Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tost/46/2016

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Šiškovej a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Martina Bargela v trestnej veci

odsúdeného F. M. pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a

ods. 1, ods. 2 písm. a/ účinného do 31. augusta 2003

na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v Bratislave, o sťažnosti odsúdeného

proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 18. októbra 2016, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa sťaţnosť odsúdeného F. M.

sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Ţiline uznesením z 18. októbra 2016, sp. zn. , podľa § 399

ods. 2 návrh odsúdeného F. M. na povolenie obnovy konania vo veci

vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. , zamietol.

Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení a odôvodnení podal odsúdený

sťaţnosť (č. l. 172). Včas podanú sťaţnosť odôvodnil prostredníctvom obhajcu

JUDr. Ing. Martina Chlapíka osobitným podaním z 18. novembra 2016 (č. l. 187 – 190).

V dôvodoch svojej sťaţnosti uviedol, ţe krajský súd pri rozhodovaní o povolení obnovy

konania rešpektoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozhodnutí,

sp. zn. , s ktorým sa odsúdený nestotoţňuje a poukazuje na rozhodnutie

najvyššieho súdu uvedené pod sp. zn. , ku ktorému sa prikláňa.

Odsúdený v sťaţnosti ďalej cituje

(správne má byť ako aj v ďalšom ) účinného od 1. septembra 2003,

účinného do 31. augusta 2003,

2

účinného od 1. septembra 2003, 2005 Z. z. účinného

od 1. januára 2006.

Odsúdený M. poukázal v sťaţnosti na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Tpj 36/2014, podľa ktorého rovnaké právne

účinky, aké v zmysle o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky a v konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 28. novembra 2012, sp. zn. , vo vzťahu k

je potrebné pri pouţití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu

k ustanoveniu časť vety za bodkočiarkou v znení účinnom

od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.

Ustanovenie nadobudlo účinnosť

od 1. septembra 2003, pričom je zrejmé, ţe v tomto ustanovení sa rieši aj ukladanie trestu

obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia

bola asperačná zásada premietnutá pri ukladaní trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi

v ustanovení , kde sú rovnako uvedené slová : „súd uloţí

páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“. Podľa

názoru odsúdeného je to aj jeho prípad. V obidvoch prípadoch sú pouţité identické slová,

ktoré sú v rozpore s . To znamená, ţe uţ sama existencia nálezu ústavného súdu

ohľadom neústavnosti časti asperačnej zásady je dôvodom na povolenie obnovy konania.

Odsúdený M. nesúhlasí so záverom krajského súdu, ţe nález ústavného súdu

sa nedotkol ustanovenia účinného do 1. januára 2006,

t.j. ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Podľa názoru odsúdeného,

pokiaľ by sa predmetný nález nemal vzťahovať aj na ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného

zákona účinného do 1. januára 2006, ako aj na ustanovenie

účinného do 1. januára 2006, mohla by vzniknúť a nastať paradoxná situácia,

kedy by bol ukladaný trest obzvlášť nebezpečnému recidivistovi, ktorý sa dopustí konania

v jednočinnom súbehu, pričom by mu bol ukladaný trest v súlade s ustanovením § 42 ods. 1

účinného do 1. januára 2006 (na ktorý sa podľa krajského súdu nemá

vzťahovať nález ústavného súdu) avšak v prípade, ak by sa dopustil trestnej činnosti

vo viacčinnom súbehu, teda trestnej činnosti závaţnejšej, súd by musel aplikovať ustanovenie

3

účinného do 1. januára 2006 a teda neplatilo by ustanovenie

účinného do 1. januára 2006. Z takého výkladu, aký pripustil

krajský súd by teda obzvlášť nebezpečný recidivista, ktorý sa dopustil závaţnejšieho

konania – viacčinného súbehu bol v priaznivejšej trestnej sadzbe (§ 35 ods. 2) ako obzvlášť

nebezpečný recidivista, ktorý ak by sa dopustil jednočinného súbehu, t.j. menej závaţnejšieho

konania, bol by v nepriaznivejšej trestnej sadzbe (§ 42 ods. 1). Ústavný súd vyslovil záver,

ţe nie samotné zvyšovanie trestnej sadzby je protiústavné, ale protiústavný je „príkaz“

zákonodarcu pre súdy, ukladať tresty v hornej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby. Z tohto

dôvodu odsúdený namietal, ţe boli porušené jeho ústavné práva.

V ďalšom odsúdený poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. , ktorým najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline

sp. zn. , v časti výrokov o trestoch a spôsobe ich výkonu, ktoré boli uloţené

spoluodsúdeným v niţšej výmere.

Vzhľadom na uvedené dôvody, odsúdený navrhol, aby nadriadený súd zmenil

napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Ţiline, sp. zn. , z 18. októbra 2016

a rozhodol tak, ţe návrhu na povolenie obnovy konania vyhovie.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Ţiline sa k sťaţnosti odsúdeného v určenej lehote

nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa

preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťaţnosť,

ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúcim a dospel pritom k záveru, ţe sťaţnosť

odsúdeného M. nie je dôvodná.

Úvodom je potrebné uviesť, ţe krajský súd o návrhu odsúdeného F. M.

uţ rozhodoval, a to uznesením z 22. septembra 2015, sp. zn. , ktorým

podľa tento návrh zamietol.

Na podklade podanej sťaţnosti odsúdeného F. M. Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 19. apríla 2016, sp. zn. , zrušil napadnuté uznesenie a krajskému

súdu uloţil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Pritom vyslovil právny názor, v ktorom

4

sa odvolával na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 36/2014,

podľa ktorého rovnaké právne účinky, aké v zmysle

vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu z 28. novembra 2012, sp. zn. ,

vo vzťahu k ; je pri pouţití extenzívnej interpretácie dotknutého

ustanovenia potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety

za bodkočiarkou v znení účinnom od 1. septembra 2003

do 31. decembra 2005. Senát 4T ďalej prezentoval názor, ţe pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej

republiky vyslovil záver, ţe nález ústavného súdu sa má vzťahovať aj na § 35 ods. 2

účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005, keďţe v tomto

ustanovení je riešené ukladanie trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu uvedené

slová „súd uloţí páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody“, je potom potrebné takúto extenzívnu interpretáciu vyvodiť aj v prípade ustanovenia

účinného do 31. augusta 2003 (správne malo byť

do 31. decembra 2005), pretoţe v predmetnom ustanovení je rovnako riešené ukladanie trestu

obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu pouţité identické slová, ktoré sú podľa nálezu

ústavného súdu v rozpore s . Podľa záveru senátu 4T

by bolo v rozpore s poţiadavkou primeranosti trestu, aby recidíva (rovnako ako viacčinný

súbeh) automaticky viedla k uloţeniu trestu v hornej polovici sprísnenej trestnej sadzby.

Krajský súd preto uznesením z 15. júna 2016 rozhodol tak, ţe povolil obnovu konania

v prospech odsúdeného F. M. a súčasne zrušil výrok o treste v rozsudku Krajského súdu

v Ţiline z 30. januára 2007, sp. zn. , ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento

výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili

podklad.

Na základe sťaţnosti podanej prokurátorom bolo predmetné uznesenie preskúmané

Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 27. júla 2016, sp. zn.

, zrušil uznesenie krajského súdu a uloţil mu, aby vo veci znovu konal

a rozhodol. Vyslovil pritom právny názor, ţe nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 28. novembra 2012, sp. zn. , sa týkal výhradne pouţitia časti asperačnej

zásady v rámci ukladania trestu pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých

aspoň jeden je zločinom a prísne rozlišoval medzi ukladaním trestu pri viacčinnom súbehu

a pri recidíve. Uviedol tieţ, ţe rešpektujúc jednotlivé účely trestu (represia, resocializácia

a výchovné pôsobenie), ako i poţiadavku primeranosti, je namieste prisvedčiť právnemu

5

názoru, ţe v prípade, ak je páchateľ súdom trestaný za trestný čin A a trestný čin B, ktoré

boli spáchané v súbehu, mal by byť potrestaný miernejšie ako v prípade, ak by bol súdom

najprv potrestaný za trestný čin A a následne by po právoplatnosti tohto rozhodnutia spáchal

trestný čin B, za ktorý by bol súdom (uţ ako recidivista) tieţ potrestaný. Ústavný súd pritom

dospel k záveru, ţe je v rozpore s poţiadavkou primeranosti trestu, aby samotný viacčinný

súbeh automaticky viedol k uloţeniu trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby,

a to obzvlášť, ak by takýto trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý by súd mohol uloţiť

za rovnaké (resp. obdobné) trestné činy spáchané v rámci recidívy. Pre záver, ţe ústavný súd

vo svojej rozhodovacej činnosti prísne rozlišuje otázku primeranosti trestu pri súbehu

trestných činov a pri recidíve svedčí aj ďalší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 2. novembra 2011, sp. zn. , ktorým okrem iného návrhu Okresného súdu

Pezinok v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu Trestný

zákon v znení neskorších predpisov s a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyhovel.

Záverom najvyšší súd uloţil krajskému súdu, aby v prípade pochybností

a protiústavnosti časti ustanovenia účinného

do 31. decembra 2005, podal podľa s poukazom

na na ústavný súd návrh na začatie

konania o súlade časti vyššie uvedeného ustanovenia s ,

konkrétne článkami , ktoré boli citované v náleze ústavného súdu týkajúceho

sa pouţitia časti asperačnej zásady v rámci ukladania trestu pri viacčinnom súbehu.

V opačnom prípade mal krajský súd opätovne vo veci rozhodnúť bez zreteľa na predtým

vyslovený právny názor.

Podľa názoru najvyššieho súdu Krajský súd v Ţiline postupoval v súlade so zákonom,

keď návrh odsúdeného F. M. na povolenie obnovy konania zamietol. Z ustanovenia § 394

ods. 1 vyplýva, ţe obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré

by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi uţ skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uloţený trest

bol v zrejmom nepomere k závaţnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uloţený druh

trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

6

Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, ţe rozsudkom Krajského súdu v Ţiline

z 30. januára 2007, sp. zn. , bol obţalovaný F. M. uznaný za vinného z trestného

činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného

zákona účinného do 31. augusta 2003 ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41

ods. 1 , na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto

rozsudku. Za to bol odsúdený podľa ; s použitím

na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, na výkon

ktorého bol podľa zaradený do III. nápravnovýchovnej

skupiny. Dňa 25. apríla 2007 bolo doručené krajskému súdu vzdanie sa práva odvolať

sa proti rozsudku obţalovaného F. M.. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

28. apríla 2007. Pri ukladaní trestu krajský súd zohľadnil skutočnosť, ţe odsúdený sa dopustil

skutku napriek tomu, ţe uţ bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závaţný úmyselný trestný

čin (odsúdenie Okresným súdom Čadca z 24. februára 2000, sp. zn. , za trestný čin

znásilnenia podľa ). Odsúdený M. bol posudzovaný

ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa účinného

do 1. januára 2006. Krajský súd ukladal trest podľa trestnej sadzby podľa § 171a ods. 2

účinného do 1. januára 2006 s pouţitím

účinného v čase spáchania trestného činu. V súlade s týmto ustanovením súd upravil hornú

hranicu trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej zákonom pre obzvlášť nebezpečného

recidivistu o jednu tretinu a uloţil mu trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody. Krajský súd dospel k záveru, ţe protiprávneho konania

sa odsúdený dopustil opakovane, pričom táto okolnosť pre svoju závaţnosť vzhľadom

na dĺţku času, ktorá uplynula od posledného odsúdenia, podstatne zvýšila stupeň

nebezpečnosti činu pre spoločnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia

krajského súdu na str. 9 – 11 uznesenia. Ustanovenie účinného

do 1. januára 2006 nie je obdobou ustanovenia účinného

od 1. januára 2006. Sú rozdielne východiská pre ukladanie trestov páchateľom ako obzvlášť

nebezpečným recidivistom podľa účinného do 1. januára 2006

a pri ukladaní trestov v zmysle asperačnej zásady. Asperačná zásada v

účinnom do 1. januára 2006 bola upravená v účinného

do 1. januára 2006 a do právneho poriadku bola zavedená od 1. septembra 2003. Aplikáciou

ustanovenia účinného do 1. januára 2006 sa pri ukladaní trestu

7

zohľadňuje skutočnosť, ţe prichádza k recidíve, teda k opakovanému spáchaniu trestnej

činnosti aj po tom, čo bol páchateľ za predchádzajúcu trestnú činnosť uţ právoplatne

odsúdený. Pri aplikácii asperačnej zásady ide o postih páchateľov, ktorí spáchali viac

trestných činov, z ktorých aspoň jeden z nich bol zločinom. V danom prípade

bol odsúdenému F. M. uloţený trest s pouţitím vo výmere

10 rokov ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi za trestný čin uvedený v § 62 Trestného

zákona ( ). Avšak tu treba uviesť, ţe trestná sadzba

pri trestnom čine nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 2 Trestného

zákona účinného do 31. augusta 2003 bola od 5 do 10 rokov. Pri pouţití tohto ustanovenia

sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť

nebezpečnému recidivistovi súd uloţí trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody. Podľa horná hranica trestnej sadzby nesmie

ani po zvýšení podľa ods. 1 prevyšovať pätnásť rokov. Teda pri skúmaní nepomeru uloţeného

trestu k závaţnosti činu a pomerom páchateľa, ktorý sa v minulosti viackrát dostal do rozporu

so zákonom je zrejmé, ţe uloţený trest vo výmere 10 rokov bol v súlade so zásadami

ukladania trestov uvedenými v .

Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je novou

skutočnosťou podľa súdu skôr neznámou, avšak tieto musia

mať v zmysle vyššie citovaných ustanovení aj náleţitosť, ţe by mohli

samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi uţ skôr známymi – navodiť situáciu,

kedy by pôvodne uloţený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom

páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Treba zdôrazniť, ţe u odsúdeného F. M. sa jedná o obzvlášť závaţného recidivistu,

ktorý spáchal úmyselný trestný čin, hoci uţ bol pre taký alebo iný obzvlášť závaţný úmyselný

trestný čin potrestaný (Okresný súd Čadca, sp. zn. ). Skutok spáchal odsúdený

opakovane. Táto okolnosť pre svoju závaţnosť vzhľadom na dĺţku času, ktorá uplynula

od posledného odsúdenia, podstatne zvýšila stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť.

Trestné činy uvedené v patria k úmyselným trestným činom, na ktoré

zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej

osem rokov.

8

Trest je právnym následkom trestných činov, a teda musí byť úmerný k spáchanému

trestnému činu (zásada proporcionality trestu – lex talionis). Je jedným z prostriedkov

na dosiahnutie účelu . Tým je určená jeho funkcia v tom, ako má pôsobiť

zákon jednak na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému

sa prejavuje prvok represie (zabránenie v páchaní trestnej činnosti) a prvok individuálnej

prevencie (výchova k riadnemu ţivotu), ako aj voči ďalším občanom – potenciálnym

páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Trest musí obsahovať

aj morálne odsúdenie páchateľa.

Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu pri úprave otázok,

akými sú stanovenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania, je zákonodarca

limitovaný len a dohovorom stanoveným zákazom krutého, neľudského

či poniţujúceho trestu a všeobecnými ústavnými princípmi, akými sú princíp materiálneho

právneho štátu, právna istota, zákaz svojvôle, princíp primeranosti, zákaz diskriminácie a pod.

(). Zákonodarca v týchto medziach disponuje širokou mierou úvahy, čo sa týka

určenia druhu trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania. Je tak na úvahe

zákonodarcu stanoviť mieru uplatnenia tej ktorej formy ochrany, t.j. rozhodnúť, aký stupeň

dôraznosti poloţí na tieto jednotlivé formy – represiu, individuálnu a generálnu prevenciu.

Je nepochybné, ţe u odsúdeného F. M. ide o recidívu po predchádzajúcom odsúdení,

čo signalizuje, ţe výchovné pôsobenie predchádzajúcich trestov sa minulo účinkom. Ide teda

o okolnosti plne odôvodňujúce zvýšenú mieru ochrany trestnoprávnymi nástrojmi. Odsúdený

preukázal ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti, čo odôvodňuje prísnejšiu

represiu pre dosiahnutie účelu trestu. Nenarušuje vo všeobecnosti predstavy o primeranosti

trestania, pretoţe potreba preventívnej ochrany spoločnosti sa javí za týchto okolností

ako nevyhnutná.

Čo sa týka absencie spravodlivosti prejavenej v nerovnosti páchateľov v zmysle

namietanom sťaţovateľom, nemá svoje opodstatnenie. Je nutné poznamenať, ţe iba odsúdený

F. M. bol odsúdený ako obzvlášť nebezpečný recidivista.

Na základe uvedeného aj najvyšší súd dospel k záveru, ţe trest uloţený rozsudkom

Krajského súdu v Ţiline, sp. zn. , vzhľadom na závaţný charakter trestnej činnosti,

pre ktorú trest vykonáva, bol vymeraný v zákonom stanovenej trestnej sadzbe. Neexistujú

9

skutočnosti, ktoré by naznačovali, ţe pôvodne uloţený trest bol v zrejmom nepomere

k závaţnosti činu alebo pomerom páchateľa, alebo uloţený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu, preto sťaţnosť odsúdeného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného

poriadku ako nedôvodnú zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 11. januára 2017

JUDr. Alena Š i š k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová