Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/250/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. R., bývajúcej

v P., zastúpenej JUDr. Milanom Sivým, advokátom v Poprade, Nám. sv. Egídia 3006/116,

proti ţalovanému M. S., bývajúcemu v S., zastúpenému JUDr. Máriou Trylčovou,

advokátkou v Senici, J. Kráľa 738/12, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov po rozvode, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13. decembra 2012

sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, ktoré

pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 616,82 € na účet JUDr. Milana Sivého,

Nám. sv. Egídia 3006/116, Poprad, do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 28. septembra 2011 č. k. -360

vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania tak, ţe do výlučného vlastníctva

ţalobkyne prikázal nehnuteľnosti vedené Správou katastra P. na LV č. X., vedenom pre okres

P., obec P., kat. úz. P., okres P., ako pozemok - parcela registra “C“, parc. č. X, o výmere 444

m², zastavané plochy a nádvoria, pozemok - parcela registra “C“, parc. č. Xo výmere 34 m²,

zastavené plochy a nádvoria, pozemok - parcela registra “C“, parc. č. Xo výmere 933 m²,

záhrady a rodinný dom, súp. č. X., parc. č. X, a to bez povinnosti poskytnutia peňaţného

plnenia ţalovanému z titulu vyrovnania podielov. Vyslovil, ţe o náhrade trov konania

rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Z

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov

konania zaniklo 31. júla 1997 a účastníci vyporiadanie nevykonali dohodou. V

2

rámci skutkového stavu súd prvého stupňa ustálil, ţe do bezpodielového spoluvlastníctva

manţelov patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. pre obec P., kat. úz. P., a to rodinný dom

súp. č. X. a príslušné parcely zodpovedajúce výmere záhrady. V súvislosti s hnuteľnými

vecami účastníkov súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe tieto hnuteľné veci a peňaţnú

hotovosť na účte nie je moţné zahrnúť do masy BSM a ani vyporiadať, keďţe účastníci

existenciu týchto vecí súdu nijako nepreukázali, vzájomne tvrdili, ţe veci sú zrejme v drţbe

druhého účastníka a nenavrhli ani dokazovanie ohľadom týchto skutočností. Súd prvého

stupňa do predmetu vyporiadania BSM nezahrnul rodinný dom v B., ktorý patril do

výlučného vlastníctva ţalobkyne a nestal sa súčasťou BSM napriek tomu, ţe pri kúpe tohto

domu mali byť pouţité spoločné prostriedky manţelov, keď časť ceny bola zaplatená

prevodom členských práv a povinností v súvislosti s členstvom v Okresnom stavebnom

bytovom druţstve P. a Stavebnom bytovom druţstve Bratislava IV., v ktorých však bola

členkou výlučne ţalobkyňa. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manţelov súd

prvého stupňa prihliadol najmä na to, ako sa kaţdý z účastníkov zaslúţil o nadobudnutie a

udrţiavanie spoločných vecí. Ţalobkyňa sa ako jediná zaslúţila o získanie majetkových

hodnôt v spoločnej domácnosti zo svojich osobných finančných prostriedkov a tieto boli

pouţité nielen na nadobudnutie rodinného domu, ale aj ďalších spoločných vecí. V súvislosti

s rodinným domom a záhradou v P., tento mal byť podľa dohody prevedený na otca

ţalobkyne, ktorý poskytol na jeho kúpu finančné prostriedky, k čomu však počas trvania

manţelstva účastníkov nedošlo. Predmetná nehnuteľnosť je schátraná, nedošlo k jej

zveľaďovaniu z dôvodu, ţe účastníci konania sa nevedeli na jej uţívaní dohodnúť. Keďţe

vklad ţalobkyne pouţitý na kúpu nehnuteľnosti sa plynutím času zhodnotil na súčasnú

hodnotu nehnuteľnosti, súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe je potrebné vrátiť jej to, čo zo

svojho osobného majetku vynaloţila na spoločný majetok. Ţalovaný počas konania tvrdil, ţe

prostriedky pouţité na kúpu domu pochádzali zo spoločného hospodárenia. Súd prvého

stupňa mal v konaní preukázané potvrdeniami o výbere, písomnými listami otca ţalobkyne a

z výpovede otca ţalobkyne v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. , ako aj

vyhodnotením svedeckých výpovedí, ţe peniaze na kúpu domu boli poskytnuté výlučne

ţalobkyňou. Peňaţné prostriedky vo výške 41 700 CAD pozostávali z výberu tejto sumy

postupne 26. júla 1990 vo výške 30 000 USD, 13. júla 1990 vo výške 10 500 USD a 27. júla

1990 vo výške 1 200 USD. Tvrdenie ţalovaného, ţe tieto peňaţné prostriedky nemohli slúţiť

na kúpu nehnuteľnosti, keďţe časť kúpnej ceny bola vyplatená pred výberom týchto

peňaţných prostriedkov, súd prvého stupňa vyhodnotil tak, ţe v danom období mala

ţalobkyňa dostatok prostriedkov a bola schopná uhradiť túto sumu z peňazí poskytnutých jej

3

pred podpisom kúpnej zmluvy s poukazom na výber sumy vo výške 14 978,99 CAD z 8. mája

1990. Ţalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, ţe rodinný dom bol

nadobudnutý zo spoločných prostriedkov a ţiadnym spôsobom sa o nadobudnutie tejto

nehnuteľnosti nepričinil, na základe čoho súd prvého stupňa ani nezaviazal ţalobkyňu

vyplatiť ţalovanému vyrovnací podiel. Súd prvého stupňa uzavrel, ţe vyporiadanie masy

bezpodielového spoluvlastníctva manţelov rovnakým dielom by bolo nespravodlivé

a v rozpore s ustanovením . Ţalobkyňa sa sama z prostriedkov

poskytnutých jej otcom zaslúţila o nadobudnutie a udrţanie majetku získaného za trvania

manţelstva, pričom v čase kúpy nehnuteľnosti a počas celého manţelstva bol ţalovaný

zamestnaný len krátkodobo alebo vôbec a okrem zamestnania nepreukázal ţiaden iný príjem.

Ţalobkyňa zabezpečovala príjem rodiny, potreby dieťaťa a starostlivosť o dieťa a spoločnú

domácnosť. S poukazom na skutočnosť, ţe došlo k prikázaniu nehnuteľnosti do výlučného

vlastníctva ţalobkyne bez toho, aby zaplatila ţalovanému čiastku z titulu vyrovnania

podielov, súd prvého stupňa nezaviazal ţalovaného na úhradu polovice splatenej časti pôţičky

ţalobkyni, keďţe ide o zanedbateľnú sumu oproti cene nehnuteľnosti a počas konania nebolo

preukázané, aký bol zostatok pôţičky ku dňu zániku BSM. V závere poznamenal, ţe

o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia

( ).

Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 13. decembra 2012

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, ţe o náhrade trov

odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, ţe z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalobkyňa bola tá,

ktorá v manţelstve obstarávala väčšinu príjmov, pričom sa zároveň starala o maloleté dieťa.

Vzťah manţelov bol nevyváţený ako finančne, tak z pohľadu starostlivosti o dieťa

a o domácnosť, a to spôsobom, kedy zaobstarávanie väčšiny potrieb zabezpečovala práve

ţalobkyňa (teda finančné zabezpečenie nevyvaţoval ţalovaný zvýšenou starostlivosťou

o rodinu). Preto bola správnou úvaha súdu prvého stupňa, na základe ktorej napokon prikázal

nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva ţalobkyne bez záväzku k finančnému vyrovnaniu

so ţalovaným. Odvolací súd v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého je zrejmé, ţe súd prvého stupňa pre svoje skutkové

zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov

účastníkov, ţe ţiadne rozhodné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický

rozpor a vec je i správne právne posúdená. Odvolací súd plne sa stotoţnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, v zmysle ho potvrdil

a s poukazom ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie

neodôvodnil. Vyslovil, ţe o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa ustanovenia

súd prvého stupňa samostatným uznesením, keďţe s poukazom

na ustanovenie o náhrade trov konania na súde prvého stupňa napadnutým

rozhodnutím nerozhodol.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu podal

dovolanie ţalovaný. Dovolanie podal z dôvodu, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú

nepresvedčivé, čím mu súdy odňali moţnosť konať pred súdom ( ).

Namietal, ţe súdy v odôvodneniach opomenuli vysvetliť svoje úvahy, ktorými sa spravovali

pri posudzovaní nimi vybraných dôkazov, prečo nebrali do úvahy skutočne vykonané dôkazy,

neodstránili rozpory medzi vykonanými dôkazmi a neobjasnili, na základe akých dôkazov

dospeli ku skutkovému zisteniu, ţe ţalovaný sa nezaslúţil o nadobudnutie a udrţanie majetku

získaného za trvania manţelstva. Odôvodnenia oboch rozhodnutí sú nezrozumiteľné

a nedostatočné a ţalovanému nie je zrejmé, prečo súdy rozhodli tak, ako rozhodli. Navrhol,

aby dovolací súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovaného uviedla, ţe dovolanie

povaţuje za nedôvodné, pričom poţiadala súd aby takéto dovolanie zamietol a priznal jej

náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania, riadne zastúpený ( ), skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Pokiaľ ide o včasnosť podania dovolania povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

za potrebné poznamenať, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 17. decembra 2012 (viď doručenky na č. l. 383 spisu) a ţalovaný podal

dovolanie na pošte aţ 18. januára 2013, teda po lehote určenej v ustanovení § 240 ods. 1

Súd prvého stupňa však (na ţiadosť ţalovaného) vyznačil právoplatnosť na dovolaním

napadnutom rozsudku odvolacieho súdu na 18. decembra 2012 a následne predmetné

rozhodnutie s takto vyznačenou právoplatnosťou ţalovanému doručil (viď ţiadosť

a doručenky č. l. 393 spisu). Ţalovaný následne, riadiac sa nesprávnou doloţkou

právoplatnosti, podal mimoriadny opravný prostriedok po lehote. Z rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. uverejneného v publikácii Zo súdnej praxe vyplýva právny názor,

podľa ktorého nemoţno odmietnuť ako oneskorene podané dovolanie, ktoré bolo podané

po uplynutí jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia, ale v jednomesačnej lehote

od vyznačeného dňa právoplatnosti príslušným súdom. V súvislosti so skúmaním včasnosti

podaného dovolania treba z nesprávne vyznačenej právoplatnosti vyvodiť rovnaký dôsledok,

aký zákon vyvodzuje z nesprávneho poučenia o odvolaní v zmysle § 204 ods. 2 prvej vety

per analogiam. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 2. apríla 2003

sp. zn. dospel k záveru, ţe z ústavného hľadiska nie je udrţateľné, aby

dobromyseľný účastník dovolacieho konania spoliehajúci sa na správnosť informácie

o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poskytnutej súdom (tzv. doloţka

právoplatnosti) prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil tento súd.

Najvyšší sú Slovenskej republiky sa v súdenej veci nemal dôvod odchýliť od hore uvedených

právnych záverov a preto dovolanie ţalovaného riadne prejednal.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané

vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1

, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/

, dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle

tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti

účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Ţalovaný vady konania podľa aţ e/ a nenamietal a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalovaný namietal vadu konania podľa § 237 ods. 1

písm. f/ keď tvrdil, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú nepresvedčivé.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ). Dovolací súd sa rovnako nestotoţňuje s tvrdením ţalovaného, ţe súdy

neobjasnili, na základe akých dôkazov dospeli k svojmu rozhodnutiu, pretoţe súd prvého

stupňa sa na stranách 7 a 8 svojho rozhodnutia tomuto podrobne venuje.

Ďalej dovolací súd poznamenáva, ţe z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu je zrejmé, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia

v Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia

je v súlade s citovaným ustanovením , preto ani nemoţno na ťarchu

odvolaciemu súdu pripísať, ţe jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené

a teda nespĺňa náleţitosti, ktoré preňho predpisuje , ako sa mylne

domnieva dovolateľ.

Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov

niţších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší

súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – moţno uviesť len to, ţe

v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôţe byť samé osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241

ods. 2 písm. a/ a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa

dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe

vykonať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného v súlade s ustanovením § 243b

ods. 5 v spojení s ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho

konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Ţalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal ( veta prvá

v spojení s a ). Ţalobkyňa si náhradu trov dovolacieho

konania uplatnila a ich výšku vyčíslila. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ

k tomu, ţe právny zástupca ţalobkyne zastupoval tohto účastníka uţ v konaní pred obomi

niţšími stupňami súdov. Ţalobkyni preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba

za jeden úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia ţalobkyne

k dovolaniu ţalovaného [ vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Odmena

za jeden úkon právnej sluţby predstavuje spolu sumu 616,82 € [t. j. 506,21 € (§ 10 ods. 1 a 6

9

vyhlášky) + reţijný paušál 7,81 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH vo výške 20 %, ktorá činí

102,80 € predstavuje spolu 616,82 €].

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2015

JUDr. Viera Petríková v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová