Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
265/394841.66bbe0.pdf
PDF · 145.71 KB
No categories available
1Tost/22/2015
N a j v y š š í s ú d 1 Tost 22/2015
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Štefana Harabina a sudcov JUDr. Gabriely Šimonovej a JUDr. Viliama Dohňanského
v trestnej veci obvineného V. M. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy z časti
v štádiu pokusu a z časti v štádiu dokonanom podľa § 14 ods. 1, § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/
Tr. zák. a iné, na neverejnom zasadnutí 15. júla 2015 o sťažnosti obvineného V. M. proti
uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko
Banská Bystrica z 3. júla 2015, sp. zn. 1 Tp 15/2015, takto
rozhodol:
I. Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. napadnuté uznesenie z r u š u j e v celom
rozsahu.
II. Podľa § 72 ods. 3 Tr. por. obvineného V. M., nar. XY v T., trvale bytom
T.T., toho času v Ústave na výkon väzby v Nitre n e b e r i e do v ä z b y
a p r e p ú š ť a ho ihneď na slobodu.
O d ô v o d n e n i e :
Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica (ďalej len sudca) na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len prokurátor) z 2. júla 2015 sp. zn.
VII/2 Gv 25/11/1000-220 uznesením z 3. júla 2015, sp. zn. 1 Tp 15/2015, podľa § 72 ods. 2,
§ 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. vzal do väzby obvineného V. M.. Väzba začala
plynúť 30. júna 2015 o 12.10 hod. a vykonávaná bude v Ústave na výkon väzby v Banskej
Bystrici. V zmysle § 80 ods. 1 písm. c/, ods. 2 Tr. por. väzbu obvineného V. M. dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obvineným nenahrádza.
Proti uzneseniu po jeho vyhlásení obvinený zahlásil sťažnosť s tým, že ju odôvodní
po doručení rozhodnutia.
Najvyšší súd v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov
napadnutého uznesenia, i konanie mu predchádzajúce a zistil, že sťažnosť obvineného
je dôvodná.
Z obsahu uznesenia, ale aj z vyšetrovacieho (ČVS: PPZ-388/NKA-PZ-ZA-2012)
a súdneho (1 Tp 15/2015) spisu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva
PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre z 25. augusta 2009, ČVS: KRP-110/OVK-
NR-2009 bolo začaté trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin všeobecného ohrozenia
podľa § 284 ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ s poukazom na § 138 písm. a/,
písm. j/ Tr. zák. na skutkovom základe tam uvedenom s tým, že trestné stíhanie bolo začaté
vykonaním neodkladného a neopakovateľného úkonu (obhliadky miesta činu v priestoroch
spoločnosti E. so sídlom ul. P., 25. augusta 2009).
Vyšetrovateľ PPZ ÚBOK, odbor západ v Trnave uznesením zo 7. februára 2011,
ČVS: PPZ-8/BOK-ZA-2010 začal trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy
podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. f/, písm. i/, písm. j/
Tr. zák. z časti v štádiu pokusu v zmysle § 14 ods. 1 Tr. zák. a z časti v štádiu dokonanom,
zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/,
ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/, písm. h/ Tr. zák. a súčasne vzniesol
obvinenie M. P. za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2
písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. f/, písm. i/, písm. j/ Tr. zák. z časti v štádiu
pokusu v zmysle § 14 ods. 1 Tr. zák. a z časti v štádiu dokonanom, zločin všeobecného
ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom
na § 138 písm. i/ Tr. zák., V. M. za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144
ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. z časti v štádiu pokusu
v zmysle § 14 ods. 1 Tr. zák. a z časti v štádiu dokonanom, zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom
na § 138 písm. i/ Tr. zák., M. D. za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138
písm. h/ Tr. zák., na tam uvedenom skutkovom základe. Uznesenie bolo obvinenému V. M.
a obhajcovi doručené 7., resp. 13. marca 2013.
Prokurátor 7. februára 2011 udelil súhlas na dočasné odloženie vznesenia obvinenia
J. K. a 27. januára 2014 dal pokyn na vznesenie obvinenia. Dôvodom bolo to, že ako svedok
v iných konaniach hrubým spôsobom zavádzal orgány činné v trestnom konaní
a minimálne nepravdivo a krivo opakovane vypovedal v inej veci. Nešlo o skratové
konanie, ale o vyfabrikovanie nepravdivých dôkazov – nahrávky. Uznesením
vyšetrovateľa z 3. marca 2014, ČVS: PPZ-388/NKA-PZ-ZA-2012 bolo vznesené obvinenie
J. K. za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. z časti v štádiu pokusu v zmysle § 14 ods. 1 Tr. zák.
a z časti v štádiu dokonanom a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/
Tr. zák., na skutkovom základe tam uvedenom.
Proti uzneseniu vyšetrovateľa z 10. februára 2011, ktorým vylúčil trestnú vec
obvineného M. D. zo spoločného konania, podal sťažnosť V. M.. Prokurátor ju uznesením
z 13. apríla 2011, VII/2 Gv 25/11-26 zamietol ako nedôvodnú.
Opatrením prokurátora z 23. februára 2011, sp. zn. VII/2 Gv 25/11-15 bolo
rozhodnuté, že trestné konanie proti obvinenému V. M. sa vykoná ako proti ušlému, ktoré
bolo zrušené prokurátorom 19. februára 2013. Sudca pre prípravné konanie špecializovaného
súdu 15. apríla 2011 pod sp. zn. Tp 36/2011 vydal na obvineného V. M. európsky zatýkací
rozkaz a súčasne aj medzinárodný zatýkací rozkaz, ktoré boli odvolané 1. marca 2013.
Vyšetrovateľ uznesením 8. decembra 2014 vylúčil trestnú vec obvineného M. P.
zo spoločného konania z dôvodu, že obvinený vo výpovediach z 22. septembra
a 27. októbra 2014 priznal účasť na spáchanom skutku, mieru svojej účasti na ňom,
motiváciu objednávateľa, ako aj priebeh prípravy – deľby práce medzi jednotlivými
obvinenými, ich úlohy a snahu utajiť ich identitu. Sťažnosti obvinených proti rozhodnutiu
zamietol prokurátor uznesením 15. januára 2015.
Opakované vylučovanie vecí zo spoločného na samostatné konanie a dočasné
odloženie vznesenia obvinenia malo za následok viacnásobné výsluchy osôb v procesnom
postavení obvinených a svedkov, resp. naopak. Tento postup spôsobil výrazné prieťahy
v konaní, v dôsledku čoho doposiaľ nie je vyšetrovanie ukončené.
Obvinený V. M. napriek tomu, že od spáchania skutku, pre ktoré sa trestné
stíhanie vedie, uplynula doba takmer piatich rokov, bol vzatý 30. júna 2015 do väzby
napadnutým uznesením. Vo väzbe bol už od 7. februára 2013 v inej veci (skutky týkajúce
sa zločineckej skupiny tzv. „S.“ a vraždy P. Č.), na podklade uznesenia sudcu pre prípravné
konanie špecializovaného súdu zo 7. februára 2013, sp. zn. Tp 53/2012 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu z 20. februára 2013, sp. zn. 3 Tost 6/2013, pričom z tejto väzby
bol prepustený 4. decembra 2013 (ide o väzbu v prípravnom konaní v trvaní necelých
10 mesiacov), lebo 4. decembra 2013 trestné stíhanie prokurátor uznesením, sp. zn.
VII/1 Gv 99/2012-344, zastavil. Hneď po prepustení ešte 4. decembra 2013 bol obvinený
v inej veci (skutok týkajúci sa vraždy J. G.) vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné
konanie Okresného súdu Nitra z 8. decembra 2013, sp. zn. 6 Tp 102/2013 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Nitre zo 17. decembra 2013, sp. zn. 1 Tpo 59/2013 a z tejto
väzby bol prepustený 30. júna 2015 (vo väzbe bol takmer 19 mesiacov, z toho v prípravnom
konaní od 4. decembra 2013 do 3. júna 2014, skoro 6 mesiacov), lebo bol oslobodený
rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 30. júna 2015, sp. zn. 1 To 44/2015. V posudzovanej
kauze väzba začala plynúť už 30. júna 2015 hneď po prepustení z väzby v predchádzajúcej
oslobodenej veci.
Pre úplnosť treba dodať, že obvinený V. M. v konaní proti ušlému bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 29. júna 2012, sp. zn.
BB-3T 12/2012, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára
2013, sp. zn. 1 To 7/2012 (skutok týkajúci sa vraždy J. M.) oslobodený.
Podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Do väzby možno vziať iba
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
V zmysle čl. 5 ods. 1, ods. 4 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Každý, kto je zatknutý alebo inak
pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene
rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
Ústava v čl. 17 zahŕňa v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú aj z čl. 5 Dohovoru.
V prípade oboch ustanovení ide o ochranu osobnej slobody a o určenie jasných limitov
pre štátnu moc v prípade zásahu do osobnej slobody fyzickej osoby.
Ústavný súd 18. októbra 2001 v náleze sp. zn. II. ÚS 55/98 uviedol, že väzba
je v systéme zaisťovacích trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným zásahom
do práv a osobnej slobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa ústavy zo všetkých
orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to,
či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe
alebo na slobode.
Na prevzatie tejto zodpovednosti všeobecnými súdmi ústava ustanovuje formu
autoritatívneho „rozhodnutia“, ktorú v spojení s požiadavkou, že „nikoho nemožno pozbaviť
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 17 ods. 2), treba chápať
v materiálnom, ako i vo formálnom zmysle slova.
V materiálnom zmysle slova Ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe
zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času
ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 Ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“,
„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to,
že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“
je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času
väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou.
Vo formálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu vyjadril ešte
aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne dbá o to, aby
väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim
obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných
v trestnom konaní.
Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu
riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie povahu
satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest.
Väzba ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania
môže byť na neho uvalená iba v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré
odôvodňujú nevyhnutnosť jej použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných
činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné obmedzenie osobnej
slobody, musí existovať nevyhnutnosť uvalenia väzby a držania obvineného v nej len pre
určitý legitímny účel, a to len po určitý čas.
V zmysle § 76 ods. 1, ods. 6, ods. 7 Tr. por. väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas.
Celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom
nesmie presiahnuť:
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac:
a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Z vyjadreného je nepochybné, že obvinený bol v bezprostrednej časovej nadväznosti
braný do väzby hneď, keď predchádzajúce trestné stíhanie obvineného neskončilo
odsudzujúcim rozsudkom. Pri prepustení z väzby na slobodu bola jeho osobná sloboda
okamžite opäť obmedzená z dôvodu skoršieho obvinenia v samostatnej veci. Postupne,
pre separátne trestné stíhania, doposiaľ bol takto vo väzbe viac ako 29 mesiacov (16 mesiacov
v prípravnom konaní a 13 mesiacov v súdnej väzbe), od 7. februára do 4. decembra 2013,
od 4. decembra 2013 do 3. júna 2014, od 3. júna 2014 do 30. júna 2015 a od 30. júna 2015
do súčasnej doby.
Obvinený V. M. bol, resp. je trestne stíhaný vo viacerých trestných veciach, v troch
z nich bol zároveň stíhaný väzobne. Do rozhodovania najvyššieho súdu sa vo väzbe
v celku nachádzal už viac ako 29 mesiacov. Priebeh väzobného konania proti obvinenému
nepochybne potvrdzuje, že ak bol v jednej trestnej veci z väzby prepustený, ihneď bol vzatý
do väzby v inej trestnej veci, a v prerokovávanom prípade sa to opakuje už po tretíkrát.
V danej väzobnej kauze úlohou sudcu bolo komplexne vyhodnotiť viac ako 29
mesačné väzobné stíhanie obvineného, a preto posúdenie nemohol obmedziť iba
na prerokúvanú vec, v ktorej bol obvinený opätovne zadržaný. Povinnosťou sudcu
pri rozhodovaní o vzatí do väzby je vždy komplexne skúmať naplnenosť zákonných
podmienok väzby (formálne i materiálne) a to nielen vo vzťahu k aktuálnej väzbe. V rámci
skúmania materiálnych podmienok sudca prehliadol dôležité skutočnosti, ktoré majú význam
pri rozhodovaní o vzatí do väzby. Nezohľadnil totiž dĺžku predchádzajúcich väzieb
a nepostrehol okolnosti, za ktorých bolo o nich rozhodované, t.j. že obvinený bol braný
do väzby vždy v bezprostrednej časovej nadväznosti po skončení predchádzajúcich trestných
stíhaní obvineného bez odsudzujúceho rozsudku a následným prepustením z väzby v týchto
veciach.
Nesprávnosť a atypickú účelovosť postupu dozorujúceho prokurátora
preukazuje i jeho pokyn z 11. júna 2015, sp. zn. VII/2 Gv 25/11/1000-210 na č.l. 3860
(ČVS: PPZ-388/NKA-PZ-ZA-2012), v ktorom nariadil, aby v prípade, že bude V. M.
prepustený z väzby na slobodu Krajským súdom Nitra v trestnej veci poškodeného
G. (verejné zasadnutie je vytýčené na 30. júna 2015), bol bezprostredne po prepustení
opätovne zadržaný a v dotknutej veci bol spracovaný návrh na vzatie do väzby.
V intenciách tohto cieľa dokonca prikázal sledovať prípadnú zmenu termínu verejného
zasadnutia.
Takýto postup sa nedá ináč hodnotiť ako nesprávna a doslova nezdravá prax orgánov
prípravného konania. U obvineného V. M. sa, za spomínaným účelom, vedú samostatné
trestné konania za viac trestných činov v rozpore s ustanovením § 18 ods. 1 Tr. por.,
aby v prípade neodsúdenia v jednej veci mohol byť zobratý ihneď do väzby v druhej veci.
Obsah ustanovenia § 18 ods. 1 Tr. por. vyjadruje zásadu, že o všetkých trestných
činoch toho istého obvineného sa koná spoločné konanie. To je v súlade i s ustanoveniami
§ 41 ods. 1 a § 42 ods. 1 Tr. zák. o ukladaní trestu za viac trestných činov. Ide o zásadu,
že za dva alebo viac trestných činov toho istého obvineného je nutné uložiť jeden trest.
Navyše je potrebné zdôrazniť, že je výrazne porušovaná aj významná ústavná zásada
zákonného sudcu vyjadrená v čl. 48 ods. 1 Ústavy. Vylúčením jedného prípadu na samostatné
konanie z veci spoločnej, už o veciach, ktoré spolu súvisia, komplexne nerozhoduje ten istý
sudca, resp. senát. V týchto rozdelených veciach toho istého obvineného potom rozhodujú
viacerí sudcovia, senáty, čoho dôkazom je i posudzovaná kauza. V dôsledku toho nedochádza
ku potrebnému posúdeniu prípadov v celom rozsahu do úvahy prichádzajúcich
aspektov, osoby páchateľa, miery zavinenia, čo sa zákonite premieta i do disharmónie
ukladaných sankcii.
Rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní o vylúčení veci na samostatné
konanie musí byť pre súd signálom na to, aby pri rozhodovaní o väzbe bol osobitne
dôsledne ostražitý pri skúmaní naplnenia nielen formálnych, ale najmä materiálnych
podmienok so zreteľom na to, či vylučovanie veci na samostatné konanie nemá
charakter neprocesnej účelovosti a nespôsobuje i prieťahy v konaní.
Takéto zjavne účelové praktiky sú v rozpore s obsahom ustanovení upravujúcich
rozhodovanie o väzbe, ktorá musí byť krajným a výnimočným opatrením, lebo patrí
k najintenzívnejším zásahom do jednej zo základných občianskych slobôd. Osobná sloboda
každého patrí medzi základné postuláty demokratického a právneho štátu. Rozhodnutie
o väzbe predstavuje výrazný zásah do osobnej slobody jednotlivca, a preto je pri ňom nutné
postupovať značne reštriktívne.
Odporujú aj nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. júna 2013,
č. I. ÚS 47/2013, podľa ktorého takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem. Ústavný
súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že osobná sloboda každého patrí medzi základné postuláty
každého demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy). Rozhodnutie o väzbe
predstavuje výrazný zásah do osobnej slobody jednotlivca, preto je pri ňom nutné postupovať
značne reštriktívne. Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s čl. 50 ods. 2 Ústavy,
podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd
nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ústavný príkaz zladiť
trestnoprocesný inštitút väzby so zásadou prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje,
aby väzba skutočne trvala len po nevyhnutnú dobu. Okrem toho väzba nutne zasahuje do inak
v zásade neporušiteľných oblastí súkromia a ľudskej dôstojnosti jednotlivca. Podmienkou
ústavnosti väzby preto musí byť aj jej určenie v súlade s takými normami ústavy, ktoré
vyjadrujú všeobecné zásady vlastné právnemu štátu pri obmedzovaní základných práv
a slobôd. Takou normou je aj čl. 13 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní
základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia
sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti každého človeka
a najmä jeho slobody (teda aj obvineného) zakazuje štátu rozhodovať o jednotlivcovi len ako
o prostriedku k dosiahnutiu iného účelu (v danom prípade k zľahčeniu vyšetrovania), nech
by to bolo aj pre ochranu života (zdravia) mnohých iných osôb, či iného verejného záujmu.
Zbavenie slobody bez odsudzujúceho rozsudku je totiž najvážnejším zásahom do základných
princípov individuálnej slobody a prezumpcie neviny.
Obvinený je, resp. bol stíhaný pre rôznorodú trestnú činnosť, a to samostatne
vo viacerých konaniach. Táto skutočnosť spôsobila, že obvinený je vo väzbe vo viacerých
súbežne, či následne vedených trestných veciach, už viac ako 29 mesiacov. Ustanovenie § 76
ods. 6, ods. 7 Tr. por. upravujúce celkovú lehotu väzby v prípravnom konaní a v konaní
pred súdom nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne súdy
sú oprávnené držať obvineného vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých je separátne
obvinený a to po maximálnu dobu 48 mesiacov (25 mesiacov pre prípravné konanie
za obzvlášť závažný zločin). Takýto prístup by mohol mať za následok, že by mohol byť
v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až po maximálnu dobu určenú podľa
§ 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por. V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby, resp. pokiaľ
by došlo z rôznych dôvodov k jeho prepusteniu, mohol by byť vzatý do väzby pre iný trestný
čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu, v dôsledku
čoho by obvinený mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho, že by bolo
vydané rozhodnutie súdu o jeho vine; takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem.
Pri rozhodovaní o každom návrhu prokurátora o väzbe v zmysle § 72 ods. 1
písm. a/ až písm. e/, § 79 ods. 2 Tr. por. (vzatie obvineného do väzby, zamietnutie
žiadosti o prepustenie z väzby, zmene dôvodov väzby a jej predlžovaní) je nutné
z hľadiska celkového trvania, lehotu väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom
podľa § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por. posudzovať materiálne na platforme toho, ako keby
všetky formálne vylúčené trestné veci na samostatné konania, v ktorých
bol bezprostredne po sebe vo väzbe, sa viedli v spoločnom konaní v zmysle § 18 ods. 1
Tr. por. Pokiaľ by sa pripustil iný výklad, teoreticky by obvinený pri viacerých
samostatných trestných konaniach mohol byť vo väzbe aj celý život, napr. pri obzvlášť
závažnom zločine.
V posudzovanej veci sudca neprihliadol ani na dĺžku konania a na to, že doposiaľ
nebola podaná obžaloba. Trestné stíhanie a vznesenie obvinenia vo veci začalo už 7. februára
2011. Prieťahy boli spôsobené najmä orgánmi činnými v trestnom konaní, pretože trestné veci
obvineného nevyšetrovali v spoločnom konaní a u niektorých spoluobvinených dočasne
odložili vznesenie obvinenia, v dôsledku čoho opakovane vypočúvali viaceré osoby v rôznom
procesnom postavení. Ani neprítomnosť obvineného nebola prekážkou na priebežné konanie,
pretože proti nemu bolo v určitej dobe trestné stíhanie vedené ako proti ušlému.
Sudca nepostrehol, že obvineného účelovo usvedčujú i svedkovia, ktorí menili
výpovede a sú na veci zainteresovaní aktívnou účasťou na spáchanom skutku. Hoci jeden
z týchto svedkov obvineného v dvoch veciach usvedčoval, došlo v jednej k zastaveniu
trestného stíhania a v druhej k oslobodeniu spod obžaloby pre nepravdivú výpoveď, za čo bol
už svedok aj právoplatne odsúdený. Prokurátor práve v dôsledku jeho nepravdivých výpovedí
zrušil súhlas na dočasné odloženie vznesenia obvinenia. V tomto štádiu konania takéto
skutočnosti tiež oslabujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený.
Ani dôvody väzby, tak ako ich navrhol prokurátor a ako ich ustálil sudca, sa nedajú
akceptovať. Pobyt obvineného v cudzine nie je možné hodnotiť ako útek a skrývanie sa pred
spravodlivosťou, pretože k takémuto záveru chýbajú adekvátne dôkazy. Samotná hrozba
druhom trestu a trestnou sadzbou nepostačuje, musí k tomu vždy pristúpiť aj ďalšia zákonná
podmienka a to preukázaný útek alebo skrývanie sa. Od spáchania skutku uplynula už dlhšia
doba, po ktorú obvinený mohol pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Po celú dobu trestného stíhania
takáto aktivita obvineného nebola zistená a preukázaná. Dôvodná obava, že by mohol
pokračovať v trestnej činnosti, nebola potvrdená, lebo orgány činné v trestnom konaní takéto
konanie nezaznamenali.
Na podklade zistených pochybení je zrejmé, že ďalšie väzobné trestné stíhanie
obvineného by bolo predlžovaním nezákonnosti v trestnom konaní.
Na základe vyjadreného najvyšší súd bol povinný napadnuté uznesenie zrušiť v celom
rozsahu v zmysle § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Ustanovenie § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
bráni nadriadenému súdu vrátiť vec prvostupňovému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol.
Najvyšší súd preto sám rozhodol tak, ako sa to uvádza vo výroku uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie prípustná.
V Bratislave 15. júla 2015
JUDr. Štefan H a r a b i n, v.r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Viliam Dohňanský
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová