Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b3b/395263.1199ad.pdf
PDF · 116.07 KB
No categories available
2Nc/6/2015
Najvyšší súd 2 Nc 6/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletú S. A., narodenú
X., bývajúcu u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny Trenčín, dieťa rodičov matky J. A., bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. S. B.,
advokátkou so sídlom v T. a otca A. A., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. A. Ž.,
advokátkou so sídlom v T., o zmenu úpravy styku, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod
sp. zn. 26 P 121/2012 a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 6 CoP 37/2015, o vylúčení
sudkýň Krajského súdu v Trenčíne z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto
rozhodol:
Sudkyne Krajského súdu v Trenčíne JUDr. Stanislava Marková, JUDr. Ľubica
Bajzová a Mgr. Martina Trnavská n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6 CoP 37/2015.
O d ô v o d n e n i e
V konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 6 CoP 37/2015 matka
maloletého dieťaťa písomným podaním doručeným osobne krajskému súdu 22. mája 2015
(č. l. 407 spisu), uplatnila námietku zaujatosti voči sudkyni tamojšieho súdu a sudcom, ktorí
rozhodovali v predmetnom spore. Uviedla, že stratila dôveru v sudkyňu JUDr. Stanislavu
Markovú a sudcov, ktorí rozhodovali spolu s ňou o jej dcére. Tvrdila, že jej exmanžel má
informácie takého typu, že na krajskom súde prebiehajú kontroly, ku ktorým sa nemôže
normálne dostať, jedine, ak by bol v kontakte s JUDr. Markovou alebo so sudcami, ktorí
rozhodovali s ňou. Poznamenala, že nielen jej, ale aj kolíznemu opatrovníkovi maloletej sa jej
exmanžel chváli informáciami, že aj tak má všetko podchytené. Na základe uvedeného úplne
stratila dôveru v sudkyňu JUDr. Markovú a sudcov, ktorí s ňou rozhodovali, pretože má
obavu, že jej exmanžel má medzi nimi známych a rozhodnutie tohto súdu tak nebude
nestranné a nezaujaté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p.,
v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti
o nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v tom zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie
nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby
rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu
z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť
z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.),
alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva
na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému
návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania
veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len
povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98,
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom
prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu
(Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,
ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
5 2 Nc 6/2015
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
Vyššie uvedené, podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, možno zhrnúť, že
na vylúčenie sudcu (sudcov) nemôžu stačiť pocity (subjektívne hľadisko) účastníkov,
samotného zákonného sudcu (sudcov) a ani pocity námietku posudzujúcich sudcov
nadriadeného súdu; názor na to, či u namietaného sudcu (sudcov) je daný dôvod vylúčenia,
musí byť vždy jasne postavený na dôvode založenom na zákonných možnostiach, z ktorého
vyplývajú pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu (sudcov). Opačné riešenie chápajúce
ako dostatočný dôvod pre vylúčenie sudcu (sudcov) len samotné skutočnosti vyjadrujúce
subjektívne hľadisko by o. i. nepochybne popieralo záver, že subjektívne hľadisko sudcovskej
nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Nie je síce treba
na vylúčenie sudcu, aby bola preukázaná jeho zaujatosť, to však neznamená, že pre jeho
vylúčenie postačia akékoľvek subjektívne pochybnosti o nezaujatosti. K takým
pochybnostiam – ako už bolo vysvetlené – musí byť objektívny dôvod, ktorý je daný iba
vtedy, ak sa zistí dostatočne intenzívny vzťah sudcu k predmetnej veci, k účastníkom alebo
ich zástupcom a charakter tohto vzťahu reálne (z objektívneho hľadiska) spochybňuje
schopnosť sudcu nestranne a nezávisle o veci rozhodnúť.
V prejednávanej veci matka maloletej vyvodzovala zaujatosť sudcov Krajského súdu
v Trenčíne z toho, že jej exmanžel má informácie takého typu, že na krajskom súde
prebiehajú kontroly, ku ktorým sa nemôže normálne dostať, jedine, ak by bol v kontakte
so sudkyňou alebo so sudcami, ktorí rozhodovali spolu s ňou o jej dcére.
Sudcov pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom môže byť založený
predovšetkým príbuzenským alebo jemu podobným vzťahom (§ 116 Občianskeho
zákonníka), ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či naopak
nepriateľský takej intenzity, že sudca nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať
vo veci.
Teda priateľský vzťah sudcu k účastníkovi konania, resp. jeho zástupcovi
je nepochybne vzťahom relevantným z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. a dôvodom
pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania o veci, ale len vtedy, ak je reálne daný.
V zmysle rozvrhu práce Krajského súdu v Trenčíne na rok 2015 predmetnú vec
starostlivosti o maloleté dieťa patrí vybaviť senátu 6 CoP, ktorý je uvedený v zložení: riadiaci
predseda senátu JUDr. Stanislava Marková, predseda senátu JUDr. Ľubica Bajzová a člen
senátu Mgr. Martina Trnavská. Uvedené sudkyne vo svojich vyjadreniach k námietke matky
maloletej zhodne uviedli, že sa vo veci zaujaté necítia, nakoľko nemajú žiaden vzťah k veci,
k účastníkom konania a ani k ich zástupcom.
Treba uviesť, že aj za predpokladu, ak by sudcovia účastníka konania (resp. jeho
zástupcu) osobne poznali, samotná táto skutočnosť nemôže byť dôvodom pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci, lebo na rozdiel od vzťahu priateľského sama osebe ešte
nesvedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. Napokon
sudca nie je osobou fungujúcou len na svojom pracovisku (príslušnom súde) a žijúcou
oddelene od ostatného sveta, ale vždy ide o konkrétneho človeka s príbuzenskými
a spoločenskými vzťahmi, majúceho určité názory, potreby a záujmy.
Vychádzajúc z vyjadrení sudkýň príslušného súdu, z ktorých vyplýva, že nemajú
žiaden pomer k veci, k účastníkom konania a ani zástupcom účastníkov, keď ani ďalší obsah
spisu z objektívneho hľadiska nezakladá žiadne pochybnosti o nezaujatosti týchto sudkýň,
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod v zmysle § 14
ods. 1 O.s.p., ktorý by ich vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci. V tejto
súvislosti nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2 zák.
č. 385/2000 Z.z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej
súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14
ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Stanislavy Markovej,
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej, a preto rozhodol, že ich nevylučuje
z prerokovania a rozhodovania danej veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 9. júna 2015
7 2 Nc 6/2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová