Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Oboer/360/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,

so sídlom P., X. Bratislava, IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., s. r. o.,

so sídlom G., X. Bratislava, IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., bytom M., X. Michalovce,

o vymoženie 322,90 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Michalovce

pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. marca 2014, č. k. -63 a o návrhu

oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto

rozhodol:

I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

IV. Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 06. júla 2009 sp. zn.

SR 07367/09 zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom

2

Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Michalovce uznesením zo dňa 05. novembra 2013, č. k.

-24 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. R. náhradu trov exekúcie

nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi oprávneným a povinným bola

dňa 24. októbra 2008 uzavretá Zmluva o úvere č. 9032443, ktorej súčasťou sú

Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „zmluva o úvere“), v ktorých je upravená

rozhodcovská doložka. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský

súd založil svoju právomoc na rozhodovanie sporu na základe rozhodcovskej doložky.

Zmluvu o úvere súd považoval za spotrebiteľskú. Súd poukázal na skutočnosť, že

rozhodcovská doložka, na základe ktorej založil rozhodca svoju právomoc, nebola

individuálne dohodnutá so spotrebiteľom a tento nemal možnosť obsah rozhodcovskej

doložky, ani zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť. Bol nútený tieto obchodné podmienky

prijať ako celok alebo odmietnuť. Praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej

doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť

brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej

strany. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neplatná v zmysle § 53 ods. 5

. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc

rozhodcovského súdu na konanie a takto vydaný rozhodcovský rozsudok na základe

neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže byť exekučným titulom, pretože ide o nulitný

právny akt.

Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol, na odvolanie oprávneného uznesenie súdu

prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie potvrdil a účastníkom

a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd s poukazom na § 219 ods. 2

(ďalej len „“) stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu

prvého stupňa. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uviedol, že

samotnú zmluvu o úvere nemožno posudzovať len podľa predpisov Slovenského právneho

3

poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvárania predmetnej zmluvy

o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Odvolací súd dospel

k záveru, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským,

a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj smernicu

Rady č. 93/13/EHS. Odvolací súd sa ďalej stotožnil s posúdením uvedenej rozhodcovskej

doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej

rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi – povinnému je fakticky odopretá

možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, v prípade ak oprávnený podá žalobu

na rozhodcovský súd. Dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva nebola osobitne vyjednaná,

ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Rozhodcovská

doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom

konaní znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak

dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú

doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu o úvere ako celok odmietnuť

alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho

vyvolal dodávateľ ako prvý. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého

výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných

strán, rozhodcovská doložka bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká

bola už od počiatku neplatnou podľa , a teda

rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom

na vykonanie exekúcie.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa

poukázal na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a uviedol, že v tomto konaní nie je daný

zákonný dôvod na prerušenie exekučného konania, preto návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol. Teda odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s výkladom úniového práva na Súdny dvor EÚ.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2

a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal

v odvolacom konaní úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania

nevznikli.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré odôvodnil

ustanovením a , že súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, ustanovením , že ten kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, ustanovením § 237 písm. d/

, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením , že

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237

písm. f/ , že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením

, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením , že rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania

a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Namietal, že vo veci

vystupoval na strane povinného vedľajší účastník, ktorým je O., keďže v exekučnom konaní

je vedľajšie účastníctvo vylúčené (Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-470/12).

Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd

poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh

na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené

všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti

pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali

s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch, že svoje rozhodnutie nedostatočne

odôvodnili, že vo veci nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť a že exekučný

súd neumožnil oprávnenému viesť kontradiktórne súdne konanie. Uviedol rozsiahlu

argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.

Oprávnený navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy o fungovaní

Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré formuloval do troch bodov.

5

Oprávnený podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania odvolanie, ktorým žiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

tomuto súdu na ďalšie konanie.

Povinný a súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú

dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol

už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach

zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 sp. zn. ,

ako aj z 18. júna 2013 sp. zn. ) s tým, že: a) odvolaním možno napadnúť len

rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom

konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je

rozhodnutím odvolacieho súdu), c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný ( a a

ods. 1 a 2 ). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,

že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1

).

II. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal

včas oprávnený zastúpený advokátom ( veta druhá ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či je dôvodný jeho návrh

na prerušenie dovolacieho konania podľa

6

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. , z 18. júna 2014 sp. zn.

, z 29. júla 2014 sp. zn. , z 29. mája 2014 sp. zn.

a zo 14. augusta 2014 sp. zn. , na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti

a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska teda išlo zo strany súdov nižších stupňov

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (

a Exekučného poriadku). Vzhľadom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného

na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa. V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1

a 2 , dovolateľom napadnuté uznesenie, ale nevykazuje znaky žiadneho z nich.

Dovolanie oprávneného preto podľa a prípustné nie je.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle a netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

7

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 11. apríla 2013 sp. zn. , z 11. apríla 2013 sp. zn.

, z 12. marca 2014 sp. zn. , z 12. mája 2014 sp. zn.

, z 29. mája 2014 sp. zn. , z 09. júna 2014 sp. zn.

, z 18. júna 2014 sp. zn. , z 29. júla 2014 sp. zn.

, z 29. mája 2014 sp. zn. a zo 14. augusta 2014 sp. zn.

a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú

plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v

(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 01. februára 2012 sp. zn. a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ),

3. ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať

bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach až ), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

8

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než

tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul,

návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe

posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť

sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého postupu

a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako

celku (pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

PLz. prijaté na neverejnom zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).

Tieto právne závery (viď bod 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak

ako správne poznamenal oprávnený, účinným od 09. augusta 2012

(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý

ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi

pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ustanovenie § 57 ods. 5

Exekučného poriadku bolo 01. januárom 2013 zrušené. Dovolateľ namietal, že pokiaľ súd

prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, mal

postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné.

V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2

Exekučného poriadku a , Pri zastavení exekúcie podľa

uvedeného zákonného ustanovenia, Exekučný poriadok nevyžaduje, a ani v čase účinnosti

ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku nevyžadoval obligatórne nariadenie

pojednávania, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď pojednávanie nenariadil.

Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením ,

ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo

9

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol

splnený ani jeden z ostatných dôvodov (, a ), pre ktoré

predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že

nariadenie pojednávania bolo v danom prípade na úvahe odvolacieho súdu.

Dovolateľ namietal aj skutočnosť, že v konaní vystupoval účastník, ktorý nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania ( ) a to konkrétne vedľajší účastník,

ktorým je O., keďže v exekučnom konaní je vedľajšie účastníctvo vylúčené.

Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať

procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda

o procesnú subjektivitu. Táto spôsobilosť je upravená v ustanovení tak, že ju má

ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Spôsobilosť mať práva a povinnosť majú aj právnické osoby (§18 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Keďže Z. je právnickou osobou v zmysle má

všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva, teda všeobecnú

hmotnoprávnu subjektivitu. Ako vedľajší účastník na strane povinného, teda v konaní

nevystupoval účastník, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Posudzovanie otázky prípustnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní

v predmetnom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko o prípustnosti vedľajšieho účastníctva

je súd oprávnený rozhodovať v zmysle ustanovenia len na návrh, ktorý

však po vstupe vedľajšieho účastníka do konania žiadnym z účastníkov nebol podaný.

Vzhľadom na uvedené konanie súdov nebolo zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. b/

Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež ) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

10

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávneného podľa v spojení s

písm. c/

IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo

zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne

úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech

v dovolacom konaní nemal ( v spojení s a

ods. 1 ). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému nepriznal náhradu trov

odvolacieho a dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na ich priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. septembra 2015

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: K.