Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2a4/396975.1ef1fd.pdf
PDF · 160.96 KB
No categories available
3Oboer/309/2014
Najvyšší súd 3Oboer/309/2014
Slovenskej republiky 3OboE/93/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom P., X. Bratislava, IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., s. r. o.,
so sídlom G., X. Bratislava, IČO: X., proti povinnému: I., nar. X., bytom B., X. Myjava,
(adresa pre doručovanie: T., X. Myjava) o vymoženie 844,45 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 5Er/1283/2008, o odvolaní a dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. júna 2013, č. k.
16CoE/137/2012-39 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
rozhodol:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
IV. Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Senica poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 04. mája 2007, sp. zn.
SR 2400/07, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom
Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Následne bola vec postúpená na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, ktorý
uznesením z 24. apríla 2012, č. k. 5Er 1283/2008-14 exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a exekúciu zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie
zo Zmluvy o úvere č. 3241207 uzavretej medzi oprávneným a povinným zo dňa
23. mája 2006 (ďalej len „zmluva o úvere“). Uvedenú zmluvu o úvere súd posúdil ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Súd zistil, že vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je v bode
17. obsiahnutá rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a ako
taká je teda v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Ďalej uviedol, že
rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná
a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská
doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
S poukazom na uvedené, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil
za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým uznesením na odvolanie
oprávneného, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia si odvolací súd osvojil dôvody uznesenia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) poukázal. Na zdôraznenie správnosti dodal, že správny bol
záver súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský
vzťah. K námietke oprávneného, že exekučný súd rozhodoval nad rámec jemu zverenej
právomoci a bez návrhu odvolací súd uviedol, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie
exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Súd prvého stupňa preto správne skúmal
zmluvu o úvere, ktorá v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje
riešenie sporov – rozhodcovskú doložku. Odvolací sú sa stotožnil so záverom súdu prvého
stupňa, že predmetnú rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ individuálne nedojednal a pri jej
akceptácii nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ďalšími podmienkami zmluvy.
Celú zmluvu o úvere mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam alebo celú
zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka je neprijateľnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, a preto je absolútne neplatná.
K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. poukázal
na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a uviedol, že exekučné konanie v zásade nemožno
prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napr. § 14 ods. 5 písm. b/
zákona č. 7/2005 Z. z.). Tiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací súd za nedôvodný. Uviedol, že je úlohou
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať
za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy, a následne v prípade
kladnej odpovede vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom, aby spotrebiteľ nebol takouto podmienkou viazaný. Ďalej uviedol, že
predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený sa týkajú posúdenia nekalosti
konkrétnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky. Toto posúdenie spadá výlučne
do pôsobnosti vnútroštátnych súdov.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie,
ktoré odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby
dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná
prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh
na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené
všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti
pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali
s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch, že svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnili, že vo veci nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť a že exekučný
súd neumožnil oprávnenému viesť kontradiktórne súdne konanie. Uviedol rozsiahlu
argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.
Oprávnený navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré formuloval do troch bodov.
Oprávnený podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolanie, ktorým žiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 sp. zn. 3OboE/1/2013,
ako aj z 18. júna 2013 sp. zn. 3OboE/25/2013) s tým, že: a) odvolaním možno napadnúť len
rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom
konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je
rozhodnutím odvolacieho súdu), c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10
ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,
že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal
včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jeho návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014 sp. zn.
3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti
a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska teda išlo zo strany súdov nižších stupňov
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku). Vzhľadom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa. V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie, ale nevykazuje znaky žiadneho z nich.
Napriek tomu, že odvolací súd v danom prípade zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že
exekúciu zastavil, uvedené nemožno považovať za zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu
v zmysle § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p. Išlo len o pojmovú nepresnosť a nejde o zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu vo veci samej, ktoré by menilo samotný obsah rozhodnutia súdu
prvého stupňa, resp. jeho právne závery. Z obsahu uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že
ide o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, nakoľko odvolací súd v ňom súhlasil
so všetkými závermi súdu prvého stupňa a zopakoval ich. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 11. apríla 2013 sp. zn. 6Cdo/323/2012, z 11. apríla 2013 sp. zn.
4Cdo/283/2012, z 12. marca 2014 sp. zn. 3Oboer/58/2013, z 12. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/148/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 09. júna 2014 sp. zn.
3Oboer/174/2013, z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn.
3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn.
3Oboer/229/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú
plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než
tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul,
návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť
sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého postupu
a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku (pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 prijaté na neverejnom zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).
Tieto právne závery (viď bod 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak
ako správne poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, že pokiaľ súd
prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil, mal postupovať podľa uvedeného
ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné, nakoľko súd prvého stupňa v danom
prípade exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil uznesením zo dňa
24. apríla 2012. Z uvedeného je zrejmé, že súdu prvého stupňa v danom prípade zo zákona
nevyplývala povinnosť nariadiť pojednávanie, nakoľko uvedený zákon nadobudol účinnosť až
09. augusta 2012, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď pojednávanie nenariadil.
Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p.,
ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/, c/ a d/ O. s. p.), pre ktoré
predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že
nariadenie pojednávania bolo v danom prípade na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne
úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech
v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému nepriznal náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. septembra 2015
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.