Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
94a/399950.934994.pdf
PDF · 144.2 KB
No categories available
2Cdo/250/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 250/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. R., bývajúcej
v P., zastúpenej JUDr. Milanom Sivým, advokátom v Poprade, Nám. sv. Egídia 3006/116,
proti ţalovanému M. S., bývajúcemu v S., zastúpenému JUDr. Máriou Trylčovou,
advokátkou v Senici, J. Kráľa 738/12, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov po rozvode, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11 C 182/2000,
o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13. decembra 2012
sp. zn. 9 Co 259/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, ktoré
pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 616,82 € na účet JUDr. Milana Sivého,
Nám. sv. Egídia 3006/116, Poprad, do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 28. septembra 2011 č. k. 11 C 182/2000-360
vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania tak, ţe do výlučného vlastníctva
ţalobkyne prikázal nehnuteľnosti vedené Správou katastra P. na LV č. X., vedenom pre okres
P., obec P., kat. úz. P., okres P., ako pozemok - parcela registra “C“, parc. č. X, o výmere 444
m², zastavané plochy a nádvoria, pozemok - parcela registra “C“, parc. č. Xo výmere 34 m²,
zastavené plochy a nádvoria, pozemok - parcela registra “C“, parc. č. Xo výmere 933 m²,
záhrady a rodinný dom, súp. č. X., parc. č. X, a to bez povinnosti poskytnutia peňaţného
plnenia ţalovanému z titulu vyrovnania podielov. Vyslovil, ţe o náhrade trov konania
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov
konania zaniklo 31. júla 1997 a účastníci vyporiadanie nevykonali dohodou. V
rámci skutkového stavu súd prvého stupňa ustálil, ţe do bezpodielového spoluvlastníctva
manţelov patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. pre obec P., kat. úz. P., a to rodinný dom
súp. č. X. a príslušné parcely zodpovedajúce výmere záhrady. V súvislosti s hnuteľnými
vecami účastníkov súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe tieto hnuteľné veci a peňaţnú
hotovosť na účte nie je moţné zahrnúť do masy BSM a ani vyporiadať, keďţe účastníci
existenciu týchto vecí súdu nijako nepreukázali, vzájomne tvrdili, ţe veci sú zrejme v drţbe
druhého účastníka a nenavrhli ani dokazovanie ohľadom týchto skutočností. Súd prvého
stupňa do predmetu vyporiadania BSM nezahrnul rodinný dom v B., ktorý patril do
výlučného vlastníctva ţalobkyne a nestal sa súčasťou BSM napriek tomu, ţe pri kúpe tohto
domu mali byť pouţité spoločné prostriedky manţelov, keď časť ceny bola zaplatená
prevodom členských práv a povinností v súvislosti s členstvom v Okresnom stavebnom
bytovom druţstve P. a Stavebnom bytovom druţstve Bratislava IV., v ktorých však bola
členkou výlučne ţalobkyňa. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manţelov súd
prvého stupňa prihliadol najmä na to, ako sa kaţdý z účastníkov zaslúţil o nadobudnutie a
udrţiavanie spoločných vecí. Ţalobkyňa sa ako jediná zaslúţila o získanie majetkových
hodnôt v spoločnej domácnosti zo svojich osobných finančných prostriedkov a tieto boli
pouţité nielen na nadobudnutie rodinného domu, ale aj ďalších spoločných vecí. V súvislosti
s rodinným domom a záhradou v P., tento mal byť podľa dohody prevedený na otca
ţalobkyne, ktorý poskytol na jeho kúpu finančné prostriedky, k čomu však počas trvania
manţelstva účastníkov nedošlo. Predmetná nehnuteľnosť je schátraná, nedošlo k jej
zveľaďovaniu z dôvodu, ţe účastníci konania sa nevedeli na jej uţívaní dohodnúť. Keďţe
vklad ţalobkyne pouţitý na kúpu nehnuteľnosti sa plynutím času zhodnotil na súčasnú
hodnotu nehnuteľnosti, súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe je potrebné vrátiť jej to, čo zo
svojho osobného majetku vynaloţila na spoločný majetok. Ţalovaný počas konania tvrdil, ţe
prostriedky pouţité na kúpu domu pochádzali zo spoločného hospodárenia. Súd prvého
stupňa mal v konaní preukázané potvrdeniami o výbere, písomnými listami otca ţalobkyne a
z výpovede otca ţalobkyne v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. 10 C 174/1994, ako aj
vyhodnotením svedeckých výpovedí, ţe peniaze na kúpu domu boli poskytnuté výlučne
ţalobkyňou. Peňaţné prostriedky vo výške 41 700 CAD pozostávali z výberu tejto sumy
postupne 26. júla 1990 vo výške 30 000 USD, 13. júla 1990 vo výške 10 500 USD a 27. júla
1990 vo výške 1 200 USD. Tvrdenie ţalovaného, ţe tieto peňaţné prostriedky nemohli slúţiť
na kúpu nehnuteľnosti, keďţe časť kúpnej ceny bola vyplatená pred výberom týchto
peňaţných prostriedkov, súd prvého stupňa vyhodnotil tak, ţe v danom období mala
ţalobkyňa dostatok prostriedkov a bola schopná uhradiť túto sumu z peňazí poskytnutých jej
pred podpisom kúpnej zmluvy s poukazom na výber sumy vo výške 14 978,99 CAD z 8. mája
1990. Ţalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, ţe rodinný dom bol
nadobudnutý zo spoločných prostriedkov a ţiadnym spôsobom sa o nadobudnutie tejto
nehnuteľnosti nepričinil, na základe čoho súd prvého stupňa ani nezaviazal ţalobkyňu
vyplatiť ţalovanému vyrovnací podiel. Súd prvého stupňa uzavrel, ţe vyporiadanie masy
bezpodielového spoluvlastníctva manţelov rovnakým dielom by bolo nespravodlivé
a v rozpore s ustanovením § 150 Občianskeho zákonníka. Ţalobkyňa sa sama z prostriedkov
poskytnutých jej otcom zaslúţila o nadobudnutie a udrţanie majetku získaného za trvania
manţelstva, pričom v čase kúpy nehnuteľnosti a počas celého manţelstva bol ţalovaný
zamestnaný len krátkodobo alebo vôbec a okrem zamestnania nepreukázal ţiaden iný príjem.
Ţalobkyňa zabezpečovala príjem rodiny, potreby dieťaťa a starostlivosť o dieťa a spoločnú
domácnosť. S poukazom na skutočnosť, ţe došlo k prikázaniu nehnuteľnosti do výlučného
vlastníctva ţalobkyne bez toho, aby zaplatila ţalovanému čiastku z titulu vyrovnania
podielov, súd prvého stupňa nezaviazal ţalovaného na úhradu polovice splatenej časti pôţičky
ţalobkyni, keďţe ide o zanedbateľnú sumu oproti cene nehnuteľnosti a počas konania nebolo
preukázané, aký bol zostatok pôţičky ku dňu zániku BSM. V závere poznamenal, ţe
o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 13. decembra 2012
sp. zn. 9 Co 259/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, ţe o náhrade trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, ţe z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalobkyňa bola tá,
ktorá v manţelstve obstarávala väčšinu príjmov, pričom sa zároveň starala o maloleté dieťa.
Vzťah manţelov bol nevyváţený ako finančne, tak z pohľadu starostlivosti o dieťa
a o domácnosť, a to spôsobom, kedy zaobstarávanie väčšiny potrieb zabezpečovala práve
ţalobkyňa (teda finančné zabezpečenie nevyvaţoval ţalovaný zvýšenou starostlivosťou
o rodinu). Preto bola správnou úvaha súdu prvého stupňa, na základe ktorej napokon prikázal
nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva ţalobkyne bez záväzku k finančnému vyrovnaniu
so ţalovaným. Odvolací súd v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého je zrejmé, ţe súd prvého stupňa pre svoje skutkové
zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov
účastníkov, ţe ţiadne rozhodné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický
rozpor a vec je i správne právne posúdená. Odvolací súd plne sa stotoţnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ho potvrdil
a s poukazom ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie
neodôvodnil. Vyslovil, ţe o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa ustanovenia
§ 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa samostatným uznesením, keďţe s poukazom
na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov konania na súde prvého stupňa napadnutým
rozhodnutím nerozhodol.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu podal
dovolanie ţalovaný. Dovolanie podal z dôvodu, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú
nepresvedčivé, čím mu súdy odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Namietal, ţe súdy v odôvodneniach opomenuli vysvetliť svoje úvahy, ktorými sa spravovali
pri posudzovaní nimi vybraných dôkazov, prečo nebrali do úvahy skutočne vykonané dôkazy,
neodstránili rozpory medzi vykonanými dôkazmi a neobjasnili, na základe akých dôkazov
dospeli ku skutkovému zisteniu, ţe ţalovaný sa nezaslúţil o nadobudnutie a udrţanie majetku
získaného za trvania manţelstva. Odôvodnenia oboch rozhodnutí sú nezrozumiteľné
a nedostatočné a ţalovanému nie je zrejmé, prečo súdy rozhodli tak, ako rozhodli. Navrhol,
aby dovolací súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovaného uviedla, ţe dovolanie
povaţuje za nedôvodné, pričom poţiadala súd aby takéto dovolanie zamietol a priznal jej
náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania, riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto
mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Pokiaľ ide o včasnosť podania dovolania povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
za potrebné poznamenať, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 17. decembra 2012 (viď doručenky na č. l. 383 spisu) a ţalovaný podal
dovolanie na pošte aţ 18. januára 2013, teda po lehote určenej v ustanovení § 240 ods. 1
O.s.p. Súd prvého stupňa však (na ţiadosť ţalovaného) vyznačil právoplatnosť na dovolaním
napadnutom rozsudku odvolacieho súdu na 18. decembra 2012 a následne predmetné
rozhodnutie s takto vyznačenou právoplatnosťou ţalovanému doručil (viď ţiadosť
a doručenky č. l. 393 spisu). Ţalovaný následne, riadiac sa nesprávnou doloţkou
právoplatnosti, podal mimoriadny opravný prostriedok po lehote. Z rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2000 uverejneného v publikácii Zo súdnej praxe vyplýva právny názor,
podľa ktorého nemoţno odmietnuť ako oneskorene podané dovolanie, ktoré bolo podané
po uplynutí jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia, ale v jednomesačnej lehote
od vyznačeného dňa právoplatnosti príslušným súdom. V súvislosti so skúmaním včasnosti
podaného dovolania treba z nesprávne vyznačenej právoplatnosti vyvodiť rovnaký dôsledok,
aký zákon vyvodzuje z nesprávneho poučenia o odvolaní v zmysle § 204 ods. 2 prvej vety
O.s.p. per analogiam. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 2. apríla 2003
sp. zn. I. ÚS 1/03 dospel k záveru, ţe z ústavného hľadiska nie je udrţateľné, aby
dobromyseľný účastník dovolacieho konania spoliehajúci sa na správnosť informácie
o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poskytnutej súdom (tzv. doloţka
právoplatnosti) prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil tento súd.
Najvyšší sú Slovenskej republiky sa v súdenej veci nemal dôvod odchýliť od hore uvedených
právnych záverov a preto dovolanie ţalovaného riadne prejednal.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané
vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1
O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/
O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle
tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Ţalovaný vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalovaný namietal vadu konania podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. keď tvrdil, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú nepresvedčivé.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd sa rovnako nestotoţňuje s tvrdením ţalovaného, ţe súdy
neobjasnili, na základe akých dôkazov dospeli k svojmu rozhodnutiu, pretoţe súd prvého
stupňa sa na stranách 7 a 8 svojho rozhodnutia tomuto podrobne venuje.
Ďalej dovolací súd poznamenáva, ţe z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu je zrejmé, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia
v § 157 ods. 2 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia
je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemoţno na ťarchu
odvolaciemu súdu pripísať, ţe jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené
a teda nespĺňa náleţitosti, ktoré preňho predpisuje Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne
domnieva dovolateľ.
Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov
niţších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší
súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – moţno uviesť len to, ţe
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samé osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného v súlade s ustanovením § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa si náhradu trov dovolacieho
konania uplatnila a ich výšku vyčíslila. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ
k tomu, ţe právny zástupca ţalobkyne zastupoval tohto účastníka uţ v konaní pred obomi
niţšími stupňami súdov. Ţalobkyni preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba
za jeden úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia ţalobkyne
k dovolaniu ţalovaného [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Odmena
za jeden úkon právnej sluţby predstavuje spolu sumu 616,82 € [t. j. 506,21 € (§ 10 ods. 1 a 6
vyhlášky) + reţijný paušál 7,81 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH vo výške 20 %, ktorá činí
102,80 € predstavuje spolu 616,82 €].
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2015
JUDr. Viera Petríková v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová