Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f70/393978.35bda6.pdf
PDF · 137.44 KB
No categories available
7Nc/5/2015
Najvyšší súd 7 Nc 5/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1) J. Ď.,
2) E. Ď., obaja bytom S.S., zastúpených Mgr. P. Karmanom, advokátom v Ţiline, J. M.
Hurbana 1, proti ţalovaným 1) P. Š., bytom M., 2) P. Š., bytom S. 383, 3) A. Š., bytom S.
157, o odstránenie lávky a zákaz prechodu cez pozemok, vedenej na Okresnom súde Ţilina
pod sp. zn. 16 C 136/2002, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 5 NcC 87/2014, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. Miroslav Jamrich, JUDr. Dagmar
Cabadajová, JUDr. J. Burik, JUDr. Ladislav Mejstrík a JUDr. Jana Kotrčová nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 NcC 87/2014.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia 1), 2) v písomnom podaní doručenom Okresnému súdu Ţilina 5. júna 2014
(č.l. 704 spisu), doplnenom na výzvu prvostupňového súdu osobne podaným písomným
podaním 27. augusta 2014 (č.l. 739 spisu) vzniesli námietku zaujatosti tak voči všetkým
sudcom Okresného súdu Ţilina, ako aj voči všetkým sudcom Krajského súdu v Ţiline a vec
ţiadali prikázať inému okresnému súdu v pôsobnosti iného krajského súdu ako Krajského
súdu v Ţiline z dôvodu, ţe manţelka P. Š. (ţalovaného 2) je zamestnankyňou Okresného súdu
Ţilina a má priateľský vzťah so sudcami tak Okresného súdu Ţilina ako aj Krajského súdu
v Ţiline, ktorá skutočnosť uţ bola preukázaná vo viacerých konaniach vedených na Okresnom
súde Ţilina. Spochybnenie dôveryhodnosti a nestrannosti Krajského súdu v Ţiline vychádza
zo skutočnosti, ţe tento krajský súd umoţnil konať a rozhodovať v odvolacích konaniach
sudcom predtým Okresného súdu Ţilina, ktorí boli neskôr pridelení na Krajský súd v Ţiline,
ktorí sa na okresnom súde vzájomne zastupovali práve s konajúcimi sudcami
v prvostupňovom konaní a v niektorých konaniach pri tých istých účastníkoch Krajský súd
v Ţiline sudcov okresného súdu vylúčil a v niektorých zase nie. Rovnako je nepochybné, ţe
niektorí zo sudcov, ktorí pôvodne pôsobili na Okresnom súde Ţilina a vyjadrili sa o svojej
zaujatosti v tejto veci, dnes pôsobia na Krajskom súde v Ţiline.
Krajský súd v Ţiline predloţil spis na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky s vyjadreniami všetkých sudcov. Z predkladacej
správy je zrejmé, ţe predmetná vec bola pridelená na Krajskom súde v Ţiline senátu 5 Co,
ktorý pôsobí v zloţení JUDr. Miroslav Jamrich, predseda senátu (a zároveň sudca –
spravodajca v tejto veci – pozn. najvyššieho súdu) a členovaia senátu JUDr. Dagmar
Cabadajocá a JUDr. Gabriela Veselová, ktorá je dlhodobo práceneschopná, pričom
zastupujúcim senátom je senát 9 Co v zloţení JUDr. J. Burik, JUDr. Ladislav Mejstrík
a JUDr. Jana Kotrčová. Všetci vymenovaní sudcovia so svojich vyjadreniach k vznesenej
námietke zaujatosti zhodne uviedli, ţe vo veci sa necítia byť zaujatí, nemajú ţiadny vzťah
k predmetu konania ani k jeho účastníkom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16
ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.
s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť
moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná
za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne
k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“)
je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako
to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemoţno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov
bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý
tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často
sa prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť
ju má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť
aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to,
ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné
prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti
sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí
byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done,
it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti
byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom pri rozhodovaní o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu
je to, či je objektívne oprávnená obava účastníka konania (to isté platí u oznámenia
zákonného sudcu o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený). Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či obavu z nedostatku nezaujatosti
treba mať za relevantnú. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá
sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať
zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi
vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť,
ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda
nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Vychádzajúc z uţ vyššie uvedeného vyjadrenia sudcov Krajského súdu v Ţiline
JUDr. Miroslava Jamricha, JUDr. Dagmar Cabadajovej, JUDr. J. Burika, JUDr. Ladislava
Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej, ţe sa necítia byť vo veci zaujatí, keď ani ďalší obsah spisu
z objektívneho hľadiska nezakladá ţiadne pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov
Krajského súdu v Ţiline, Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ţiaden relevantný dôvod
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by menovaných vylučoval z prejednávania a rozhodovania
tejto veci. Nadriadený súd zároveň pripomína, ţe sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2
zák. č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci
samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca
pôsobí).
Pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ako Najvyšší súd
Slovenskej republiky uţ neraz zdôraznil, nie je postačujúca samotná domnienka účastníka
konania o moţnej neobjektívnosti sudcov. Podávatelia námietky zaujatosti vo svojom podaní
vyjadrujú iba subjektívny názor (úvahu). Z obsahu spisu vrátane vyjadrenia sudcov, členov
senátu, ktorému bola predmetná vec pridelená, ako sudcov zastupujúceho senátu nemoţno
vyvodiť ţiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre ich vylúčenie. Základom pre
vylúčenie sudcu môţe byť len objektívne existujúci zákonný dôvod (porovnaj § 14
ods. 1 O.s.p.).
Zjavná nespokojnosť (nesúhlas) ţalobcov 1), 2) s procesným postupom odvolacieho
súdu v iných konaniach tých istých účastníkov nie je dôvodom na vylúčenie. Podľa § 14
ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú totiţ okolnosti, ktoré spočívajú v postupe
sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, ţe vo výroku tohto
uznesenia vymenovaní sudcovia Krajského súdu v Ţiline nie sú vylúčení z prejednávania
rozhodovania danej veci.
Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe vzhľadom na skutočnosť,
ţe nedošlo k vylúčeniu sudcov senátu 5 Co ani sudcov zastupujúceho senátu 9 Co Krajského
súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania danej veci, vo vzťahu k ostatným sudcom
označeného krajského súdu sa námietkou zaujatosti ako bezpredmetnou nezaoberal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová