Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6f6/396974.b73e19.pdf
PDF · 164.77 KB
No categories available
3Oboer/360/2014
Najvyšší súd 3Oboer/360/2014
Slovenskej republiky 3OboE/90/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom P., X. Bratislava, IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., s. r. o.,
so sídlom G., X. Bratislava, IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., bytom M., X. Michalovce,
o vymoženie 322,90 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Michalovce
pod sp. zn. 11Er/605/2009, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. marca 2014, č. k. 3CoE/52/2014-63 a o návrhu
oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
rozhodol:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
IV. Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Michalovce poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 06. júla 2009 sp. zn.
SR 07367/09 zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom
Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Michalovce uznesením zo dňa 05. novembra 2013, č. k.
11Er/605/2009-24 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. R. náhradu trov exekúcie
nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi oprávneným a povinným bola
dňa 24. októbra 2008 uzavretá Zmluva o úvere č. 9032443, ktorej súčasťou sú
Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „zmluva o úvere“), v ktorých je upravená
rozhodcovská doložka. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský
súd založil svoju právomoc na rozhodovanie sporu na základe rozhodcovskej doložky.
Zmluvu o úvere súd považoval za spotrebiteľskú. Súd poukázal na skutočnosť, že
rozhodcovská doložka, na základe ktorej založil rozhodca svoju právomoc, nebola
individuálne dohodnutá so spotrebiteľom a tento nemal možnosť obsah rozhodcovskej
doložky, ani zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť. Bol nútený tieto obchodné podmienky
prijať ako celok alebo odmietnuť. Praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej
doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neplatná v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc
rozhodcovského súdu na konanie a takto vydaný rozhodcovský rozsudok na základe
neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže byť exekučným titulom, pretože ide o nulitný
právny akt.
Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol, na odvolanie oprávneného uznesenie súdu
prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie potvrdil a účastníkom
a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd s poukazom na § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu
prvého stupňa. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uviedol, že
samotnú zmluvu o úvere nemožno posudzovať len podľa predpisov Slovenského právneho
poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvárania predmetnej zmluvy
o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Odvolací súd dospel
k záveru, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským,
a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj smernicu
Rady č. 93/13/EHS. Odvolací súd sa ďalej stotožnil s posúdením uvedenej rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej
rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi – povinnému je fakticky odopretá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, v prípade ak oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva nebola osobitne vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Rozhodcovská
doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom
konaní znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak
dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu o úvere ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ ako prvý. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných
strán, rozhodcovská doložka bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká
bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda
rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom
na vykonanie exekúcie.
K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
poukázal na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a uviedol, že v tomto konaní nie je daný
zákonný dôvod na prerušenie exekučného konania, preto návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol. Teda odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s výkladom úniového práva na Súdny dvor EÚ.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2
O. s. p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal
v odvolacom konaní úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania
nevznikli.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. b/ O. s. p., že ten kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, ustanovením § 237 písm. d/
O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237
písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby dovolací
súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Namietal, že vo veci
vystupoval na strane povinného vedľajší účastník, ktorým je O., keďže v exekučnom konaní
je vedľajšie účastníctvo vylúčené (Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-470/12).
Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd
poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh
na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené
všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti
pred súdom konať vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali
s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch, že svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnili, že vo veci nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť a že exekučný
súd neumožnil oprávnenému viesť kontradiktórne súdne konanie. Uviedol rozsiahlu
argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.
Oprávnený navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré formuloval do troch bodov.
Oprávnený podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolanie, ktorým žiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Povinný a súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 sp. zn. 3OboE/1/2013,
ako aj z 18. júna 2013 sp. zn. 3OboE/25/2013) s tým, že: a) odvolaním možno napadnúť len
rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom
konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je
rozhodnutím odvolacieho súdu), c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10
ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,
že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal
včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jeho návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014 sp. zn.
3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti
a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska teda išlo zo strany súdov nižších stupňov
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku). Vzhľadom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa. V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie, ale nevykazuje znaky žiadneho z nich.
Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 11. apríla 2013 sp. zn. 6Cdo/323/2012, z 11. apríla 2013 sp. zn.
4Cdo/283/2012, z 12. marca 2014 sp. zn. 3Oboer/58/2013, z 12. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/148/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 09. júna 2014 sp. zn.
3Oboer/174/2013, z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn.
3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn.
3Oboer/229/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú
plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než
tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul,
návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť
sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého postupu
a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku (pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 prijaté na neverejnom zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).
Tieto právne závery (viď bod 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak
ako správne poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku bolo 01. januárom 2013 zrušené. Dovolateľ namietal, že pokiaľ súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, mal
postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné.
V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. Pri zastavení exekúcie podľa
uvedeného zákonného ustanovenia, Exekučný poriadok nevyžaduje, a ani v čase účinnosti
ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku nevyžadoval obligatórne nariadenie
pojednávania, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď pojednávanie nenariadil.
Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p.,
ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/, c/ a d/ O. s. p.), pre ktoré
predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že
nariadenie pojednávania bolo v danom prípade na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolateľ namietal aj skutočnosť, že v konaní vystupoval účastník, ktorý nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O. s. p.) a to konkrétne vedľajší účastník,
ktorým je O., keďže v exekučnom konaní je vedľajšie účastníctvo vylúčené.
Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať
procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda
o procesnú subjektivitu. Táto spôsobilosť je upravená v ustanovení § 19 O. s. p. tak, že ju má
ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Spôsobilosť mať práva a povinnosť majú aj právnické osoby (§18 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Keďže Z. je právnickou osobou v zmysle § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka má
všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva, teda všeobecnú
hmotnoprávnu subjektivitu. Ako vedľajší účastník na strane povinného, teda v konaní
nevystupoval účastník, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
Posudzovanie otázky prípustnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní
v predmetnom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko o prípustnosti vedľajšieho účastníctva
je súd oprávnený rozhodovať v zmysle ustanovenia § 93 ods. 3 O. s. p. len na návrh, ktorý
však po vstupe vedľajšieho účastníka do konania žiadnym z účastníkov nebol podaný.
Vzhľadom na uvedené konanie súdov nebolo zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. b/
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne
úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech
v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnému nepriznal náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. septembra 2015
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.