Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/69/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ P. V., bývajúceho v B.,

2/ B. V., bývajúceho v B., 3/ E. V., bývajúcej v B., všetci zastúpení advokátskou kanceláriou

Fons iuris s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kominárska 2, 4, v mene ktorej koná advokátka

JUDr. Adriána Švecová, proti ţalovaným 1/ EXPRESS FINANCE, s.r.o., so sídlom

v Bratislave, Zámocká 30, IČO: 35 775 165, 2/ REALITY SERVICES, s.r.o., so sídlom

v Bratislave, Pribylinská 4, IČO: 35 935 383, obaja zastúpení advokátom Mgr. Štefanom

Sándorom, so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6, za účasti vedľajších účastníkov na strane

ţalobcov 1/ Asociácie uţívateľov sluţieb, so sídlom v Banskej Bystrici, Tr. Hradca Králové

28, 2/ Zdruţenia spotrebiteľov Povaţia a Západného Slovenska, so sídlom v Piešťanoch,

Vrbovská 4, 3/ OCH, zdruţenie na ochranu práv spotrebiteľov v Poprade,

so sídlom v Poprade, Šrobárova 2676/30, o určenie neplatnosti zmlúv a určenie vlastníctva,

vedenej na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. , o dovolaní ţalovaných 1/

a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. septembra 2013 sp.zn. ,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 25. septembra 2013 sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 2.novembra 2011 č.k. -317 určil

neplatnosť :

- zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ţalobcami 1/, 2/, 3/ a ţalovaným 1/ číslo 9990039083

z 9. mája 2005,

- zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k bytu č. 42 nachádzajúci sa

na 8. poschodí bytového domu, súpisné číslo 3062 na ulici B., postaveného na parcele číslo

11505 - zastavaná plocha, nádvoria o výmere 541 m2, zapísaný na LV X., katastrálne územie

N., uzavretej medzi ţalobcami 2/ a 3/ a ţalovaným 1/ dňa 9. mája 2005,

2

- ako aj kúpnej zmluvy zo dňa 1. februára 2006 uzatvorenej medzi ţalovanými 1/ a 2/,

predmetom ktorej bol uţ vyššie špecifikovaný byt. Zároveň určil, ţe ţalobcovia 2/ a 3/ sú

bezpodielovými spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti v podiele 1/1. Rozhodnutie o trovách

konania si súd vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Mal zato, ţe ţalobcovia mali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere,

pretoţe rozhodnutím súdu sa docieli odstránenie ich právnej neistoty ohľadom existencie dlhu

voči ţalovanému 1/. Súd vyhodnotil zmluvu o úvere uzatvorenú medzi všetkými ţalobcami

a ţalovaným 1/ ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle o ochrane

spotrebiteľa, pričom vychádzal zo zistenia, ţe ţalobcovia ju podpísali bez toho, aby mali

moţnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jej obsah, ţalovaný 1/ podmienky zmluvy

stanovil vopred a v predmete jeho činnosti je aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom.

Zmluvu povaţoval za absolútne neplatnú ako celok pre rozpor s dobrými mravmi a z dôvodu,

ţe uţ pri označení zmluvných strán boli ako dlţníci uvedení ţalobcovia 2/ a 3/, ktorí však

zmluvu neuzatvorili váţne a v skutočnosti boli v presvedčení, ţe jej podpisom sa zaručujú

svojím bytom za poskytnutý úver ţalobcovi 1/. Okrem tohto dôvodu neplatnosti spornej

zmluvy súd uviedol, ţe zmluva o úvere obsahovala aj mnohé ustanovenia, ktoré by bolo

moţné vyhodnotiť ako neprijateľné, a teda neplatné podľa .

Následne súd skúmal zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, naliehavý

právny záujem ţalobcov na určení neplatnosti tejto zmluvy bol daný zmenou vlastníctva bytu

pôvodne patriaceho ţalobcom na základe tejto zmluvy. Zmluvu vyhodnotil súd ako neplatnú

s poukazom na okolnosti jej uzatvárania, keď ţalobcovia 2/ a 3/ boli v domnení, ţe podpísali

zmluvu o ručení a boli tak uvedení do omylu. Ďalej súd poukázal na hrubý nepomer medzi

výškou poskytnutého úveru a hodnotou poskytnutej záruky – bytu ţalobcov 2/ a 3/, na rozpor

zmluvy s dobrými mravmi, obchádzanie zákona a na nerovnováţne postavenie zmluvných

strán v neprospech ţalobcov 2/ a 3/. Neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi

ţalovanými 1/ a 2/ súd určil z dôvodu, ţe ţalovaný 1/ nemohol na iného previesť viac práv

ako sám má, keďţe v čase uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy nebol vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti pre absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práv

k nehnuteľnosti, a to bez ohľadu na dobrú vieru ţalovaného 2/ v zápis katastra nehnuteľností.

Naliehavý právny záujem na určení bol daný zmenou vlastníctva bytu ţalobcov 2/ a 3/. Súd

vyhovel návrhu ţalobcov aj v časti určenia vlastníctva ţalobcov 2/ a 3/ k bytu popri ostatných

určovacích výrokoch, pretoţe na určení vlastníctva je vţdy naliehavý právny záujem, keďţe

sa tým odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania. Námietky ţalovaných 1/ a 2/

o nesprávne formulovanom ţalobnom petite z dôvodu synalagmatického plnenia

vyplývajúceho z nárokov vzniknutých pri určení neplatnosti zmlúv vyhodnotil súd ako

nedôvodné, pretoţe ţalovaným 1/ a 2/ vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia aţ

právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti vyššie uvedených zmlúv.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. septembra 2013 sp.zn.

na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne

správny (, ). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými

zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho

odôvodnenie. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, ţe všetky reţimy

a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej

zmluvy, a teda aj vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom,

ktorým sporná zmluva o úvere bola. Záver, ţe išlo o formulárovú zmluvu preukazovalo uţ len

samotné číselné označenie tejto zmluvy (č. 9990039083), preto odvolací súd za týchto

okolností nemal pochybnosti o tom, ţe ţalobcovia ako spotrebitelia boli slabšou stranou

zmluvného vzťahu. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe zmluva

o úvere bola absolútne neplatným právnym úkonom v celom rozsahu s poukazom na § 41

, pretoţe dôvod jej neplatnosti sa týkal jej podstatných náleţitostí, a to

čl. 1 zmluvy dohodnutého zmluvného úroku, ktorého výška bola v rozpore s dobrými mravmi.

Za nemorálne označil odvolací súd aj dojednania čl. 5.4 zmluvy, v zmysle ktorého majú

ţalobcovia zaplatiť úroky aj v prípade zaplatenia splátok pred splatnosťou úveru, ďalej čl.

10.1 zmluvy upravujúci zmluvnú pokutu vo výške 0,5% za kaţdý deň omeškania

z nominálnej celkovo nesplatenej hodnoty úveru, ako aj poplatok za dojednanie úveru, ktorý

sám osebe preukazuje porušenie zásady ekvivalencie plnení účastníkov zmluvy o úvere.

Napokon za mimoriadne závaţnú vadu zmluvy označil odvolací súd dojednanie čl. 8.2

zmluvy o úvere, podľa ktorého ak podľa posúdenia ţalovaného 1/ bude schopnosť ţalobcov

splácať svoje záväzky nedostatočná, má právo vyhlásiť úver za okamţite splatný, takéto

dojednanie je neurčité, nepredvídateľné a v spotrebiteľskom práve neudrţateľné. Ďalej

odvolací súd zdôraznil, ţe došlo k hrubému porušeniu zásady ekvivalencie plnení zmluvných

strán v neprospech ţalobcov, ktoré samo osebe spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy

o úvere. Následne sa odvolací súd stotoţnil aj so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti

zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, ktorá bola neplatná uţ len pre jej

akcesorickú povahu vo vzťahu k neplatnej zmluve o úvere. Táto zmluva nemala charakter

zabezpečenia, ale mala prepadný charakter, čo bolo v rozpore s dobrými mravmi, keď

hlavným úmyslom ţalovaného 1/ bolo dosiahnuť neprimeraný zisk. Poukázal tieţ

na objektívne nesplniteľnú povinnosť ţalobcov vyplývajúcu z čl. 7.3 tejto zmluvy, ako aj

na viaceré ďalšie zmluvné dojednania tejto zmluvy, ktoré sledovali jediný cieľ, a to

znemoţniť ţalobcom plniť si svoje záväzky a následne realizovať svoje práva zo zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva pri porušení proporcionality vzájomných práv a povinností.

K neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ţalovanými 1/ a 2/ odvolací súd uviedol, ţe

ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôţe spôsobiť prevod

vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje

výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by určovalo opak. Odvolací súd sa stotoţnil aj

s názorom súdu prvého stupňa ohľadom naliehavého právneho záujmu na poţadovaných

určovacích výrokoch. Odvolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu ,,rovnosti zbraní,,

a námietku, ţe súd bol povinný rozhodnúť súčasne o vydaní bezdôvodného obohatenia,

vyhodnotil ako nedôvodnú; ţalovaným nič nebráni v tom, aby si svoje nároky, pokiaľ ich

ţalobcovia dobrovoľne nesplnia, uplatnili samostatnou ţalobou. Odvolací súd zároveň

nevyhovel návrhu ţalovaných na pripustenie dovolania s poukazom na

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj

,,dovolatelia,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnili tým, ţe v konaní došlo k vade

v zmysle (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom). Ţiadali, aby

dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, alternatívne aby ho zmenil tak, ţe ţalobu ţalobcov v celom rozsahu zamietne.

Odňatie moţnosti konať videli dovolatelia v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo

riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu vytýkali, ţe rozhodol na základe

dôvodov odlišných od dôvodov prvostupňového súdu bez toho, aby mali moţnosť oboznámiť

sa s takouto odlišnou argumentáciou a vyjadriť sa k nej, čím porušil zásadu kontradiktórnosti

konania a ich právo na spravodlivý súdny proces. Následne sa dovolatelia podrobne vyjadrili

k jednotlivým aspektom prejednávanej veci z pohľadu právneho posúdenia, a to konkrétne

k charakteru zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu, jednotlivým zmluvným

dojednaniam, k otázke neplatnosti zmlúv, naliehavého právneho záujmu a synalagmy

zaloţenej ustanovením . Namietali nedostatočné odôvodnenie

záveru odvolacieho súdu o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere a o existencii

naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení a tieţ v otázke nevyhnutnej obsahovej

a formálnej previazanosti ţaloby vzájomne si poskytnutých plnení s ohľadom na ustanovenie

. Dovolatelia ďalej poukázali na procesné pochybenie

okresného súdu, ktorého sa mal dopustiť tým, ţe na pojednávaní dňa 11. marca 2011

po záverečnej reči právneho zástupcu ţalobcov odročil pojednávanie za účelom prednesu

záverečnej reči právneho zástupcu ţalovaných, na následnom pojednávaní však okresný súd

opätovne zahájil dokazovanie výsluchom ţalobcu 1/ bez toho, aby o tom rozhodol, pričom

ţalobcom umoţnil opätovne predniesť záverečnú reč. Týmto spôsobom porušil zásadu

nestrannosti a nezaujatosti súdu, ako aj zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.

V závere dovolatelia poţiadali o odklad vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.

Ţalobcovia sa k podanému dovolaniu vyjadrili s tým, ţe napadnuté rozhodnutie, ako aj

rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţujú za vecne správne a náleţite odôvodnené, preto

ţiadajú, aby dovolací súd dovolanie ţalovaných zamietol. Dôvody odvolacieho súdu, ktoré

ţalovaní uviedli ako nové a odlišné od dôvodov súdu prvého stupňa, vychádzajú podľa ich

názoru z rovnakej podstaty a v ţiadnom prípade nešlo o odlišné závery. Okrem toho ţalovaní

neuviedli, ktoré konkrétne dôvody boli pre nich nové a neboli im známe. Ţalobcovia tieţ

poukázali na skutočnosť, ţe uznesenie o skončení dokazovania bolo vyhlásené aţ po vypočutí

ţalobcu 1/ a prednesení záverečnej reči právnym zástupcom ţalovaných 1/ a 2/. Následne sa

ţalobcovia podrobne vyjadrili k jednotlivým dovolacím argumentom ţalovaných 1/ a 2/.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podali včas oprávnené osoby ( ), zastúpené v súlade s

ods. 1 veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval,

preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaných nie je podľa § 238

ods. 1 aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak

dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Ţalovaní procesné vady konania v zmysle aţ e/ netvrdili a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení

nemoţno vyvodiť.

Ţalovaní v dovolaní výslovne namietali, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237

písm. f / So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, ţe v prejednávanej veci im súdom bola

odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3,

, , ). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom

a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú

má na zreteli ustanovenie

Ţalovaní videli odňatie ich moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd

rozhodol na základe odlišných dôvodov ako prvostupňový súd bez toho, aby dal ţalovaným

moţnosť oboznámiť sa s takouto odlišnou argumentáciou a vyjadriť sa k nej, čím porušil

zásadu kontradiktórnosti konania a ich právo na spravodlivý súdny proces. Inými slovami

ţalovaní namietali, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre nich tzv. prekvapivým

rozhodnutím.

Podľa , kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie

rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu

povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom

posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu

„nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch, neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa

(viď tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp.zn. ),

resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené

nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd

prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať

správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (viď uznesenie

najvyššie zo 14. júla 211 sp.zn. ). V prejednávanej veci ale rozhodnutie

odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco,

ani nečakane a nie je zaloţené ani na odlišných dôvodoch – súdy oboch stupňov dospeli

k rovnakému záveru o existencii naliehavého právneho záujmu ţalobcov na poţadovanom

určení, absolútnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere pre jej rozpor s dobrými mravmi

( ) vyplývajúci z nevyváţených zmluvných dojednaní,

nerovnováţneho postavenia ţalobcov ako spotrebiteľov a neprimeraných sankčných

povinností v neprospech ţalobcov. Rovnaký bol aj záver súdov o absolútnej neplatnosti

zmluvy o zabezpečovacom prevode práv k nehnuteľnosti, pretoţe obchádzala zákon a bola

v rozpore s dobrými mravmi; ako aj záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi

ţalovanými z dôvodu neexistencie vlastníckeho práva ţalovaného 1/ k predmetu prevodu.

Rozhodnutia oboch súdov boli zaloţené na rovnakých skutkových a právnych záveroch

a argumenty, ktoré uviedli vo svojich rozhodnutiach podporovali jeden a ten istý právny

záver; preto nejde o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu ako sa mylne ţalovaní

domnievajú. Ţalovaní museli vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového konania,

9

v rámci ktorého mali moţnosť na ne reagovať, čo aj urobili, očakávať (predvídať), ţe

odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj

skutočne posúdil a preskúmal.

Dovolací súd ďalej pristúpil k preskúmaniu tvrdenia dovolateľov, ţe vada v zmysle

bola daná v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktoré povaţovali za arbitrárne a nepreskúmateľné.

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto

súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

10

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné.

Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijatý záver o určení neplatnosti zmlúv a vlastníckeho práva ţalobcov 2/ a 3/ k spornej

nehnuteľnosti zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2

, podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia. Súčasne sa odvolací súd podrobným spôsobom vyjadril

k odvolacej argumentácii ţalovaných (a to aj vo vzťahu k ustanoveniu § 457 Občianskeho

11

zákonníka), ako aj k samotnej podstate prejednávanej veci, t.j. k charakteru zmluvy o úvere,

dôvodom neplatnosti zmlúv s podrobným a výstiţným výkladom k neplatnosti jednotlivých

zmluvných ustanovení, ako aj k otázke naliehavého právneho záujmu ţalobcov

na poţadovanom určení. V prejednávanej veci súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré

povaţovali návrh na začatie konania za dôvodne podaný, čím zároveň ponúkli dostatočné

vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu

ţalovaných 1/ a 2/ (neboli však povinní výslovne zdôvodňovať kaţdú námietku ţalovaných

z ich uhla pohľadu). Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené,

resp. ústavne nekonformné len preto, ţe nebolo odôvodnené podľa predstáv ţalovaných.

Navyše z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, ţe hoci ich dovolatelia subsumovali

pod dovolací dôvod v zmysle v spojení s

(nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia), v skutočnosti nimi namietali právne

posúdenie veci odvolacím súdom.

Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ţe dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním,

ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych vád (

). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať

akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho

dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe

na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá moţnosť podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,

in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1

, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaných, ani

to, ţe sa súdy nestotoţnili s ich právnymi názormi.

Napokon dovolatelia tvrdili, ţe k vade v zmysle došlo v dôsledku

procesného pochybenia okresného súdu tým, ţe na pojednávaní dňa 11. marca 2011,

po prednesení záverečnej reči právnym zástupcom ţalobcov, odročil pojednávanie za účelom

prednesu záverečnej reči právneho zástupcu ţalovaných, na následnom pojednávaní však

okresný súd opätovne zahájil dokazovanie výsluchom ţalobcu 1/ bez toho, aby o tom

rozhodol, pričom ţalobcom umoţnil opätovne predniesť záverečnú reč. Týmto spôsobom bola

porušená zásada nestrannosti a nezaujatosti súdu ako aj zásada kontradiktórnosti konania

a rovnosti zbraní.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje ,

podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je

povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou

zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti

zbraní“. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov o právach

a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (). Tento princíp je

jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyţaduje, aby kaţdej

procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť proti jej protistrane.

Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo

na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen

predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu

a vyjadriť sa k nim. Význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom

konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon

spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by

mohli ovplyvniť rozsudok súdu.

Ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby

zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd

uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. ( ).

Podľa obsahu zápisnice z pojednávania dňa 11. marca 2011 (č.l. spisu 288) právna

zástupkyňa ţalobcov uviedla, ţe po vykonanom dokazovaní chce predniesť záverečnú reč

a po skončení jej prednesu súd pojednávanie odročil na 13. mája 2011. Po zmene zákonného

sudcu prebehlo vytýčené pojednávanie aţ dňa 12. októbra 2011. Podľa obsahu zápisnice

z tohto pojednávania (č.l. 313 spisu) súd oboznámil prítomných účastníkov s obsahom spisu,

následne bol vypočutý ţalobca 1/ na čo právny zástupca ţalovaných uviedol, ţe nemá ďalšie

návrhy na doplnenie dokazovania, nasledovala záverečná reč právnych zástupcov oboch strán

a súd vyhlásil dokazovanie za skončené.

Na základe týchto údajov, spísaných vo vyššie označených zápisniciach, nie je moţné

dospieť k záveru, ţe zo strany okresného súdu došlo k porušeniu procesných predpisov, ani

k odňatiu moţnosti ţalovaným konať pred súdom, či k upretiu ich procesných oprávnení.

Predovšetkým obsah zápisnice zo dňa 11. marca 2011 nepreukazuje tvrdenie ţalovaných, ţe

pojednávanie bolo odročené za účelom prednesenia záverečných rečí. Vzhľadom k tomu, ţe

na pojednávaní dňa 11. marca 2011 súd nevyhlásil dokazovanie za skončené, nič mu

nebránilo v tom, aby na nasledujúcom pojednávaní vykonal výsluch ţalobcu (ku ktorému sa

ţalovaní mali moţnosť vyjadriť) a ani v tom, aby následne vyzval ţalobcov k prednesu

záverečnej reči, naopak okresný súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením

Keďţe ţalovaní, po prednese ţalobcov na pojednávaní dňa 11. marca

2011, mali na nasledujúcom pojednávaní vytvorený priestor na vyjadrenie sa k tomuto

prednesu, a to ešte pred tým, neţ súd vyhlásil dokazovanie za skončené, nebolo porušené

ţiadne ich procesné oprávnenie. Napokon prednes, uskutočnený právnym zástupcom

ţalobcov na pojednávaní dňa 11. marca 2011, nebol (podľa obsahu zápisnice) iniciovaný

zo strany súdu výzvou v zmysle ustanovenia , preto ho nemoţno

kvalifikovať ako záverečnú reč, i keď ho takto označil právny zástupca ţalobcov. Námietky

ţalovaných tak ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení vychádzajúc z charakteru zápisnice

súdu ako verejnej listiny ( ).

K tvrdeniu ţalovaných o porušení zásady nezávislosti a nestrannosti súdu (§ 237

písm. g/ ), ktoré bezprostredne súviselo s ich uţ vyššie analyzovanou námietkou

procesného pochybenia okresného súdu, dovolací súd uvádza, ţe dôvodom pre vylúčenie

sudcu nie sú okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3

). Skutočnosť, ţe ţalovaní nesúhlasili s vedením konania sudcom v prejednávanej veci,

14

bez ďalšieho, nezakladá pochybnosť o nestrannosti konajúceho sudcu. Navyše ţalovaní

uvedenú skutočnosť v priebehu konania pred prvostupňovým súdom ani nenamietali.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní nedošlo

k tvrdeným vadám v zmysle a

Dovolací súd uţ vyššie uviedol, ţe na existenciu procesných vád konania v zmysle

musí vziať zreteľ aj vtedy, ak neboli uplatnené v dovolaní (viď

ods. 1 ).

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu

konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí

byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia.

V tomto rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva sa doslovne uvádza, ţe

„poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých

predloţených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim,

sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek

skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto

moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé

konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe

k odvolaniu ţalovaných (viď č.l. 333 spisu) sa písomne vyjadrili ţalobcovia 21. decembra

2011 (č.l. 355 spisu), ţalovaní ale nemali moţnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne

sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd im toto vyjadrenie ţalobcov nedoručil.

15

So zreteľom na túto okolnosť dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaným bola

v danom prípade odňatá moţnosť pred súdom konať ( ). Uvedená

procesná vada zakladá vţdy prípustnosť dovolania a zároveň je aj dôvodom, pre ktorý musí

dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom

touto procesnom vadou nemôţe byť povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( veta prvá ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. júna 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová