Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6d6/399228.96cb65.pdf
PDF · 156.75 KB
No categories available
5Cdo/69/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 69/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ P. V., bývajúceho v B.,
2/ B. V., bývajúceho v B., 3/ E. V., bývajúcej v B., všetci zastúpení advokátskou kanceláriou
Fons iuris s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kominárska 2, 4, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Adriána Švecová, proti ţalovaným 1/ EXPRESS FINANCE, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Zámocká 30, IČO: 35 775 165, 2/ REALITY SERVICES, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribylinská 4, IČO: 35 935 383, obaja zastúpení advokátom Mgr. Štefanom
Sándorom, so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6, za účasti vedľajších účastníkov na strane
ţalobcov 1/ Asociácie uţívateľov sluţieb, so sídlom v Banskej Bystrici, Tr. Hradca Králové
28, 2/ Zdruţenia spotrebiteľov Povaţia a Západného Slovenska, so sídlom v Piešťanoch,
Vrbovská 4, 3/ OCH, zdruţenie na ochranu práv spotrebiteľov v Poprade,
so sídlom v Poprade, Šrobárova 2676/30, o určenie neplatnosti zmlúv a určenie vlastníctva,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 9 C 50/2006, o dovolaní ţalovaných 1/
a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. septembra 2013 sp.zn. 2Co 6/2012,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 25. septembra 2013 sp.zn. 2 Co 6/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 2.novembra 2011 č.k. 9 C 50/2006-317 určil
neplatnosť :
- zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ţalobcami 1/, 2/, 3/ a ţalovaným 1/ číslo 9990039083
z 9. mája 2005,
- zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k bytu č. 42 nachádzajúci sa
na 8. poschodí bytového domu, súpisné číslo 3062 na ulici B., postaveného na parcele číslo
11505 - zastavaná plocha, nádvoria o výmere 541 m2, zapísaný na LV X., katastrálne územie
N., uzavretej medzi ţalobcami 2/ a 3/ a ţalovaným 1/ dňa 9. mája 2005,
- ako aj kúpnej zmluvy zo dňa 1. februára 2006 uzatvorenej medzi ţalovanými 1/ a 2/,
predmetom ktorej bol uţ vyššie špecifikovaný byt. Zároveň určil, ţe ţalobcovia 2/ a 3/ sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti v podiele 1/1. Rozhodnutie o trovách
konania si súd vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Mal zato, ţe ţalobcovia mali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere,
pretoţe rozhodnutím súdu sa docieli odstránenie ich právnej neistoty ohľadom existencie dlhu
voči ţalovanému 1/. Súd vyhodnotil zmluvu o úvere uzatvorenú medzi všetkými ţalobcami
a ţalovaným 1/ ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, pričom vychádzal zo zistenia, ţe ţalobcovia ju podpísali bez toho, aby mali
moţnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jej obsah, ţalovaný 1/ podmienky zmluvy
stanovil vopred a v predmete jeho činnosti je aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom.
Zmluvu povaţoval za absolútne neplatnú ako celok pre rozpor s dobrými mravmi a z dôvodu,
ţe uţ pri označení zmluvných strán boli ako dlţníci uvedení ţalobcovia 2/ a 3/, ktorí však
zmluvu neuzatvorili váţne a v skutočnosti boli v presvedčení, ţe jej podpisom sa zaručujú
svojím bytom za poskytnutý úver ţalobcovi 1/. Okrem tohto dôvodu neplatnosti spornej
zmluvy súd uviedol, ţe zmluva o úvere obsahovala aj mnohé ustanovenia, ktoré by bolo
moţné vyhodnotiť ako neprijateľné, a teda neplatné podľa § 53 Občianskeho zákonníka.
Následne súd skúmal zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, naliehavý
právny záujem ţalobcov na určení neplatnosti tejto zmluvy bol daný zmenou vlastníctva bytu
pôvodne patriaceho ţalobcom na základe tejto zmluvy. Zmluvu vyhodnotil súd ako neplatnú
s poukazom na okolnosti jej uzatvárania, keď ţalobcovia 2/ a 3/ boli v domnení, ţe podpísali
zmluvu o ručení a boli tak uvedení do omylu. Ďalej súd poukázal na hrubý nepomer medzi
výškou poskytnutého úveru a hodnotou poskytnutej záruky – bytu ţalobcov 2/ a 3/, na rozpor
zmluvy s dobrými mravmi, obchádzanie zákona a na nerovnováţne postavenie zmluvných
strán v neprospech ţalobcov 2/ a 3/. Neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
ţalovanými 1/ a 2/ súd určil z dôvodu, ţe ţalovaný 1/ nemohol na iného previesť viac práv
ako sám má, keďţe v čase uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy nebol vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti pre absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práv
k nehnuteľnosti, a to bez ohľadu na dobrú vieru ţalovaného 2/ v zápis katastra nehnuteľností.
Naliehavý právny záujem na určení bol daný zmenou vlastníctva bytu ţalobcov 2/ a 3/. Súd
vyhovel návrhu ţalobcov aj v časti určenia vlastníctva ţalobcov 2/ a 3/ k bytu popri ostatných
určovacích výrokoch, pretoţe na určení vlastníctva je vţdy naliehavý právny záujem, keďţe
sa tým odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania. Námietky ţalovaných 1/ a 2/
o nesprávne formulovanom ţalobnom petite z dôvodu synalagmatického plnenia
vyplývajúceho z nárokov vzniknutých pri určení neplatnosti zmlúv vyhodnotil súd ako
nedôvodné, pretoţe ţalovaným 1/ a 2/ vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia aţ
právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti vyššie uvedených zmlúv.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. septembra 2013 sp.zn. 2 Co 6/2012
na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými
zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho
odôvodnenie. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, ţe všetky reţimy
a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej
zmluvy, a teda aj vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom,
ktorým sporná zmluva o úvere bola. Záver, ţe išlo o formulárovú zmluvu preukazovalo uţ len
samotné číselné označenie tejto zmluvy (č. 9990039083), preto odvolací súd za týchto
okolností nemal pochybnosti o tom, ţe ţalobcovia ako spotrebitelia boli slabšou stranou
zmluvného vzťahu. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe zmluva
o úvere bola absolútne neplatným právnym úkonom v celom rozsahu s poukazom na § 41
Občianskeho zákonníka, pretoţe dôvod jej neplatnosti sa týkal jej podstatných náleţitostí, a to
čl. 1 zmluvy dohodnutého zmluvného úroku, ktorého výška bola v rozpore s dobrými mravmi.
Za nemorálne označil odvolací súd aj dojednania čl. 5.4 zmluvy, v zmysle ktorého majú
ţalobcovia zaplatiť úroky aj v prípade zaplatenia splátok pred splatnosťou úveru, ďalej čl.
10.1 zmluvy upravujúci zmluvnú pokutu vo výške 0,5% za kaţdý deň omeškania
z nominálnej celkovo nesplatenej hodnoty úveru, ako aj poplatok za dojednanie úveru, ktorý
sám osebe preukazuje porušenie zásady ekvivalencie plnení účastníkov zmluvy o úvere.
Napokon za mimoriadne závaţnú vadu zmluvy označil odvolací súd dojednanie čl. 8.2
zmluvy o úvere, podľa ktorého ak podľa posúdenia ţalovaného 1/ bude schopnosť ţalobcov
splácať svoje záväzky nedostatočná, má právo vyhlásiť úver za okamţite splatný, takéto
dojednanie je neurčité, nepredvídateľné a v spotrebiteľskom práve neudrţateľné. Ďalej
odvolací súd zdôraznil, ţe došlo k hrubému porušeniu zásady ekvivalencie plnení zmluvných
strán v neprospech ţalobcov, ktoré samo osebe spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy
o úvere. Následne sa odvolací súd stotoţnil aj so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, ktorá bola neplatná uţ len pre jej
akcesorickú povahu vo vzťahu k neplatnej zmluve o úvere. Táto zmluva nemala charakter
zabezpečenia, ale mala prepadný charakter, čo bolo v rozpore s dobrými mravmi, keď
hlavným úmyslom ţalovaného 1/ bolo dosiahnuť neprimeraný zisk. Poukázal tieţ
na objektívne nesplniteľnú povinnosť ţalobcov vyplývajúcu z čl. 7.3 tejto zmluvy, ako aj
na viaceré ďalšie zmluvné dojednania tejto zmluvy, ktoré sledovali jediný cieľ, a to
znemoţniť ţalobcom plniť si svoje záväzky a následne realizovať svoje práva zo zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva pri porušení proporcionality vzájomných práv a povinností.
K neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ţalovanými 1/ a 2/ odvolací súd uviedol, ţe
ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôţe spôsobiť prevod
vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje
výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by určovalo opak. Odvolací súd sa stotoţnil aj
s názorom súdu prvého stupňa ohľadom naliehavého právneho záujmu na poţadovaných
určovacích výrokoch. Odvolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu ,,rovnosti zbraní,,
a námietku, ţe súd bol povinný rozhodnúť súčasne o vydaní bezdôvodného obohatenia,
vyhodnotil ako nedôvodnú; ţalovaným nič nebráni v tom, aby si svoje nároky, pokiaľ ich
ţalobcovia dobrovoľne nesplnia, uplatnili samostatnou ţalobou. Odvolací súd zároveň
nevyhovel návrhu ţalovaných na pripustenie dovolania s poukazom na § 238 ods. 3 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj
,,dovolatelia,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnili tým, ţe v konaní došlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom). Ţiadali, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, alternatívne aby ho zmenil tak, ţe ţalobu ţalobcov v celom rozsahu zamietne.
Odňatie moţnosti konať videli dovolatelia v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu vytýkali, ţe rozhodol na základe
dôvodov odlišných od dôvodov prvostupňového súdu bez toho, aby mali moţnosť oboznámiť
sa s takouto odlišnou argumentáciou a vyjadriť sa k nej, čím porušil zásadu kontradiktórnosti
konania a ich právo na spravodlivý súdny proces. Následne sa dovolatelia podrobne vyjadrili
k jednotlivým aspektom prejednávanej veci z pohľadu právneho posúdenia, a to konkrétne
k charakteru zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu, jednotlivým zmluvným
dojednaniam, k otázke neplatnosti zmlúv, naliehavého právneho záujmu a synalagmy
zaloţenej ustanovením § 457 Občianskeho zákonníka. Namietali nedostatočné odôvodnenie
záveru odvolacieho súdu o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere a o existencii
naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení a tieţ v otázke nevyhnutnej obsahovej
a formálnej previazanosti ţaloby vzájomne si poskytnutých plnení s ohľadom na ustanovenie
§ 457 Občianskeho zákonníka. Dovolatelia ďalej poukázali na procesné pochybenie
okresného súdu, ktorého sa mal dopustiť tým, ţe na pojednávaní dňa 11. marca 2011
po záverečnej reči právneho zástupcu ţalobcov odročil pojednávanie za účelom prednesu
záverečnej reči právneho zástupcu ţalovaných, na následnom pojednávaní však okresný súd
opätovne zahájil dokazovanie výsluchom ţalobcu 1/ bez toho, aby o tom rozhodol, pričom
ţalobcom umoţnil opätovne predniesť záverečnú reč. Týmto spôsobom porušil zásadu
nestrannosti a nezaujatosti súdu, ako aj zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.
V závere dovolatelia poţiadali o odklad vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.
Ţalobcovia sa k podanému dovolaniu vyjadrili s tým, ţe napadnuté rozhodnutie, ako aj
rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţujú za vecne správne a náleţite odôvodnené, preto
ţiadajú, aby dovolací súd dovolanie ţalovaných zamietol. Dôvody odvolacieho súdu, ktoré
ţalovaní uviedli ako nové a odlišné od dôvodov súdu prvého stupňa, vychádzajú podľa ich
názoru z rovnakej podstaty a v ţiadnom prípade nešlo o odlišné závery. Okrem toho ţalovaní
neuviedli, ktoré konkrétne dôvody boli pre nich nové a neboli im známe. Ţalobcovia tieţ
poukázali na skutočnosť, ţe uznesenie o skončení dokazovania bolo vyhlásené aţ po vypočutí
ţalobcu 1/ a prednesení záverečnej reči právnym zástupcom ţalovaných 1/ a 2/. Následne sa
ţalobcovia podrobne vyjadrili k jednotlivým dovolacím argumentom ţalovaných 1/ a 2/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podali včas oprávnené osoby (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval,
preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaných nie je podľa § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalovaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. netvrdili a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
Ţalovaní v dovolaní výslovne namietali, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237
písm. f / O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, ţe v prejednávanej veci im súdom bola
odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3,
§ 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom
a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú
má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalovaní videli odňatie ich moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd
rozhodol na základe odlišných dôvodov ako prvostupňový súd bez toho, aby dal ţalovaným
moţnosť oboznámiť sa s takouto odlišnou argumentáciou a vyjadriť sa k nej, čím porušil
zásadu kontradiktórnosti konania a ich právo na spravodlivý súdny proces. Inými slovami
ţalovaní namietali, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre nich tzv. prekvapivým
rozhodnutím.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06).
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie
rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu
povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom
posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch, neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa
(viď tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp.zn. 3 Cdo 102/2008),
resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené
nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (viď uznesenie
najvyššie zo 14. júla 211 sp.zn. 5 Cdo 46/2011). V prejednávanej veci ale rozhodnutie
odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco,
ani nečakane a nie je zaloţené ani na odlišných dôvodoch – súdy oboch stupňov dospeli
k rovnakému záveru o existencii naliehavého právneho záujmu ţalobcov na poţadovanom
určení, absolútnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere pre jej rozpor s dobrými mravmi
(§ 39 Občianskeho zákonníka) vyplývajúci z nevyváţených zmluvných dojednaní,
nerovnováţneho postavenia ţalobcov ako spotrebiteľov a neprimeraných sankčných
povinností v neprospech ţalobcov. Rovnaký bol aj záver súdov o absolútnej neplatnosti
zmluvy o zabezpečovacom prevode práv k nehnuteľnosti, pretoţe obchádzala zákon a bola
v rozpore s dobrými mravmi; ako aj záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi
ţalovanými z dôvodu neexistencie vlastníckeho práva ţalovaného 1/ k predmetu prevodu.
Rozhodnutia oboch súdov boli zaloţené na rovnakých skutkových a právnych záveroch
a argumenty, ktoré uviedli vo svojich rozhodnutiach podporovali jeden a ten istý právny
záver; preto nejde o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu ako sa mylne ţalovaní
domnievajú. Ţalovaní museli vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového konania,
v rámci ktorého mali moţnosť na ne reagovať, čo aj urobili, očakávať (predvídať), ţe
odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj
skutočne posúdil a preskúmal.
Dovolací súd ďalej pristúpil k preskúmaniu tvrdenia dovolateľov, ţe vada v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. bola daná v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktoré povaţovali za arbitrárne a nepreskúmateľné.
Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto
súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné.
Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijatý záver o určení neplatnosti zmlúv a vlastníckeho práva ţalobcov 2/ a 3/ k spornej
nehnuteľnosti zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2
O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Súčasne sa odvolací súd podrobným spôsobom vyjadril
k odvolacej argumentácii ţalovaných (a to aj vo vzťahu k ustanoveniu § 457 Občianskeho
zákonníka), ako aj k samotnej podstate prejednávanej veci, t.j. k charakteru zmluvy o úvere,
dôvodom neplatnosti zmlúv s podrobným a výstiţným výkladom k neplatnosti jednotlivých
zmluvných ustanovení, ako aj k otázke naliehavého právneho záujmu ţalobcov
na poţadovanom určení. V prejednávanej veci súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré
povaţovali návrh na začatie konania za dôvodne podaný, čím zároveň ponúkli dostatočné
vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu
ţalovaných 1/ a 2/ (neboli však povinní výslovne zdôvodňovať kaţdú námietku ţalovaných
z ich uhla pohľadu). Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné len preto, ţe nebolo odôvodnené podľa predstáv ţalovaných.
Navyše z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, ţe hoci ich dovolatelia subsumovali
pod dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.
(nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia), v skutočnosti nimi namietali právne
posúdenie veci odvolacím súdom.
Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ţe dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním,
ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať
akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových
zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho
dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe
na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá moţnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,
in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaných, ani
to, ţe sa súdy nestotoţnili s ich právnymi názormi.
Napokon dovolatelia tvrdili, ţe k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku
procesného pochybenia okresného súdu tým, ţe na pojednávaní dňa 11. marca 2011,
po prednesení záverečnej reči právnym zástupcom ţalobcov, odročil pojednávanie za účelom
prednesu záverečnej reči právneho zástupcu ţalovaných, na následnom pojednávaní však
okresný súd opätovne zahájil dokazovanie výsluchom ţalobcu 1/ bez toho, aby o tom
rozhodol, pričom ţalobcom umoţnil opätovne predniesť záverečnú reč. Týmto spôsobom bola
porušená zásada nestrannosti a nezaujatosti súdu ako aj zásada kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní.
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p.,
podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je
povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou
zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti
zbraní“. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov o právach
a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Tento princíp je
jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyţaduje, aby kaţdej
procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť proti jej protistrane.
Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo
na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen
predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými
dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu
a vyjadriť sa k nim. Význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom
konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon
spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by
mohli ovplyvniť rozsudok súdu.
Ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby
zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd
uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. (§ 118 ods. 4 O.s.p.).
Podľa obsahu zápisnice z pojednávania dňa 11. marca 2011 (č.l. spisu 288) právna
zástupkyňa ţalobcov uviedla, ţe po vykonanom dokazovaní chce predniesť záverečnú reč
a po skončení jej prednesu súd pojednávanie odročil na 13. mája 2011. Po zmene zákonného
sudcu prebehlo vytýčené pojednávanie aţ dňa 12. októbra 2011. Podľa obsahu zápisnice
z tohto pojednávania (č.l. 313 spisu) súd oboznámil prítomných účastníkov s obsahom spisu,
následne bol vypočutý ţalobca 1/ na čo právny zástupca ţalovaných uviedol, ţe nemá ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania, nasledovala záverečná reč právnych zástupcov oboch strán
a súd vyhlásil dokazovanie za skončené.
Na základe týchto údajov, spísaných vo vyššie označených zápisniciach, nie je moţné
dospieť k záveru, ţe zo strany okresného súdu došlo k porušeniu procesných predpisov, ani
k odňatiu moţnosti ţalovaným konať pred súdom, či k upretiu ich procesných oprávnení.
Predovšetkým obsah zápisnice zo dňa 11. marca 2011 nepreukazuje tvrdenie ţalovaných, ţe
pojednávanie bolo odročené za účelom prednesenia záverečných rečí. Vzhľadom k tomu, ţe
na pojednávaní dňa 11. marca 2011 súd nevyhlásil dokazovanie za skončené, nič mu
nebránilo v tom, aby na nasledujúcom pojednávaní vykonal výsluch ţalobcu (ku ktorému sa
ţalovaní mali moţnosť vyjadriť) a ani v tom, aby následne vyzval ţalobcov k prednesu
záverečnej reči, naopak okresný súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením
§ 118 ods. 4 O.s.p. Keďţe ţalovaní, po prednese ţalobcov na pojednávaní dňa 11. marca
2011, mali na nasledujúcom pojednávaní vytvorený priestor na vyjadrenie sa k tomuto
prednesu, a to ešte pred tým, neţ súd vyhlásil dokazovanie za skončené, nebolo porušené
ţiadne ich procesné oprávnenie. Napokon prednes, uskutočnený právnym zástupcom
ţalobcov na pojednávaní dňa 11. marca 2011, nebol (podľa obsahu zápisnice) iniciovaný
zo strany súdu výzvou v zmysle ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p., preto ho nemoţno
kvalifikovať ako záverečnú reč, i keď ho takto označil právny zástupca ţalobcov. Námietky
ţalovaných tak ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení vychádzajúc z charakteru zápisnice
súdu ako verejnej listiny (§ 134 O.s.p.).
K tvrdeniu ţalovaných o porušení zásady nezávislosti a nestrannosti súdu (§ 237
písm. g/ O.s.p.), ktoré bezprostredne súviselo s ich uţ vyššie analyzovanou námietkou
procesného pochybenia okresného súdu, dovolací súd uvádza, ţe dôvodom pre vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3
O.s.p.). Skutočnosť, ţe ţalovaní nesúhlasili s vedením konania sudcom v prejednávanej veci,
bez ďalšieho, nezakladá pochybnosť o nestrannosti konajúceho sudcu. Navyše ţalovaní
uvedenú skutočnosť v priebehu konania pred prvostupňovým súdom ani nenamietali.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní nedošlo
k tvrdeným vadám v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O.s.p.
Dovolací súd uţ vyššie uviedol, ţe na existenciu procesných vád konania v zmysle
§ 237 O.s.p. musí vziať zreteľ aj vtedy, ak neboli uplatnené v dovolaní (viď § 242
ods. 1 O.s.p.).
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel
k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia.
V tomto rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva sa doslovne uvádza, ţe
„poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých
predloţených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim,
sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek
skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto
moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé
konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe
k odvolaniu ţalovaných (viď č.l. 333 spisu) sa písomne vyjadrili ţalobcovia 21. decembra
2011 (č.l. 355 spisu), ţalovaní ale nemali moţnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne
sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd im toto vyjadrenie ţalobcov nedoručil.
So zreteľom na túto okolnosť dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaným bola
v danom prípade odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uvedená
procesná vada zakladá vţdy prípustnosť dovolania a zároveň je aj dôvodom, pre ktorý musí
dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom
touto procesnom vadou nemôţe byť povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 2 veta prvá O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. júna 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová