Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/80/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne 1/ Z. S., bývajúcej vo

V.M.V., 2/ V. S., bývajúcej vo V.M.V., 3/ L. S.S., bývajúceho

vo V.M.V., zastúpených JUDr. Evou Skačániovou, advokátkou

so sídlom v Dunajskej Strede, Korzo Bélu Bartóka 789/3, proti ţalovanému Agromarkt,

spol. s r.o., so sídlom vo V. M., Ţelezničná 93, IČO: 31 427 588, t.č. na neznámom mieste,

zastúpeného opatrovníčkou K. G., pracovníčkou Okresného súdu Dunajská Streda, za účasti

vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne, a.s., ústredie, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta

8, IČO: 30 807 484, o náhrade škody z pracovného úrazu, vedenej na Okresnom súde

Dunajská Streda pod sp.zn. , o dovolaní vedľajšej účastníčky na strane

ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. decembra 2011, sp.zn. 9 Co

55/2011, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 3/ náhradu trov dovolacieho konania

v sume 153,72 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Evy Skačániovej, advokátky so sídlom

v Dunajskej Strede, Korzo Bélu Bartóka 789/3, do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 18. januára 2010, č.k. -824

(v poradí tretím) určil, ţe úraz ktorý utrpel 13. januára 1995 v R., nebohý L. S., je pracovným

úrazom. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1/ 591,38 € titulom náhrady

nákladov spojených s pohrebom, sumu

149,37 € z titulu nedoplatku jednorazového odškodnenia a sumu 3 212,59 € z titulu

nedoplatku na výţivnom za obdobie od 14. januára 1995 do 1. januára 2004. Ţalobkyni 2/

2

ţalovaného zaviazal zaplatiť sumu 239 € z titulu nedoplatku jednorazového odškodnenia

a sumu 1 589,61 € z titulu nedoplatku na výţivnom za obdobie od 14. januára 1995

do 1. januára 2004 a ţalobcovi 3/ sumu 239 € z titulu nedoplatku jednorazového odškodnenia

a sumu 1 589,08 € z titulu nedoplatku na výţivnom za obdobie od 14. januára 1995

do 1. januára 2004, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému ďalej uloţil

povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Dunajská Streda náhradu trov konania titulom

súdneho poplatku za podaný návrh sumu 304,40 €, sumu 80,49 € z titulu tlmočného a sumu

4489,57 € z titulu znalečnej odmeny do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh

zamietol. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe manţel ţalobkyne 1/

12. januára 1995 nastúpil na sluţobnú cestu z V. M. do N. s nákladným motorovým vozidlom.

V kabíne tohto motorového vozidla našli nebohého L. S. v meste R. mŕtveho. Príčina smrti

bola stanovená inšpektorátom bezpečnosti práce ako otrava oxidom uhoľnatým. Plyn do

kabíny vozidla vnikol tým, ţe nebohý vodič si zabezpečoval vykurovanie kabíny s propán-

butánovým teplometom z dôvodu, ţe motorové vozidlo nebolo vybavené kúrením, ako aj z

dôvodu, ţe nebol dostatočne finančne vybavený zo strany ţalovaného na zahraničnú pracovnú

cestu. Zamestnávateľ tvrdil, ţe nebohému pridelil 415 DEM, ktoré však nezodpovedá výške

devízových prostriedkov, ktoré bol zamestnávateľ povinný poskytnúť vodičovi na cestu do

zahraničia v zmysle zákona platného v čase jeho úmrtia. Z tohto dôvodu mal za preukázané,

ţe nebohý pracovník nebol zabezpečený devízovými prostriedkami za účelom odpočinku na

nocľaţné a na stravné. Dospel k záveru, ţe k pracovnému úrazu došlo usmrtením a ţalovaný

sa nevyvinil

zo zodpovednosti za pracovný úraz. Ţalovaný si nesplnil povinnosti a nepostaral sa o svojho

pracovníka, nevybavil vozidlo nezávislým kúrením, súhlasil s tým, aby si kúrenie vo vozidle

zaobstaral pracovník za pomoci ohrievača na propán-bután, nezabezpečil svojho pracovníka

poţadovanými dokladmi, ani devízovými finančnými prostriedkami. Ţalovaný neuniesol

dôkazné bremeno v súvislosti s liberalizáciou zodpovednosti za pracovný úraz, preto v plnom

rozsahu zaň zodpovedá. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa uznal nároky ţalobcov

za opodstatnené. Titulom jednorazového odškodnenia pozostalej manţelke a deťom prislúcha

suma 31 500 Sk. Vedľajší účastník zaplatil sumu 12 600 Sk, a to ţalobkyni 1/ 3 000 Sk

a ţalobcom 2/ a 3/ po 4 800 Sk. Z tohto dôvodu titulom jednorazového odškodnenia priznal

ţalobkyni sumu 149,37 €, čo je 7500 Sk mínus 3000 Sk, teda 4500 Sk, ţalobkyni 2/ priznal

nárok vo výške 239 €, čo je 12 000 mínus 4 800 Sk, to sa rovná 7200 Sk, a ţalobcovi 3/

priznal titulom jednorazového odškodnenia sumu 239 €. Titulom náhrady škody primeraných

nákladov spojených s pohrebom, a to zriadenia pomníka a ostatné náklady spolu vo výške

21 697 Sk si uplatnila ţalobkyňa 1/, ktorá ich v skutočnosti vynaloţila. Vedľajší účastník

zaplatil sumu 3 878 Sk, teda zvyšok 17 816 Sk v prepočte 591,38 € priznal ţalobkyni 1/ ako

pozostalej manţelke. Nedoplatok na výţivnom priznal ţalobcom za obdobie od 14. januára

1995 do 1. januára 2004, teda do účinnosti Ţalobkyni 1/ titulom

nedoplatku na výţivnom priznal sumu 147 776 Sk, z ktorej odrátal sumu 50 993,50 Sk

vyplatené vedľajším účastníkom, teda jej priznal sumu 96 782,50 Sk, v prepočte 3 212,59 €.

Ţalobkyni 2/ za toto obdobie titulom nedoplatku na výţivnom patrí suma 73 385 Sk

po odpočítaní 25 496,25 Sk, teda vo výške 47 888,75 Sk, čo je v prepočte 1 589,61 €.

U ţalobcu 3/ ide za toto obdobie o sumu 73 369 Sk, z ktorej odpočítal vyplatenú sumu

vedľajším účastníkom 25 496,25 Sk, nedoplatok predstavuje sumu 47 872,75 Sk, v prepočte

1 589,08 €. Vo zvyšku návrh ţalobcov zamietol z dôvodu neodpočítaných súm zaplatených

vedľajším účastníkom titulom čiastočného plnenia jednotlivým ţalobcom za jednotlivé

nároky, jednak z dôvodu nesprávneho stanovenia rozhodného obdobia, keď od 1. januára

2004 súdy strácajú vecnú príslušnosť rozhodovať vo veci náhrady škody vzniknuté

pracovnými úrazmi, táto príslušnosť zo zákona prešla do kompetencie orgánov štátnej správy,

ktoré rozhodujú o pozostalostnej rente. V časti náhrady trov konania zobral do úvahy, ţe

ţalobcovia 1/ - 3/ sú oslobodení od platenia súdnych poplatkov a preddavkov. Súdny poplatok

súd vypočítal z celkovej sumy 7 610,03 €, a to vo výške 304,40 €, na ktorú sumu zaviazal

ţalovaného. K náhradám trov konania patrí odmena pre tlmočníka v sume 80,49 €, ako

i znalečné. Odmena pre znalca Ing. B. predstavuje sumu 258,91 €, ktorá pozostáva

zo 4 600 Sk, 1 200 Sk a 1 800 Sk, ako aj pre Centrum ďalšieho vzdelávania Ekonomickej

univerzity v Bratislave, Inštitút ekonomického znalectva a expertíz v sumách 25 000 Sk,

1 773 Sk, 11 992 Sk, 38 609 Sk a 50 079 Sk, čo spolu predstavuje sumu 127 453 Sk.

Ţalovanému uloţil povinnosť na zaplatenie sumy v celkovej výške 4 489,57 € titulom

znalečného.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 6. decembra 2011, sp.zn. (v poradí

tretím) rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť

ţalobkyni 1/ titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom sumu 591,38 € titulom

nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 149,37 € a titulom nedoplatku výţivného

za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003, včítane sumu 3 200,81 €; ţalobkyni 2/

titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 239 € a titulom nedoplatku

na výţivnom za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003, včítane sumu 1 583,34 €;

ţalobcovi 3/ titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 239 € a titulom nedoplatku

na výţivnom za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003, včítane sumu 1 583,34 €;

všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo zvyšku v tejto časti návrh zamietol.

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania zmenil tak, ţe

ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť titulom náhrady trov konania na účet Okresného súdu

Dunajská Streda sumu 304,40 € titulom súdneho poplatku, sumu 80,49 € titulom tlmočného

a sumu 4 335,77 € titulom znalečnej odmeny, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku potvrdil a rozhodol, ţe ţiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, ţe výrok

rozsudku odvolacieho súdu znie ako zmeňujúci napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ide

však v podstate o potvrdenie tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa správne vo veci

postupoval, pri výpočte však pochybil, keď nesprávne prepočítal výšku náhrady

na pohrebnom pre ţalobkyňu 1/. Pochybil tieţ pri výpočte nedoplatku na výţivnom, keď tento

nedoplatok počítal aţ do 1. januára 2004. V odôvodnení rozhodnutia však správne uviedol, ţe

súd je vecne príslušný na rozhodovanie v tejto časti len do 31. decembra 2003. Chyby sa

dopustil pri vypočítaní odmeny za znalecké dokazovanie, pravdepodobne i z toho dôvodu, ţe

napriek povinnosti evidovať trovy konania na samostatnom tlačive takto neurobil. Osvojil si

náleţité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu

poukázal a len v súvislosti s odvolacími námietkami a na potvrdenie správnosti rozhodnutia

súdu prvého stupňa doplnil ďalšie dôvody. Konštatoval, ţe pracovný úraz, ktorý utrpel

manţel ţalobkyne 1/, dôsledkom ktorého bola jeho smrť, moţno jednoznačne povaţovať

za pracovný úraz, ku ktorému prišlo pri plnení pracovných úloh. Poškodený bol v čase

pracovného úrazu na pracovnej ceste, ktorej výkon povaţuje zákon za plnenie pracovných

úloh. Na pracovnú cestu bol vyslaný svojim zamestnávateľom, preto takýto výkon je

jednoznačne plnením pracovných povinností. V namietanej časti priznania nároku ţalobkyni

1/ titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom uviedol, ţe súd prvého stupňa sa dopustil

chyby v počítaní. V tejto časti celkom prislúchala náhrada nákladov ţalobkyni 1/, ktoré

vynaloţila, celkom v sume 21 697 Sk. Táto suma pozostávala zo sumy 20 000 Sk za pomník

a sumy 1 697 Sk za odev. Z tejto sumy bolo potrebné odpočítať časť 3 878 Sk, ktoré boli

vyplatené ţalobkyni 1/ dňa 12. októbra 1999 Slovenskou poisťovňou (č.l. 513) spisu. Takto

zostalo na výplatu 17 819 Sk, čo je v prepočte 591,48 €. Z tohto dôvodu zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa a titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom priznal ţalobkyni

sumu celkom 591,48 €. V časti odškodnenia titulom nedoplatku na výţivnom bolo potrebné

spočítať tento nedoplatok za čas od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003 v prípade

všetkých ţalobcov. Ţalobkyni 1/ z titulu nedoplatku na výţivnom za uvedené obdobie

prislúchala suma 147 421 Sk, z ktorej bolo potrebné odpočítať uhradenú sumu 50 993,50 Sk.

Zostatok vo výške 96 427,50 Sk predstavuje sumu 3 200,81 €, ktorý patrí ţalobkyni ako

nedoplatok na výţivnom. Ţalobkyni 2/ za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003

patrí titulom nedoplatku na výţivnom suma 1 583,34 €, ktorú bolo potrebné vypočítať ako

rozdiel medzi výţivným vo výške 73 196 Sk a vyplateným výţivným 25 496,25 Sk. Tento

nedoplatok bol zníţený o sumu za január 2004, ktorú súd prvého stupňa nesprávne ţalobkyni

2/ priznal. Ţalobcovi 3/ taktieţ patrí suma 1 583,34 € ako rozdiel medzi patriacim výţivným

vo výške 73 196 Sk a vyplateným výţivným vo výške 25 496,25 Sk. Z dôvodu, ţe pri výpočte

odmeny pre znalca Ing. B. a pre Centrum ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity

v Bratislave došlo k pochybeniu pri výpočte, v tejto časti trov konania zmenil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a túto chybu pri výpočte opravil. S poukazom na ustanovenie

v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku,

z ktorého, ako i z obsahu spisu, je zrejmé, ţe súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia

odvodil od skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov - prednesov účastníkov,

listinných dôkazov, znaleckého dokazovania, a vec i správne právne posúdil.

Rozsudok odvolacieho súdu napadla vedľajšia účastníčka na strane ţalovaného

dovolaním, ktoré odôvodnila s poukazom na ustanovenie a

písm. b) a c) Vada konania podľa ustanovenia spočívala podľa jej

názoru v tom, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie. Nesprávnosť právneho posúdenia veci

v zmysle súdmi niţších stupňov videla dovolateľka v tom, ţe

súdy opomenuli riešiť otázku odškodniteľnosti smrteľného pracovného úrazu nebohého L. S.

v zmysle predpisov o sociálnom zabezpečení ako prejudiciálnu otázku,

od ktorej je závislá opodstatnenosť konania za účasti vedľajšieho účastníka a danosť nárokov

priznaných napadnutým rozsudkom. Uviedla, ţe odvolací súd neprihliadol na výsledky

šetrenia pracovného úrazu Inšpektorátom bezpečnosti práce v Nitre z 21. augusta 1995,

vychádzajúc zo stanoviska Úradu bezpečnosti práca Slovenskej republiky z 20. augusta 1995,

podľa ktorých predmetný pracovný úraz bol klasifikovaný ako úraz, ktorý vznikol

pracovníkovi na jeho pracovisku, t.j. vo vozidle organizácie, ktoré je pre vodiča pracoviskom

pri činnosti, ktorá nie je plnením pracovných úloh a ktorá priamo nesúvisí s plnením

pracovných úloh. Namietala, ţe súdmi niţšieho stupňa nebolo preukázané, ţe poškodený

zamestnanec v čase úrazu vykonával pracovné úlohy, resp. činnosti s nimi priamo súvisiace,

ako ani skutočnosť, ţe vybočil z plnenia pracovných úloh, vyplývajúcich mu z pokynov

uloţených pred cestou. Uviedla, ţe aplikácia ustanovenia

6

platného v čase pracovného úrazu zamestnanca nie je správna. Nesprávnosť právneho

posúdenia namietal aj v súvislosti s výrokom o trovách konania. Navrhol, aby dovolací súd

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalobcovia 1/ aţ 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu označili dovolanie

za nedôvodné, v plnom rozsahu sa stotoţnili s rozhodnutím odvolacieho súdu a navrhli, aby

dovolací súd dovolanie zamietol a uplatnili si aj právo na náhradu trov dovolacieho konania.

Ţalovaný sa k dovolaniu vedľajšej účastníčky písomne nevyjadril

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený zamestnancom, ktorý

za neho koná (s. 1 veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( a nasl. ).

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V prejednávanej veci je dovolaním vedľajšej účastníčky na strane ţalovaného

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa 1/

zmenil vo veci samej a vo výroku o trovách konania a vo zvyšku rozsudok súdu prvého

stupňa 2/ potvrdil.

Dovolací súd k dovolaniu proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvádza, ţe

za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu moţno povaţovať iba také rozhodnutie, ktorým sa

vecne zmeňuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu a nahrádza ho

svojím iným rozhodnutím (viď rozhodnutie Zo súdnej praxe 36/2006). O vecnú zmenu

rozhodnutí ide vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie,

v dôsledku čoho dospeli k rozdielnym skutkovým a právnym záverom, podľa ktorých

rozdielne konštituovali a deklarovali práva a povinnosti účastníkov konania. Z uvedeného

vyplýva, ţe rozhodujúce nie je formálne hľadisko, t.j. ako dovolací súd zostavil výrok svojho

rozhodnutia (to, ako z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zoštylizoval výrok), ale vecné

hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania obsahu oboch rozsudkov je uţ uvedená odlišnosť (viď

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Je potrebné

uviesť, ţe pokiaľ odvolací súd zmenil rozsudok iba vo vedľajších výrokoch (napr. o náhrade

trov konania) nie je moţné napadnúť rozsudok odvolacieho súdu dovolaním iba v tomto

rozsahu, pretoţe musí ísť o zmenu rozsudku vo veci samej. Vec sama je v zásade predmet

konania.

Z porovnania výrokovej časti rozsudkov oboch súdov v predmetnej veci

a z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe napriek pouţitej formulácii

o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, odvolací súd

1/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť

zaplatiť ţalobkyni 1/ titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom sumu 591,38 € titulom

nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 149,37 € a titulom nedoplatku výţivného

za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003 včítane sumu 3 200,81 €; ţalobkyni 2/

titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 239 € a titulom nedoplatku

na výţivnom za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003 včítane sumu 1 583,34 €;

ţalobcovi 3/ titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 239 € a titulom nedoplatku

na výţivnom za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003 včítane sumu 1583,34 €;

všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a 2/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

po obsahovej stránke v časti výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcom 1/, 2/ a 3/

titulom nedoplatku výţivného za 1. január 2004, tak, ţe ţalobu vo zvyšku v tejto časti (voči

ţalobkyni 1/ sumu 11,78 €, voči ţalobkyni 2/ sumu 5,74 € a ţalobcovi 3/ sumu 5,74 €)

zamietol.

Ad 1/ Pri riešení otázky prípustnosti dovolania vedľajšej účastníčky na strane

ţalovaného proti potvrdzujúcej výrokovej časti rozhodnutia odvolacieho súdu vychádzal

dovolací súd z toho, ţe dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ani proti rozsudku,

ktorému by predchádzalo dovolacie konanie, a napokon ani proti takému potvrdzujúcemu

rozsudku, vo výroku ktorého by bola vyslovená prípustnosť dovolania. Prípustnosť dovolania

preto z ustanovení aţ 3 vyvodiť nemoţno.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia

moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle aţ e/ a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

v zmysle

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje

dôleţitý verejný záujem.

Podľa v tomto znení, v ostatných prípadoch moţno o odvolaní

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku

prvostupňového súdu, teda mal za to, ţe tento dostatočne zistil skutkový stav a o veci aj

správne rozhodol. K odňatiu moţnosti konať pred súdom nedošlo nenariadením pojednávania

aj preto, ţe súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani

o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu

osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach

a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie

vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd

v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie,

ak to povaţuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu

vo veci samej 6. decembra 2011 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup

odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti vedľajšieho účastníka na strane

ţalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia Nedošlo

k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní

za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd

poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť

konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať

postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému

procesnému postupu súdu, ktorým by sa vedľajšiemu účastníkovi znemoţnila realizácia jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle

Vada konania v zmysle spočívala podľa názoru dovolateľa aj

v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd

Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj

v náleze sp.zn. -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (sp.zn. ).

11

V zmysle ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.

skráteného odôvodenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen

Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa k postupu odvolacích súdov podľa § 219 ods. 2

vyjadril v náleze sp.zn. , z ktorého moţno vyvodiť, ţe odvolací súd sa

môţe obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom

prípade, ak argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totoţné

s argumentmi uvedenými v ţalobe alebo s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní

a prvostupňový súd sa s týmito argumentmi vo svojom rozhodnutí uţ dostatočným spôsobom

vyrovnal. Logicky tieţ moţno konštatovať, ţe odkázať na správnosť dôvodov uvedených

v rozhodnutí súdu prvého stupňa môţe súd aj vtedy, ak účastník konania v odvolaní neuviedol

ţiadne podstatné a konkrétne argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Odkaz

na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie povaţoval za postačujúci aj Európsky súd

pre ľudské práva v prípade, ak sťaţovateľ vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval

v zásade rovnaké argumenty ako v predchádzajúcej fáze konania (viz Meltex Ltd a Mesrop

Movsesyan proti Arménii, rozsudok zo 17. júna 2008, č. 32283/04; Gomez Cespon proti

Švýcarsku, rozhodnutie z 5. októbra 2010, č. 45343/08) alebo ak ţiadne špecifické výhrady

proti napadnutému rozhodnutiu neuplatnil (viz Pozostalosť Nitschke /the Estate of Nitschke/

proti Švédsku, rozsudok z 27. septembra 2007, č. 6301/05 ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia

súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie

rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uznal nároky ţalobcov za opodstatnené a mal

za to, ţe došlo k pracovnému úrazu usmrtením a ţalovaný sa nevyvinil zo zodpovednosti

za pracovný úraz. Ţalovaný si nesplnil povinnosti a nepostaral sa o svojho pracovníka,

nevybavil vozidlo nezávislým kúrením, súhlasil s tým, aby kúrenie vo vozidle zaobstaral

pracovník za pomoci ohrievača na propán- bután, nezabezpečil svojho pracovníka

poţadovanými dokladmi, ani devízovými finančnými prostriedkami. Ţalovaný neuniesol

dôkazné bremeno v súvislosti s liberalizáciou zodpovednosti za pracovný úraz, preto v plnom

rozsahu zaň zodpovedá. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa

stotoţnil aj odvolací súd. Odvolací súd si osvojil náleţité a presvedčivé odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukázal a len

v súvislosti s odvolacími námietkami a na potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého

stupňa doplnil ďalšie dôvody. Okrem toho sa odvolací súd podrobne vyjadril aj ku všetkým

odvolacím argumentom dovolateľa, ako aj k samotnej podstate prejednávanej veci, t.j.

k predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze. Uvedený

postup bol plne súladný so znením ustanovenia a nepoprel jeho účel

a význam. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva

na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu

v jeho neprospech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenie spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv vedľajšieho účastníka. Ako

vyplýva aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľka

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn.

).

Dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania

[ )].

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Pokiaľ dovolateľka za inú vadu konania povaţuje nesprávnosť, resp. nedostatočnosť

zistení skutkového stavu veci súdmi niţších stupňov, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania.

Dovolací súd sa tieţ zaoberal námietkou dovolateľky, ţe rozhodnutia súdov niţšieho

stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

14

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Ad 2/ Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým po obsahovej stránke

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť

ţalobcom 1/, 2/ a 3/ titulom nedoplatku za výţivné za 1. január 2004 tak, ţe ţalobu v tejto

časti (voči ţalobkyni 1/ sumu 11,78 €, voči ţalobkyni 2/ sumu 5,74 € a ţalobcovi 3/ sumu

5,74 €) zamietol, dovolací súd predovšetkým skúmal subjektívne oprávnenie vedľajšej

účastníčky podať dovolanie.

Z povahy dovolania vyplýva, ţe právo podať dovolanie neprislúcha tomu účastníkovi,

v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím

nebol dotknutý na svojich právach (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. ). V tejto časti výroku odvolacieho súdu bol ţalovaný a tým aj vedľajší

účastník na strane ţalovaného nepochybne úspešný. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe

dovolanie v takom prípade bolo podané osobou, ktorá na jeho podanie nie je oprávnená a sú

dané dôvody na odmietnutie dovolania (subjektívna neprípustnosť dovolania). Zo súdnej

praxe vyplýva, ţe pri nedostatku subjektívnych podmienok nemôţe súd tento nedostatok

zhojiť, to znamená, ţe ani dovolací súd sa nemôţe takýmto dovolaním vecne zaoberať

(porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 50/1999 a ZSP 5/1998).

15

Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5

v spojení s ako procesne neprípustné bez toho, aby sa

zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania vedľajšej účastníčky nemoţno vyvodiť

z ustanovenia a iné vady konania v zmysle neboli dovolacím súdom

zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa

v spojení s a So zreteľom na odmietnutie dovolania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Rovnako v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením

dovolací súd odmietol aj dovolanie vedľajšej účastníčky

smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou

dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia ( ), prípustnosť

dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie a ani v tomto prípade dovolací

súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle

V dovolacom konaní vedľajšia účastníčka na strane ţalovaného nebola úspešná

a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalobcom 1/ aţ 3/ (

v spojení s a ). Dovolací súd priznal ţalobcom 1/ aţ 3/

náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby,

ktorú poskytol ţalobcom 1/ aţ 3/ vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu vedľajšej účastníčky

( vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej

sluţby určil podľa § 10 ods. 1 v spojitosti s § 13 ods. 2 vyhlášky spolu vo výške 153,72 €

(u ţalobkyne 1/ výpočtový základ predstavoval 3 941,56 €, jeden úkon právne sluţby

vo výške 141,09 €, s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j.

7,63 €)] s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu spolu činilo 74,36 €),

u ţalobkyne 2/ výpočtový základ predstavoval 1 822,34 €, jeden úkon právne sluţby

vo výške 71,73 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j.

7,63 €)] s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu spolu činilo 39,68 €

a ţalobcu 3/ predstavoval výpočtový základ 1 822,34 €, jeden úkon právne sluţby vo výške

16

71,73 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)]

s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu činilo 39,68 €).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová