Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/181/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J., bývajúceho v P.P.,

zastúpeného JUDr. J., advokátom v P., proti odporcovi P., so sídlom v P., o náhradu za

zriadenie vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. ,

o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14. novembra 2013 sp. zn. 20

Co 32/2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo 14. novembra 2013 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad rozsudkom - medzitýmnym - z 19. decembra 2012 č.k. 20 C

126/2012-192 určil, že navrhovateľovi patrí právo na vydanie náhrady za zriadenie vecného

bremena , ktoré v prospech odporcu viazne na parcele č. KNC X. – zastavané plochy

a nádvoria vo výmere 825 m2, zapísanej na LV č. X., vedenom Správou katastra P. pre Obec

P. a k. ú. V. zo strany odporcu. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a vyslovil, že o trovách

konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( ).

Z predmetu návrhu a vykonaného dokazovania mal za zrejmé, že navrhovateľ sa domáhal

určenia práva na náhradu za zriadenie vecného bremena spočívajúceho v zastavaní pozemku

líniovou stavbou vo vlastníctve odporcu. Odporca namietal, že nezodpovedá za vecné

bremeno a z neho vyplývajúce bezdôvodné obohatenie, pretože sa neobohacuje. Vzhľadom na

spôsob zriadenia vecného bremena a jeho opodstatnenosť posúdenie, či medzi účastníkmi išlo

o vzťah z bezdôvodného obohatenia závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty

hmotnoprávnej normy - a . Následne poukázal na

konštrukciu bezdôvodného obohatenia a charakter tohto inštitútu. Uviedol, že odporca po

nadobudnutí vlastníctva k cestným telesám mal a má zákonný prostriedok na to, aby

2

vysporiadal práva k pozemku vo vlastníctve navrhovateľa resp. jeho právnych predchodcov

(navrhovateľ je výlučným vlastníkom parcely č. KNC X. zastavané plochy a nádvoria vo

výmere 825 m2, zapísanej v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra P. na LV č. X.

pre obec P. a k. ú V., ktorá sa nachádza v zastavanom území mesta P. a je zastavaná stavbou

cestného telesa cesty č. I. P. - S.). Neinicioval sám ani vyvlastňovacie konanie, ani žiadne

návrhy na usporiadanie vzťahov s vlastníkmi pozemkov. Jeho nečinnosť zrejme vychádzala

z výhodnosti protiprávneho bezplatného užívania pozemkov, pričom sa spoliehal, že takýto

stav pretrvá i naďalej. Existencia konania o pozemkových úpravách je pritom irelevantná. Ak

existoval legálny postup, ktorým by bol zriadený právny titul na riadne užívanie pozemku, ale

odporca uvedené neakceptuje, tak dôsledkom toho sa vlastník pozemku má možnosť na súde

domáhať svojich zákonných práv návrhom na určenie, že mu patrí právo na náhradu za

zriadenie vecného bremena, či vydanie bezdôvodného obohatenia a takéto konanie nemôže

byť označené za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Aj podľa stavebného zákona by

vlastníkovi pozemku bola za obmedzenie alebo pozbavenie vlastníckych práv priznaná

náhrada podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Námietku, že cestné telesá slúžia

na bezplatné uspokojovanie verejnej potreby nemožno vziať do úvahy, nakoľko otázka

nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez právneho

dôvodu má nepochybne aj ústavnú relevanciu ( ). Je

nepochybné, že realizáciou stavby cestného telesa došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva

navrhovateľa resp. jeho právneho predchodcu. Tiež je nepochybné, že pri obmedzení

vlastníctva nedochádza k zmene osôb vlastníka, dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení

vyplývajúcich z obsahu zaručených práv vlastniť majetok ( ). Všetky

základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného

práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného

základného práva a slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým

kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (II. ÚS

28/96). V tomto smere súd poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky nadväzujúcu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Odporca ako

vlastník stavby môže byť obohatený o čiastku, ktorú by navrhovateľ ako vlastník pozemku

dosiahol za prenájom pozemku zastavaného stavbou. Táto čiastka doteraz nebola určená ani

dohodnutá, je však nepochybné, že nárok navrhovateľa na primeranú náhradu, resp. vydanie

bezdôvodného obohatenia daný je, aj keď samotná výška nároku môže dosahovať nulovú

hodnotu.

Krajský súd v Prešove na odvolanie odporcu rozsudkom zo 14. novembra 2013 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcom výroku ako vecne správny

potvrdil ( ). V plnom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením, na ktoré

v podrobnostiach poukázal ( ). Konštatoval, že prvostupňový súd správne

zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, jeho rozsudok je preskúmateľný

v inštančnom postupe a spĺňa náležitosti tak, že je presvedčivý.

Na zvýraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti poukázal odvolací súd

na to, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí

v zmysle ochrany základných práv a slobôd, teda základného práva vlastniť a užívať majetok.

Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen vtedy, ak sa protiprávne rozmnoží majetok

obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol

obohatený plnil svoje povinnosti (R 25/1986). Nie je dôvod nevzťahovať toto pravidlo

aj na stav, ak obohatený vrátane verejnoprávneho subjektu využíva pozemok bez právneho

dôvodu na účely komunikácie. Poukázal na , a vo vzťahu k odvolacím

námietkam, že zákon nijakým spôsobom neurčil odplatu v peniazoch za zriadenie vecného

bremena, poznamenal, že nič na veci nemení, že primerané plnenie zo zákonom zriadeného

vecného bremena nie je explicitne upravené v zákone. V tomto smere poukázal na zákonom

zriadené vecné bremená v iných prípadoch , kedy sa dotknutým osobám právo na primeranú

náhradu v judikatúre rovnako explicitne nepriznávalo. Napokon v súvislosti s namietanou

pasívnou legitimáciou poukázal na vyjadrenie odporcu, ktorý uviedol, že vlastníkom cesty I.

sa stal ex lege o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej

správy na obce a na vyššie územné celky na základe „Delimitačného protokolu o odovzdávaní

a prevzatí nehnuteľného majetku – cestný majetok“, spísaný v súlade s § 24b ods. 6 zákona č.

a podľa „Dohody o prechode majetku a s ním súvisiacich práv a povinností

z vlastníctva štátu v správe Slovenskej správy ciest na Prešovský samosprávny kraj“.

Vyhlásenie medzitýmneho rozsudku o základe nároku považoval aj odvolací súd za účelné (§

152 ods. 2 ). Námietky odporcu, že navrhovateľ vlastníckeho právo k pozemku

nadobudol s tým, že bola cesta už na ňom vystavaná, môže mať podľa odvolacieho súdu

vplyv len na výšku bezdôvodného obohatenia, vo vzťahu k základu nároku nie sú relevantné.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca. Navrhol,

aby ho najvyšší súd zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal vadu

konania podľa (zrejme nedopatrením označená vada podľa

písm. d/ ). V odôvodnení dovolania, poukázal na to, že k zastavaniu predmetného

pozemku došlo v rámci výstavby pozemnej komunikácie na základe platných právnych

predpisov a so súhlasom všetkých vtedajších vlastníkov v čase, keď navrhovateľ

jeho vlastníkom ešte nebol. V ďalšom poukázal na vznik vecného bremena k predmetným

nehnuteľnostiam účinnosťou , na vymedzenie vecného bremena

v príslušných ustanoveniach a na obsah právneho vzťahu vecného

bremena, vzniknutého ex lege, keď zákon neurčuje odplatu v peniazoch za jeho zriadenie

(ak by zákonodarca mal takýto úmysel, upravil by to v zákone tak, ako v iných uvedených

prípadoch). Ďalej na podmienky a proces trvalého obmedzenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam upraveným v (stavebný zákon). Uviedol,

že osobitným zákonom podľa stavebného , z ktorého

vyplýva povinnosť poskytnúť náhradu (§ 2 a 3) formou náhradného pozemku, ktorý nemal

k dispozícii a že navrhovateľ bol niekoľkokrát informovaný o riešení prostredníctvom

pozemkových úprav, s ktorými nesúhlasil a požaduje vysporiadanie finančným odškodnením.

Odporca mal za to, že na základe v spojení s zákona

č. je daná právomoc konať o náhrade (vyrovnaní za pozemky) Okresnému

úradu v P., Pozemkový a lesný odbor. Argumentom a contrario všeobecný súd

nie je oprávnený rozhodovať o náhrade v zmysle v prípade,

ak prebiehajú pozemkové úpravy (nariadené v katastrálnom území P. – V. rozhodnutím z 13.

septembra 2002 č. 1497/02-PU Okresným úradom v Poprade odbor PP a LH. Správa a údržba

ciest Prešovského samosprávneho kraja a Krajský pozemkový úrad Prešov vo vzájomnej

súčinnosti pripravujú zmeny v projektoch pozemkových úprav tak, aby k majetkovoprávnemu

vysporiadaniu pozemkov pod cestami II. a III. triedy došlo v čo najväčšej miere v každom

katastrálnom území Prešovského samosprávneho kraja. Pozemkové úpravy v kat. území V. sú

v štádiu prípravného konania podľa ). Na podporu svojho názoru

poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. a v ňom

vyslovený právny záver.

Navrhovateľ navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) za splnenia podmienky

vyplývajúcej z bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne

nie je prípustné.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ,

Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné.

Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého

by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej

podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky k záveru, že dovolanie odporcu nie je podľa ustanovenia prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj otázkou,

či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia

až g/ odporca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil

ani dovolací súd.

Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí

do ich právomoci ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7

ods. 1 ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (pozri bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľ je vlastníkom parcely č. KNC X.

– zastavané plochy a nádvoria vo výmere 825 m2 zapísanej na LV č. X. vedenom Správou

katastra P. pre obec P. k. ú. V.. Na tejto parcele bola realizovaná stavba cestného telesa –

cesty č. I. P. – S., na ktorú bolo vydané rozhodnutie o prípustnosti stavby ONV odbor

dopravy č. 243/75 z 19. februára 1975. Územné rozhodnutie na stavbu bolo vydané ONV

Poprad, odbor výstavby a územného plánovania č. 32/74 – ZE z 24. júna 1974 a vyňatie pôdy

z poľnohospodárskeho pôdneho fondu bolo vydané v decembri 1974. Z uvedeného dôvodu

nemá navrhovateľ reálnu možnosť predmetnú nehnuteľnosť užívať, preto sa svojím návrhom

domáhal náhrady za takto zriadené vecné bremeno, spočívajúce v zastavaní pozemku cestnou

stavbou vo vlastníctve odporcu, a to titulom bezdôvodného obohatenia. Rozhodovanie

o tomto nároku bezpochyby patrí do právomoci súdu. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že

účinnosťou od 1. júla 2009 vzniklo aj k predmetnej nehnuteľnosti ex

lege vecné bremeno (čl. V), ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,

vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa

platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo VÚC (§ 4

zákona). Ako uviedol aj odporca, zákon neurčuje odplatu v peniazoch za zriadenie (zo

zákona) vecného bremena, jeho cieľom je usporiadať doteraz neusporiadané vlastnícke

vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a VÚC v rámci reformy

verejnej správy. Predmetný zákon rieši tú situáciu, že proces usporiadania vlastníctva

pozemkov pod stavbami môže územná samospráva realizovať formou zámennej zmluvy a ak

nebudú pozemky usporiadané zámennou zmluvou, usporiada sa vlastníctvo pozemkov

prostredníctvom pozemkových úprav podľa s tým, že v tomto prípade

proces pozemkových úprav začína na podnet príslušnej samosprávy, čo sa stalo aj v danom

prípade. Podľa uvedenia odporcu pozemkové úpravy v katastrálnom území P. – V. boli

nariadené rozhodnutím Okresného úradu Poprad odbor PP a LH č. 1497/02 – Pu z 13.

septembra 2002. Z rozhodnutia, na ktoré poukázal odporca nevyplýva, že by súd v uvedenej

veci vyslovil názor o nedostatku právomoci súdu rozhodovať vo veci uplatnenej náhrady za

zriadené vecné bremeno ex lege podľa citovaného zákona, ale súd návrh zamietol z dôvodu

možnej duplicity uspokojenia nároku navrhovateľov t. j. dostali by primeranú finančnú

náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a po pozemkových úpravách (podľa zákona) aj

náhradný pozemok.

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľa o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolací súd však zistil existenciu procesnej vady konania podľa § 237

písm. f/

Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie

odporca (čl. 205 – 210 spisu ), ktoré bolo doručené navrhovateľovi (právnemu zástupcovi)

2. januára 2013 (úprava súdu čl. 211 spisu). K odvolaniu sa navrhovateľ písomne vyjadril

podaním z 11. februára 2013 (čl. 213 – 214 spisu). Spis bol následne predložený krajskému

súdu (predkladacia správa spisu), ktorý po oznámení v súlade s

v spojení s ( spisu) vo veci 14. novembra 2013 ( spisu)

rozhodol. Teda vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu nebolo doručené odporcovi.

Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporcovi došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho súdu

pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom

ESĽP dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného

vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie“. Teda

len samotná skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené odporcovi, bola

dôvodom, prečo dovolací súd (v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP) rozsudok krajského

súdu zrušil.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2015

JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová