Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7da/435337.cd539f.pdf
PDF · 196.55 KB
No categories available
5ECdo/4/2015
Najvyšší súd 5 ECdo 2/2015
Slovenskej republiky 5 ECdo 3/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnených 1/ maloletej P. Š.Š.
a 2/ maloletej S. Š.Š., bývajúcich u matky, zastúpených matkou Ing. D. Š., bývajúcou v B.,
proti povinnému Ing. P. Š., bývajúcemu v B., o vymoženie výživného, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II, pod sp.zn. 53 Er 2389/2011, o dovolaní povinného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 14. novembra 2012, sp.zn. 21 CoE 548/2012,
uzneseniu Okresného súdu Bratislava II z 22. marca 2013, č.k. 5 Er 2389/2011-142 a
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013 sp.zn. 21 CoE 160/2013 takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 14. novembra 2012, sp.zn.
21 CoE 548/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Konanie o dovolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II z 22. marca 2013,
č.k. 5 Er 2389/2011-142 z a s t a v u j e .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013 sp.zn.
21 CoE 160/2013 o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením z 19. marca 2012, sp.zn. 5 Er 2389/2011-21
návrh povinného na povolenie odkladu exekučného konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava II pod sp.zn. 53 Er 2389/2011 a u súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu
pod sp.zn. Ex 3267/2011 zamietol. Dospel k záveru, ţe exekúcia je opodstatnená,
uskutočnená na základe spôsobilého exekučného titulu, a preto návrh na povolenie odkladu
exekúcie ako irelevantný zamietol.
2
Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14. novembra 2012, sp.zn. 21 CoE 548/2012
odvolanie povinného odmietol s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Obsahom spisu mal preukázané, ţe povinnému bolo uznesenie súdu prvého stupňa doručené
do vlastných rúk 13. apríla 2012 a posledným dňom pätnásťdňovej lehoty na podanie
odvolania (§ 204 ods. 1 veta prvá O.s.p.) bol 30. apríl 2012 (keďţe 15. deň pripadol na sobotu
28. apríla 2012). Odvolanie z 2. mája 2012 bolo podané osobne na súde prvého stupňa, teda
oneskorene. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol povinný prvým dovolaním, ktoré
odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolaciemu súdu vytýkal
nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, prieťahy v konaní, nezákonnosť matky samostatne
zastupovať maloleté deti v konaní, nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť
skutkových zistení, neoboznámenie s návrhom na začatie exekúcie a všetkými podaniami,
nedostatok náleţitostí návrhu na vykonanie exekúcie a s tým súvisiaci nesprávny postup
exekútora, neodôvodnenosť exekúcie a nesprávnosť právneho posúdenia veci. V závere
dovolania namietal aj nesprávnosť odmietnutia odvolania odvolacím súdom z dôvodu, ţe
odvolanie podal elektronicky 30. apríla 2014, teda včas. Navrhol, aby dovolací súd nariadil
prvostupňovému súdu, aby mu zaslal všetky listiny spisu a určil lehotu na vyjadrenie k nim,
ďalej aby dovolací súd dal bezodkladne na vedomie exekútorskému úradu, ţe bolo podané
vo veci dovolanie a exekútor má postupovať podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku a aby
dovolací súd nariadil súdu prvého stupňa rekonštrukciu spisu. Zároveň si uplatnil aj náhradu
trov konania.
Okresný súd Bratislava II uznesením z 22. marca 2013, sp.zn. 5 Er 2389/2011-142
námietky povinného zo 16. apríla 2012 proti exekúcii zamietol, námietky povinného
z 5. apríla 2012 proti trovám exekúcie zamietol a námietky povinného z 5. apríla 2012 proti
trovám právneho zastúpenia v exekučnom konaní zamietol.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. augusta 2013 sp.zn. 21 CoE 160/2013
odvolanie povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II z 22. marca 2013, sp.zn.
5 Er 2389/2011-142 odmietol. S poukazom na ustanovenie § 202 ods. 2 O.s.p. dospel
3
k záveru, ţe odvolanie povinného nie je prípustné. Konštatoval, ţe podľa ustálenej judikatúry
súdov Slovenskej republiky, vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd
v takom prípade rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa a jemu predchádzajúce konanie. Na základe uvedeného odvolanie
povinného v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Proti uzneseniu okresného súdu Bratislava II uznesením z 22. marca 2013, sp.zn.
5 Er 2389/2011-142 podal povinný v poradí druhé dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd dal
na vedomie exekútorskému úradu, ţe bolo podané vo veci dovolanie a návrh na odklad
exekúcie, ţe exekútor má postupovať podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku a aby sa
dovolací súd obrátil na ústavný súd s tým, aby vyjadril nesúlad alebo súlad ustanovenia § 4 čl.
2 vyhlášky č. 288 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky s ústavou a dohovorom
o ľudských právach.
Aj proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013 sp.zn.
21 CoE 160/2013 podal povinný v poradí tretie dovolanie. Odvolaciemu súdu vytýkal
nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, prieťahy v konaní, nezákonnosť matky samostatne
zastupovať maloleté deti v konaní, nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť
skutkových zistení, neoboznámenie s návrhom na začatie exekúcie a všetkými podaniami,
nedostatok náleţitostí návrhu na vykonanie exekúcie a s tým súvisiaci nesprávny postup
exekútora, neodôvodnenosť exekúcie a nesprávnosť právneho posúdenia veci. Ţiadal, aby sa
dovolací súd sa obrátil na ústavný súd vo veci súladu Exekučného poriadku s ústavou
a nesúlad ustanovenia § 4 čl. 2 vyhlášky č. 288 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky s ústavou a dohovorom o ľudských právach, aby sa dovolací súd vyjadril k všetkým
dôvodom dovolania a aby zabezpečil kompletný obsah spisu okresného súdu, aby sa k nemu
mohol vyjadriť. Zároveň navrhol, aby dovolací súd dal na vedomie exekútorskému úradu, ţe
bolo podané vo veci dovolanie a návrh na odklad exekúcie, ţe exekútor má postupovať podľa
§ 56 ods. 5 Exekučného poriadku.
4
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 236 a nasl. O.s.p.).
K dovolaniu povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 14. novembra
2012, sp.zn. 21 CoE 548/2012:
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1
písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté odvolanie, teda uznesenie, ktoré nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených
uznesení. Preto nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu vyplývajúcu z ustanovenia § 242
ods. 1 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti
dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád
5
uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady
konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na povinným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zaoberal jeho námietkou, ţe konanie trpí vadou uvedenou
v § 237 písm. f/ O.s.p. Teda, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov (napr.
II ÚS 102/04, 5 Cdo 102/01, 5 Cdo 93/2000). O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. podľa názoru povinného spočívala
v tom, ţe odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie.
6
Podľa § 204 ods. 1 O.s.p. odvolanie sa podáva do pätnástich dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe za skutočnosť určujúcu začiatok lehoty
na podanie odvolania treba povaţovať deň doručenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa § 57 ods. 1 O.s.p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo
k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
Podľa § 57 ods. 2 druhá veta ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo
sviatok, je posledným dňom lehoty najbliţší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 57 ods. 3 O.s.p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Podľa § 47 ods. 1 O.s.p. do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých to
ustanovuje zákon a iné písomnosti, ak to nariadi súd.
Podľa § 42 ods. 1 O.s.p. podanie moţno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo
návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami,
treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe otcovi maloletých detí bolo uznesenie súdu prvého
stupňa doručené do vlastných rúk 13. apríla 2012 (č.l. 23 spisu). Posledným dňom zákonnej
pätnásťdňovej lehoty na podanie odvolania bol 30. apríl 2012 (pondelok) z dôvodu, ţe 15. deň
zákonnej lehoty pripadol na 28. apríl 2012 (sobotu). Odvolací súd odmietol povinného
z 2. mája 2012 podané osobne na súde prvého stupňa ako oneskorene.
Dovolací súd zistil, ţe v spise medzi č.l. 44 a č.l. 45 je zaţurnalizované podanie -
výtlačok mailu v rozsahu piatich strán, odosielateľom ktorého je P.S., príjemcom
podatelnaOSBA2@justice.sk, predmetom „odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí povolenia
7
odkladu exekúcie, sp.zn. 53 Er 2389/2011-31, IČS 221228113 zo dňa 19. marca 2012“a
prílohou „odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí povolenia odkladu exekúcie, sp.zn. 53 Er
2389/2011-31, IČS 221228113 zo dňa 19. marca 2012“. Z prvej strany podania sa dá
spoľahlivo zistiť, ţe bolo odosielané 30. apríla 2012 (pondelok) o 23:05 hod. Povinný teda
podal odvolanie elektronicky v posledný deň odvolacej lehoty podľa § 204
ods. 1 O.s.p., ktoré do troch dní doplnil originálom osobne na súde prvého stupňa 2. mája
2012. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné povinným urobené elektronické podanie v zmysle
§ 42 ods. 1 O.s.p. povaţovať za riadne odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa.
Odvolací súd odňal povinnému moţnosť konať pred súdom, keď podľa § 218 ods. 1 písm. a/
O.s.p. toto odvolanie ako oneskorené odmietol, čím je daná prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na tento dôvod, ktorý viedol k potrebe zrušiť uznesenie
odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní,
resp. vecným prieskumom rozhodnutia.
K dovolaniu povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II z 22. marca 2013,
sp.zn. 5 Er 2389/2011-142:
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe
konať v zmysle § 103 O.s.p. a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, a preto treba dovolacie konanie zastaviť.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 10a ods. 1 a 2 O.s.p. o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov
ako odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky a o dovolaniach proti
rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu rozhoduje iný
senát tohto súdu.
Z citovaných ustanovení vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť iba právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, teda len rozhodnutia, ktoré sú výsledkom preskúmavacej
8
činnosti odvolacieho súdu, ktorým môţe byť krajský súd alebo Najvyšší súd Slovenskej
republiky. V predmetnej veci však o takéto rozhodnutie nejde, keď dovolanie nesmeruje proti
takémuto rozhodnutiu, ale proti uzneseniu okresného súdu, ktorým námietky povinného
zo 16. apríla 2012 proti exekúcii zamietol, námietky povinného z 5. apríla 2012 proti trovám
exekúcie zamietol a námietky povinného z 5. apríla 2012 proti trovám právneho zastúpenia
v exekučnom konaní zamietol.
So zreteľom na uvedené treba vyvodiť, ţe na prejednanie druhého dovolania
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky chýba funkčná príslušnosť. Keďţe chýbajúca
funkčná príslušnosť predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, dovolacie
konanie bolo treba zastaviť podľa § 104 ods. 1 v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
K dovolaniu povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013
sp.zn. 21 CoE 160/2013:
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1
písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
9
V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté odvolanie, teda uznesenie, ktoré nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených
uznesení. Preto nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu vyplývajúcu z ustanovenia § 242
ods. 1 O.s.p. neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti
dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady
konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na povinným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zaoberal jeho námietkou, ţe konanie trpí vadou uvedenou
v § 237 písm. f/ O.s.p. Teda, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov (napr.
10
II ÚS 102/04, 5 Cdo 102/01, 5 Cdo 93/2000). O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru dovolateľa tým, ţe
odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zamietnutie námietok povinného
zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval, ţe odvolanie povinného
z dôvodu, ţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, v zmysle
ustanovenia § 218 ods. 2 písm. c/ O.s.p. odmieta, a preto v zmysle judikatúry najvyššieho
11
súdu a ústavného súdu rozhodol bez toho, aby preskúmal vecnú stránku rozhodnutia súdu
prvého stupňa a jemu predchádzajúce konania. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv povinného.
Povinný existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. videl aj v zbytočných prieťahoch
v konaní.
V zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi
konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu korešpondujúce procesné právo
účastníka môţe byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej
dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku
je právo účastníka obracať sa so sťaţnosťou na orgány súdnej správy a právo podať sťaţnosť
na Ústavný súd Slovenskej republiky. I keď neodôvodnená nečinnosť súdu môţe
komplikovať účastníkom výkon ich procesných práv, nápravu moţno dosiahnuť iba vyššie
uvedenými prostriedkami ochrany. Pri úvahe, či prostriedkom ochrany účastníka v tomto
prípade môţe byť aj dovolanie, treba vziať na zreteľ, ţe zrušenie rozhodnutia súdu niţšieho
stupňa dovolacím súdom nesmie byť nikdy samoúčelné a musí byť vţdy spojené s moţnosťou
nápravy pochybenia, ktoré bolo dôvodom zrušenia. Pokiaľ by sa prieťahy v konaní
12
povaţovali za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., zrušením napadnutého
rozhodnutia by sa nemohla dosiahnuť ochrana (náprava) procesných práv účastníka
dotknutých prieťahmi.
Z vyššie uvedených dôvodov prieťahy v súdnom konaní nie sú judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za dôvod, ktorý by bez ďalšieho zakladal
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005).
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť
sa od doterajšej judikatúry. Dodáva, ţe účel procesného práva účastníka, aby občianske súdne
konanie prebiehalo rýchlo a účinne (§ 6 O.s.p.) treba vţdy vykladať aj v súlade s ústavným
princípom právnej istoty, ktorý zahrňuje poţiadavku, aby súd rozhodol vţdy (aţ) so znalosťou
všetkých významných skutkových a právnych okolností prejednávanej veci. Zo samotnej
skutočnosti, ţe dĺţka konania nezodpovedá predstave účastníka konania, nemoţno
bez ďalšieho vyvodiť existenciu procesnej vady konania, ktorá by mala za následok odňatie
moţnosti pred súdom konať, keď aj z doterajšej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, ţe konanie bez zbytočných prieťahov nemoţno presne časovo ohraničiť
(III. ÚS 199/02, II. ÚS 26/95).
Dovolateľ pri vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namietal aj skutočnosť, ţe
matka maloletých detí nebola oprávnená zastupovať maloleté deti.
Podľa § 38 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený môţe podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie.
Podľa § 22 O.s.p. fyzická osoba, ktorá nemôţe pred súdom konať samostatne, musí
byť zastúpená zákonným zástupcom. To neplatí, ak tento zákon ustanovuje inak.
Podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä
a/ sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výţivu a všestranný vývoj maloletého
dieťaťa,
13
b/ zastupovanie maloletého dieťaťa,
c/ správa majetku maloletého dieťaťa.
Podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia.
Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
Podľa § 28 ods. 3 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden
z rodičov, ak druhý z rodičov neţije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony
v plnom rozsahu. Platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv
a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo
pozastavený.
Z vyššie citovaných ustanovení teda vyplýva, ţe rodičovské práva a povinnosti, a teda
aj právo zastupovať svoje maloleté dieťa, majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti
vykonáva, a teda aj zastupuje maloleté dieťa, len jeden z rodičov v prípadoch
predpokladaných § 28 ods. 3 Zákona o rodine. Od zásahov do rodičovských práv a povinností
jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení
alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24,
§ 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa
do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1
Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú
obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv
a povinností.
Vyţivovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe
zahŕňa právo dieťaťa na výţivu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa
vyţivovať. Z povahy výţivného vyplýva, ţe právo na výţivné je osobným právom dieťaťa;
nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak si vyţivovaciu povinnosť
voči dieťaťu, určenú právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou,
povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným
výkonom. Pri vymáhaní pohľadávok výţivného je teda oprávneným dieťa, v prospech ktorého
14
je výţivné priznané, a povinným je rodič, ktorému bola uloţená povinnosť platiť výţivné.
Pri zastupovaní maloletého dieťaťa v exekučnom konaní na vymoţenie výţivného
od povinného rodiča sa pripúšťa, aby pri podaní návrhu na exekúciu dieťa zastupoval druhý
rodič (R 21/1981). Matka detí teda podala návrh na vykonanie exekúcie v zastúpení svojich
maloletých detí proti povinnému, otcovi detí, ktorý bol podľa tvrdenia v návrhu v omeškaní
s platením výţivného.
Obsahom dovolania povinného je aj námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili
výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) aţ c) O.s.p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie 243a ods.2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Súdna prax je jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí,
môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj
k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba
zdôrazniť, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke povinného treba dodať, ţe súd neodníme
účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne
nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 42/1993).
Povinný taktieţ namieta, ţe súdy niţšieho stupňa nesprávne, resp. nedostatočne zistili
skutkový stav veci. K tomu je potrebné uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
15
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Povinný odvolaciemu súdu vytýka, ţe jeho uznesenie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. K nesprávnemu
právnemu posúdeniu dochádza vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci
sa ale nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. I keď je právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania povinného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky tretie
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
16
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. júna 2015
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová