Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
327/396217.c4fec5.pdf
PDF · 188.4 KB
No categories available
4Cdo/398/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 398/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. K., bývajúcej v P.,
zastúpenej G., so sídlom v B., proti žalovanému F., so sídlom v B., o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 18 C 18/2010, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo 14. decembra 2011 sp. zn. 4 Co 440/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 30. júna 2011 č.k. 18 C 18/2010-203 zamietol
žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru daného jej listom žalovaného z 25. novembra 2009 a náhrady mzdy a žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.635,88 Eur na účet advokáta
do troch dní. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa pracovala ako odborná asistentka
v útvare generálnej riaditeľky žalovaného a jej hlavnou úlohou bolo spracovávať výzvy
implementácie prostriedkov Európskeho sociálneho fondu a jej hlavnou pracovnou náplňou
bolo pripravovať tieto výzvy, spracovávať pripomienky z jednotlivých oddelení ako
aj riadiaceho orgánu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Po príchode novej
generálnej riaditeľky bola preradená na odbor metodiky, analýz a hodnotenia dopadov, kde
naďalej pracovala aj na uvedených výzvach. Pozícia žalobkyne ako odborný asistent riaditeľa
odboru bola 31. októbra 2009 zrušená a od 1. novembra 2009 bola presunutá na pozíciu
analytik pomoci. Rozhodnutím o organizačných zmenách v rámci odboru metodik analýz
a hodnotenia dopadov z 20. októbra 2009 žalovaný zrušil pracovné miesto žalobkyne -
odborný asistent riaditeľa odboru a predložil jej pracovnú náplň z 1. novembra 2009, ktorú
žalobkyňa nepodpísala. Svedeckými výpoveďami mal súd preukázané, že základnou
povinnosťou analytika hodnotenia pomoci bolo to, čo bolo uvedené v pracovnej náplni
z 1. novembra 2009 a prácu analytika hodnotenia pomoci možno podradiť pod analytickú
činnosť a prípravu návrhov na rozhodovanie orgánu štátnej správy alebo územnej samosprávy
verejných zdrojov alebo štrukturálnych nástrojov Európskej únie. Mal za preukázané,
že pracovná náplň z 1. novembra 2009 je len podrobnejšie rozpísaný druh práce, na ktorom
sa účastníci dohodli v pracovnej zmluve z 13. januára 2009 v znení jej zmeny
z 23. apríla 2009, a teda nešlo o preradenie na iný druh práce v zmysle § 55 Zákonníka práce.
Obidve pracovné náplne bolo možné považovať za súčasť druhu práce, na ktorom
sa žalobkyňa so žalovaným dohodla 13. januára 2009 v pracovnej zmluve v znení zmeny
z 23. apríla 2009. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobkyňa sa nedostavila
na pracovisko v dňoch 4. - 12. novembra 2009, a tiež 13., 16. - 19., 20., 23. a 24. novembra
2009. Dospel k záveru, že žalobkyňa tým, že odmietla vykonávať prácu dohodnutú
v pracovnej zmluve z 13. januára 2009, bližšie konkretizovanú v pracovnej náplni
z 1. novembra 2009, a z dôvodu nedostavenia sa na pracovisko v uvedených dňoch, závažným
spôsobom porušila pracovnú disciplínu. Keďže odborová organizácia ani zamestnanecká rada
u žalovaného neexistovali, žalovaný nemal s kým ako legitímnym zástupcom zamestnancov
právne relevantným spôsobom prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru
so žalobkyňou. Vzhľadom k tomu, že pracovná náplň sa u žalobkyne nezmenila, nebol daný
dôvod pre rozviazanie pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa § 63
ods. 1 Zákonníka práce, pri ktorom by sa žalobkyňa stala nadbytočnou. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 14. decembra 2011,
sp. zn. 4 Co 440/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa náhrady
trov konania s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci
samej právne odôvodnil poukazom na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/, § 47 ods. 1 písm. b/,
§ 81, § 82, § 74 a § 233 ods. 2 Zákonníka práce, vecne tým, že neospravedlnené absencie
žalobkyne v práci v dňoch uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru boli
v konaní nepochybne preukázané a zhodne s názorom súdu prvého stupňa nepovažoval ani
odvolací súd obranu žalobkyne týkajúcu sa zmeny vykonávania dohodnutého druhu práce
v dôsledku organizačnej zmeny za dôvodnú. Uviedol, že Zákonník práce ani iný právny
predpis nedefinuje čo je druh práce, ani nevymedzuje, akým spôsobom možno druh práce
dohodnúť. S dohodnutým druhom práce súvisí aj pracovná náplň. Stotožnil sa s názorom súdu
prvého stupňa, že aj keď pracovná náplň žalobkyne z 1. novembra 2009 je širšia ako pracovná
náplň z 23. apríla 2009, obidve tieto pracovné náplne možno považovať za dohodnutý druh
práce, na ktorom sa dohodla žalobkyňa so žalovaným v pracovnej zmluve z 13. januára 2009
v znení zmeny z 23. apríla 2009. Preto, keď sa žalobkyňa v uvedené dni nedostavila
na pracovisko a odmietala vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, dopustila
sa závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré zakladalo dôvod pre danie jej okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni
žalovaným listom z 25. novembra 2009 spĺňalo aj všetky hmotnoprávne predpoklady.
Záverom uviedol, že ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov,
zamestnávateľ nemá povinnosť prerokovávať okamžité skončenie pracovného pomeru,
a to z dôvodu neexistencie druhého subjektu. Právo na prerokovanie okamžitého skončenia
pracovného pomeru je právom zamestnancov a nie povinnosťou zamestnávateľa. V prípade,
ak zamestnávateľ nemá zástupcov zamestnancov (zamestnanecká rada, zamestnanecký
dôverník), nie je tak splnená podmienka uvedená v hypotéze právnej normy ustanovenia § 74
Zákonníka práce (existencia zástupcov zamestnancov na prerokovanie okamžitého skončenia
pracovného pomeru). V konaní bolo preukázané, že u žalovaného, ktorý mal viac ako 50
zamestnancov, nepôsobila zamestnanecká rada (§ 233 ods. 2 Zákonníka práce), z ktorého
dôvodu nemožno vyvodzovať neplatnosť výpovede pre neprerokovanie okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobkyne zástupcami zamestnancov.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Namietala,
že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), konanie
je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhla zrušiť rozhodnutia súdov
nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V obsiahlom dovolaní
žalobkyňa zopakovala skutočnosti uvádzané v priebehu prvostupňového aj odvolacieho
konania, zopakovala skutkový stav veci a dôvody, pre ktoré považuje rozhodnutia súdov
nižších stupňov za nesprávne. Uviedla, že žalobkyňa sa nemohla dopustiť porušenia
pracovnej disciplíny nedostavením sa na pracovisko, pretože chodiť do práce prestala
až po tom, čo jej žalovaný prestal prideľovať prácu, okamžité skončenie pracovného pomeru
je v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný jej chcel nanútiť preradenie na inú prácu
čo odmietla, postup žalovaným pri ukončení pracovného pomeru bol nesprávny, pretože
pracovný pomer mal byť ukončený z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačnej zmeny,
rozhodnutím o organizačných zmenách žalovaný navodil u žalobkyne tzv. pracovné vákuum,
pre ktoré nebolo možné pokračovať vo výkone práce v zmysle pracovnej zmluvy, preto
zavinenie žalobkyne v súvislosti s jej absenciou na pracovisku je vylúčené, okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné pre nesplnenie povinnosti podľa § 74 Zákonníka
práce – jeho predchádzajúceho prerokovania, poukázala na nesprávne vyporiadanie sa súdom
s otázkou druhu práce uvedeného v pracovnej zmluve a zopakovala, čím odôvodnila svoje
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa. K odňatiu možnosti konať pred súdom prvého
stupňa malo dôjsť podľa názoru žalobkyne tým, že súd nevykonal ňou navrhované ďalšie
významné dôkazy a bezdôvodne ukončil dokazovanie pri neúplne zistenom skutkovom stave,
na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru pri kvalifikácii otázky druhu práce
a tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalovaného z 11. marca 2010, o ktorého existencii
sa dozvedela až z písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého je zrejmé,
že súd prvého stupňa prevzal právny názor uvádzaný žalovaným v tomto podaní do svojho
rozhodnutia. Nedoručením vyjadrenia žalovaného žalobkyni súd vytvoril stav nerovnosti
účastníkov v konaní, pretože toto podanie malo rozhodujúci vplyv na rozhodnutie súdu
prvého stupňa aj odvolacieho súdu. Odňatie možnosti konať pred súdom je potrebné vidieť
tiež v tom, že súd nevypočul ňou navrhovanú svedkyňu Ď. a oboznámil len jej výpoveď
v iných konaniach, v ktorých súd dospel k inému právnemu názoru týkajúcemu sa povinnosti
vopred prerokovať výpovede žalovaného so zástupcami zamestnancov. Namietla tiež, že súd
prvého stupňa bez toho, aby vyhlásil dokazovanie za skončené v súlade s § 120 ods. 4 O.s.p.,
nepokračoval v dokazovaní a nečakane vyzval zástupcov na záverečné reči. Odňatie možnosti
konať pred odvolacím súdom potom spočívalo v tom, že odvolací súd sa vo svojom
odôvodnení nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré uviedla žalobkyňa v dôvodoch
odvolania, je preto nepreskúmateľné, pretože nemá takmer žiadne odôvodnenie.
Konštatovanie odvolacieho súdu, týkajúce sa pracovnej náplne považuje za nezmyselné,
a nepravdivé je odôvodnenie ohľadne prerokovania okamžitého skončenia pracovného
pomeru so zástupcami zamestnancov – jeho nepotrebnosti. Rozhodnutie odvolacieho súdu
sa vôbec nezaoberá odvolaním žalobkyne, v ktorom brojila proti dôvodom uvedeným
v rozhodnutí súdu prvého stupňa, čo je porušením práva na spravodlivý proces.
Žalovaná písomné vyjadrenie k dovolaniu žalobkyne nepodala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240
ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania, a nešlo ani
o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.
Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom
Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva
na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred
súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu
ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý
predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.
V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný
kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.
S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú
tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237,
pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny
poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle,
že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (por. § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno
uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe
však prípustnosť dovolania nezakladá).
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Dovolateľka namietala, že v konaní pred súdom prvého stupňa jej bolo odňaté právo
konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa jej neumožnil navrhovať a vykonávať dôkazy
potrebné pre rozhodnutie veci, nevykonal dôkaz výsluchom navrhovanej svedkyne Ď.,
nevyhlásil dokazovanie za skončené, nepoučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
a nedoručil jej vyjadrenie žalovaného z 11. marca 2010, v dôsledku čoho sa k nemu nemohla
vyjadriť. Odňatie možnosti konať pred súdom odvolacím súdom potom spočíva
v jeho nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia, ktoré považuje za nespreskúmateľné.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súd pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobkyni
neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie
jej práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom.
V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo,
aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom
(fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie
toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľ dovolateľka namietala, že súd jej odňal možnosť konať pred súdom tým,
že nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí,
že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej
veci využila (nebolo jej odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Dôvodnou preto nie je námietka
žalobkyne, že súd prvého stupňa svedkyňu Ď. osobne nevypočul, ale dokazovanie vykonal
oboznámením s jej výpoveďou v inom konaní.
Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže
to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku
aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (por. napr. aj rozhodnutia
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993
a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd) preto nevykonaním dôkazu, navrhovaného
dovolateľkou ju nevylúčili z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré jej Občiansky súdny
poriadok priznáva. Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súdy dospeli
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Dovolací súd môže v dovolacom konaní prihliadnuť
k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti
dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Ak za takéhoto skutkového stavu súd upustil od ďalšieho dokazovania (por. č.l. 176),
takýmto postupom neodňal žalobkyni možnosť konať pred súdom (na tomto mieste dovolací
súd považuje za potrebné zdôrazniť, že konanie je na súde vedené od 29. januára 2010).
Pokiaľ dovolateľka namieta aj nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací
súd poznamenáva, že dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz
hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;
skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý
za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci
o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu,
že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy
sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že ak dovolací súd
nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať
správnosť hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie
zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania,
aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Dovolateľka vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. odôvodňovala tiež tým, že súd
prvého stupňa nevyhlásil dokazovanie za skončené v súlade s ustanovením § 120
ods. 4 O.s.p., a nepochopiteľne konštatoval, že má vo veci jasno a vyzval právneho zástupcu
žalobkyne na záverečnú reč, na ktorú nebol pripravený.
Podľa § 118 ods. 4 O.s.p., ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
Podľa § 120 ods. 4 O.s.p., súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť
účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní z 30. júna 2011 vyplýva, že súd prvého stupňa
uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené Pokiaľ dovolateľka za vadu konania považuje
to, že súd prvého stupňa pred vyhlásením tohto uznesenia nedal účastníkom poučenie podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p., dovolací súd poznamenáva, že táto poučovacia povinnosť nie je viazaná
na okamih pred skončením dokazovania, ale ju súd môže dať účastníkom ústne alebo písomne
hneď po začatí konania. Nesplnením tejto povinnosti sa ale neodníma účastníkovi možnosť
konať pred súdom. Má ten následok, že účastník môže aj po vyhlásení dokazovania
za skončené označiť a predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z obsahu spisu však
vyplýva, že účastníkom konania bolo zo strany súdu prvého stupňa dané poučenie podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a to už v predvolaní
na pojednávanie vytýčené na termín 21. septembra 2010. Z obsahu spisu vyplýva, že právny
zástupca žalobkyne prevzal predvolanie na toto pojednávanie obsahujúce aj poučenie podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. prostredníctvom svojho splnomocnenca 2. augusta 2010.
Dovolateľka preto neopodstatnene namietala, že nedodržaním procesného postupu
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., jej súd odňal možnosť pred súdom konať.
Pokiaľ dovolateľka namietala i to, že súdy obidvoch stupňov vychádzali pri
rozhodovaní z nesprávne zisteného skutkového stavu veci (por. ... „rozhodol na neúplnom
skutkovom základe“...), z obsahového hľadiska sa jedná o námietku, že v konaní došlo k tzv.
inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Takáto dovolateľkou tvrdená vada (keby k nej v konaní došlo, čo dovolací sud
neposudzoval) by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala
by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.; takáto vada predstavuje totiž relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá.
Pre úplnosť treba dodať, že ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci,
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať. I keby
tvrdenia dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd
ich ani z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Postupom súdu prvého stupňa, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti dovolateľky konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jej námietka,
že namietaným postupom súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazovala
dovolateľka a ktorá mala spočívať v odňatí jej možnosti konať pred súdom tým, že rozsudok
odvolacieho súdu nebol dostatočne odôvodnený.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) pričom sa zároveň stotožnil
s odôvodnením prvostupňového rozsudku. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo
preto potrebné posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Berúc
do úvahy tento kontext je zrejmé, že odvolací súd dal jasné a zrozumiteľné odpovede
na všetky podstatné skutkové a právne otázky týkajúce sa predmetu prejednávanej veci,
a to tak, ako sú tieto uvedené na strane 4 až 8 prvostupňového rozsudku. Okrem toho
sa osobitne vyjadril aj k odvolacím námietkam žalobkyne poukazujúc na zákonné podmienky
pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
a konštatujúc, že bolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom
žalobkyňou s poukazom na ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a zaujal
stanovisko aj k namietanému ustanoveniu § 74 Zákonníka práce. Podľa názoru dovolacieho
súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa tak spĺňa
požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. V súvislosti
s tým dovolací súd dodáva, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho i Ústavného súdu
Slovenskej republiky nemusí odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. Ďalej poznamenáva, že pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov
v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich
obsiahnutých, pretože správnosť dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať,
len ak by dovolanie bolo prípustné.
Žalobkyňa svoje dovolanie odôvodnila aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Pokiaľ žalobkyňa za inú vadu konania považuje nesprávnosť zistení skutkového stavu
veci súdmi nižších stupňov, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž
nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu
len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.
Žalobkyňa ako ďalší dovolací dôvod uvádzala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť,
že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav)
je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený
skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Keďže ustanovenia § 237, § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. dovolanie žalobkyne proti rozsudku
odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť podľa
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Vzhľadom na to Najvyšší súd
Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný v dovolacom konaní nepodal návrh
na rozhodnutie o trovách tohto konania, dovolací súd mu ich náhradu nepriznal (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová