Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8c3/396091.f17e0d.pdf
PDF · 177.52 KB
No categories available
4Cdo/364/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 364/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P., so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu majetkovej
a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 7 C 118/2012,
o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 20. marca 2014 sp. zn. 10 Co
293/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom z 8. apríla 2013 č.k. 7 C 118/2012-54 zamietol
ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala uloţenia povinnosti ţalovanej zaplatiť jej náhradu
škody vo výške 175 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 331,92 eur a ţalovanej náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), vecne tým, ţe vykonaným dokazovaním mal preukázané,
ţe 22. novembra 2010 bol exekučnému súdu - Okresnému súdu Ruţomberok - doručený
návrh oprávnenej (v prejednávanej veci ţalobkyne) na zmenu súdneho exekútora v zmysle
§ 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pričom vzhľadom
na to, ţe predmetné exekučné konanie sa začalo 3. mája 2005, bolo potrebné aplikovať
ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005.
Predmetná právna úprava neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, k tomuto došlo aţ s účinnosťou od 1. septembra 2005. Súd prvého stupňa poukázal
na ustanovenie § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého konania začaté pred
1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2
neustanovuje inak, pričom ten taxatívne vymedzuje ustanovenia, ktoré sa pouţijú
aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005. Zároveň poukázal na to, ţe ustanovenie § 44
ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. decembra 2006 sa nevzťahuje na konania,
ktoré sa začali pred 1. decembrom 2006, čo vyplýva z ustanovenia § 240
ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Na základe toho súd prvého stupňa dospel k záveru,
ţe exekučný súd pri rozhodovaní o ţiadosti oprávnenej o zmenu súdneho exekútora
v exekučnom konaní konal priebeţne bez zbytočných prieťahov, a nemal za preukázaný
nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Z uvedeného dôvodu súd preto návrh ţalobkyne ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 20. marca 2014 sp. zn.
10 Co 293/2013 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil a ţiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Uviedol, ţe nepochybne z dôvodu predkladania enormného mnoţstva typových
podaní ţalobkyňou, hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi
a skutkovými zisteniami, na ktorých je zaloţené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní
nie je ţiadna zmienka o zásadnom závere prvostupňového súdu podmieňujúcom
konštatovanie neexistencie nesprávneho úradného postupu súdu. Nepovaţoval za dôvodné
zaoberať sa odvolacou námietkou o potrebe vydania rozhodnutia o návrhu na vydanie
poverenia (kladného či negatívneho) v lehote 15 dní, nakoľko táto okolnosť nebola okresným
súdom vôbec posudzovaná a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa vylúčenia sudcu uviedol, ţe v konaní
námietka zaujatosti nebola vznesená a s poukazom na aplikačnú prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uviedol, ţe tvrdený nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca
vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda dôvod pre jeho vylúčenie.
K námietke odvolateľky týkajúcej sa kontradiktórnosti konania uviedol, ţe ţalobkyňa bola
riadne a včas predvolaná na pojednávanie a len svojim postupom – bezdôvodnou neúčasťou –
zmarila svoju moţnosť navrhovať dokazovanie alebo jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému
dokazovaniu vyjadriť, či oboznámiť sa s vyjadrením ţalovanej. Zdôraznil, ţe písomné
vyjadrenie ţalovanej vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 2. apríla 2013,
t.j. aţ po vykonaní predvolania na pojednávanie a zároveň v odstupe iba troch pracovných dní
pred nariadeným termínom pojednávania. Nemoţno preto za porušenie poţiadavky
bezodkladnosti doručenia vyjadrenia (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.) povaţovať taký
postup súdu, ktorý vzhľadom na krátky časový interval a reálny čas trvania doručovania
(poštovej prepravy) vyjadrenia ponechal oboznámenie ţalobkyne s vyjadrením ţalovanej
na samotné súdne pojednávanie, pričom však dôvodom meritórneho neúspechu ţalobkyne
nebola argumentácia predloţená v písomnom vyjadrení ţalovanej, ani ţalobkyňou
zdôraznená námietka premlčania. Odvolací súd zdôraznil, ţe termín pojednávania
(8. apríla 2013) prvostupňový súd určil 1. marca 2013, ţalobkyni bolo predvolanie doručené
15. marca 2013 a aţ v deň pojednávania (o 6.53 hod.) bol konajúcemu súdu doručený návrh
ţalobkyne „na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako
nie dôleţitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá aj záverom o neopodstatnenosti tvrdení
ţalobkyne o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119
O.s.p.) umoţňuje súdu zváţiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a konať
i v neprítomnosti účastníkov konania. Zdôraznil tieţ, ţe ţalobkyňa naviac dotknutú
poţiadavku vzniesla len cca 2 a pol hodiny pred začiatkom pojednávania a o odročenie
pojednávania poţiadala aţ v okamihu, kedy nebolo moţné efektívne oznámiť účastníkom
stanovisko súdu k predmetnému návrhu. Bez akéhokoľvek opodstatnenia povaţoval odvolací
súd tvrdenia odvolateľky, ţe okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp.
ţe z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
zaloţené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo akýchkoľvek
pochybností zjavné, ţe dokazovanie bolo vykonané oboznámením podstatného obsahu
exekučného spisu sp. zn. 3 Er 147/2005, ktorý dôkaz výslovne poţadovala samotná
ţalobkyňa. Za zmätočné povaţoval tvrdenie odvolateľky, ţe v danej veci bolo neprípustné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretoţe je nepochybné, ţe pojednávanie nariadené
i vykonané bolo. Nakoľko odvolacie dôvody ţalobkyne boli neopodstatnené a neboli zistené
ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej
povinnosti, potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania
rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 a §151 ods. 1 O.s.p.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala
zrušiť rozhodnutia oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
z dôvodu, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.) a účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237písm. f/ O.s.p.). K námietke
týkajúcej sa § 237 písm. g/ O.s.p. uviedla, ţe podrobne uviedla v ţalobe, ţe existujú
objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť
postúpená inému okresnému súdu. Nepodala síce námietku zaujatosti, avšak len oboznámila
súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú a preto mal byť uskutočnený
postup podľa § 15 O.s.p. Postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prekvapivé, pretoţe popiera
doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a je zaloţené
na tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti a tieţ tým, ţe súdy
oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch
ku ktorým sa nemohla ţalobkyňa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj
prospech. Tieto dovolacie dôvody ţalobkyňa odôvodnila len citáciami z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ s tým, ţe súd „poskytol neľudskosti plášť práva“, bez uvedenia konkrétnejších
dôvodov. Namietaný nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odôvodnila opäť citátmi
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Na záver uviedla, ţe konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keďţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náleţité odôvodnenie zaujatého
právneho názoru, prečo rozhodol o merite odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru
obsiahnutého v rozhodovacej praxi súdov, ako aj prečo nerešpektoval presun dôkazného
bremena na ţalovaného. Uviedla, ţe vzhľadom k nutnosti uskutočniť hlbšiu analýzu veci,
ako aj vzhľadom k nutnosti oboznámiť sa so súdnym spisom odvolacieho súdu pre získanie
rozhodujúcich informácií, ktoré nevyplývajú zo súdneho rozhodnutia rozšíri označené dôvody
detailnou argumentáciou v samostatnom podaní. Ţiadala priznať náhradu trov dovolacieho
konania. Svoje dovolanie ďalším podaním nedoplnila.
Ţalovaná vyjadrenie k dovolaniu nepodala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého
stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238
ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd
v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli
súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru,
ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242
ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej
vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
Dovolateľka namietala vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., ţe postupom súdu
jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie taký
závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie
ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaný na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali (§ 123 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158
ods. 2 O.s.p.)]. Zo spisu nevyplýva, ţe by prvostupňový súd alebo odvolací súd
v prejednávanej veci v prípade ţalobkyne nerešpektoval niektoré z týchto práv.
Ţalobkyňa uţ v odvolacom konaní namietala, ţe jej postupom prvostupňového súdu
bola odňatá moţnosť konať pred súdom prvého stupňa a tie isté dôvody opakuje i vo svojom
dovolaní. Odvolací súd sa so vznesenou námietkou vyporiadal v odôvodnení svojho
rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach dovolací súd poukazuje. Odvolací súd vo vzťahu
k namietanému porušeniu kontradiktórnosti konania uţ uviedol, ţe ţalobkyňa sa sama
bezdôvodne zbavila moţnosti byť prítomná na pojednávaní, na ktoré bola riadne a včas
predvolaná a tým sa zbavila aj moţnosti byť prítomná pri dokazovaní vykonanom súdom
prvého stupňa na pojednávaní, kedy by mala moţnosť sa k nemu vyjadriť, príp. navrhnúť
jeho doplnenie, pričom odvolací súd skonštatoval, ţe súd prvého stupňa na pojednávaní
vykonal dokazovanie v súlade s dôkazom navrhovaným samotnou ţalobkyňou
a to oboznámením podstatného obsahu exekučného spisu Okresného súdu Ruţomberok
sp. zn. 3 Er 147/2005, z ktorého konania ţalobkyňa odvodzuje svoj nárok uplatnený v tomto
konaní.
Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 7 Cdo 102/2011,
2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod
„prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu
prvého stupňa) za rozhodujúcu povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral,
resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým
je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch neţ
rozhodnutie súdu prvého stupňa (por. tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009
sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého
stupňa „nečakane“ zaloţené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých
zaloţil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej
situácii nemal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého
aţ v odvolacom konaní (por. uznesenie najvyššie zo 14. júla 211 sp. zn. 5 Cdo 46/2011).
V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého
stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane – súdy oboch stupňov zaloţili svoje
rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Ţalobkyňa musela vzhľadom
na priebeh a výsledky prvostupňového konania očakávať (predvídať), ţe odvolací súd bude
v odvolacom konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil
a preskúmal. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho
súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je námietka ţalobkyne v tomto
smere nedôvodná.
Dovolací súd dospel tieţ k záveru, ţe nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157
ods. 2 v spojení s ustanovením § 211 ods. 2 O.s.p.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle,
ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací
súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe
sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy,
ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, ţe v exekučnej
veci, z ktorej ţalobkyňa odvodzuje svoj nárok pri rozhodovaní o jej ţiadosti o zmenu súdneho
exekútora, exekučný súd konal priebeţne bez zbytočných prieťahov a preto v prejednávanej
veci nebol preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, čo bolo dôvodom,
pre ktorý ţalobu ţalobkyne zamietol. Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219
ods. 1 O.s.p. stotoţnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa a zároveň sa vyporiadal
s ďalšími námietkami ţalobkyne uvádzanými v dôvodoch odvolania, pričom skonštatoval,
ţe odvolacie hmotnoprávne dôvody uvádzané ţalobkyňou v odvolaní nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je zaloţené rozhodnutie súdu
prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv ţalobkyne.
K dovolacej námietke ţalobkyne, prečo odvolací súd rozhodol o merite odvolania
odlišne od ustáleného právneho názoru obsiahnutého v rozhodovacej praxi súdov,
ako aj prečo nerešpektoval presun dôkazného bremena na ţalovanú, dovolací súd nezaujal
stanovisko, pretoţe mu nie je známy takýto tvrdený iný právny názor.
Ţalobkyňa namieta, ţe vo veci na súde prvého stupňa rozhodoval vylúčený sudca
Aj k tejto námietke ţalobkyne uvádzanej uţ v odvolacom konaní zaujal svoj právny
názor odvolací súd a rovnako sa vyjadril k tejto problematike uţ aj najvyšší súd vo svojich
rozhodnutiach (por. napr. uznesenie z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013,
z 30. septembra 2013 sp. zn. 4 Cdo 32/2013, z 20. marca 2014 sp. zn. 4 Cdo 51/2014),
v ktorých dospel k záveru, ţe tak, ako dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.)
nie je sama skutočnosť, ţe má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd,
na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (por. uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2010
sp. zn. 3 Nc 14/2010), nie je týmto dôvodom ani to, ţe sudca vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. Na tomto závere zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.
Povaţuje však za potrebné zdôrazniť, ţe v prejednávanej veci ţalobkyňa na výslovnú výzvu
súdu prvého stupňa uviedla, ţe nevznáša námietku zaujatosti v prejednávanej veci. Napriek
tomu zo spisu jednoznačne vyplýva (ktorú skutočnosť zdôraznil aj súd prvého stupňa
vo svojom rozhodnutí), ţe pôvodne zákonná sudkyňa JUDr. J. 21. decembra 2012 oznámila
v zmysle § 15 ods. 1 skutočnosti, pre ktoré by mala byť vylúčená z prejednávania
a rozhodovania tejto veci z dôvodu, ţe v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 3 Er 147/2005,
postup ktorej má byť predmetom preskúmania v danej veci, bola zákonnou sudkyňou.
Opatrením predsedu súdu bola následne vec náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudcovi JUDr. V., u ktorého neboli zistené dôvody,
ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Preto ani námietka ţalobkyne, ţe
súd nepostupoval podľa § 15 O.s.p., nie je dôvodná. Dovolací súd tak uzatvára, ţe
neopodstatnená je aj námietka ţalobkyne o vade konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalobkyne ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.) Najvyšší súd nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho
konania lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová