Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Nc/6/2015

Najvyšší súd 2

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletú S. A., narodenú

X., bývajúcu u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí

a rodiny Trenčín, dieťa rodičov matky J. A., bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. S. B.,

advokátkou so sídlom v T. a otca A. A., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. A. Ž.,

advokátkou so sídlom v T., o zmenu úpravy styku, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod

sp. zn. a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. , o vylúčení

sudkýň Krajského súdu v Trenčíne z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto

rozhodol:

Sudkyne Krajského súdu v Trenčíne JUDr. Stanislava Marková, JUDr. Ľubica

Bajzová a Mgr. Martina Trnavská n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e

V konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. matka

maloletého dieťaťa písomným podaním doručeným osobne krajskému súdu 22. mája 2015

(č. l. 407 spisu), uplatnila námietku zaujatosti voči sudkyni tamojšieho súdu a sudcom, ktorí

rozhodovali v predmetnom spore. Uviedla, že stratila dôveru v sudkyňu JUDr. Stanislavu

Markovú a sudcov, ktorí rozhodovali spolu s ňou o jej dcére. Tvrdila, že jej exmanžel má

informácie takého typu, že na krajskom súde prebiehajú kontroly, ku ktorým sa nemôže

normálne dostať, jedine, ak by bol v kontakte s JUDr. Markovou alebo so sudcami, ktorí

rozhodovali s ňou. Poznamenala, že nielen jej, ale aj kolíznemu opatrovníkovi maloletej sa jej

exmanžel chváli informáciami, že aj tak má všetko podchytené. Na základe uvedeného úplne

stratila dôveru v sudkyňu JUDr. Markovú a sudcov, ktorí s ňou rozhodovali, pretože má

obavu, že jej exmanžel má medzi nimi známych a rozhodnutie tohto súdu tak nebude

nestranné a nezaujaté.

2

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne

( ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti

o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ,

v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti

o nezaujatosti.

Účelom je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto

prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie ).

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces ( Slovenskej

republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

( ). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal

3

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút

vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom

predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho

rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného

sudcu, spočíva v tom zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie

nestranný sudca.

Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby

rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec

prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu

z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (). Sudcu možno vylúčiť

z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania ( ),

alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu ( ). Obsahom práva

na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému

návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania

veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len

povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (, ,

).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca

myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,

až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti

vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti

Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

4

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not

only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,

ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.

necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol

byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom

prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu

(Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.

Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,

konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať

tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,

ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

5 2

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne.

Vyššie uvedené, podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, možno zhrnúť, že

na vylúčenie sudcu (sudcov) nemôžu stačiť pocity (subjektívne hľadisko) účastníkov,

samotného zákonného sudcu (sudcov) a ani pocity námietku posudzujúcich sudcov

nadriadeného súdu; názor na to, či u namietaného sudcu (sudcov) je daný dôvod vylúčenia,

musí byť vždy jasne postavený na dôvode založenom na zákonných možnostiach, z ktorého

vyplývajú pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu (sudcov). Opačné riešenie chápajúce

ako dostatočný dôvod pre vylúčenie sudcu (sudcov) len samotné skutočnosti vyjadrujúce

subjektívne hľadisko by o. i. nepochybne popieralo záver, že subjektívne hľadisko sudcovskej

nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Nie je síce treba

na vylúčenie sudcu, aby bola preukázaná jeho zaujatosť, to však neznamená, že pre jeho

vylúčenie postačia akékoľvek subjektívne pochybnosti o nezaujatosti. K takým

pochybnostiam – ako už bolo vysvetlené – musí byť objektívny dôvod, ktorý je daný iba

vtedy, ak sa zistí dostatočne intenzívny vzťah sudcu k predmetnej veci, k účastníkom alebo

ich zástupcom a charakter tohto vzťahu reálne (z objektívneho hľadiska) spochybňuje

schopnosť sudcu nestranne a nezávisle o veci rozhodnúť.

V prejednávanej veci matka maloletej vyvodzovala zaujatosť sudcov Krajského súdu

v Trenčíne z toho, že jej exmanžel má informácie takého typu, že na krajskom súde

prebiehajú kontroly, ku ktorým sa nemôže normálne dostať, jedine, ak by bol v kontakte

so sudkyňou alebo so sudcami, ktorí rozhodovali spolu s ňou o jej dcére.

Sudcov pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom môže byť založený

predovšetkým príbuzenským alebo jemu podobným vzťahom (§ 116 Občianskeho

zákonníka), ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či naopak

nepriateľský takej intenzity, že sudca nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať

vo veci.

Teda priateľský vzťah sudcu k účastníkovi konania, resp. jeho zástupcovi

je nepochybne vzťahom relevantným z hľadiska ustanovenia a dôvodom

pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania o veci, ale len vtedy, ak je reálne daný.

V zmysle rozvrhu práce Krajského súdu v Trenčíne na rok 2015 predmetnú vec

starostlivosti o maloleté dieťa patrí vybaviť senátu 6 CoP, ktorý je uvedený v zložení: riadiaci

6

predseda senátu JUDr. Stanislava Marková, predseda senátu JUDr. Ľubica Bajzová a člen

senátu Mgr. Martina Trnavská. Uvedené sudkyne vo svojich vyjadreniach k námietke matky

maloletej zhodne uviedli, že sa vo veci zaujaté necítia, nakoľko nemajú žiaden vzťah k veci,

k účastníkom konania a ani k ich zástupcom.

Treba uviesť, že aj za predpokladu, ak by sudcovia účastníka konania (resp. jeho

zástupcu) osobne poznali, samotná táto skutočnosť nemôže byť dôvodom pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci, lebo na rozdiel od vzťahu priateľského sama osebe ešte

nesvedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska ustanovenia Napokon

sudca nie je osobou fungujúcou len na svojom pracovisku (príslušnom súde) a žijúcou

oddelene od ostatného sveta, ale vždy ide o konkrétneho človeka s príbuzenskými

a spoločenskými vzťahmi, majúceho určité názory, potreby a záujmy.

Vychádzajúc z vyjadrení sudkýň príslušného súdu, z ktorých vyplýva, že nemajú

žiaden pomer k veci, k účastníkom konania a ani zástupcom účastníkov, keď ani ďalší obsah

spisu z objektívneho hľadiska nezakladá žiadne pochybnosti o nezaujatosti týchto sudkýň,

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod v zmysle § 14

ods. 1 , ktorý by ich vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci. V tejto

súvislosti nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý

a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho

najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov

a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2 zák.

č. ). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej

súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14

ods. 1 zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Stanislavy Markovej,

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej, a preto rozhodol, že ich nevylučuje

z prerokovania a rozhodovania danej veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

V Bratislave 9. júna 2015

7 2

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová