Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
37c/395696.b727c1.pdf
PDF · 127.51 KB
No categories available
2Cdo/231/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 231/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ R. P. st., bývajúceho
v N., 2/ R. P. ml., bývajúceho v N., 3/ E. P., bývajúceho v N., 4/ Š. P., bývajúceho v B.,
zastúpených JUDr. Danielom Sadákom, advokátom v Bratislave, Ţidovská 5, proti
ţalovanému S.“, N., zastúpenému JUDr. Martinom Valaským, advokátom v Topoľčanoch,
Škultétyho 6, o nahradenie vôle žalovaného na udelenie súhlasu k prijatiu žalobcov za
členov poľovníckeho združenia, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. 7 C
90/2007, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 26. septembra
2013 sp.zn. 9 Co 193/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ náhradu trov dovolacieho konania,
ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 127,95 €, na účet JUDr. Daniela Sadáka,
advokáta v Bratislave, Ţidovská 5, do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom (v poradí
tretím) z 29. apríla 2010 č.k. 7 C 90/2007-151 nahradil vyhlásenie vôle ţalovaného za členskú
schôdzu tak, ţe udelil súhlas s prijatím za členov Poľovného zdruţenia ţalobcov 1/ aţ 4/.
Ţalovanému uloţil zaplatiť ţalobcom trovy konania. Právne posúdil vec podľa ustanovení
§ 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 14 ods. 1 aţ 4 zákona č. 23/1962 Zb. zákona o poľovníctve
v znení neskorších predpisov. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, ţe je daná
právomoc súdu na prejednanie nároku ţalobcov, ako aj naliehavý právny záujem
na predmetnej ţalobe. Čo sa týka dôvodnosti podaného návrhu z hľadiska hmotného práva
uzavrel, ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe ţalobcovia sú spoluvlastníkmi pozemkov,
ktoré patria do poľovného revíru ţalovaného, ani ţe sú občanmi Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jeho území, a ţe sú členmi Slovenského poľovníckeho zväzu,
drţiteľmi platného poľovného lístka a zbrojného preukazu, a ţe podali ţiadosť o prijatie
za čakateľov a členov ţalovaného za účelom výkonu ich práva poľovníctva, pričom ţalovaný
o ţiadosti rozhodol tak, ţe ich za členov neprijal. Spornou otázkou zostalo posúdenie
charakteru prednostného práva vlastníka pozemku v poľovnom revíri na vznik členstva
v poľovníckom zdruţení. Zákon o poľovníctve ako predpis verejného práva zvýhodňuje
poľovnícke spoločenstvá na úkor vlastníkov poľovných pozemkov (§ 2 ods. 2 zákona
o poľovníctve). Ide vlastne o obmedzenie vlastníctva zákonom. Z tohto dôvodu zákonodarca
zrejme v snahe poskytnúť určitú nemajetkovú náhradu vlastníkom poľovných pozemkov
za obmedzenie ich vlastníckeho práva v ustanovení § 14 ods. 4 zákona
o poľovníctve zakotvil prednostné právo vlastníka takéhoto pozemku na členstvo
v poľovníckom zdruţení a tým zabezpečiť jeho účasť na výkon práva poľovníctva
na pozemkoch, ktorých je vlastníkom. Nepriznanie tohto práva vlastníkovi poľovného
pozemku by znamenalo odňatie vlastníckeho práva bez akejkoľvek náhrady. Takýto postup
by bol v rozpore s článkom 20 Ústavy SR, podľa ktorého kaţdý má právo vlastniť majetok,
vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, vyvlastnenie
alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je moţné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom
záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Uvedený postup by bol v rozpore aj
s dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý
v čl. 1 zakotvuje, ţe kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne uţívať svoj
majetok, nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré povaţujú za nevyhnutné, aby upravili
uţívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných
poplatkov alebo pokút. Zákon o poľovníctve, ani iný všeobecne záväzný právny predpis
nezveruje poľovníckej organizácii právomoc rozhodovať o tom, kto môţe vykonávať právo
poľovníctva a uţ vôbec nie právo rozhodovať o práve poľovníctva vlastníkov pozemkov
patriacich do poľovného revíru. Naopak, zákon o poľovníctve zakotvuje prednostné právo
vlastníka pozemku v poľovnom revíri na vznik členstva v poľovnom zdruţení. Toto
prednostné právo je potrebné vykladať tak, ţe po splnení zákonom o poľovníctve stanovených
podmienok má vlastník pozemku patriaceho do poľovného revíru právo na vznik členstva
v poľovníckom zdruţení. Ţalobcovia splnili všetky zákonné podmienky na vznik členstva
u ţalovaného, ktorý ich napriek tomu za svojich členov neprijal. Vzhľadom k tomu súd
poskytol ţalobcom súdnu ochranu a určil, ţe ţalobcom vzniká členstvo u ţalovaného dňom
právoplatnosti rozsudku a tak nahradil súhlas členskej schôdze ţalovaného s prijatím ţalobcov
za členov ţalovaného. Námietky ţalovaného, ţe o prijatí čakateľov a aj členov rozhoduje
členská schôdza a nie súd a ţe ţalobcovia musia byť najskôr čakateľmi a aţ následne
na základe rozhodnutia členskej schôdze sa môţu (ale nemusia) stať členmi, aj keď splnia
zákonné podmienky, nebolo moţné akceptovať. Aj keď stanovy ţalovaného zakotvujú
oprávnenie členskej schôdze rozhodovať o prijatí čakateľov a členov poľovníckeho zdruţenia,
pokiaľ pri takomto rozhodovaní nie je rešpektované zákonné prednostné právo vlastníkov
poľovných pozemkov na vznik členstva, potom sú v rozpore so všeobecne záväzným
právnym predpisom, a preto na ne nebolo moţné pri rozhodovaní prihliadať.
Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 27. apríla 2011 sp.zn.
5 Co 184/2010 zmenil rozsudok okresného súdu tak, ţe návrh ţalobcov 1/ aţ 4/ zamietol.
Ţalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcov 1/ aţ 4/ uznesením
z 28. marca 2013 sp.zn. 2 Cdo 69/2012 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu, ţe odvolací súd v konaní nepostupoval v zmysle ustanovenia
§ 213 ods. 2 O.s.p., vo veci vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie, čím konanie zaťaţil procesnou
vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Po odstránení procesných vád konania Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“)
rozsudkom z 26. septembra 2013 sp.zn. 9 Co 193/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Rozhodol, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania, pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku
za dovolanie v sume 199 € a trov právneho zastúpenia v sume 565,86 € na účet právneho
zástupcu ţalobcov JUDr. Daniela Sadáka so sídlom Bratislava, Ţidovská 5 do troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci
riadne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďţe s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia sa stotoţnil, na tieto dôvody podľa § 219 ods. 2 OSP odkázal. Súd
prvého stupňa sa pri rozhodovaní riadil názorom odvolacieho súdu, uvedeným v zrušujúcom
uznesení a podľa názoru odvolacieho súdu nekonal nad rámec samotného návrhu a rozhodol
v súlade s rozhodnutím NS SR, sp.zn. 3M Cdo 20/2007, publikovanom pod č. 58/2008
v časopise „Zo súdnej praxe“, podľa ktorého právomoc súdu v občianskom súdnom konaní
na rozhodnutie o uplatnenom nároku ţalobcov 1/ aţ 4/ na nahradenie prejavu vôle ţalovaného
na vznik členstva ţalobcov v poľovníckom zdruţení ţalovaného je daná. Vzhľadom
k odlišnému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom v rozsudku z 27. apríla 2011, sp.zn.
5 Co/184/2010, v inom zloţení senátu, odvolací súd povaţoval za potrebné uviesť, ţe
ţalobcovia sa svojím návrhom domáhali vyššie uvedeného práva, ktoré im vyplývalo
zo zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve. V tomto čase, ako aj v čase do 31. augusta 2009, boli
vzťahy týkajúce sa poľovníckeho práva upravené zákonom č. 23/1962 Zb. o poľovníctve.
Počnúc od 1. septembra 2009 platí uţ nová právna úprava podľa zákona o poľovníctve
č. 274/2009 Z.z., ktorý nahradenie prejavu vôle ţalovaného v takomto prípade uţ neupravuje.
Rozhodujúce pre posúdenie veci potom bolo posúdenie, ktorý právny predpis je potrebné
na danú vec aplikovať. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, ţe retroaktivitou sa rozumie
spätná účinnosť zákona alebo iného právneho predpisu. Pravá retroaktivita spočíva v tom, ţe
účinnosť právneho predpisu začne skôr ako jeho platnosť, takţe sa pouţije neskorší zákon
na prípady, ktoré sa stali uţ v minulosti. Takýto postup je moţný len v prospech
subjektívnych práv a právneho postavenia príslušných právnych subjektov. Nepravá
retroaktivita súvisí s ochranou nadobudnutých práv a s problematikou zásahu do týchto práv
a je dôsledkom zmien v právnom poriadku. Pri zmene právnej úpravy musí byť vznik
právnych vzťahov, teda subjektívnych práv a právnych povinností, posudzovaný vţdy podľa
zákonov a iných prameňov práva, účinných v dobe ich vzniku, rozsah týchto práv
a povinností by však mal byť v zásade zhodný pre všetky právne subjekty a musí sa meniť
s účinnosťou nových zákonov. Nepravá retroaktivita nezasahuje do minulosti. Rieši časový
stret dvoch právnych noriem. Vznik a platnosť právnych vzťahov, právnych skutočností
a právneho chovania sa posudzuje podľa skôr platných noriem, obsah právnych vzťahov sa
posudzuje podľa normy účinnej v dobe, kedy sa o týchto právnych vzťahoch rozhoduje.
V danej veci súd rozhodoval o vzniku právnych vzťahov upravených zák. č. 23/1962 Zb.
o poľovníctve, preto aj keď v čase rozhodovania odvolacieho súdu uţ platí nová právna
úprava zák. č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve, na vznik týchto právnych vzťahov je potrebné
pouţiť skôr platnú normu, teda zák. č. 23/1962 Zb. Takéto právne posúdenie veci je v súlade
s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, uvedenom v Náleze ÚS SR, sp.zn.
PL. ÚS 10/04 zo 6. februára 2008, podľa ktorého zo samotného výrazu legitímne očakávanie
vyplýva, ţe účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným
mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa
spoliehali. Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ ţalobcovia v čase podania návrhu spĺňali
poţiadavky kladené zák. č. 23/1962 Zb. na to, aby ich návrhu mohlo byť vyhovené, nemoţno
len v dôsledku zmeny právnej úpravy v priebehu konania dospieť k záveru, ţe ich návrh nie je
dôvodný, pretoţe v ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten,
kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôţe byť
vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého
jeho ustanovenia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. PL ÚS 36/95
z 3. apríla 1996).
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, ktoré odôvodnil v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., pretoţe v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. d/
O.s.p. vzhľadom na to, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (rozsudok
odvolacieho súdu z 27. apríla 2011 sp.zn. 5 Co 184/2010). Namietal právomoc súdov vo veci
rozhodnúť, ako aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu v predmetnom spore. Podľa jeho názoru
mu bolo porušené právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, kedy prvýkrát (vo veci) rozhodoval senát 5 Co a druhý raz 9 Co. Uviedol, ţe
z výkladu § 14 ods. 4 zákona č. 23/1962 vyplýva, ţe vlastník má prednostné právo, avšak nie
právny nárok na vznik členstva v poľovníckom zdruţení. Zaujal názor, ţe ţalobcovia
nepreukázali naliehavý právny záujem a ţalobu povaţuje za nedôvodnú, nakoľko nahradiť
vyhlásenie vôle ţalovaného moţno len v prípade, ak by niekedy v minulosti došlo medzi
ţalobcami a ţalovaným k uzatvoreniu právneho úkonu, ktorý by takýto záväzok obsahoval.
Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutia súdov niţšieho
stupňa zrušil a konanie v celom rozsahu zastavil.
Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňujú
s rozhodnutím odvolacieho súdu. Sú toho názoru, ţe v konaní nedošlo k takým vadám,
pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania, riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto
mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané
vo forme rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd, hoci v tejto veci rozhodoval, právny názor však nevyslovil. Rovnako
nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1
O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/
O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle
tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/, c/, e/, f/ O.s.p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Ţalovaný v dovolaní namieta právomoc súdu prvého stupňa vo veci rozhodnúť.
Ţalobcovia sa v konaní voči ţalovanému domáhali nahradenia súhlasu členskej schôdze
ţalovaného o ich prijatí za členov ţalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ
vo svojom rozsudku sp.zn. 3 M Cdo 20/2007, publikovanom pod č. 58/2008 v časopise
„Zo súdnej praxe“ č. 5/2008 uviedol, ţe na prejednanie a rozhodnutie veci týkajúcej sa
uplatnenia prednostného práva na vznik členstva v poľovníckom zdruţení v zmysle § 14
ods. 4 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov je daná právomoc
súdu. Keďţe predmetom tohto konania je vec týkajúca sa uplatnenia prednostného práva
na vznik členstva v poľovníckom zdruţení, súdy niţšieho stupňa správne uzavreli, ţe vo veci
majú právomoc rozhodnúť. Dovolateľom tvrdená vada podľa § 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
preto konanie nezaťaţila.
Dovolateľ ďalej namieta, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (§ 237
ods. 1 písm. d/ O.s.p.), pričom poukázal na rozsudok odvolacieho súdu z 27. apríla 2011 č.k.
Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3
O.s.p.). V zmysle § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 veta
prvá O.s.p. platí, ţe ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť,
súd konanie zastaví.
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Ţalovaný v dovolaní tvrdí, ţe v konaní uţ odvolací súd prv právoplatne rozhodol
rozsudkom z 27. apríla 2011 sp.zn. 5 Co 184/2010, čo malo zaloţiť prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej. Predmetný rozsudok odvolacieho súdu bol však v rámci dovolacieho prieskumu
zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2013 sp.zn.
2 Cdo 69/2012 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd následne vo veci
rozhodol rozsudkom z 26. septembra 2013 sp.zn. 9 Co 193/2013, tzn. ţe v čase opätovného
rozhodovania veci odvolacím súdom uţ neexistovalo ţiadne právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré by spôsobovalo prekáţku res iudicata. Ţalovaný preto nedôvodne
namieta, ţe v konaní došlo k vade podľa § 237 ods. 1 písm. d/ O.s.p.
Dovolateľ ďalej tvrdí, ţe mu bolo porušené právo na zákonného sudcu, kedy prvýkrát
rozhodoval senát 5 Co a druhý raz 9 Co (§ 237 ods. písm. g/ O.s.p.).
Ani táto námietka ţalovaného nie je dôvodná. Vec bola zapísaná do senátu 9 Co v
zmysle Rozvrhu práce Krajského súdu v Nitre na rok 2013, časť B, oddiel II., bod 15, podľa
ktorého ak nemoţno zapísať veci pôvodnému senátu, pretoţe senát v pôvodnom zloţení
neexistuje, pridelia sa senátu, kde je podľa rozvrhu práce zaradený sudca, ktorý bol určený
ako spravodajca pôvodného senátu. V danom prípade v súvislosti s vymenovaním
JUDr. Kataríny Marčekovej do funkcie predsedníčky senátu bol Dodatkom č. 7 zmenený a
doplnený Rozvrh práce Krajského súdu v Nitre na rok 2012 tak, ţe JUDr. Katarína
Marčeková bola zaradená do senátu 9 Co, v dôsledku čoho senát 5 Co 1. aprílom 2012 prestal
existovať v pôvodnom zloţení. Keďţe sudcom spravodajcom vo veci sp. zn. 5 Co/184/2010
bola JUDr. Katarína Marčeková, pričom uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. marca 2013 sp. zn. 2Cdo 69/2012 bol rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27. apríla 2011
sp.zn. 5 Co/184/2010 zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, následne bola zapísaná do
senátu 9 Co, ktorého je JUDr. Katarína Marčeková členkou od 1. apríla 2012 doposiaľ, t. j. i v
čase nápadu veci na krajský súd po jej zrušení najvyšším súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť,
ţe otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska prípustnosti
dovolania irelevantná (viď R 34/1993). Preto tvrdenia ţalovaného uvádzané v dovolaní, ktoré
sa týkajú pasívnej vecnej legitimácie ţalovaného, sú pre prípustnosť dovolania právne
bezvýznamné.
Ďalšie námietky ţalobcu uplatnené v dovolaní (nesprávny výklad § 14 ods. 4 zákona
č. 23/1962 Zb.; nesprávne posúdenie naliehavého právneho záujmu) smerujú k spochybneniu
správnosti právneho posúdenia veci súdmi niţšieho stupňa (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalovaného nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolanie preto
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby
skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalobcovia mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcovia si náhradu trov dovolacieho
konania uplatnili a ich výšku vyčíslili. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ
k tomu, ţe právny zástupca ţalobcov zastupoval týchto účastníkov uţ v konaní pred obomi
niţšími stupňami súdov. Ţalobcom preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba
za jeden úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia ţalobcov
z 2. decembra 2013 k dovolaniu ţalovaného [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len
„vyhláška“)]. Odmena za jeden úkon právnej sluţby predstavuje spolu sumu 127,95 €
[t.j. 120,14 € (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 2 vyhlášky) + reţijný paušál 7,81 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje spolu 127,95 €].
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová