Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/398/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. K., bývajúcej v P.,

zastúpenej G., so sídlom v B., proti žalovanému F., so sídlom v B., o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo 14. decembra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 30. júna 2011 č.k. -203 zamietol

žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru daného jej listom žalovaného z 25. novembra 2009 a náhrady mzdy a žalobkyni uložil

povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.635,88 Eur na účet advokáta

do troch dní. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa pracovala ako odborná asistentka

v útvare generálnej riaditeľky žalovaného a jej hlavnou úlohou bolo spracovávať výzvy

implementácie prostriedkov Európskeho sociálneho fondu a jej hlavnou pracovnou náplňou

bolo pripravovať tieto výzvy, spracovávať pripomienky z jednotlivých oddelení ako

aj riadiaceho orgánu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Po príchode novej

generálnej riaditeľky bola preradená na odbor metodiky, analýz a hodnotenia dopadov, kde

naďalej pracovala aj na uvedených výzvach. Pozícia žalobkyne ako odborný asistent riaditeľa

odboru bola 31. októbra 2009 zrušená a od 1. novembra 2009 bola presunutá na pozíciu

analytik pomoci. Rozhodnutím o organizačných zmenách v rámci odboru metodik analýz

a hodnotenia dopadov z 20. októbra 2009 žalovaný zrušil pracovné miesto žalobkyne -

odborný asistent riaditeľa odboru a predložil jej pracovnú náplň z 1. novembra 2009, ktorú

2

žalobkyňa nepodpísala. Svedeckými výpoveďami mal súd preukázané, že základnou

povinnosťou analytika hodnotenia pomoci bolo to, čo bolo uvedené v pracovnej náplni

z 1. novembra 2009 a prácu analytika hodnotenia pomoci možno podradiť pod analytickú

činnosť a prípravu návrhov na rozhodovanie orgánu štátnej správy alebo územnej samosprávy

verejných zdrojov alebo štrukturálnych nástrojov Európskej únie. Mal za preukázané,

že pracovná náplň z 1. novembra 2009 je len podrobnejšie rozpísaný druh práce, na ktorom

sa účastníci dohodli v pracovnej zmluve z 13. januára 2009 v znení jej zmeny

z 23. apríla 2009, a teda nešlo o preradenie na iný druh práce v zmysle .

Obidve pracovné náplne bolo možné považovať za súčasť druhu práce, na ktorom

sa žalobkyňa so žalovaným dohodla 13. januára 2009 v pracovnej zmluve v znení zmeny

z 23. apríla 2009. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobkyňa sa nedostavila

na pracovisko v dňoch 4. - 12. novembra 2009, a tiež 13., 16. - 19., 20., 23. a 24. novembra

2009. Dospel k záveru, že žalobkyňa tým, že odmietla vykonávať prácu dohodnutú

v pracovnej zmluve z 13. januára 2009, bližšie konkretizovanú v pracovnej náplni

z 1. novembra 2009, a z dôvodu nedostavenia sa na pracovisko v uvedených dňoch, závažným

spôsobom porušila pracovnú disciplínu. Keďže odborová organizácia ani zamestnanecká rada

u žalovaného neexistovali, žalovaný nemal s kým ako legitímnym zástupcom zamestnancov

právne relevantným spôsobom prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru

so žalobkyňou. Vzhľadom k tomu, že pracovná náplň sa u žalobkyne nezmenila, nebol daný

dôvod pre rozviazanie pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa § 63

ods. 1 , pri ktorom by sa žalobkyňa stala nadbytočnou. Rozhodnutie

o trovách konania odôvodnil ustanovením

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 14. decembra 2011,

sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie

, ako vecne správne vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa náhrady

trov konania s poukazom na ustanovenie , zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci

samej právne odôvodnil poukazom na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/, § 47 ods. 1 písm. b/,

, , a , vecne tým, že neospravedlnené absencie

žalobkyne v práci v dňoch uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru boli

v konaní nepochybne preukázané a zhodne s názorom súdu prvého stupňa nepovažoval ani

odvolací súd obranu žalobkyne týkajúcu sa zmeny vykonávania dohodnutého druhu práce

v dôsledku organizačnej zmeny za dôvodnú. Uviedol, že ani iný právny

3

predpis nedefinuje čo je druh práce, ani nevymedzuje, akým spôsobom možno druh práce

dohodnúť. S dohodnutým druhom práce súvisí aj pracovná náplň. Stotožnil sa s názorom súdu

prvého stupňa, že aj keď pracovná náplň žalobkyne z 1. novembra 2009 je širšia ako pracovná

náplň z 23. apríla 2009, obidve tieto pracovné náplne možno považovať za dohodnutý druh

práce, na ktorom sa dohodla žalobkyňa so žalovaným v pracovnej zmluve z 13. januára 2009

v znení zmeny z 23. apríla 2009. Preto, keď sa žalobkyňa v uvedené dni nedostavila

na pracovisko a odmietala vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, dopustila

sa závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré zakladalo dôvod pre danie jej okamžitého

skončenia pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni

žalovaným listom z 25. novembra 2009 spĺňalo aj všetky hmotnoprávne predpoklady.

Záverom uviedol, že ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov,

zamestnávateľ nemá povinnosť prerokovávať okamžité skončenie pracovného pomeru,

a to z dôvodu neexistencie druhého subjektu. Právo na prerokovanie okamžitého skončenia

pracovného pomeru je právom zamestnancov a nie povinnosťou zamestnávateľa. V prípade,

ak zamestnávateľ nemá zástupcov zamestnancov (zamestnanecká rada, zamestnanecký

dôverník), nie je tak splnená podmienka uvedená v hypotéze právnej normy ustanovenia § 74

(existencia zástupcov zamestnancov na prerokovanie okamžitého skončenia

pracovného pomeru). V konaní bolo preukázané, že u žalovaného, ktorý mal viac ako 50

zamestnancov, nepôsobila zamestnanecká rada ( ), z ktorého

dôvodu nemožno vyvodzovať neplatnosť výpovede pre neprerokovanie okamžitého skončenia

pracovného pomeru žalobkyne zástupcami zamestnancov.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Namietala,

že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom ( ), konanie

je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Navrhla zrušiť rozhodnutia súdov

nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V obsiahlom dovolaní

žalobkyňa zopakovala skutočnosti uvádzané v priebehu prvostupňového aj odvolacieho

konania, zopakovala skutkový stav veci a dôvody, pre ktoré považuje rozhodnutia súdov

nižších stupňov za nesprávne. Uviedla, že žalobkyňa sa nemohla dopustiť porušenia

pracovnej disciplíny nedostavením sa na pracovisko, pretože chodiť do práce prestala

až po tom, čo jej žalovaný prestal prideľovať prácu, okamžité skončenie pracovného pomeru

4

je v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný jej chcel nanútiť preradenie na inú prácu

čo odmietla, postup žalovaným pri ukončení pracovného pomeru bol nesprávny, pretože

pracovný pomer mal byť ukončený z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačnej zmeny,

rozhodnutím o organizačných zmenách žalovaný navodil u žalobkyne tzv. pracovné vákuum,

pre ktoré nebolo možné pokračovať vo výkone práce v zmysle pracovnej zmluvy, preto

zavinenie žalobkyne v súvislosti s jej absenciou na pracovisku je vylúčené, okamžité

skončenie pracovného pomeru je neplatné pre nesplnenie povinnosti podľa § 74 Zákonníka

práce – jeho predchádzajúceho prerokovania, poukázala na nesprávne vyporiadanie sa súdom

s otázkou druhu práce uvedeného v pracovnej zmluve a zopakovala, čím odôvodnila svoje

odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa. K odňatiu možnosti konať pred súdom prvého

stupňa malo dôjsť podľa názoru žalobkyne tým, že súd nevykonal ňou navrhované ďalšie

významné dôkazy a bezdôvodne ukončil dokazovanie pri neúplne zistenom skutkovom stave,

na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru pri kvalifikácii otázky druhu práce

a tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalovaného z 11. marca 2010, o ktorého existencii

sa dozvedela až z písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého je zrejmé,

že súd prvého stupňa prevzal právny názor uvádzaný žalovaným v tomto podaní do svojho

rozhodnutia. Nedoručením vyjadrenia žalovaného žalobkyni súd vytvoril stav nerovnosti

účastníkov v konaní, pretože toto podanie malo rozhodujúci vplyv na rozhodnutie súdu

prvého stupňa aj odvolacieho súdu. Odňatie možnosti konať pred súdom je potrebné vidieť

tiež v tom, že súd nevypočul ňou navrhovanú svedkyňu Ď. a oboznámil len jej výpoveď

v iných konaniach, v ktorých súd dospel k inému právnemu názoru týkajúcemu sa povinnosti

vopred prerokovať výpovede žalovaného so zástupcami zamestnancov. Namietla tiež, že súd

prvého stupňa bez toho, aby vyhlásil dokazovanie za skončené v súlade s ,

nepokračoval v dokazovaní a nečakane vyzval zástupcov na záverečné reči. Odňatie možnosti

konať pred odvolacím súdom potom spočívalo v tom, že odvolací súd sa vo svojom

odôvodnení nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré uviedla žalobkyňa v dôvodoch

odvolania, je preto nepreskúmateľné, pretože nemá takmer žiadne odôvodnenie.

Konštatovanie odvolacieho súdu, týkajúce sa pracovnej náplne považuje za nezmyselné,

a nepravdivé je odôvodnenie ohľadne prerokovania okamžitého skončenia pracovného

pomeru so zástupcami zamestnancov – jeho nepotrebnosti. Rozhodnutie odvolacieho súdu

sa vôbec nezaoberá odvolaním žalobkyne, v ktorom brojila proti dôvodom uvedeným

v rozhodnutí súdu prvého stupňa, čo je porušením práva na spravodlivý proces.

Žalovaná písomné vyjadrenie k dovolaniu žalobkyne nepodala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [ (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza v znení pred

1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240

ods. 1 ) zastúpená advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ), alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania, a nešlo ani

o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.

Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených v , a , je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom

dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu

garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý

predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.

V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný

kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.

6

S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú

tzv. zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania podľa ,

pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241

ods. 2 písm. a/ Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle,

že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (por. ), ktorý možno

uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe

však prípustnosť dovolania nezakladá).

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy,

či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ,

ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania

ale v dovolacom konaní neboli zistené.

Dovolateľka namietala, že v konaní pred súdom prvého stupňa jej bolo odňaté právo

konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa jej neumožnil navrhovať a vykonávať dôkazy

potrebné pre rozhodnutie veci, nevykonal dôkaz výsluchom navrhovanej svedkyne Ď.,

nevyhlásil dokazovanie za skončené, nepoučil účastníkov podľa ,

a nedoručil jej vyjadrenie žalovaného z 11. marca 2010, v dôsledku čoho sa k nemu nemohla

vyjadriť. Odňatie možnosti konať pred súdom odvolacím súdom potom spočíva

v jeho nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia, ktoré považuje za nespreskúmateľné.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia

rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých

jeho procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súd pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobkyni

neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie

jej práv a oprávnených záujmov.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo,

aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý

by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Pod spravodlivým súdnym procesom

(fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie

toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ).

Pokiaľ dovolateľka namietala, že súd jej odňal možnosť konať pred súdom tým,

že nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí,

že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz

môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,

znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka

a výsluch účastníkov ( veta prvá a veta prvá ). O tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však

9

súd. Z uvedeného je zrejmé, že účastníkovi konania priznáva

právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej

veci využila (nebolo jej odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov vykoná ( ). Dôvodnou preto nie je námietka

žalobkyne, že súd prvého stupňa svedkyňu Ď. osobne nevypočul, ale dokazovanie vykonal

oboznámením s jej výpoveďou v inom konaní.

Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže

to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku

aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (por. napr. aj rozhodnutia

uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993

a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd) preto nevykonaním dôkazu, navrhovaného

dovolateľkou ju nevylúčili z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré jej Občiansky súdny

poriadok priznáva. Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súdy dospeli

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací

dôvod podľa Dovolací súd môže v dovolacom konaní prihliadnuť

k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti

dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Ak za takéhoto skutkového stavu súd upustil od ďalšieho dokazovania (por. č.l. 176),

takýmto postupom neodňal žalobkyni možnosť konať pred súdom (na tomto mieste dovolací

súd považuje za potrebné zdôrazniť, že konanie je na súde vedené od 29. januára 2010).

Pokiaľ dovolateľka namieta aj nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací

súd poznamenáva, že dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd

vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z vyplýva, že dôkazy hodnotí

súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,

čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade

nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz

hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov

(napr. , , ). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;

skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý

10

za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( až 5 ). Súd rozhodujúci

o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu,

že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy

sám vykonávať ( veta druhá ). Z uvedeného vyplýva, že ak dovolací súd

nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať

správnosť hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie

zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania,

aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

Dovolateľka vadu konania podľa odôvodňovala tiež tým, že súd

prvého stupňa nevyhlásil dokazovanie za skončené v súlade s ustanovením § 120

ods. 4 , a nepochopiteľne konštatoval, že má vo veci jasno a vyzval právneho zástupcu

žalobkyne na záverečnú reč, na ktorú nebol pripravený.

Podľa , ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

Podľa , súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť

účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr

do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy

a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené

neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní z 30. júna 2011 vyplýva, že súd prvého stupňa

uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené Pokiaľ dovolateľka za vadu konania považuje

to, že súd prvého stupňa pred vyhlásením tohto uznesenia nedal účastníkom poučenie podľa

, dovolací súd poznamenáva, že táto poučovacia povinnosť nie je viazaná

na okamih pred skončením dokazovania, ale ju súd môže dať účastníkom ústne alebo písomne

hneď po začatí konania. Nesplnením tejto povinnosti sa ale neodníma účastníkovi možnosť

konať pred súdom. Má ten následok, že účastník môže aj po vyhlásení dokazovania

za skončené označiť a predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z obsahu spisu však

11

vyplýva, že účastníkom konania bolo zo strany súdu prvého stupňa dané poučenie podľa

o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a to už v predvolaní

na pojednávanie vytýčené na termín 21. septembra 2010. Z obsahu spisu vyplýva, že právny

zástupca žalobkyne prevzal predvolanie na toto pojednávanie obsahujúce aj poučenie podľa

prostredníctvom svojho splnomocnenca 2. augusta 2010.

Dovolateľka preto neopodstatnene namietala, že nedodržaním procesného postupu

v zmysle , jej súd odňal možnosť pred súdom konať.

Pokiaľ dovolateľka namietala i to, že súdy obidvoch stupňov vychádzali pri

rozhodovaní z nesprávne zisteného skutkového stavu veci (por. ... „rozhodol na neúplnom

skutkovom základe“...), z obsahového hľadiska sa jedná o námietku, že v konaní došlo k tzv.

inej (než v vymenovanej) vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Takáto dovolateľkou tvrdená vada (keby k nej v konaní došlo, čo dovolací sud

neposudzoval) by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala

by ale prípustnosť dovolania v zmysle ; takáto vada predstavuje totiž relevantný

dovolací dôvod ( ), sama osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá.

Pre úplnosť treba dodať, že ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom,

že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci,

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia v zmysle , lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať. I keby

tvrdenia dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd

ich ani z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia

Postupom súdu prvého stupňa, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu

možnosti dovolateľky konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jej námietka,

že namietaným postupom súdu došlo k procesnej vade v zmysle

12

Dovolací súd nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazovala

dovolateľka a ktorá mala spočívať v odňatí jej možnosti konať pred súdom tým, že rozsudok

odvolacieho súdu nebol dostatočne odôvodnený.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa (, ) pričom sa zároveň stotožnil

s odôvodnením prvostupňového rozsudku. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo

preto potrebné posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Berúc

do úvahy tento kontext je zrejmé, že odvolací súd dal jasné a zrozumiteľné odpovede

na všetky podstatné skutkové a právne otázky týkajúce sa predmetu prejednávanej veci,

a to tak, ako sú tieto uvedené na strane 4 až 8 prvostupňového rozsudku. Okrem toho

sa osobitne vyjadril aj k odvolacím námietkam žalobkyne poukazujúc na zákonné podmienky

pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa

a konštatujúc, že bolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom

žalobkyňou s poukazom na ustanovenie a zaujal

stanovisko aj k namietanému ustanoveniu . Podľa názoru dovolacieho

súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa tak spĺňa

požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle V súvislosti

s tým dovolací súd dodáva, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho i Ústavného súdu

Slovenskej republiky nemusí odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní. Ďalej poznamenáva, že pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov

v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich

obsiahnutých, pretože správnosť dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať,

len ak by dovolanie bolo prípustné.

Žalobkyňa svoje dovolanie odôvodnila aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania

( ).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

13

konania v zmysle treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Pokiaľ žalobkyňa za inú vadu konania považuje nesprávnosť zistení skutkového stavu

veci súdmi nižších stupňov, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž

nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu

len výslovne uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych

( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania.

Žalobkyňa ako ďalší dovolací dôvod uvádzala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241

ods. 2 písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť,

že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav)

je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania podľa V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený

skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Keďže ustanovenia , až 3 dovolanie žalobkyne proti rozsudku

odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť podľa

14

v spojení s Vzhľadom na to Najvyšší súd

Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala ( v spojení

s a ). Žalovaný v dovolacom konaní nepodal návrh

na rozhodnutie o trovách tohto konania, dovolací súd mu ich náhradu nepriznal (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. júla 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová