Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9ab/434459.f13ee6.pdf
PDF · 124.32 KB
No categories available
16XECdo/2/2016
Najvyšší súd 16XECdo/2/2016
Slovenskej republiky 16XCoE/2/2016
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: Adriana Kroková, nar. 30. novembra 1980, bytom
Čičava 196, 093 01 Čičava, o vymoženie 264,89 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 7Er/25/2007, o odvolaní a dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 26. februára 2014 sp. zn.
8CoE/17/2014 a o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania, takto
rozhodol:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
IV. Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania
n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Vranov nad Topľou poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku z 26. septembra 2006 sp. zn. SR 4398/06
Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská, a. s. (ďalej len
„označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 30. januára 2013 č. k. 7Er/25/2007-31
exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
o zastavení exekúcie samostatným rozhodnutím. V odôvodnení uznesenia poukázal
na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v spojení s ust. § 45 ods. 1, 2
zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučným titulom by mal byť rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s.,
zo dňa 26. septembra 2006 sp. zn. SR 4398/06. Prvostupňový súd dospel k záveru, že
dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je tomu v predmetnej zmluve (rozhodcovská
doložka sa nachádza v prechodných a záverečných ustanoveniach obchodných podmienok
pre úver, podpisom zmluvy povinný súčasne vyslovil súhlas so všeobecnými podmienkami
bez toho, aby ich mohol meniť, či dopĺňať, rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná
individuálne, v prípade sporu núti rozhodcovská doložka spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, čím spôsobuje zjavný nepomer v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa), ktorú súd posúdil ako
spotrebiteľskú, je v rozpore s vnútroštátnymi predpismi upravujúcimi režim spotrebiteľských
zmlúv. Dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje neprijateľnú
podmienku. Exekučný titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy, bol teda
vydaný v rozpore so zákonom, nie je preto spôsobilým exekučným titulom, v danej veci teda
boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku,
v spojení s ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove uznesením z 26. februára 2014
sp. zn. 8CoE/17/2014 napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení konania ako vecne správne
potvrdil. Návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že rozhodcovskú doložku posúdil okresný súd správne ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
neplatná. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore
medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovský
rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom.
Okresný súd správne dospel k záveru, že exekúciu vykonávanú na základe nevykonateľného
exekučného titulu je potrebné zastaviť. Návrh na prerušenie odvolacieho konania zamietol
s odôvodnením, že v danom prípade nevznikla potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou
výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ.
3 16XECdo/2/2016
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu, proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ust. § 237 písm. a/, b/, d/, e/ a f/ O. s. p., t. j., že rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že ten kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O. s. p.).
Podľa jeho názoru, exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vedľajší účastník podľa
názoru dovolateľa nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Vo veci je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania
o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky
pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať
vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným
o jeho právnych a skutkových návrhoch, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili, že
vo veci nevytýčili pojednávanie hoci tak boli povinné urobiť a že exekučný súd neumožnil
oprávnenému viesť kontradiktórne súdne konanie. Uviedol rozsiahlu argumentáciu
k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným.
Oprávnený podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolanie, ktorým žiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 sp. zn. 3OboE/1/2013,
ako aj z 18. júna 2013 sp. zn. 3OboE/25/2013) s tým, že: a) odvolaním možno napadnúť len
rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom
konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je
rozhodnutím odvolacieho súdu), c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10
ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým,
že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jeho
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už
najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,
v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad
uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014
sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014
sp. zn. 3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013, na ktoré
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje
aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie.
Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa
5 16XECdo/2/2016
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny
dôvod pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska teda išlo zo strany súdov nižších
stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho
zákonníka a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich.
Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013,
z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/163/2013
a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ust. § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne
rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne, aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než
tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul,
návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť
sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého postupu
a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
7 16XECdo/2/2016
celku, (pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 prijaté na neverejnom zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).
Tieto právne závery (viď bod 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak
ako správne poznamenal oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. V danom prípade však súd prvého
stupňa rozhodol o zastavení exekúcie podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení
s ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Pri zastavení exekúcie podľa uvedeného
zákonného ustanovenia, Exekučný poriadok nevyžaduje, a ani v čase účinnosti ust. § 57
ods. 5 Exekučného poriadku nevyžadoval obligatórne nariadenie pojednávania, preto súd
prvého stupňa nepochybil, keď pojednávanie nenariadil. Odvolací súd v danom prípade
postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávneného rozhodol
bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dôvodov v zmysle písm. b/ až d/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu
odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe
odvolacieho súdu.
Dovolateľ namietal aj skutočnosť, že v konaní vystupoval účastník, ktorý nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O. s. p.) a to konkrétne vedľajší účastník,
ktorým malo byť občianske združenie na ochranu práv spotrebiteľov, keďže v exekučnom
konaní je vedľajšie účastníctvo vylúčené. Uvedená námietka oprávneného je neopodstatnená
nakoľko v predmetnom konaní vedľajší účastník nevystupoval.
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
8 16XECdo/2/2016
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo
zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom
konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 21. júna 2016
Mgr. Ľubomíra Kúdelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Katarína Helleschová