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-
Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-
Group Operation Agreement for Gq Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala
do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi inými aj ţalobcovia v 1. a 3. rade v čase
od 01.03.1991 do 30.04.2004 a ţalobca v 2. rade od 01.03.1991 do 13.12.2000 a od
01.04.2002 do 30.04.2004 koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie (ďalej len
,,GIS”) na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udrţiavaním
stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným
obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním
v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/
a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaţ, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná;
bod č. 2 zmenil tak, ţe ţalobcom v 1. a 3 rade zachoval uloţenú pokutu z pôvodných
35 000 000 Sk na 1 161 780 € a ţalobcovi v 2 rade zníţil uloţenú pokutu z pôvodných
20 000 000 Sk na 331 930 €.
Ţalobcovia sa jednotlivými ţalobami podanými Krajskému súdu v Bratislave
v zákonnej lehote domáhali, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Rady
Protimonopolného úradu SR č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, ktorým bolo zmenené
rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, odboru dohôd obmedzujúcich súťaţ
č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 27.12.2007. Ţaloby boli od počiatku vedené v troch samostatných
konaniach na tunajšom súde v senáte 4S a to: pod sp. zn. 4S/213/2009, 4S/230/2009,
4S/232/2009 a dňa 13.12.2012 boli spojené na spoločné konanie s tým, ţe konanie bude ďalej
vedené pod spisovou značkou 4S/213/2009. Uznesením č. k. 4S/213/2009-452 zo dňa
28.01.2010 postupom v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. súd pribral do konania účastníkov
správneho konania spoločnosti ABB Managemnet Services, ABB Switzerland, ABB Ltd.,
ALSTOM, AREVA T&D, AREVA T&D, AREVA T&D AG a Schneider. Nepribral do tohto
konania tých účastníkov správneho konania, ktorí majú z titulu ţalobcov garantované práva
vo veciach evidovaných tunajším súdom u senátov 1S (Fuji Electric Holdings Co., Ltd.,
Japonsko a Fuji Electric Systems Co., Ltd., Japonsko, sp. zn. 1S 180/09 a Siemens
Aktiengesellschaft Osterreich, Rakúsko sp.zn. 1S 182/09) a 3S (Siemens AG, NSR, sp. zn.
3S 228/09, VA Tech T&D, Rakúsko, sp. zn. 3S 229/09, Nuova Magrini Galileo S.p.A,
Taliansko, sp. zn. 3S 230/09 a Hitachi Ltd., Japonsko, Hitachi Europe Limited, Veľká
Británia a JAEPS Co., Japonsko, sp. zn. 3S 231/09 ).
Krajský súd uviedol, ţe ţalobcovia sa ţalobami domáhali zrušenia napadnutého
rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu v zmysle § 250j ods. 2 OSP,
pričom dôvody pre zrušenie uvedených rozhodnutí vyplývali z nepríslušnosti slovenských
orgánov konať vo veci v zmysle Nariadenia č. 1/2003 a porušenie zásady ne bis in idem,
a ţe ţalovaný mal na konanie aplikovať právny predpis účinný v čase, keď začal vo veci
správne konanie. Tieţ sa domnievali, ţe vzhľadom na to, ţe ţalovaný posúdil ich konanie ako
trvajúci správny delikt, mal pri posudzovaní tohto konania postupovať minimálne tak, ţe bude
aplikovať právny predpis účinný v čase, keď došlo k odstráneniu protiprávneho stavu.
To znamená, ţe ţalovaný mal na toto konanie aplikovať čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES)
č. 1/2003 zo 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaţe stanovených
v čl. 81 a 82 Zmluvy (ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“). V tejto súvislosti ţalobcovia tieţ
uviedli, ţe zo strany ţalovaného bola nesprávnou a nezrozumiteľnou aj interpretácia
a aplikácia čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003, a ţe ţalovaný vôbec neuviedol ţiadne relevantné
dôvody, prečo by sa na aplikáciu tohto článku mali vzťahovať temporálne pravidlá platné pre
hmotnoprávne ustanovenia. Ţalobcovia boli toho názoru, ţe čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003
slúţi ako konvergenčná norma, ktorá má zabrániť situáciám, v ktorých by aplikáciou
ustanovení vnútroštátneho práva, mohlo dôjsť k zákazu dohôd, ktoré sú povolené v zmysle
komunitárneho práva. Namiesto nesprávnej aplikácie čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003 mal
ţalovaný v konaní striktne aplikovať čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 11 ods. 6 Nariadenia č.
1/2003 a konanie zastaviť z dôvodu, ţe ţalovaný stratil svoju právomoc konať v danej veci,
keďţe si túto právomoc atrahovala Európska komisia (ďalej len ,,Komisia“). Ţalobcovia mali
za to, ţe v súlade s princípom legality a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva bol
ţalovaný pri začatí konania povinný v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2013 aplikovať v
prípade praktík, ktoré by mohli mať skutočný alebo potenciálny vplyv na cezhraničný obchod
medzi členskými štátmi, okrem slovenských súťaţných noriem aj čl. 81 Zmluvy ES.
Ţalobcovia mali za to, ţe ţalovaný nebol v tejto veci oprávnený aplikovať slovenské súťaţné
právo, a to z dôvodu, ţe cieľ slovenských súťaţných noriem aplikovaných ţalovaným
v konaní bol totoţný s cieľom sledovaným čl. 81 Zmluvy ES aplikovaným Komisiou. Ţalobca
v 1. rade uviedol, ţe pre určenie toho, či sa na dané konanie mali vzťahovať ustanovenia
Nariadenia č. 1/2003 alebo nie, bol rozhodujúci deň, kedy ţalovaný začal vo veci konať, t.j.
28.06.2007. V danom čase uţ Nariadenie č. 1/2003 bolo v Slovenskej republike priamo
aplikovateľné a ţalovaný bol povinný ho aplikovať v plnom rozsahu. Nariadenie podľa
ţalobcov nerobí ţiadny rozdiel medzi postupom týkajúcim sa protisúťaţného konania pred
vstupom alebo po vstupe do Európskej únie, ak raz Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy ES na
určité konanie, ktoré malo vplyv na spoločný trh, ţalovaný bol od tohto momentu
automaticky zbavený právomoci konať ohľadom takého protisúťaţného konania. V súvislosti
s retroaktivitou čl. 81 Zmluvy ES ţalobca v 1. rade poukázal na Stanovisko generálneho
advokáta Geelhoeda vo veci Asnef-Equifax. Ďalej ţalobca v 3. rade sa v tejto súvislosti
odvolával na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Saldanha, rozsudok vo veci Konle,
vo veci Beck a vo veci Data Delecta. Ţalobca v 1. rade tieţ namietal pouţitie rozsudku vo
veci SGL Carbon AG v. Komisia, v ktorom Európsky súdny dvor zdôraznil, ţe štáty mimo
Európskej únie vykonávajú právomoc výlučne v rámci ich teritória sledujúc ochranu ich
vlastných záujmov. Podľa ţalobcov bez ohľadu na záver o prípustnosti retroaktívnej aplikácie
čl. 81 došlo zo strany ţalovaného k porušeniu zásady ne bis in idem, čo odôvodnili tým, ţe
konanie pred Komisiou, ako aj konanie pred slovenskými orgánmi boli totoţné v skutkovom
stave prešetrovanej veci, v okruhu páchateľov a takisto aj v chránenom právnom záujme.
Rovnako ako fakty, sú v obidvoch prípadoch rovnakí aj účastníci konania, ako aj ţiadateľ o
neuloţenie pokuty - ABB. Ďalej tak komunitárne súťaţné právo, ako aj slovenské súťaţné
právo chránia rovnaký právny záujem.
Ţalobcovia v 2. a 3. rade ďalej podotkli, ţe ešte pred vydaním prvostupňového
rozhodnutia ţalovaným vydal dňa 26.04.2007 svoje rozhodnutie č. R 059-070,075-
078/2007/01-08115/2007/310 v rovnakej veci aj český Úřad pro ochranu hospodářské
soutěţe. Rozhodnutie českého súťaţného úradu pokrývalo aj obdobie od 01.03.1991
do 31.12.1992, teda obdobie, kedy Slovenská republika a Česká republika tvorili jediný štát.
Územie Československa pritom predstavovalo jediný homogénny trh, v rámci ktorého
neexistovali ţiadne prekáţky, ako clá alebo poplatky, jazykové bariéry ani odlišné preferencie
zákazníkov. Rozhodnutie českého súťaţného orgánu sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo
aj na územie dnešnej Slovenskej republiky. Ţalovaný preto vzhľadom na zásadu ne bis in
idem nemal na základe uvedeného rozhodnutia českého súťaţného orgánu pre obdobie
od 01.03.1991 do 31.12.1992 právomoc posudzovať údajné protisúťaţné konanie ţalobcu
a ostatných účastníkov konania.
Ţalobcovia v 1. aţ 3. rade ďalej namietali nedostatky týkajúce sa zistenia skutkového
stavu a jeho právneho posúdenia zo strany ţalovaného, nakoľko podľa ich názoru ţalovaný
dostatočne nepreukázal porušenie pravidiel hospodárskej súťaţe ţalobcom na slovenskom
trhu. Ţalovaný mal v konaní povinnosť predloţiť dôkazy preukazujúce dostatočným
spôsobom, ţe sa ţalobca podieľal na protisúťaţnom konaní na trhu v Slovenskej republike
a nie dôkazy o údajnom protisúťaţnom konaní na iných trhoch. GQ-Dohoda nemôţe byť
pouţitá ako dôkaz, ktorý by preukazoval údajné porušenie slovenských súťaţných noriem,
7 8Sžhpu/1,2,3/2013
a to preto, ţe jej účelom nikdy nebolo a ani sa nikdy netýkala prideľovania projektov
v Slovenskej republike. Z toho dôvodu by ani akékoľvek údajné protisúťaţné konanie,
ku ktorému mohlo dôjsť na jej základe a dôkazy s tým súvisiace, nemohli byť vo vzťahu
k Slovenskej republike relevantné. Rovnako sa ţalobca v 1. rade odvolával na to,
ţe koluzívne správanie týkajúce sa Slovenskej republiky mohli uskutočňovať európske
spoločnosti na základe GQE-Dohody, ţalobca však nikdy nebol jej členom. Ţalobca v 2. rade
bol toho názoru, ţe z textu GQ-Zmlúv jasne vyplýva, ţe sa tieto nemajú vzťahovať
na Slovenskú republiku. Slovenská republika v týchto zmluvách vôbec nie je uvádzaná
a ani nie je moţné inak odvodiť, ţe by sa na ňu zmluvy mali vzťahovať. Taktieţ ţalobca
v 3. rade v ţalobe tvrdil, ţe protisúťaţná dohoda sa nevzťahovala na územie Slovenskej
republiky. Z GQ-Dohody vyplývali následky výlučne v rámci trhov mimo Európy
a nevzťahovali sa na slovenský trh. Takéto konanie potom nie je moţné podľa ţalobcu
posúdiť v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. (ďalej len ,,ZOHS“).
Ţalobca v 1. rade povaţoval za potrebné uviesť aj to, ţe okrem toho, ţe dôkazy
predloţené spoločnosťou ABB v rámci ţiadosti o neuloţenie pokuty, nepreukazujú ţiadne
porušenie slovenských súťaţných noriem zo strany ţalobcu, došlo zo strany ţalovaného tým,
ţe tieto dôkazy nepreveril, k porušeniu jeho povinností vyplývajúcich zo zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,správny poriadok“). Navyše
skutočnosť, ţe sa ţalovaný v takomto značnom rozsahu spoliehal na tieto dôkazy bolo
v rozpore so zásadou materiálnej pravdy. V prípade dôkazov predloţených účastníkom
konania ABB ţalobca v 2. rade uviedol, ţe vo svojej podstate predstavujú iba jediný dôkaz,
a to výpoveď účastníka konania ABB. Všetky tieto dokumenty totiţ majú spoločné to, ţe boli
účelovo vytvorené spoločnosťou ABB v rámci jej ţiadosti o Leniency. Všetky dokumenty
vytvorené účastníkom konania ABB preto ţalovaný bol povinný zohľadniť ako jedinú
výpoveď účastníka konania a nie ako jednotlivé listinné dôkazy v zmysle § 34 ods. 2
správneho poriadku. E-mailová korešpondencia naopak podľa ţalobcu v 2. rade v porovnaní
s predchádzajúcimi dôkazmi predstavuje samostatný dôkaz, ktorý bol ţalovaný oprávnený
vykonať samostatne. V tomto prípade sa však ţalovaný dopustil pochybenia, keď tento dôkaz
nesprávne vyhodnotil. Ţalobca v 2. rade má za to, ţe jediný dôkaz, ktorý ţalovaný získal
z iných zdrojov ako z výpovede účastníka konania ABB, je výpoveď účastníkov konania
Hitachi Ltd., Hitachi Europe a JAEPS týkajúca sa stretnutia dňa 11.05.2004. Pretoţe však
8 8Sžhpu/1,2,3/2013
ţalovaný v správnom konaní dospel k záveru, ţe jeho právomoc k šetreniu údajného
protisúťaţného konania je daná iba do 30.04.2004, nebol oprávnený pre účely svojho
správneho konania prihliadať k dôkazom a skutočnostiam, ktoré nastali aţ po tomto dátume.
Ţalobca v 3. rade tvrdil, ţe jediný dôkaz zhromaţdený ţalovaným v správnom konaní
ukazuje, ţe iba európski dodávatelia GIS - strany GQE-Dohody - mali vo vzťahu k Slovensku
údajnú kartelovú dohodu. Taktieţ neexistuje ţiadny dôkaz, ţe sa ţalobca v 3. rade zúčastnil
dohody spôsobom ustanoveným v GQ-Dohode. Ţalobca v 3. rade sa naproti tomu domnieval,
ţe existuje dostatočný dôkaz, ţe ţalobca nebol aktívny na slovenskom trhu v súlade s GQ-
Dohodou, keďţe jeho konanie alebo skôr nekonanie na slovenskom trhu GIS, bolo zaloţené
na legitímnych komerčných úvahách a nebolo nijakým spôsobom spojené s postupmi
predpokladanými v GQ-Dohode.
Ţalobcovia ďalej namietali dôkaznú relevanciu zoznamu GIS projektov na Slovensku,
predloţených v rámci ţiadosti o Leniency spoločnosťou ABB. Ţalobca v 1. rade k tomu
uviedol, ţe tento zoznam nemá vo vzťahu k preukázaniu údajného protiprávneho konania
ţalobcu ţiadnu dôkaznú hodnotu, keďţe samotný zoznam nepreukazuje, ţe ţalobca vedel
o slovenských projektoch a vo vzťahu k týmto projektom podnikal akékoľvek kroky, pričom
na druhej strane skôr preukazuje, ţe o uvedených slovenských projektoch rokovali výlučne
európske spoločnosti, ktoré sú v ňom výslovne uvedené. Ţalobca v 1. rade podotkol, ţe okrem
tvrdení spoločnosti ABB, ţe všetci účastníci správneho konania rokovali o slovenských
projektoch, sa v spise nenachádza ţiadny dôkaz, ktorý by túto skutočnosť preukazoval.
Ţalobca v 2. rade ďalej poznamenal, ţe zoznam navyše obsahuje verejne dostupné údaje
a spoločnosť ABB tak zoznam mohla vytvoriť bez ohľadu na to, či skutočne bola prítomná pri
prerokovaní v nich uvedených projektoch v rámci údajného protisúťaţného konania. Ţalobca
v 2. rade najmä namietal, ţe sa v rámci projektu Vajnorská nedopustil a ani nemohol dopustiť
akéhokoľvek protisúťaţného konania, pretoţe dodávku GIS realizoval v rámci svojho
vlastného koncernu. Vzťahy medzi spoločnosťami patriacimi do jednej podnikateľskej
skupiny totiţ nie sú vzťahmi konkurenčnými, a preto nemôţu mať ţiaden vplyv
na hospodársku súťaţ na relevantnom trhu GIS. Ďalej projekt uvedený v bode 523
rozhodnutia o rozklade pod názvom „SLOVENSKÉ ELEKTRÁRNE: Projekt NPP Jaslovské
- č. 1422“ (ďalej len ,,projekt Jaslovské“) bol podľa informácií ţalobcu v 2. rade od počiatku
zadávaný ako vzduchom izolované spínacie zariadenie (AIS). Jeho realizácia sa preto
ţiadnym spôsobom nemohla dotknúť hospodárskej súťaţe na relevantnom trhu GIS
v Slovenskej republike. Ţalobca v 3. rade uviedol taktieţ, ţe nikdy nedodával produkty GIS
na slovenský trh. Preto neexistuje ţiadny dôkaz o údajnej nezákonnej činnosti ţalobcu
9 8Sžhpu/1,2,3/2013
na slovenskom trhu. Dôkaz predloţený spoločnosťou ABB iba podporuje, ţe európski
dodávatelia GIS viedli svoje vlastné diskusie o projektoch GIS v súvislosti s európskymi
projektmi. Ţalobca v. 3. rade poukázal tieţ na to, ţe ţiadni iní neeurópski výrobcovia GIS
(ktorí neboli účastníkmi GQ-Dohody alebo GQE-Dohody) neboli alebo nie sú aktívni
na slovenskom trhu, ako napr. výrobcovia z Juţnej Kórei alebo Taiwanu. Ţalovaný
nezhromaţdil ţiadny dôkaz, ktorý by ukázal prítomnosť týchto ázijských výrobcov
na Slovensku.
Ţalobcovia v 1. a 3. rade uviedli, ţe rozhodnutie nevstúpiť na slovenský trh s GIS,
spočívalo v rôznych prekáţkach právneho a obchodného charakteru, ktoré značne sťaţovali
vstup ţalobcu na tento trh. Ţalobcovia v 1. a 3. rade ďalej v ţalobe konkretizovali dôvody,
pre ktoré sa rozhodli na európsky trh nevstupovať. Podľa ţalobcu v 3. rade prekáţky sa týkajú
najmä výrobných nákladov, nákladov na dopravu a prepravu, námorného poistenia a pri
technických bariérach ţalobca poukázal, ţe sa špecializuje na vysokonapäťové GIS a na trhy
v Ázii a na Blízkom východe, jeho produktové rady GIS boli vyrobené tak, aby spĺňali
poţiadavky japonského a ázijského trhu. Ţalovaný nepredloţil ani jeden dôkaz na podporu
záverov, ţe neexistovali ţiadne prekáţky, a ţe ţalobca v 3. rade nemohol súťaţiť
s európskymi výrobcami GIS na ich dodávanie na európsky a slovenský trh. Počas správneho
konania prvého stupňa ţalovaný nevykonal (hoci to ţalobca v 3. rade navrhol) svoje vlastné
vyšetrovanie na dokázanie skutočností zistených ţalobcom, t.j. ţe závery štúdií predloţených
ţalobcom sa na Slovensko neuplatňujú. Naopak ţalovaný ignoroval svedeckú výpoveď
spoločnosti ABB a znalecké posudky pripravené CRA International, JRM a prof. V. a
dopustil sa tieţ zásadného pochybenia v tom, ţe vybral len také pasáţe zo ţiadosti spoločnosti
ABB o neuloţenie pokuty, ktoré spĺňajú jeho vlastnú teóriu a účely.
Ţalobca v 1. rade tieţ namietal, ţe ţalovaný v konaní nevykonal vlastnú analýzu
tovarového a priestorového relevantného trhu. Konkrétne, namiesto spoľahnutia sa na zistenia
uvedené v rozhodnutí Komisie, na GQ-Dohodu, resp. na dôkazy predloţené zo strany
spoločnosti ABB, bol ţalovaný povinný pri určovaní priestorového a tovarového relevantného
trhu nezávisle vykonať svoje vlastné zisťovanie, a to s pouţitím štandardných techník pre
určovanie relevantného trhu (napr. test zastupiteľnosti jednotlivých produktov). V tomto
smere preto podľa ţalobcu v 1. rade došlo k porušeniu povinnosti ţalovaného zistiť presne
a úplne skutočný stav veci.
Ţalobca v 2. rade ďalej podotkol, ţe z postupu ţalovaného navyše vyplýva,
ţe v správnom konaní nesprávne postupoval podľa zásady formálnej pravdy, ktorá
sa uplatňuje, napr. v civilnom súdnictve. Na viacerých miestach v rozhodnutí o rozklade
sa totiţ uvádza, ţe má určitú skutočnosť za preukázanú, keďţe ju účastníci konania podľa
jeho názoru nepopreli, či nevyvrátili. Takýto postup je v priamom rozpore so zásadou
materiálnej pravdy zakotvenou v § 32 ods. 1 správneho poriadku. Pretoţe ţalovaný nebol
schopný ţalobcovi na základe presne a úplne zisteného skutkového stavu preukázať porušenie
ZOHS, nebol v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku ani oprávnený ţalobcu potrestať.
Čo sa týka dôkazov o dĺţke trvania údajného protisúťaţného konania, ţalobca
v 1. rade trval na tom, ţe tieto dôkazy sú nedostatočné a v ţiadnom prípade nepreukazujú
účasť ţalobcu na akomkoľvek karteli vo vzťahu k Slovenskej republike a uţ vôbec nie
v súlade s poţadovaným dôkazným štandardom. Pokiaľ ide o dĺţku trvania GQ-Dohody,
ţalobca v 1. rade namietal, ţe ţalovaný nezohľadnil to, ţe v období od apríla 1999 do marca
2002 došlo k prerušeniu účinnosti GQ-Dohody a ţalobca v 1. rade sa v tomto období nemohol
ani zúčastniť protisúťaţného konania. Ďalej ţalobca v 1. rade tvrdil, ţe po apríli 1999
sa neuskutočnili ţiadne relevantné diskusie. Pre obdobie po 25.03.2002 v spise neexistuje
absolútne ţiadny dôkaz o akomkoľvek koluzívnom konaní vo vzťahu k slovenskému trhu.
Z toho dôvodu podľa ţalobcu v 1. rade nie je moţné preukázať, ţe koluzívne konanie
vo vzťahu k Slovenskej republike pretrvávalo aj po tomto dátume. Ţalobca v 2. rade na druhej
strane uviedol, ţe ţalovaný nepreukázal, akú dlhú dobu sa spoločnosti skupiny Siemens
podieľali na údajnom protisúťaţnom konaní v Slovenskej republike, a to najmä na okamih
začatia ich protisúťaţného konania. Ţalovaný u spoločností Nuova Magrini a VA TECH T&D
dokonca stanovil ich zodpovednosť za protisúťaţné konanie vo väčšom rozsahu ako zistil ich
účasť na protisúťaţnom konaní. Ţalobca v 2. rade zdôraznil, ţe ţalovaný vôbec neberie
do úvahy objektívnu nemoţnosť spoločností patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny
VA Tech (dnes súčasť skupiny Siemens) zúčastniť sa na protisúťaţnom konaní v Slovenskej
republike. Podnikateľská skupina VA Tech nebola v oblasti GIS vôbec činná aţ do roku 1995,
kedy prevzala holandskú spoločnosť Holec High Voltage B.V. Aţ do roku 1995 je preto účasť
podnikateľskej skupiny VA Tech na akejkoľvek kartelovej dohode týkajúcej sa projektov GIS
s účinkami v Slovenskej republike úplne vylúčená. Ţalobca v 3. rade bol toho názoru,
ţe platnosť GQ-Dohody bola ukončená po odstúpení spoločnosti Siemens v roku 1999,
a ţe GQ-Dohoda uţ nebola uplatniteľná najneskôr v roku 1999 a kaţdá ďalšia dohoda
pojednávala iba o Ázii a Blízkom východe. Ţalovaný preto pokutoval ţalobcu v 3. rade
za obdobie rokov 1999 aţ 2004, kedy GQ-Dohoda, ktorú ţalovaný povaţuje za primárny
dôkaz porušenia zákona, uţ prestala existovať, pričom ţalovaný ani nepredloţil ţiaden
dostatočný dôkaz, ţe údajné porušenie pokračovalo po roku 1999, a teda nemôţe uloţiť
pokutu.
Ţalobca v 2. rade bol ďalej toho názoru, ţe závery ţalovaného o zodpovednosti
materskej spoločnosti za dcérsku je moţné uplatniť iba v európskom práve. Z pohľadu
slovenského práva je totiţ k dôvodeniu zodpovednosti nedostatočné, ţe materská spoločnosť
vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť dcérsku, ako tomu je v európskom práve.
Pre dôvodenie zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie správneho deliktu je nutné, aby boli
kumulatívne splnené znaky jeho skutkovej podstaty: objekt, objektívna stránka, subjekt
a subjektívna stránka. Pri dôvodení zodpovednosti materskej spoločnosti za dcérsku iba
zo záveru, ţe táto vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, nie je splnený znak
zavinenia a tým pádom ani subjektívna stránka správneho deliktu. Podľa slovenského práva
tak je moţné dôvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti iba vtedy, keď sa materská
spoločnosť podieľala na deliktnom konaní svojej dcérskej spoločnosti.
Ţalobcovi ďalej namietali procesné pochybenia ţalovaného, keď ţalobca v 1. rade
mal za to, ţe slovenské súťaţné právo podobne ako európske súťaţné právo vyţaduje,
aby výzva pred vydaním rozhodnutia, resp. oznámenie o výhradách v dostatočnej miere
určovala konanie, voči ktorému smerujú výhrady ţalovaného, resp. komisie a to tak, aby bolo
účastníkovi konania umoţnené riadne sa voči uvedeným tvrdeniam brániť. Ţalobca v 1. rade
tvrdil, ţe okrem toho, ţe druhá výzva bola vágna, na viacerých miestach boli nesprávne
pouţité niektoré pojmy a uvedené nesprávne informácie, čo malo za následok zmätočnosť
ohľadom toho, z čoho bol ţalobca vlastne obvinený a dôkazov, na ktorých sa obvinenia voči
ţalobcovi zakladali. V druhej výzve ţalovaný nielenţe riadne neoboznámil ţalobcu v 1. rade
s právnou kvalifikáciou konania, ktoré mu kládol za vinu, namiesto toho ţalobcu v 1. rade
v tomto smere závaţne zaviedol, keď v druhej výzve neinformoval dostatočným spôsobom
(resp. vôbec) ţalobcu o spôsobe (re)kalkulácie pokuty ţalobcovi, ktorý bol následne detailne
prezentovaný v druhostupňovom rozhodnutí.
Ďalej ţalobcovia v 1. a 3. rade namietali neunesenie bremena dokazovania a to najmä
pokiaľ ide o preukázanie protisúťaţného konania vo vzťahu k Slovenskej republike.
Podľa ţalobcu v 3. rade ţalovaný nepreukázal v poţadovanom štandarde, ţe bol ţalobca
zapojený do údajných nezákonných činností na slovenskom trhu. Nebola preukázaná
ani existencia údajnej ústnej dohody o rozdelení trhov medzi japonských a európskych členov
GQ-Dohody. Ţalovaný presunul dôkazné bremeno na ţalobcu, aby preukázal negatívnu
skutočnosť, t.j. ţe konanie, jeho povinnosť, jeho správanie a/alebo motívy jeho správania
neexistovali, a tým ţalovaný porušil zásadu prezumpcie neviny. Dôkazy zhromaţdené v spise,
menovite GQ-Dohoda, GQE-Dohoda a iné dokumenty, ako napríklad zoznam slovenských
projektov, nepredstavujú dostatočný dôkaz, na základe ktorého by ţalovaný mohol usúdiť,
12 8Sžhpu/1,2,3/2013
ţe bol ţalobca v 3. rade zapojený do údajnej zakázanej dohody alebo koordinácie vo vzťahu
k Slovenskej republike. Okrem toho ţalobca v 3. rade trval na tom, ţe ţalovaný ignoroval
tú skutočnosť, ţe okrem GQ-Dohody neexistuje ţiadny iný dôkaz, ktorý by akýmkoľvek
spôsobom čokoľvek naznačoval o ţalobcovi.
Podľa ţalobcu v 1. rade výrok druhostupňového rozhodnutia trpí nedostatkami.
Ţalovaný vo výroku druhostupňového rozhodnutia dostatočne presne a jednoznačne
nevymedzil skutok - protisúťaţné konanie, ktorého sa mal ţalobca údajne dopustiť, a najmä
presne neopísal spôsob, akým malo údajne k spáchaniu protisúťaţného konania dôjsť.
Okrem toho sa vo výroku druhostupňového rozhodnutia presne a jednoznačne neuvádza
miesto, resp. miesta a časy, kedy k tejto koordinácii malo dochádzať takým spôsobom,
aby tento skutok nemohol byť zamenený v budúcnosti s inými. Taktieţ ţalobca v 2. rade
namietal, ţe z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vôbec nevyplýva, aký konkrétny postup
ţalobcu povaţuje ţalovaný za jednotlivé typy protisúťaţného konania uvedené
vo výrokových častiach napadnutých rozhodnutí. Ţalovaný v odôvodneniach napadnutých
rozhodnutí ani ţiadnym spôsobom nepreukazuje, ţe by určitý konkrétny postup ţalobcu
v 2. rade a ostatných účastníkov konania naplňoval skutkové znaky týchto jednotlivých typov
protisúťaţných konaní. Ţalobca v 3. rade bol tieţ toho názoru, ţe ţalovaný si nesplnil
povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutia. V napadnutých rozhodnutiach sa ţalovaný
takmer vôbec nezaoberá podľa ţalobcu v 3. rade ţiadnou z jeho námietok, úplne ignoruje
väčšinu z nich a vyvracia argument ţalobcu v 3. rade veľmi jednoduchým spôsobom.
Na podporu svojho tvrdenia sa ţalobca v 3. rade odvolával na rozsudok Ústavného súdu SR
(sp. zn. ÚS 56/01 z 10.07.2002).
Ţalobca v 1. rade tieţ argumentoval, ţe došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu,
keďţe mu nebol poskytnutý dostatočný čas na vyjadrenie sa k druhej výzve pred vydaním
rozhodnutia. S prihliadnutím na rozsah a závaţnosť skutočností uvedených v druhej výzve
a potrebu informovať prostredníctvom právneho zástupcu o týchto skutočnostiach ţalobcu,
ktorý má sídlo v Japonsku, bola lehota na predloţenie vyjadrenia k druhej výzve aj napriek
predĺţeniu lehoty, ku ktorej došlo na základe ţiadostí účastníkov konania, neadekvátna.
Uvedené predstavuje podľa ţalobcu porušenie práva ţalobcu na obhajobu zakotveného v čl. 6
ods. 3 písm. a/, b/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 50 ods. 3
Ústavy SR a takisto porušenie § 3 ods. 2 správneho poriadku.
Ţalobca v 2. rade namietal, ţe podľa dátumu vyznačeného na rozhodnutí o rozklade
mal ţalovaný vydať rozhodnutie o rozklade dňa 14.08.2009, teda deň pred uplynutím
predĺţenej lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS. Rozhodnutie o rozklade však
13 8Sžhpu/1,2,3/2013
bolo ţalobcovi doručené aţ 24.09.2009, teda takmer mesiac a pol od uplynutia lehoty.
Podľa názoru ţalobcu časový rozdiel medzi vydaním a doručením rozhodnutia o rozklade
nie je moţné povaţovať ani za primeranú lehotu pre vypravenie rozhodnutia účastníkom
konania.
Ţalobcovia v 1. aţ 3. rade namietali ďalej pokutu pričom ţalobca v 1. rade namietal,
ţe zo strany ţalovaného malo dôjsť k zníţeniu pokuty uloţenej ţalobcovi, a to z dôvodu,
ţe ţalovaný nebol oprávnený uloţiť ţalobcovi pokutu za protisúťaţné konanie, ktoré
sa uskutočnilo pred 01.05.2001, kedy nadobudol účinnosť súčasný zákon o ochrane
hospodárskej súťaţe. Je tomu tak preto, ţe v zmysle predchádzajúcich zákonov mohol
ţalovaný uloţiť pokuty podnikateľom len v priebehu troch rokov od roku, kedy nastalo ich
porušenie. Ţalobca v 3. rade tieţ trval na tom, ţe na základe prechodných ustanovení zákona
č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaţe a zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane
hospodárskej súťaţe v znení neskorších predpisov ţalovaný nemá právomoc uloţiť pokutu
ţalobcovi za údajné porušenie zákona počas obdobia od 01.03.1991 do 30.04.2001.
Podľa ţalobcu moţnosť ţalovaného uloţiť pokutu za údajné porušenie zákona počas obdobia
od 01.03.1991 do 30.04.2001, t. j. dátumu, kedy obidva akty stratili účinnosť, uplynula
k 30.04.2004, t. j. tri roky od dátumu, kedy zákon č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej
súťaţe v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 188/1994 Z. z.“) stratil účinnosť.
Rovnako ţalobca v 1. rade argumentoval tak, ţe ţalovaný porušil jeho právo
na oboznámenie sa s podkladmi pre rozhodnutie a ţalobca bol vystavený právnej neistote
ohľadom spôsobu výpočtu pokuty tým, ţe ţalovaný v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol,
z ktorého Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneuţívania
dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaţ (ďalej len „Metodický pokyn“)
vychádzal pri ukladaní pokút, následne ţalovaný v rámci druhej výzvy pred vydaním
rozhodnutia zmätočne odkázal na Metodický pokyn z roku 2008, ako aj tým, ţe výška pokuty
v druhostupňovom rozhodnutí bola ţalovaným pravdepodobne prepočítaná na základe
internej Smernice o postupe pri ukladaní pokút č. 5/2003 účinnej od 01.01.2004. Ţalobca
v 2. rade poukazoval aj na to, ţe v oblasti správneho trestania sa ukladá sankcia účinná v dobe
spáchania správneho deliktu. Pokiaľ je ale v dobe rozhodovania o správnom delikte účinná
sankcia, ktorá je pre páchateľa miernejšia, je nutné uloţiť túto niţšiu sankciu. Pri stanovovaní
sankcie v rozhodnutí o rozklade je tak nutné posúdiť, či sankcia účinná v dobe rozhodovania
o rozklade je miernejšia ako sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. V záujme
zachovania tejto zásady bol preto ţalovaný povinný pouţiť pri stanovení sankcie metodický
pokyn ţalovaného pre stanovovanie sankcií účinný v dobe vydania rozhodnutia o rozklade -
14 8Sžhpu/1,2,3/2013
Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneuţívania dominantného
postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaţ.
Ţalobca v 1. rade mal tieţ za to, ţe rozhodnutie v časti týkajúcej sa pokuty
je nepreskúmateľné, pričom uvádza viacero dôvodov. Predovšetkým z druhostupňového
rozhodnutia nie je moţné vyvodiť metódu resp. spôsob, aký ţalovaný pouţil pri určení
základnej sumy pokuty uloţenej ţalobcovi. Odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia
nasvedčuje tomu, ţe ţalovaný svojvoľne, bez uvedenia konkrétnej metodológie, rozdelil
pokutu na časť uloţenú za závaţnosť údajného porušenia súťaţných noriem a na časť, ktorá
zodpovedá dĺţke údajného porušenia tak, aby výška pokuty dosiahnutá takýmto rozdelením,
zodpovedala celkovej výške pokuty udelenej zo strany prvostupňového správneho orgánu,
čo je neprípustné a zároveň v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku. Rovnako aj podľa
ţalobcu v 2. rade stanovenie dĺţky údajného protisúťaţného konania ţalovaným nemá
podklad vo vykonaných dôkazoch. Ţalovaný preto nebol oprávnený pri stanovovaní pokuty
zohľadniť dĺţku údajného protisúťaţného konania, ktorá podľa neho bola značná.
Ţalobca v 2. rade sa nestotoţnil ani s názorom ţalovaného, ţe závaţnosť správneho
deliktu je nutné určiť podľa ekonomickej sily, t. j. podľa obratu kaţdého z účastníkov
správneho konania. Zo samotnej logiky veci totiţ vyplýva, ţe obrat je kritérium, ktoré nemôţe
mať ţiadny vplyv na závaţnosť protiprávneho konania. Na jeho závaţnosť môţe mať vplyv
iba povaha porušenia, skutočný účinok na trh a veľkosť relevantného trhu. Zohľadnenie
obratu vedie k diskriminácii. Ţalobca v 3. rade sa domnieval, ţe výška pokuty nie je
oprávnená a je neprimerane vysoká. Dôkazy zhromaţdené ţalovaným bezpochyby
preukazujú, ţe ţalobca v 3. rade sa nikdy nezúčastnil na ţiadnej dohode alebo koordinácii,
pokiaľ ide o slovenský trh. V tomto ohľade je pokuta uloţená ţalobcovi v 3. rade neprimerane
vysoká v porovnaní s pokutami uloţenými európskym členom kartelu, ktorí mohli
a pravdepodobne aj mali skutočný dopad na slovenský trh a hospodársku súťaţ. Ţalovaný
si tieţ nesplnil ani povinnosť uviesť dôvody vo vzťahu k výške pokuty, hlavne čo sa týka
presných kritérií, váh a metód na vypočítanie pokuty.
Ţalobca v 1. rade sa tieţ domáhal toho, aby ţalovaný pri posudzovaní/výpočte pokuty
prihliadol na veľkosť relevantného trhu a jeho vplyvom na určenie základnej sadzby pokuty.
Ak posúdenie veľkosti relevantného trhu ţalovaný v danej veci nepovaţoval za účelné, mal
aspoň uviesť dôvody, ktoré ho viedli k danému záveru. Ţalovaný sa tieţ dostatočne
a jednotlivo nezaoberal ďalšími faktormi, ktoré mal zohľadniť pri posudzovaní výšky pokuty
v súlade s § 38 ods. 10 ZOHS, ako aj na skutočnosť, ţe mu doteraz ţalovaným nikdy nebola
uloţená pokuta.
15 8Sžhpu/1,2,3/2013
Ţalobca v 3. rade uviedol, ţe aj keby spáchal delikt vo vzťahu k slovenskému územiu,
je tu niekoľko zásadných poľahčujúcich okolností, a to ţe údajné porušenie zákona nastalo
z nedbanlivosti, ţalobca v 3. rade bol v pasívnej úlohe, pokiaľ ide o slovenský trh, a nikdy
nezačal ani sa nedopustil akéhokoľvek porušenia zákona vo vzťahu k trhu a napokon účasť
ţalobcu v 3. rade na činnostiach údajne porušujúcich zákon vo vzťahu k slovenskému trhu
bola veľmi nepatrná, ak nie neexistujúca. Z toho dôvodu ţalobca v 3. rade tvrdil, ţe ţalovaný
pochybil, keď nevzal do úvahy tieto poľahčujúce okolnosti pri posudzovaní výšky pokuty
a ţiadal súd o zníţenie pokuty.
Ďalej podľa ţalobcov v 1. a 3. rade bol zo strany ţalovaného porušený princíp
primeranosti, keď posudzoval pokutu uloţenú ţalobcom v 1. a 3. rade za zapojenie do GQ-
Dohody rovnakým spôsobom, ako pri európskych výrobcoch, ktorí boli zapojení do obidvoch
dohôd – GQ-Dohody aj GQE-Dohody. Ţalobca v 1. rade je toho názoru, ţe došlo zo strany
ţalovaného aj k diskriminačnému zaobchádzaniu vo vzťahu k nemu v porovnaní
s európskymi spoločnosťami, keďţe mu bola uloţená druhá najvyššia pokuta z pomedzi
všetkých účastníkov a to aj napriek tomu, ţe európske spoločnosti boli účastníkmi GQ-
Dohody, podieľali sa na európskych aktivitách na základe GQ-Dohody, zatiaľ čo japonské
spoločnosti boli len účastníkmi GQ-Dohody.
Krajský súd konštatoval, ţe medzi ţalobcami a ţalovanými nie je sporu o tom,
ţe skutkovo týmto konaním ţalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom
bolo vydané i napadnuté rozhodnutie ţalovaného, sa uţ v minulosti zaoberala Európska
komisia (ďalej len „EK“), ktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím
COMP/F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz ţalovaný; bolo
deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného v čl. 81 Zmluvy o ES (ďalej
len „ZES“).
Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 ZES, pričom
v ňom sledovala dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu
GIS. Ţalovaný naproti tomu zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona
č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č. 188/1994 Z. z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania
účastníkov správneho konania vedeného ţalovaným pre obdobie konania ţalobcov od
01.03.1991 do 30.04.2004 bol podľa ţalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu
Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaţi existujúcej na tunajšom trhu, pretoţe
v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho
konania, postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaţe
a následne potom ZOHS a nie podľa čl. 81 ZES.
16 8Sžhpu/1,2,3/2013
Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako EK, tak ţalovaný, oba súťaţné
orgány samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych
právnych poriadkov (EK podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých
členských štátoch, ţalovaný podľa slovenského vnútroštátneho), oba uloţili účastníkom
konania pokuty.
Krajský súd poukázal na to, ţe základné procesné námietky ţalobcov smerujú proti
porušeniu zásady ne bis in idem a sú vystavené na tvrdení, ţalovaným nespochybňovanom,
ţe tým istým konaním ako teraz ţalovaný v napadnutom rozhodnutí sa uţ v minulosti
zaoberala EK, ktorá o tom istom konaní uţ skôr neţ ţalovaný právoplatne rozhodla.
Zároveň však dodal, ţe táto otázka je uţ plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, v ktorom odpovedal
na prejudiciálne otázky poloţené Krajským súdom v Brne.
Z predmetného rozsudku vyplýva, ţe podľa názoru SD EÚ, čl. 3 ods. 1 Nariadenia
č. 1/2003 a čl. 81 ZES predstavujú hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa SD EÚ
ustanovenia čl. 81 ZES a čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle,
ţe v rámci konania začatého po 01.05.2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky
na území členského štátu, ktorý pristúpil k Európskej únii (ďalej len „EÚ“) aţ 01.05.2004,
v obdobiach pred týmto dátumom.
Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III.
Nariadenia č. 1/2003, orgán pre hospodársku súťaţ dotknutého členského štátu nestráca podľa
čl. 11 ods. 6 v spojení s čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho
práva hospodárskej súťaţe sankcionovať protisúťaţné účinky spôsobené kartelom na území
tohto členského štátu počas obdobia pred pristúpením tohto štátu k EÚ.
Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaţ
dotknutého členského štátu uloţil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom
sankcionovať účinky spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho
pristúpením k EÚ, pokiaľ pokuty uloţené členom tohto kartelu rozhodnutím EK prijatým
pred vydaním rozhodnutia uvedeného vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaţ neboli
určené na sankcionovanie tých istých účinkov.
V podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu SD EÚ vo vyššie uvedenej
veci a uzavrel, ţe námietky ţalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.
Krajský súd taktieţ vyhodnotil námietku ţalobcu v 2. rade o tom, ţe rozhodnutie
o rozklade mu bolo doručené aţ po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení
17 8Sžhpu/1,2,3/2013
s § 34 ods. 2 ZOHS, za nespôsobilú vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákon
z hľadiska materiálneho a procesného, podľa názoru krajského súdu, ţiadne takéto účinky
pre daný prípad neupravuje.
Ďalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náleţitosťami napadnutého rozhodnutia
ţalovaného a poukázal na to, ţe v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje
v konaní na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov
o správnom konaní (Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného
vyplýva ţe na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia Správneho poriadku,
a to od začatia konania, cez dokazovanie, aţ po vydanie rozhodnutia.
Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náleţitosti
zakotvené v ustanovení § 47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti so ţalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou
rozhodnutia ţalovaného a dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci výroková časť
napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Ţalovaný vo výroku preskúmavaného
rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil
územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím
od 01.03.1991 do 30.04.2004. Je nesporné, ţe vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob
spáchania, keď ţalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom ţalovaný aj uviedol,
ktorými spôsobmi ţalobca naplnil znaky skutkovej podstaty. Preto podľa názoru krajského
súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne
určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu
krajský súd poukázal na to, ţe z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ţe relevantný trh bol
vymedzený ako trh výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení
(GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím
Slovenskej republiky. Ţalovaný analýzou jednotlivých projektov (13) popísaných
v rozhodnutí preukázal, ţe kartel rokoval o predaji GIS, pričom rokovanie sa vzťahovalo
aj na územie Slovenskej republiky, pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE,
Dohody o všeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov
(napr. Elektrovod Holding, a. s., Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice,
či k projektom Ipeľ a Lamač a iné) a tieţ zisťovaní, aké dopady mali dohody na vymedzený
trh, najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa citovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo
konanie ţalobcov dopad na trh, tak, ako bol vymedzený, je logické, ţe by malo dopad aj na
jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku, na ktorých účastníci
18 8Sžhpu/1,2,3/2013
kartelu pôsobili. Krajský súd pritom vychádzal z rozhodnutia Súdu prvého stupňa (ďalej len
„SPI“) T-44/00, zo dňa 08.07.2007 vo veci „Mannesmannrohren-Werke“, z ktorého vyplýva,
ţe precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho
vymedzenia trhu nie je moţné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťaţný, resp. či je
v takom rozsahu, ţe môţe byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Krajský súd
pripomenul, ţe zhodne ako v tejto veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh
v konaní o tom istom karteli pred EK, kde to nebolo spochybňované.
V uvedených úvahách ţalovaného krajský súd nezistil ţiadne zjavné pochybenie
pri vecnom vymedzení relevantného trhu, a preto námietky ţalobcov týmto smerom
povaţoval za nedôvodné.
Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených ţalovaným
krajský súd vychádzal zo zistení z administratívneho spisu, ktorými bolo podľa jeho názoru
preukázané, ţe podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo
predovšetkým prehlásenie ţiadateľa o Leniency a ním doloţené podporné listiny.
Z toho odvodzoval ţalovaný koordináciu spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom
nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území Slovenskej republiky. Z uvedeného
je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je následne z týchto skutočností
odvoditeľné naplnenie zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské územie.
Je teda, podľa názoru krajského súdu, zrejmé, ţe kľúčové skutkové zistenia
ţalovaného plynú s GQ-Dohody, GQE-Dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov
a informácií o fungovaní kartelu od ţiadateľa o Leniency. Prehlásenie pána M. (ABB)
nemôţe byť povaţované (a ani nebolo) za jediný samostatný dôkazný prostriedok.
Toto prehlásenie totiţ nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie ţiadateľa o Leniency, a preto
je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení
samotného ţiadateľa o Leniency.
Vychádzajúc z platnej judikatúry SD EÚ, je podľa názoru krajského súdu,
akceptovateľné, ţe skutkový stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu
(koordinácia a manipulácia ponúk) môţe byť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu
(medzi inými pozri rozsudok SPI z 08.07.2004, T-67/00, T-68/00 vo veci JFE Engineering
Corp). Tu bolo tieţ zdôraznené, ţe prehlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami
prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade povaţované za zvlášť vierohodné dôkazné
materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť
a teda aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania,
19 8Sžhpu/1,2,3/2013
na osobe ktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu (medzi inými
pozri rozsudok SPI T-l/89 z 24.10.1991 vo veci Rhône-Poulenc).
Ďalej krajský súd poukázal na to, ţe pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich
zo ţiadosti o Leniency bolo potrebné určiť, či sa GQ-Dohoda týkala aj slovenského územia
a to z pohľadu na moţný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-Dohoda. Krajský súd
zdôraznil, ţe samotní ţalobcovia nespochybňovali skutočnosť, ţe GQ-Dohoda stanovila
pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala
pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných obdobných procedúrach
a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní príslušných
kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci kartelu,
manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce
sa Slovenskej republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto ţalovaný v rámci
správnej úvahy mal za to, ţe ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto
krajina súčasne nebola vyčlenená z pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu
dohoda vzťahuje.
Podľa názoru krajského súdu, v danom prípade ţalovaný pouţil jazykový výklad
textu GQ-Dohody, ktorý krajský súd povaţoval za legitímny najmä preto, lebo ak na
slovenskom území existoval dopyt po GIS, účinok dohovoru na toto územie nie je
nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, ţe uvedený dohovor sa netýkal slovenského územia
aj z toho dôvodu, ţe šlo o územie tieţ „socialistické“ (1988). Krajský súd poukázal na to,
ţe z administratívneho spisu vyplýva, ţe súčasťou GQ-Dohody je zoznam licenčných zmlúv,
kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na území bývalých
socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z bývalého Sovietskeho zväzu, či Mihel
z bývalej Juhoslávie) a keďţe ţalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je moţné prisvedčiť,
ţe sa týkal rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne, a teda aj územia
slovenského. Pokiaľ ţalobca argumentuje tak, ţe GQ-Dohoda, resp. jeho účasť na tejto
zmluve, nemohla mať ţiadne účinky na slovenský trh z dôvodu existencie prekáţok vstupu
na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa názoru krajského súdu neobstojí aj preto,
ţe potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-Dohody, ktorého podstatou bolo určenie
pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov,
teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemoţno potom „rozumne“ vysvetliť, prečo za tejto
situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-Dohodu uzatvárali.
Podľa názoru krajského súdu všetci účastníci kartelu, ktorí sa podieľali
na mechanizme podľa GQ-Dohody, sa dobrovoľne vzdávali i potenciálnej moţnosti na trh
vstúpiť v rámci férovej súťaţe.
Z uvedeného mal krajský súd za to, ţe ţalovaný dostatočne v tejto súvislosti
preukázal, ţe prekáţky vstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli
byť absolútne, a preto nebolo potrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými
vyjadreniami predkladanými, okrem iných, aj ţalobcom, z ktorých by mal byť preukazovaný
opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike zúčastnili len európski producenti
a japonskí producenti nie, potom to môţe byť vnímané ako dôsledok ich záväzku podľa GQ-
Dohody.
Keďţe ani SD EÚ nespochybňoval aplikovateľnosť GQ-Dohody na slovenskom
území, potom, podľa názoru krajského súdu, na EGQ-Dohodu je potrebné prihliadnuť ako
na vykonávaciu zmluvu ku GQ-Dohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia
ako aj preambuly, podľa ktorej EGQ-Dohoda je pouţiteľná na výkon GQ-Dohody, resp. v nej
dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQ-Dohodou. V čl. 4 a 8 EGQ-Dohody je upravený
postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty medzi európskymi výrobcami.
Z uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, ţe pravidlá kartelu
zakotvené v GQ-Dohode a jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky
(preukázané v skúmaných 13 projektoch, ktoré boli na území SR realizované) sa na toto
územie vzťahovalo, a preto aj v tejto časti sa stotoţnil s právnym názorom ţalovaného.
Ďalej krajský súd poukázal na to, ţe SD EÚ vo svojich rozhodnutiach judikoval,
ţe cenové horizontálne kartelové dohody môţu byť kvalifikované ako veľmi závaţné
protiprávne konania (napr. pri úvahe o výške pokuty), čo i len na základe ich povahy,
bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho konania na trh, (napr. rozsudok
SD EÚ C-534/07 P z 03.09.2009 vo veci Prym a Prym Consumer).
Pokiaľ teda ţalobca odmieta svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu,
potom podľa názoru krajského súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu,
podľa ktorej na slovenskom území existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo
aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotliví členovia kartelu podieľali na globálnej koordinácii
(primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a následne koordinujúce
ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín), potom sa uskutočňovali na slovenskom
území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako celok
na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu
na slovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je zaloţená na globálnej koordinácii,
21 8Sžhpu/1,2,3/2013
za predpokladu, ţe z ničoho neplynie, ţe by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené,
má rozhodne účinok vo vzťahu k tomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu,
obchoduje aspoň jeden účastník kartelu. Toto práve v posudzovanej veci preukázané bolo.
Preto krajský súd povaţoval za preukázané, ţe skutok popísaný vo výroku
napadnutého rozhodnutia ţalovaného sa stal a ţe tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá
má protisúťaţné účinky aj na slovenskom území.
Pokiaľ ţalovaný poukazoval na protisúťaţný dopad kartelu ako celku, potom
mu treba podľa názoru krajského súdu dať za pravdu predovšetkým v tom, ţe bola
preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu
a dohôd o obmedzovaní počtu súťaţiteľov na trhu, čo narušuje súťaţné prostredie uţ zo svojej
podstaty.
Ţalobcami spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu, ako
aj otázku totoţnosti kartelu ako jediného konania, krajský súd nepovaţoval za dôvodnú.
V tejto súvislosti krajský súd vychádzal z rozhodnutia SD EÚ C-49/92 PO z 08.07.1999
vo veci Anic Partecipazioni, podľa ktorého ten súťaţiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho
konania, tvoreného komplexom úkonov niekoľkých súťaţiteľov tým, ţe k fungovaniu kartelu
svojim konaním priebeţne prispieval, principiálne nesie zodpovednosť behom celého obdobia
svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa ostatných súťaţiteľov v rámci
totoţného protiprávneho konania, ak je preukázané, ţe tento súťaţiteľ vedel o protiprávnom
konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený prijať
z toho plynúce riziko. Z napadnutého rozhodnutia ţalovaného je podľa názoru krajského súdu
dostatočne preukázaná skutočnosť, ţe japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili
jedného kartelu ako celku. Z toho plynie, ţe japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili
na jeho začiatku (01.03.1991), museli vedieť, ţe európske projekty sú vyhradené európskym
výrobcom. Pokiaľ sa teda japonskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal
kartel týkať (za situácie, ţe sa od kartelu jednoznačne nedištancovali), nepodieľali
na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretoţe pokiaľ bolo
slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ako dopadla EGQ-Dohoda na toto územie
je uvádzané vyššie), potom práve taká bola myšlienka kartelu, t.j. rozdeliť územie. Ak teda
bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom
území potrebná, naopak je moţné z uvedeného logicky vyvodiť, ţe pravidlá kartelu
rešpektovali a práve touto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili.
V danom konaní podľa názoru krajského súdu ţalobcovia nijako nepreukázal, ţe by
kartel skutočne po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. ţe sa ku koncu roku 2000 rozpadol.
I napriek tomu, ţe sa neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi
prítomní i niektorí predchádzajúci európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom
1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým zámerom - manipulovať dodávky a tieto
sa týkali totoţného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, ţe niektorí z účastníkov
kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon zodpovedá
aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je moţné tu namietať, ţe by sa s touto otázkou
ţalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou
argumentáciou ţalovaného stotoţnil a poukázal na ňu.
Krajský súd preto vyššie uvedený okruh ţalobných námietok nepovaţoval
za dôvodné.
Za dôvodné však krajský súd povaţoval ţalobné argumenty súvisiace s určovaním
pokút.
S poukazom na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ods. 2, čl. 154c, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) č. ÚS 17/199 9 z 22.09.1999, I. ÚS 44/1999 z 13.10.1999), na čl. 6 ods. 1 prvá veta
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),
na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách,
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru
slovenských súdov krajský súd zopakoval, ţe trestanie za správne delikty (priestupky,
správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí
podliehať rovnakému reţimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba
vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi
trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne
orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi
princípmi.
Krajský súd poukázal na to, ţe skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré
je následne kvalifikované ako protiprávne, je v rámci správneho trestania vţdy jednou
z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim,
v tomto prípade či presiahlo dátum 01.05.2004, od ktorého je potrebné prednostne aplikovať
komunitárne súťaţné právo - t. j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 ZES
(k 01.05.2004 sa stalo účinným Nariadenie č. 1/2003, o výkone pravidiel hospodárskej súťaţe
stanovených v čl. 81 a 82 ZES, ktoré kodifikovalo prednostnú aplikovateľnosť čl. 81 ZES
pred vnútroštátnym zákonodarstvom, t. j. pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo samotné správne
23 8Sžhpu/1,2,3/2013
konanie, ukončené vydaním napadnutého rozhodnutia, zahájené aţ po 01.05.2004, teda
za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením č. 1/2003.
V rámci posúdenia ţalobných námietok krajský súd vychádzal zo zásad
aplikovateľných v oblasti práva trestného, nakoľko do oblasti deliktuálneho práva správneho
je potrebné nepochybne zaradiť aj protikartelové právo, uvedené v § 3 a nasl. ZOHS.
Tento záver podľa názoru krajského súdu jasne vyplýva, napr. z rozhodnutia ESĽP vo veci
Stenuit zo dňa 27.02.1992.
Trestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku,
v ktorom boli spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne).
Je pre ne spoločné, ţe trestná činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových
útokov, resp. spočíva v udrţovaní protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne
charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ vyvolá protiprávny stav, ktorý potom udrţiava,
prípadne ho udrţiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné ustanovenie nevyţaduje, aby
ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré trvá tak dlho,
kým páchateľ udrţuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý
je ukončený aţ okamţikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa povaţuje
za spáchaný za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania,
ktorým bol udrţovaný protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy,
a to za podmienky, ţe toto konanie bolo trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej
úpravy.
Z uvedeného podľa názoru krajského súdu vyplýva, ţe vyššie uvádzané konanie,
spočívajúce v uzatvorení a plnení kartelovej dohody, je konaním, ktorým páchateľ vyvolal
protiprávny stav, ktorý následne udrţuje, t. j. je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto
čin charakterizoval aj ţalovaný.
Krajský súd poukázal na to, ţe od 01.05.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia
č. 1/2003, bolo povinne pouţiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie
súťaţného práva všetkými súťaţnými úradmi v celom komunitárnom priestore, ktoré
sa v období pred 01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie č. 1/2003 je predpisom procesným.
Bod 1. preambuly Nariadenia č. 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia, poukazuje na to,
ţe ide o Nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“.
Pokiaľ je teda trh uţ jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia
Nariadenia č. 1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho
ochrane, čiţe postup spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup
ţalovaného týmto smerom krajský súd povaţuje za legitímny.
24 8Sžhpu/1,2,3/2013
Podľa vyššie uvádzaných princípov, ţalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri
ukladaní trestu v zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťaţiteľa) priaznivejšie (§ 2
a nasl. Tr. zák.).
V danom prípade však podľa názoru krajského súdu ţalovaný podľa uvedených
pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“,
keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o 40 %) členovi skupiny ţalobcu v 2. rade
(str. 166, bod 864).
Taktieţ nebolo krajskému súdu zrejmé, prečo ţalovaný nezohľadnil argumentáciu
účastníkov (najmä ţalobcu v 2. rade), ktorým namietali pouţitý Metodický pokyn o postupe
pri určovaní pokút v prípadoch zneuţívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich
súťaţ najmä s ohľadom na obrat (celkový obrat s daňou) z ktorého bola vypočítaná pokuta.
Krajský súd poukázal na to, ţe v čase rozhodovania ţalovaného bol uţ účinný aktuálny
Metodický pokyn podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez daní)
dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a sluţieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie
súťaţe priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu.
Preto podľa názoru krajského súdu neobstojí tvrdenie ţalovaného, ţe aktuálny Metodický
pokyn nebolo moţné pouţiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného
v čase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie ţalovaného tvorí jeden celok
s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, a preto ţalovaný mohol a bol povinný
zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre delikventov priaznivejší. Rovnako krajský súd
povaţoval za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní rozhodnutia pouţil argumentáciu
(tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci lebo týmto
spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.
Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín
(koncerny, materské spoločnosti a dcérske spoločnosti), krajský súd v napadnutom rozsudku
uviedol, ţe vychádzal zo zásady osobnej zodpovednosti kaţdého z delikventov za konanie,
ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd, avšak v rámci postihu za protiprávne konanie
je potrebné v prípadoch, ako je tento, postupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku
toho, ţe je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi
na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny (koncerny) –
a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala
do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôţe byť zákonnou aplikáciou
pravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových dohodách.
Krajský súd z doloţeného administratívneho spisu mal preukázané skôr hodnotenie
dôkazov vo vzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade
nediferencujú dôkazy bezprostredne proti jednotlivým ţalobcom, ale proti skupinám,
ku ktorým títo ţalobcovia patria, pričom konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie
zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých skupín (koncernov) neplynie,
podľa názoru krajského súdu, ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, ani
z administratívneho spisu. Ako príklad krajský súd uviedol kódové označenia a súvisiace
listiny, ktoré sa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov, prehľady
jednotlivých schôdzí, v ktorých sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie
za jednotlivé subjekty v rámci týchto skupín (koncernov), ako aj zmieňované účasti
vo výbore.
Podľa názoru krajského súdu, ani z elektronickej korešpondencie nie je moţné
spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci skupín. Aj ţiadateľ o Leniency vo vzťahu
ku skupine „Siemens“ (ţalobca v 2. rade) zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa
ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí prostredníctvom, napr. dcérskych
spoločností.
Z napadnutého rozhodnutia nie je, podľa názoru krajského súdu, jasne zdôvodnený
pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môţe vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého
rozhodnutia vyplýva a ţalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, ţe zobral na zodpovednosť
a pokutoval kaţdého, kto sa daného protisúťaţného konania zúčastnil. Nie je potom podľa
názoru krajského súdu jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili
na Slovensku, napr. Siemens s.r.o.
Avšak, podľa názoru krajského súdu, kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti
a primeranosti pokút je ich výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné,
či ţalovaný berie za základ obraty jednotlivých subjektov alebo obraty skupín, ku ktorým
subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, ţe pri ukladaní pokuty ţiadnemu
zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v ktorom konkrétnom
období povaţoval ţalovaný za rozhodujúce. Toto podľa názoru krajského súdu z napadnutého
rozhodnutia nevyplýva.
Na záver krajský súd zhrnul, ţe ţaloby sú nedôvodné v tých častiach, kde je
spochybňovaná existencia kartelu, účasť ţalobcov (jednotlivých skupín - koncernov)
na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu na slovenské územie.
V týchto otázkach podľa názoru krajského súdu ţalovaný aplikoval správne právne prepisy
(ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav
26 8Sžhpu/1,2,3/2013
správne vyloţil. Krajský súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré povaţuje napadnuté
rozhodnutie za zákonné a vecne správne; za preukázané má, ţe sa skutok stal, ţe tento skutok
nesie znaky deliktu - kartelovej dohody, ţe mal dopad na slovenské územie a ţe je na
slovenskom území stíhateľný.
Na druhej strane však krajský súd skonštatoval, ţe napadnuté rozhodnutie nie je
dostatočne preskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti ţalobcov
v súvislosti s ich trestaním a určením výšky pokuty, tak ako to uţ bolo vyššie uvedené.
Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená ţalovanému
na ďalšie konanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia krajský súd
nevzhliadol dôvody.
O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe úspešným
ţalobcom priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“).
Ţalovaný uhradí ţalobcom súdny poplatok vo výške 66 € a trovy právneho zastúpenia podľa
ich vyčíslenia v rozsudku.
Proti uvedenému rozsudku podal ţalovaný včas odvolanie a uviedol, ţe podáva
odvolanie voči rozsudku Krajského súdu v časti rozhodnutia vo veci ako aj proti výroku
o trovách konania odvolanie s odkazom na § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP, pretoţe
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a to z nasledovných dôvodov, ţe ţalovaný zvýšil pokutu iba v prípade spoločnosti
Siemens AG. Rada úradu v tejto súvislosti konštatovala, ţe: ,,považuje za potrebné, vzhľadom
na ekonomickú silu spoločnosti Siemens AG s dobu porušovania a význam funkcie tajomníka
kartelu a vzhľadom na nadštandardné služby, ktoré spoločnosť Siemens AG poskytovala
ostatným členom kartelu, pokutu pre túto spoločnosť zvýšiť. Rada úradu má za to, že funkcia
tajomníka kartelu bola významnou funkciou pre chod kartelu a je priťažujúcou skutočnosťou,
ktorú úrad v pokute nezohľadnil dostatočne. Rada úradu preto rozhodla o zvýšení pokuty
pre materskú spoločnosť Siemens AG z 50 miliónov Sk (1 659 695,94 Eur) uložených úradom,
na 2 987 450 Eur (89 999 918,70 Sk)“. Rada úradu teda dostatočne zdôvodnila, prečo takto
postupovala. Otázkou je tu potom skôr prípustnosť reformatio in peius v správnom konaní.
Rada úradu v tejto súvislosti vychádzala z rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej aj v Českej
republike ako aj z dostupnej právnej teórie.
Ţalovaný má za to, ţe všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius bez výslovného
ustanovenia zákona nemoţno z pozitívneho práva dovodiť. Zákaz takéhoto postupu nie je
27 8Sžhpu/1,2,3/2013
zakotvený ani v správnom poriadku, ani v zákone o ochrane hospodárskej súťaţe, preto táto
zásada v konaní pred úradom neplatí.
Ţalovaný v tejto súvislosti poukazuje napr. na Nález Ústavného súdu Českej republiky
III. ÚS 880/08 z 28.01.2009, v ktorom ústavný súd okrem iného uvádza, ţe pre oblasť
správneho trestania nie je moţné z ústavnoprávnych predpisov dovodiť všeobecný zákaz
zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa (zákaz reformatio in peius). Taký zákaz podľa
Ústavného súdu Českej republiky nemoţno dovodiť ani z práva na spravodlivý proces,
zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd, ani
z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd, ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu
č. 7 k Dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na uznávané autority českej
právnej vedy ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre Ľudské práva. Ústavný súd sa pritom
v danom konaní zaoberal práve zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní aplikovaným
v Českej republike v čase, keď pravidlo reformatio in peius nebolo v ňom zakotvené, teda
rovnakou právnou situáciou ako v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí úradom.
Ţalovaný tieţ poukazuje na rozhodovaciu prax slovenských súdov v tejto súvislosti,
a to napr. na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sţo/14/2011 zo dňa 29.02.2012
(viď príloha č. 1) a Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sţ/110/02 (viď príloha č. 2),
ktoré sú v súlade s vyššie uvedenými tvrdeniami a v oboch Najvyšší súd SR konštatuje,
ţe odvolací orgán môţe rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa, pričom výslovne uvádza,
ţe v správnom konaní zásada reformatio in peius neplatí.
Ţalovaný tieţ uviedol, ţe pokiaľ ide o aplikovaný Metodický pokyn o ukladaní pokút,
Rada úradu preskúmavala postup prvostupňového orgánu, ktorý aplikoval právnu úpravu
platnú a účinnú v čase jeho rozhodovania. V tejto súvislosti je teda potrebné vyriešiť otázku,
či neskoršia právna úprava v oblasti ukladania pokút účinná v čase rozhodovania Rady úradu
bola pre účastníkov konania priaznivejšia, a preto bola Rada úradu povinná na ňu prihliadať
v smere, ako na to poukazuje súd. V prvom rade je potrebné uviesť, ţe počas rozhodovania
Rady úradu nedošlo k zmene zákonnej úpravy sankcií. Kritéria pre ukladanie sankcií, ktoré
ustanovuje výlučne zákon sa nijako nemenili. V roku 2008 bol prijatý nový metodický pokyn
úradu upravujúci ukladanie pokút, ktorý je jeho interným predpisom. Interný predpis
iba bliţšie objasňuje ustanovenia zákona a nemôţe ísť teda nad jeho rámec. V tejto súvislosti
je potrebné zdôrazniť, ţe metodický pokyn účinný v čase rozhodovania Rady úradu
nepriniesol (a ani nemohol priniesť) priaznivejšiu úpravu pri ukladaní sankcií. Naviac obrat,
ktorý je základom pre výpočet pokuty je všeobecne vnímaný ako obrat bez daní, keďţe dane
nie sú príjmom podnikateľa, ale sú odvádzané do štátneho rozpočtu. To, ţe metodický pokyn
28 8Sžhpu/1,2,3/2013
z roku 2008 uvedenú skutočnosť expressis verbis uvádza, neznamená, ţe úrad tak
nepostupoval aj do jeho prijatia.
Ţalovaný ako dôkaz úrad priloţil uţ neúčinnú Smernicu úradu o postupe pri ukladaní
pokút č. 5/2003, účinnú od 01.01.2004 (príloha č. 3), ktorá bola nahradená Metodickým
pokynom z roku 2008, a ktorá neobsahuje ţiadne ustanovenia v tom smere, ţe by bol obrat
vnímaný ako obrat s daňou.
Ţalovaný namietal, ţe pokiaľ súd vytkol úradu, ţe pouţil argumentáciu, ktorá
nezodpovedá reálnemu stavu. Úradu nie je zrejmé, v čom popis faktorov v tabuľke, ktorá,
sumarizuje, akou mierou sa jednotlivé zohľadňované faktory podieľali na celkovej výške
uloţenej pokuty nezodpovedá reálnemu stavu, a preto je obtiaţne sa k tomuto záveru súdu
vyjadriť. V rozhodnutí Rady úradu je presne uvedené, ako bola pokuta určovaná, t. j. aká
suma bola určená za závaţnosť, dĺţku konania a poľahčujúce, či priťaţujúce okolnosti.
Spôsob výpočtu pokuty bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal zo zisteného
a preukázaného skutkového stavu. Z pohľadu úradu tabuľka práve sprehľadnila to, čo bolo
detailne popísané v odôvodnení rozhodnutia. Záver súdu, ţe argumentácia nezodpovedá
reálnemu stavu nie je súdom nijako bliţšie zdôvodnený a úrad túto časť rozhodnutia súdu
povaţuje za zmätočnú a nepreskúmateľnú. Záver súdu o tom, ţe úrad pouţil argumentáciu
(tabuľka č. 3 ,,Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci povaţujeme
za nesprávne skutkové zistenie.
Ţalovaný ďalej uviedol, ţe tvrdenie súdu o tom, ţe v napadnutom rozhodnutí nie je
jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania patriacich do jednej
ekonomickej skupiny, čo v skutočnosti môţe vyvolať pocit diskriminácie. Ţalovaný
poukazuje na to, ţe súd potvrdil skutkové zistenia úradu a povaţoval za dostačujúce dôkazy,
ktorými svoje závery úrad podporil, t. j. aj to, ţe niektoré dôkazy, tak ako uvádza aj súd,
nebolo moţné rozčleniť tak, aby bolo zrejmé, ktorej konkrétnej spoločnosti zo skupiny,
napr. Siemens sa týkajú. Popis ako sa jednotlivé spoločnosti zúčastnili na dohode je súčasťou
odôvodnenia rozhodnutí úradu, ktoré súd potvrdil a úrad nemá za to, ţe by účastníci nevedeli,
v čom úrad vidí ich zodpovednosť, resp. za aké správanie sú postihovaní.
Ţalovaný podľa svojho tvrdenia jednoznačne preukázal účasť všetkých účastníkov
konania na dohode obmedzujúcej súťaţ, čo súd nijako nespochybnil. Ţiaden z účastníkov
konania na druhej strane nijako nepreukázal, ţe jeho účasť na zakázanej dohode bola
iba pasívna, resp. obmedzená. Aj z judikatúry európskych súdov vyplýva záver,
ţe skutočnosť, ţe viacerí podnikatelia zohrávali rôzne úlohy v dosahovaní spoločného cieľa
neznamená, ţe neexistoval jednotný protisúťaţný cieľ, a teda porušenie, a to za predpokladu,
29 8Sžhpu/1,2,3/2013
ţe kaţdý podnikateľ prispieval na jeho vlastnej úrovni k dosahovaniu daného spoločného
cieľa. Kaţdý z účastníkov konania v preskúmavanom prípade, aj v prípade plnenia odlišných
úloh prispieval k naplneniu spoločného cieľa dohody.
Podľa ţalovaného z uvedeného moţno preto dovodiť rovnakú zodpovednosť všetkých
účastníkov konania, čo Rada úradu aj uvádza vo svojom odôvodnení. Rada úradu, napr.
v bode 814 konštatuje, ţe závaţnosť formy konania je u všetkých účastníkov kartelu rovnaká,
keďţe sa všetci dopustili rovnakého zakázaného konania určovaním cien, rozdelením trhu,
udrţiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót,
vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami
a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania. Odlišná dĺţka protisúťaţného
správania bola u kaţdého účastníka konania v rozhodnutí vyhodnotená. Tam, kde Rada úradu
dospela k záveru, ţe je potrebné zohľadniť nejaké poľahčujúce alebo priťaţujúce okolnosti
vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania, uviedla to v rozhodnutí. V bode 851 Rada
úradu tieţ spresnila, ţe ,,pri určovaní výšky pokuty je však potrebné brať zreteľ na tú
skutočnosť, ţe tieto subjekty sú vo vzťahu ekonomickej prepojenosti, pričom nebolo
preukázané, ţe by dcérska spoločnosť konala nezávisle od materskej a v takom prípade
existuje zodpovednosť materskej spoločnosti popri zodpovednosti dcérskej spoločnosti. Rada
úradu pri určovaní výšky pokuty rozdelila podnikateľov podľa ekonomických skupín
a pri vyhodnocovaní závaţnosti prihliadala na silu ekonomickej skupiny a tieţ na to, ţe tieto
spoločnosti vystupovali v karteli ako jeden člen“.
Ţalovaný zastáva názor, ţe rozhodnutie Rady úradu dostatočne popisuje pomer
zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania vrátane tých, ktorí patria do jednej
ekonomickej skupiny, a preto rozhodnutie ani nevytvára priestor pre diskrimináciu.
Zodpovednosť účastníkov konania za uzatvorenie a realizáciu protisúťaţnej dohody bola
vyhodnotená ako rovnaká u všetkých členov kartelu s tým, ţe v jednotlivých prípadoch boli
zohľadnené priťaţujúce a poľahčujúce okolnosti.
Ţalovaný ďalej uviedol, ţe pokiaľ ide o spoločnosti, ktoré úrad pribral za účastníkov
konania a otázku súdu, prečo účastníkom konania nebola aj spoločnosť Siemens s.r.o.
je potrebné uviesť, ţe úrad vychádzal z dôkazov predloţených v konaní vo vzťahu
k jednotlivým spoločnostiam vrátane písomného vyjadrenia Leniency ţiadateľa, ktoré
neobsahovali obvinenia voči tejto spoločnosti. Súd pritom otázku v súvislosti so spoločnosťou
Siemens s.r.o. otvára iba v súvislosti s pokutou a súčasne ostatné zistenia úradu potvrdzuje,
t. j. aj vymedzenie okruhu účastníkov konania. Súd preto ani neuvádza konkrétne skutočnosti,
na základe ktorých má za to, ţe daná spoločnosť tieţ mala byť účastníkom konania. Úrad
30 8Sžhpu/1,2,3/2013
sa preto nevie v ďalšom konaní riadiť týmto záverom súdu a povaţuje ho za nepreskúmateľný
a v rozpore s obsahom administratívneho spisu úradu.
Záverom ţalovaný poukazuje na to, ţe Rada úradu na viacerých miestach odôvodnenia
uvádza, z akého obratu sa pri výpočte pokuty vychádzalo. V bode 819 rozhodnutia Rady
úradu sa uvádza, ţe: ,,následne Rada úradu účastníkov konania zoradila podľa ich
ekonomickej sily, t. j. podľa dosiahnutých celosvetových obratov za rok 2006, v prípade
ekonomických skupín podľa celosvetových obratov ich členov - jednotlivých účastníkov
konania“. V bode 822 sa uvádza, ţe: ,,Rada úradu síce na účely stanovenia základnej výšky
pokuty za závažnosť prihliadala na ekonomickú silu ekonomickej skupiny, ale výška pokuty
bola stanovovaná pre každého člena skupiny - účastníka konania zvlášť vychádzajúc z jeho
celosvetového obratu za rok 2006“. V bode 833 sa uvádza, ţe : ,,Rada úradu tiež zisťovala,
či nedošlo zo strany úradu v prvostupňovom rozhodnutí k prekročeniu zákonom stanovenej
hranice pre uloženie pokuty, a to 10% z obratu každého jednotlivého účastníka konania“.
V bode 844 sa uvádza, ţe : ,,Spoločnosť Siemens namieta, že nie je zrejmé z akého obratu
úrad pri stanovovaní pokuty vychádzal, ale pravdepodobne z konsolidovaného obratu skupiny
VA TECH, čo bol nesprávny postup, keďže došlo k dvojitému trestaniu jednotlivých
navrhovateľov, keďže konsolidovaný obrat skupiny VA TECH zohľadňuje obraty ďalších
navrhovateľov. Rada úradu konštatuje, že prvostupňový orgán vychádzal z celosvetového
obratu každého jednotlivého účastníka konania za rok 2006, čo bol v tomto prípade správny
postup“. Rada úradu pri výpočte pokuty na viacerých miestach uvádza, ţe prihliadala na to,
ţe niektorí účastníci konania sú súčasťou ekonomických skupín, a to v záujme uloţiť pokutu
v súlade s princípom proporcionality a primeranosti. Pri výpočte pokuty sa vychádzalo
z celosvetového obratu kaţdého účastníka konania a nedošlo k dvojitému započítaniu obratov,
ako to uvádzajú ţalobcovia.
Pokiaľ išlo o trovy konania aj súd prvého stupňa strane 33 rozsudku uviedol,
ţe zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré povaţuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne
správne; za preukázané má, ţe sa skutok stal, ţe tento skutok nesie znaky deliktu kartelovej
dohody, ţe mal dopad na slovenské územie, a ţe je na slovenskom území stíhateľný. Súd teda
uznal, ţe skutok sa stal, tento bol preukázaný, a ako taký je sankcionovateľný. Súd však videl
nepreskúmateľnosť rozhodnutia úradu v časti rozhodnutia o pokute. Odhliadnuc
od skutočnosti, ţe súd niektoré skutočnosti nesprávne vyhodnotil alebo došiel k nesprávnym
záverom, ktoré nezodpovedajú obsahu spisu, k čomu sa úrad vyjadril vyššie, máme za to,
31 8Sžhpu/1,2,3/2013
ţe v takom prípade nemal ţalobca vo veci úspech a nemoţno mu náhradu trov konania
priznať.
Nepreskúmateľné a porušujúce právo sťaţovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane Ľudských práv a základných slobôd je také rozhodnutie všeobecného súdu,
z odôvodnenia ktorého nemoţno zistiť, aké právne úvahy ho v otázke trov konania štátu viedli
k právnemu záveru, ktorý je v rozpore s prima facie významom ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, na ktoré sa odvolal (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 23.08.2006, sp. zn. III. ÚS 53/06). Vzhľadom na skutočnosť, ţe súd sa stotoţnil
s rozhodnutím úradu v časti, ţe kartelová dohoda medzi ţalobcami existovala a takáto dohoda
odporuje ustanoveniam zákona o ochrane hospodárskej súťaţe, pričom konanie je stíhateľné
na území Slovenskej republiky, nepovaţujeme rozsudok súdu, ktorým zrušil rozhodnutie
úradu za úspech na strane ţalobcu. Rozsudok, ktorým súd zrušil nepreskúmateľné
rozhodnutie úradu z dôvodu nezrozumiteľnosti v časti rozhodnutia o pokute konkrétnych
ţalobcov a určenia výšky pokuty nemoţno povaţovať za úspech. Pričom súd napadol len
niektoré skutočnosti v rámci ukladania pokuty, pričom v odôvodnení absentuje konkretizácia
v čom spočíval nesprávny postup pri vyhodnocovaní a pouţití správnej úvahy pri ukladaní
pokuty, keď dodrţal zákonný rámec vymedzený zákonom o ochrane hospodárskej súťaţe.
Súd nekonštatoval, ţe by úrad pri ukladaní pokuty vybočil v rámci správnej úvahy z medzí
stanovených zákonom.
Ţalovaný má za to, ţe nie je odôvodnené a v súlade s významom ustanovení OSP,
ţe úrad ako štátny orgán napĺňajúci verejný záujem ochrany hospodárskej súťaţe, ktorý
uniesol dôkazné bremeno a preukázal porušenie zákona a súd mu iba čiastočne vytkol určité
závery v súvislosti s pokutou musí hradiť trovy konania účastníkovi konania, ktorý
preukázateľne porušil ustanovenia zákona, čo nemôţe prispievať k dôvere v spravodlivý
výkon práva. Krajský súd v rozsudku jednoznačne potvrdil rozhodnutie úradu o tom, ţe kartel
existoval a mal negatívny dopad na fungovanie hospodárskej súťaţe. Bolo preukázané
konanie obmedzujúce hospodársku súťaţ v zmysle § 4 ods. 1/ a 3/ zákona o ochrane
hospodárskej súťaţe. Práve z tohto dôvodu povaţujeme priznanie náhrady trov konania
za nesprávne.
Súd zrušil napadnuté rozhodnutie úradu a vrátil vec na ďalšie konanie podľa § 250j
ods. 2 písm. d/ OSP, pretoţe je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov. Úrad má za to, ţe neboli splnené podmienky pre postup súdu podľa § 250j ods. 2
písm. d/ OSP.
Vzhľadom na vyššie uvedené ţalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky zmenil rozsudok Krajského súdu Slovenskej republiky č. k. 4S 213/2009-841
zo dňa 25.01.2013 tak, ţe ţaloby v celom rozsahu podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 220 OSP
zamietol a ţalobcom sa náhrada trov konania nepriznáva.
Ţalobca v 1. rade sa k odvolaniu ţalovaného vyjadril tak, ţe ţiadal rozsudok krajského
súdu potvrdiť.
Uviedol, ţe víta zrušenie rozhodnutia ţalovaného a nesúhlasí s argumentmi, ktoré boli
proti zrušeniu rozhodnutia ţalovaného uvedené v odvolaní. V kontexte podania tohto
vyjadrenia k odvolaniu však ţalobca v 1. rade povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe hoci súhlasí
so zrušením rozhodnutia ţalovaného, nestotoţňuje sa so závermi krajského súdu, v ktorých
súd naznačuje, ţe ţalovaný preukázal porušenie slovenských pravidiel na ochranu
hospodárskej súťaţe zo strany ţalobcu v 1. rade. V tejto súvislosti si ţalobca v 1. rade
dovoľuje uviesť, ţe nič z toho, čo je uvedené v tomto vyjadrení k odvolaniu, nemoţno
pokladať za jeho uznanie zodpovednosti za údajné porušenie slovenských súťaţných
predpisov v súvislosti s údajným kartelom týkajúcim sa zapuzdrených plynom izolovaných
spínacích zariadení (GIS).
Ţalobca v 1. rade poukázal na to, ţe v súčasnosti napríklad pred Európskym súdnym
dvorom (ďalej len ,,ESD“) prebieha konanie (Prípad C-498/11 P) týkajúce sa ţalobcovho
odvolania voči rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie (ďalej len ,,Všeobecný súd“)
v súvislosti s pôvodným rozhodnutím Európskej komisie (ďalej len ,,Komisia“)
COMP/F/38.899 vo veci GIS na úrovni Európskej únie (ďalej len ,,EÚ“) (ďalej len ,,Pôvodné
rozhodnutie“). Na Všeobecnom súde prebieha aj ďalšie konanie vo veci ţaloby, ktorú Ţalobca
podal voči rozhodnutiu Komisie (rozhodnutie COMP/39.966), ktoré bolo Komisiou
opakovane prijaté potom, čo Všeobecný súd čiastočne zrušil Pôvodné rozhodnutie (Prípad T-
404/12). Rovnako, vo veci GIS v Českej republike aktuálne prebieha na Najvyššom správnom
súde Českej republiky konanie o kasačnej sťaţnosti českého Úradu na ochranu hospodárskej
súťaţe voči rozsudku Krajského súdu v Brne, ktorým došlo k zrušeniu jeho rozhodnutia
vo veci GIS. Súd správne rozhodol, ţe Rada pochybila, keď namiesto Metodického pokynu
z roku 2008 zohľadnila Smernicu z roku 2003. Ţalobca sa stotoţňuje s názorom súdu
a v súlade so svojou argumentáciou uvedenou v ţalobe trvá na tom, ţe v rámci prieskumu
prvostupňového rozhodnutia ţalovaného č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 27.12.2007 mal ţalovaný
pouţiť Metodický pokyn z roku 2008. Správne pouţitie tohto pokynu by následne iste viedlo
k priaznivejšiemu výsledku pre neho (a ďalších účastníkov Konania) a výrazne by zníţilo
33 8Sžhpu/1,2,3/2013
pokutu mu uloţenú. Podľa jeho názoru účastníci konania mohli legitímne očakávať,
ţe sa ţalovaný vo vzťahu k stanoveniu pokuty bude riadiť novšou, priaznivej šou metodikou
vyplývajúcou z najaktuálnejšieho pokynu.
Ak by ţalovaný pri výpočte pokuty pouţil namiesto celkového celosvetového obratu
,,relevantný obrat“ v zmysle Metodického pokynu z roku 2008, ,,relevantný obrat“ ţalobcu
v 1. a 3. rade v Slovenskej republiky by bol nulový (ako vyplýva zo správneho spisu, ţalobca
nikdy nepredával GIS v Slovenskej republike) a maximálna výška jeho pokuty by mohla byť
330 000 € (v porovnaní s pokutou vo výške 1 161 780 €, ktorú uloţil ţalovaný a Rada ju
potvrdila).
Podľa ţalobcu v 1. rade súd správne rozhodol, ţe ţalovaný pochybil, keď pouţil
argumentáciu, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu, čo prispelo k nepreskúmateľnosti
rozhodnutia o pokute a súhlasí s námietkami súdu ohľadom nesprávnosti pouţitia
argumentácie/skutočností/, ktoré nezodpovedajú reálnemu stavu, pričom tieto námietky
povaţuje za jasné, opodstatnené a podporujúce argumenty ţalobcu ohľadom celkovej
nepreskúmateľnosti rozhodnutia o pokute, ktoré ţalobca uviedol vo svojej ţalobe a vo svojom
vyjadrení a súd správne rozhodol, ţe ţalovaný dostatočne nepreukázal zodpovednosť
jednotlivých účastníkov konania nakoľko v rozhodnutiach nie je uvedený konkrétny
mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých
ekonomických skupín (koncernov), do ktorých ţalobcovia - ţalobca, spoločnosti Mitsubishi,
Siemens T&D (a ďalší účastníci konania) patria.
Ţalobca v 1. rade má za to, ţe vyššie uvedené závery súdu o tom, ţe v rozhodnutiach
nie je uvedený konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych
subjektov v rámci jednotlivých ekonomických skupín (koncernov) sú správne a opodstatnené,
a ţe ţalovaný si rozsudok vykladá nesprávne, keď tvrdí, ţe sa súd stotoţnil s jeho
vymedzením okruhu účastníkov konania, a ţe súd akceptoval, ţe ţalovaný nemohol rozčleniť
niektoré dôkazy tak, aby bolo zrejmé, ktorej konkrétnej spoločnosti zo skupiny sa týkajú.
Ţalobca v 1. rade poukázal najmä na to, ţe z rozhodnutia ţalovaného nie je vôbec
zrejmé, akým spôsobom ţalovaný pri stanovovaní pokuty zohľadnil skutočnosť, ţe
od októbra 2002 aktivity v oblasti GIS nevykonával ţalobca v 1. rade, ale tieto boli
vykonávané len spoločným podnikom - TM T&D zaloţeným spoločne so spoločnosťou
Mitsubishi.
Ţalobca v 1. rade poukázal na fakt, ţe z ustálenej judikatúry konkrétne vyplýva,
ţe protisúťaţné konanie podniku moţno prisúdiť druhému podniku, ak, najmä s ohľadom
na ekonomické a právne prepojenie daných podnikov, sa prvý podnik samostatne
34 8Sžhpu/1,2,3/2013
nerozhodoval ako bude konať na trhu, ale plnil vo všetkých podstatných ohľadoch pokyny,
ktoré mu dal druhý podnik, a teda s druhým podnikom tvoril jednu hospodársku jednotku.
S poukazom na uvedené - povinnosťou orgánu na ochranu hospodárskej súťaţe na základe
vecných dôkazov preukázať, ţe materská spoločnosť fakticky vykonávala rozhodujúci vplyv
nad konaním svojej dcérskej spoločnosti na trhu, vrátane preukázania uplatňovania riadiacich
funkcií.
Podľa ţalobcu v 1. rade súd správne rozhodol, ţe Rozhodnutia obsahovali nejasnosti
ohľadom obratov z akých sa vychádzalo pri výpočte pokuty, čo taktieţ prispelo
k nepreskúmateľnosti rozhodnutia o pokute.
Ţalobca v 1. rade si dovoľuje uviesť, ţe rozhodnutie malo byť zrušené nielen
z dôvodov, ktoré sú uvedené v rozsudku, a ktorými sa ţalobca zaoberal vyššie, ale aj
z ďalších dôvodov, ktoré ţalobca v 1. rade uviedol vo svojej ţalobe a doplnení a zhrnul
vo vyjadrení a to najmä pre nedostatočné, nezrozumiteľné a vnútorne rozporné výroky
a odôvodnenia rozhodnutia. Ţalovaný ani prvostupňový orgán nepreukázali mimo rozumnú
pochybnosť, ţe by ţalobca bol účastníkom dohody, ktorá mala za cieľ alebo za následok
obmedzenie hospodárskej súťaţe na slovenskom trhu s GIS a nepreukázali, ţe by sa podieľal
na kolúzii vo verejných obstarávaniach, určovaní cien, udrţiavaní trhových podielov alebo
obmedzovaní sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami v súvislosti so slovenským
trhom GIS, a ţe by sa zaviazal nevstúpiť na slovenský trh a ţalovaný a prvostupňový orgán
pochybili pri vymedzení relevantného trhu a nezohľadnili uplynutie premlčacích lehôt podľa
predchádzajúcich predpisov.
Ţalobca v 2. rade sa k odvolaniu ţalovaného vyjadril svojim podaním z 10.05.2013
tak, ţe ţiadal odvolanie ţalovaného zamietnuť, pričom uviedol, ţe odkazuje na svoju ţalobu
a súhlasí so závermi krajského súdu, ktorým boli zdôvodnené pochybenia ţalovaného, avšak
nesúhlasil so závermi súdu o zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej
ekonomickej skupiny. Zároveň doloţil rozsudok NSS ČR č. k. 2Afs 50/2012-241
z 24.04.2013.
Ţalobca v 3. rade sa k uvedenému odvolaniu vyjadril tak, ţe povaţuje kasačnú
sťaţnosť ţalovaného č. 683/PMÚ STR/2013 za neopodstatnenú a poukázal taktieţ na
rozsudok NSS ČR č. k. 2Afs 50/2012-241 z 24.04.2013.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa
35 8Sžhpu/1,2,3/2013
§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru,
ţe odvolaniu ţalovaného je potrebné vyhovieť.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.02.2015 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je rozhodnutie ţalovaného
č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009, ktorým ţalovaný rozhodol, ţe na základe dohody
pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004
a na základe dohody pod názvom E-Group Operation Agreement for Gq Agreement (EQ-
Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi inými
aj ţalobca v čase od 01.01.2000 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004 koordinovali
svoje správanie na relevantnom trhu GIS na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien,
rozdelením trhu, udrţiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred
odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími
osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1
v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaţ, ktorá
je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná.
Za toto správanie potvrdil pokutu, pôvodne uloţenú ţalobcom v 1. a 3. rade
prvostupňovým správnym orgánom vo výške 35 000 000 SK, 1 161 780 € a ţalobcovi
v 2. rade zníţil uloţenú pokutu z pôvodných 20 000 000 Sk na 331 930 €.
V odvolaní ţalovaný predovšetkým namietal, ţe krajský súd svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil.
V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie arbitrárnosti
odôvodnenia napadnutého rozsudku povaţoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob,
ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými
slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných
zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený
skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis
rozhodnutie II. ÚS 127/07).
36 8Sžhpu/1,2,3/2013
Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad II. ÚS 127/07,
I. ÚS 110/02), o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam.
Skutočnosť, ţe sa odvolateľ s názorom krajského súdu nestotoţňuje, nemôţe sama
osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne
pripomína, a najvyšší súd sa s tým v plnej miere stotoţňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
V predmetnej právnej veci však výklad príslušných ustanovení ZOHS v kontexte
európskej legislatívy a judikatúry SD EÚ a SPI týkajúcej sa kartelových dohôd, najmä
ukladania pokút za tieto dohody a spôsob, akým tieto krajský súd v predmetnej veci aplikoval
si v skutočnosti protirečia. Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
konštatuje zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného, avšak na záver uvádza, ako dôvod
na zrušenie rozhodnutia ţalovaného vo vzťahu k ţalobcom v1. aţ 3. rade, pochybenie
v postupe ţalovaného voči ţalobcovi v druhom rade - porušenie pravidla „zákazu zmeny
k horšiemu“, pritom ţalobca v druhom rade nie je účastníkom tohto konania
a v preskúmavanom rozhodnutí ţalovaný pokutu uloţenú ţalobcom naopak nechal
na rovnakej úrovni a ţalobcovi v 2. rade pokutu zníţil. Nie je preto odvolaciemu súdu zrejmé,
na základe akých skutočností krajský súd dospel k tomuto záveru.
Navyše, krajský súd dospel k záveru, ţe napadnutým rozhodnutím, v časti proti
ţalobcom v 1. aţ 3. rade, správny orgán porušil zákon, a preto zo zrušujúceho rozsudku musí
byť zrejmé, akým spôsobom k porušeniu došlo. Nepostačí len samotné a všeobecné
konštatovanie, ţe rozhodnutie je nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov; aj správny orgán
má právo na zrozumiteľné a nespochybniteľné rozhodnutie obsahujúce všetky atribúty
riadneho odôvodnenia, aby sa v budúcej praxi podobných pochybení vyvaroval.
V tejto súvislosti preto najvyšší súd konštatuje, ţe napadnutý rozsudok krajského
súdu nie je riadne odôvodnený a signalizuje moţnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvahy
37 8Sžhpu/1,2,3/2013
krajského súdu nevychádzajú z konkrétnych faktov, na viacerých miestach im chýba vnútorná
logika, a preto moţno skonštatovať, ţe vykazuje znaky arbitrárnosti.
Uţ tieto zistené nedostatky by samé osebe mohli byť dôvodom na zrušenie
rozhodnutia krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.
Avšak, vzhľadom na dĺţku trvania celého sporu, ako aj samotnú jeho podstatu, povaţoval
odvolací súd za potrebné zaoberať sa aj vecnou stránkou prípadu, a preto sa vysporiadal
aj s ostatnými relevantnými námietkami ţalovaného.
Taktieţ nebolo sporné, ţe došlo k vzniku zakázanej dohody obmedzujúcej
hospodársku súťaţ, ktorej sa zúčastnili aj ţalobcovia v 1. aţ 3. rade, nakoľko tieto skutočnosti
boli preukázané v niekoľkých konaniach pred EK ako aj v rozsudkoch Všeobecného súdu EÚ
(pôvodne SPI) č. T-122/07 až T-124/07 z 03.03.2011 vo veciach Siemens AG Osterreich,
VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG, Siemens Transmission
& Distribution Ltd, Siemens Transmission & Distribution SA a Nuova Margini Galileo
SpA proti Európskej komisii. Napokon samotný krajský súd v napadnutom rozsudku
konštatoval, ţe skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia ţalovaného sa stal,
a ţe tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťaţné účinky aj na slovenskom
území.
Sporným zostal postup ţalovaného pri určovaní výšky pokuty, pri ukladaní ktorej
podľa názoru krajského súdu ţalovaný porušil pravidlo zákazu zmeny k horšiemu,
nezohľadnil námietky ţalobcov v 1. aţ 3. rade voči pouţitiu Metodického pokynu o postupe
pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre ţalobcu priaznivejší najmä s ohľadom na obrat, pouţil
argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu,
nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej
skupiny, čo môţe vyvolať pocit diskriminácie, neobjasnil, prečo nepokutoval aj iných
podnikateľov, ktorí sa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens s r.o. a napokon,
ţe z rozhodnutia vôbec nebolo zrejmé, obrat v ktorom rozhodnom období ţalovaný povaţoval
u jednotlivých účastníkov za rozhodujúci, a či jeden a ten istý obrat nebol účastníkom
započítaný dvakrát.
Pokiaľ ţalovaný namietal, ţe ţalobca v 2. rade nebol účastníkom tohto konania,
a preto sa zvýšenie pokuty v odvolacom správnom konaní netýka tohto konania, odvolací súd
s touto námietkou súhlasí.
Je zrejmé, ţe ţalobcom v 1. a 3. rade bola druhostupňovým rozhodnutím, pokuta
potvrdená a ţalobcovi v 2. rade bola pokuta podstatne zníţená, a preto sa námietkami
38 8Sžhpu/1,2,3/2013
týkajúcimi sa porušenia princípu zákazu zmeny k horšiemu v odvolacom konaní súd
nezaoberal.
Ţalovaný v odvolaní ďalej namietal záver krajského súdu o tom, ţe vo svojom
rozhodnutí nezohľadnil námietky ţalobcu voči pouţitiu Metodického pokynu o postupe
pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre ţalobcu priaznivejší najmä s ohľadom na obrat.
Aj na tomto mieste musel odvolací súd súhlasiť s argumentáciou ţalovaného,
ţe kritériá pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, v tomto prípade zákon
č. 136/2001 Z. z. v znení zákona č. 465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“) sa nijako nemenili.
Podľa § 38 ods. 1 ZOHS Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods. 6, § 10
ods. 9, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 5 uloţí pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10
ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce
uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 10 000 Sk, alebo ktorý nemal ţiadny obrat, alebo
podnikateľovi, ktorého obrat nemoţno vyčísliť, pokutu do 10 000 000 Sk.
Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.09.2002, obrat na účely tohto zákona
je súčet trţieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná
pomoc poskytnutá podnikateľovi.
Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.04.2004, obrat na účely tohto zákona
je súčet trţieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná
pomoc poskytnutá podnikateľovi.
Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 31.05.2009, obrat na účely tohto zákona
je súčet trţieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná
pomoc poskytnutá podnikateľovi.
Z uvedeného je zrejmé, ţe ustanovenia ZOHS ohľadom výpočtu výšky sankcie
sa v rozhodnom období roku 2008 nemenili, naopak, od prijatia ZOHS aţ do 30.06.2014
bola právna úprava § 10 ods. 3 ZOHS nezmenená. Z rozsudku krajského súdu nevyplýva,
na základe akých skutočností dospel k záveru, ţe ţalovaný pouţil pri ukladaní pokuty
pre ţalobcu ako východiskovú sumu celkový obrat (s daňou) za rok 2006. Z predloţenej
Smernice č. 5/2003 o postupe ukladania pokút, účinnej v čase, kedy prvostupňový správny
orgán vydal prvostupňové rozhodnutie nevyplýva, ţe by obrat, z ktorého má byť vypočítaná
výška uloţenej pokuty podľa § 10 ods. 3 ZOHS mal byť obratom aj s daňou. Ani vyhláška
č. 269/2004 Z. z. o výpočte obratu, ani Smernica č. 5/2003 nehovorí o obrate (s daňou), ako
to v rozsudku uvádza krajský súd. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu Metodický pokyn
účinný v čase rozhodovania ţalovaného nepriniesol priaznivejšiu úpravu pre ţalobcu pri
ukladaní sankcií.
39 8Sžhpu/1,2,3/2013
Odvolací súd poukazuje aj na neopodstatnenosť tvrdenia krajského súdu
o nezákonnosti rozhodnutia ţalovaného z dôvodu neprípustnosti argumentácie, ktorá
nezodpovedá reálnemu stavu veci, s poukazom na tabuľku č. 3 „Výpočet pokuty“ a taktieţ
z dôvodu, ţe ţalovaný nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich
do jednej ekonomickej skupiny a ţe z rozhodnutia vôbec nebolo zrejmé, obrat v ktorom
rozhodnom období ţalovaný povaţoval u jednotlivých účastníkov za rozhodujúci.
Odvolací súd poukazuje na to, ţe výpočtu pokuty sa ţalovaný venuje na stranách 153
aţ 170 napadnutého rozhodnutia, celkom v 93 bodoch, pričom konkrétne ţalobcov v 1., 2.
a 3. rade, okrem všeobecných častí, v ktorých ţalovaný objasňuje základné princípy trestania
a dôvody uloţenia sankcií jednotlivým účastníkom kartelu a ekonomickým skupinám, sa týka
najmä bod č. 870 (ţalobca v 1. rade), č. 868 (ţalobca v 2. rade) a č. 872 (ţalobca v 3. rade).
Neušlo pozornosti odvolaciemu súdu, ţe v tejto časti rozhodnutia sa ţalovaný
podrobne venuje popisu protisúťaţného konania a jeho následkov v súvislosti s uloţením
pokuty nielen vo vzťahu k jednotlivým ekonomickým skupinám a v závislosti od ich celkovej
ekonomickej sily, ale aj k jednotlivým účastníkom týchto skupín a ich celosvetovému obratu
(najmä body 819, 820, 823, 827 a 829 rozhodnutia). Z rozhodnutia je nad všetky pochybnosti
zrejmé, ţe obrat sa týkal roku 2006 a išlo o obrat celosvetový. Tabuľka č. 3 je súčasťou tohto
odôvodnenia výpočtu výšky pokuty, a preto z konštatovania krajského súdu o tom, ţe táto
nezodpovedá reálnemu stavu veci, nie je moţné vyhodnotiť, čo tým vlastne krajský súd mal
na mysli.
Taktieţ krajským súdom konštatované chýbajúce zdôvodnenie, prečo ţalovaný
nepokutoval aj iných podnikateľov, ktorí sa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens
s.r.o., ktorému chýbajú logické súvislosti, je vo vzťahu k ţalobcovi irelevantné, nakoľko
predmetom tohto konania je, z dôvodov uvedených vyššie, len skúmanie protisúťaţného
správania sa ţalobcu.
Preto aj námietku ţalovaného k tejto časti rozsudku krajského súdu povaţuje odvolací
súd za dôvodnú.
V kontexte vyššie uvedeného moţno potom dospieť k záveru, ţe rozhodnutie
ţalovaného je rozsiahle a podrobné, ţalovaný na 171. stranách vymenúva a vyhodnocuje
jednotlivé námietky uvedené v rozklade proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu,
vznesené, okrem iných účastníkov, aj ţalobcami v 1. aţ 3. rade, posudzuje ich opodstatnenosť
40 8Sžhpu/1,2,3/2013
a podrobne sa s kaţdou jednou vysporiadava, pričom podrobne vysvetľuje svoje postupy
aj pri ukladaní pokuty ţalobcom v 1. aţ 3. rade.
Odvolací súd sa nestotoţnil so závermi krajského súdu a dospel k záveru,
ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného je zrozumiteľné, riadne a dostatočne odôvodnené
a v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom a relevantnou judikatúrou vnútroštátnych
súdov, rovnako ako aj s európskou legislatívou a judikatúrou SD EÚ a Všeobecného súdu
(predtým SPI).
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalovaného
vyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Bratislave podľa § 220 OSP zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219 OSP), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP) a ţalobu podľa
§ 250j ods. 1 OSP zamietol, keďţe dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup ţalovaného
v medziach ţaloby sú v súlade so zákonom.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal
z ustanovení § 246c ods. 1, § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, ţe ţalobcom v 1. aţ 3. Rade,
ktorí neboli v konaní úspešní náhradu trov konania nepriznal a ţalovanému právo na náhradu
trov konania zo zákona neprináleţí.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2015
Mgr. Peter M E L I C H E R, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská