Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
436/396935.619056.pdf
PDF · 119.99 KB
No categories available
3Oboer/340/2014
Najvyšší súd 3Oboer/340/2014
Slovenskej republiky 3OboE/192/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom P., X. Bratislava, IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., s. r. o.,
so sídlom G., X. Bratislava, IČO: X., proti povinnému: D., nar. X., bytom Š., X.
Štiavnické Bane, o vymoženie 1 011,74 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Ţiar nad Hronom pod sp. zn. 13Er/968/2009, o odvolaní a dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. mája 2014 sp. zn.
17CoE/128/2013 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
rozhodol:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
IV. Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Ţiar nad Hronom poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku zo dňa 24. júna 2009 sp. zn. SR 06586/09
Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a. s. (ďalej len
„označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Ţiar nad Hronom uznesením zo dňa 12. júla 2013 č. k. 13Er/968/2009-22
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Vyslovil, ţe o trovách exekúcie rozhodne
samostatným uznesením. V odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku. Exekučným titulom by mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 24. júna 2009 sp. zn.
SR 06586/09. Prvostupňový súd dospel k záveru, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky tak,
ako je tomu v predmetnej zmluve (rozhodcovská doloţka sa nachádza v prechodných
a záverečných ustanoveniach obchodných podmienok pre úver, podpisom zmluvy povinný
súčasne vyslovil súhlas so všeobecnými podmienkami bez toho, aby ich mohol meniť, či
dopĺňať, rozhodcovská doloţka teda nebola dojednaná individuálne, v prípade sporu núti
rozhodcovská doloţka spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, čím spôsobuje
zjavný nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa), ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú, je v rozpore s vnútroštátnymi predpismi
upravujúcimi reţim spotrebiteľských zmlúv. Dojednanie predmetnej rozhodcovskej doloţky
je neplatné a predstavuje neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol vydaný na základe
neplatného ustanovenia zmluvy, bol teda vydaný v rozpore so zákonom, nie je preto
spôsobilým exekučným titulom, v danej veci teda boli splnené podmienky na zastavenie
exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa
14. mája 2014 sp. zn. 17CoE/128/2013 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe
rozhodcovskú doloţku posúdil okresný súd správne ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými
stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovský rozsudok bol vydaný
v rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Okresný súd správne dospel
k záveru, ţe exekúciu vykonávanú na základe nevykonateľného exekučného titulu je potrebné
vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Návrh na prerušenie odvolacieho konania zamietol s odôvodnením, ţe v danom prípade
nevznikla potreba obrátiť sa s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor
EÚ.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu, proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie podal dovolanie oprávnený, ktorý ţiadal,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ust. § 237 písm. a/, b/, d/, e/ a f/ O. s. p., t. j., ţe rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ţe ten kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/
aţ c/ O. s. p.).
Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vedľajší účastník podľa
názoru dovolateľa nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Vo veci je daná prekáţka
právoplatne rozhodnutej veci. Povaţoval za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretoţe nebol podaný návrh na začatie konania
o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktieţ boli splnené všetky podmienky
pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie moţnosti pred súdom konať
vyvodzoval zo skutočnosti, ţe súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným
o jeho právnych a skutkových návrhoch, ţe svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili, ţe
vo veci nevytýčili pojednávanie hoci tak boli povinné urobiť a ţe exekučný súd neumoţnil
oprávnenému viesť kontradiktórne súdne konanie. Uviedol rozsiahlu argumentáciu
k skutočnosti, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení
rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným.
Oprávnený podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolanie, ktorým ţiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe konať o odvolaní oprávneného.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
uţ účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 sp. zn. 3OboE/1/2013,
ako aj z 18. júna 2013 sp. zn. 3OboE/25/2013) s tým, ţe: a) odvolaním moţno napadnúť len
rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom
konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je
rozhodnutím odvolacieho súdu), c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10
ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,
ţe aj v preskúmavanej veci sa stotoţňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, ţe funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jeho
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa uţ najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 23. apríla 2014 sp. zn. 3Oboer/136/2013, z 12. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/138/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/90/2013 a z 25. augusta 2014 sp. zn.
3Oboer/297/2013 a 3Oboer/299/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, ţe Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania.
Z určujúceho hľadiska teda išlo zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky ţiadneho z nich.
Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013,
z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/163/2013
a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013 a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, ţe:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tieţ
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122
aţ § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemoţňuje oprávnenému moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov neţ
tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul,
návrh na vykonanie exekúcie a ţiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu moţnosť vyjadriť
sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udrţateľnosť napadnutého postupu
a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodrţaná v konaní ako
celku (pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 prijaté na neverejnom zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).
Tieto právne závery (viď bod 1. aţ 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávneného, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, ţe tak
ako správne poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, ţe pokiaľ súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, mal
postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však je mylné. Súd prvého
stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením zo dňa 12. júla 2013 a uvedené ustanovenie bolo účinné len
do 31. decembra 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2
O. s. p., ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p.
a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dôvodov v zmysle písm. b/ aţ d/ uvedeného
ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie;
nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolateľ namietal aj skutočnosť, ţe v konaní vystupoval účastník, ktorý nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O. s. p.) a to konkrétne vedľajší účastník,
ktorým malo byť O., keďţe v exekučnom konaní je vedľajšie účastníctvo vylúčené. Uvedená
námietka oprávneného je neopodstatnená nakoľko v predmetnom konaní vedľajší účastník
nevystupoval.
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tieţ III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne
úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech
v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto
konaní, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. septembra 2015
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.