Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
807/400444.de571c.pdf
PDF · 170.54 KB
No categories available
3Tost/46/2016
N a j v y š š í s ú d 3Tost/46/2016
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Šiškovej a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Martina Bargela v trestnej veci
odsúdeného F. M. pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a
ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. augusta 2003
na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v Bratislave, o sťažnosti odsúdeného
proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 18. októbra 2016, sp. zn. 3Ntok/1/2015, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku sťaţnosť odsúdeného F. M.
sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Ţiline uznesením z 18. októbra 2016, sp. zn. 3Ntok/1/2015, podľa § 399
ods. 2 Trestného poriadku návrh odsúdeného F. M. na povolenie obnovy konania vo veci
vedenej na Krajskom súde v Ţiline pod sp. zn. 7T/9/2003, zamietol.
Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení a odôvodnení podal odsúdený
sťaţnosť (č. l. 172). Včas podanú sťaţnosť odôvodnil prostredníctvom obhajcu
JUDr. Ing. Martina Chlapíka osobitným podaním z 18. novembra 2016 (č. l. 187 – 190).
V dôvodoch svojej sťaţnosti uviedol, ţe krajský súd pri rozhodovaní o povolení obnovy
konania rešpektoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozhodnutí,
sp. zn. 5Tost/27/2016, s ktorým sa odsúdený nestotoţňuje a poukazuje na rozhodnutie
najvyššieho súdu uvedené pod sp. zn. 4Tost/32/2015, ku ktorému sa prikláňa.
Odsúdený v sťaţnosti ďalej cituje § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 40/1961 Zb.
(správne má byť ako aj v ďalšom zákon č. 140/1961 Zb.) účinného od 1. septembra 2003,
§ 42 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. augusta 2003, § 42 ods. 3 Trestného zákona
účinného od 1. septembra 2003, § 42 ods. 3 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. účinného
od 1. januára 2006.
Odsúdený M. poukázal v sťaţnosti na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Tpj 36/2014, podľa ktorého rovnaké právne
účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky a v konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona
je potrebné pri pouţití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu
k ustanoveniu § 35 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom
od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.
Ustanovenie § 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. nadobudlo účinnosť
od 1. septembra 2003, pričom je zrejmé, ţe v tomto ustanovení sa rieši aj ukladanie trestu
obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia
bola asperačná zásada premietnutá pri ukladaní trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi
v ustanovení § 42 ods. 1 Trestného zákona, kde sú rovnako uvedené slová : „súd uloţí
páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“. Podľa
názoru odsúdeného je to aj jeho prípad. V obidvoch prípadoch sú pouţité identické slová,
ktoré sú v rozpore s ústavou. To znamená, ţe uţ sama existencia nálezu ústavného súdu
ohľadom neústavnosti časti asperačnej zásady je dôvodom na povolenie obnovy konania.
Odsúdený M. nesúhlasí so záverom krajského súdu, ţe nález ústavného súdu
sa nedotkol ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006,
t.j. ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Podľa názoru odsúdeného,
pokiaľ by sa predmetný nález nemal vzťahovať aj na ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného
zákona účinného do 1. januára 2006, ako aj na ustanovenie § 42 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 1. januára 2006, mohla by vzniknúť a nastať paradoxná situácia,
kedy by bol ukladaný trest obzvlášť nebezpečnému recidivistovi, ktorý sa dopustí konania
v jednočinnom súbehu, pričom by mu bol ukladaný trest v súlade s ustanovením § 42 ods. 1
Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (na ktorý sa podľa krajského súdu nemá
vzťahovať nález ústavného súdu) avšak v prípade, ak by sa dopustil trestnej činnosti
vo viacčinnom súbehu, teda trestnej činnosti závaţnejšej, súd by musel aplikovať ustanovenie
§ 42 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a teda neplatilo by ustanovenie
§ 42 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. Z takého výkladu, aký pripustil
krajský súd by teda obzvlášť nebezpečný recidivista, ktorý sa dopustil závaţnejšieho
konania – viacčinného súbehu bol v priaznivejšej trestnej sadzbe (§ 35 ods. 2) ako obzvlášť
nebezpečný recidivista, ktorý ak by sa dopustil jednočinného súbehu, t.j. menej závaţnejšieho
konania, bol by v nepriaznivejšej trestnej sadzbe (§ 42 ods. 1). Ústavný súd vyslovil záver,
ţe nie samotné zvyšovanie trestnej sadzby je protiústavné, ale protiústavný je „príkaz“
zákonodarcu pre súdy, ukladať tresty v hornej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby. Z tohto
dôvodu odsúdený namietal, ţe boli porušené jeho ústavné práva.
V ďalšom odsúdený poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 3To/15/2007, ktorým najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline
sp. zn. 7T/9/2003, v časti výrokov o trestoch a spôsobe ich výkonu, ktoré boli uloţené
spoluodsúdeným v niţšej výmere.
Vzhľadom na uvedené dôvody, odsúdený navrhol, aby nadriadený súd zmenil
napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Ţiline, sp. zn. 3Ntok/1/2015, z 18. októbra 2016
a rozhodol tak, ţe návrhu na povolenie obnovy konania vyhovie.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Ţiline sa k sťaţnosti odsúdeného v určenej lehote
nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťaţnosť,
ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúcim a dospel pritom k záveru, ţe sťaţnosť
odsúdeného M. nie je dôvodná.
Úvodom je potrebné uviesť, ţe krajský súd o návrhu odsúdeného F. M.
uţ rozhodoval, a to uznesením z 22. septembra 2015, sp. zn. 3Ntok/1/2015, ktorým
podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku tento návrh zamietol.
Na podklade podanej sťaţnosti odsúdeného F. M. Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 19. apríla 2016, sp. zn. 4Tost/32/2016, zrušil napadnuté uznesenie a krajskému
súdu uloţil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Pritom vyslovil právny názor, v ktorom
sa odvolával na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 36/2014,
podľa ktorého rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb.
vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011,
vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona; je pri pouţití extenzívnej interpretácie dotknutého
ustanovenia potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety
za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003
do 31. decembra 2005. Senát 4T ďalej prezentoval názor, ţe pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej
republiky vyslovil záver, ţe nález ústavného súdu sa má vzťahovať aj na § 35 ods. 2
Trestného zákona účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005, keďţe v tomto
ustanovení je riešené ukladanie trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu uvedené
slová „súd uloţí páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody“, je potom potrebné takúto extenzívnu interpretáciu vyvodiť aj v prípade ustanovenia
§ 42 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. augusta 2003 (správne malo byť
do 31. decembra 2005), pretoţe v predmetnom ustanovení je rovnako riešené ukladanie trestu
obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu pouţité identické slová, ktoré sú podľa nálezu
ústavného súdu v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa záveru senátu 4T
by bolo v rozpore s poţiadavkou primeranosti trestu, aby recidíva (rovnako ako viacčinný
súbeh) automaticky viedla k uloţeniu trestu v hornej polovici sprísnenej trestnej sadzby.
Krajský súd preto uznesením z 15. júna 2016 rozhodol tak, ţe povolil obnovu konania
v prospech odsúdeného F. M. a súčasne zrušil výrok o treste v rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 30. januára 2007, sp. zn. 7T/9/2003, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento
výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili
podklad.
Na základe sťaţnosti podanej prokurátorom bolo predmetné uznesenie preskúmané
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 27. júla 2016, sp. zn.
5Tost/27/2016, zrušil uznesenie krajského súdu a uloţil mu, aby vo veci znovu konal
a rozhodol. Vyslovil pritom právny názor, ţe nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, sa týkal výhradne pouţitia časti asperačnej
zásady v rámci ukladania trestu pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých
aspoň jeden je zločinom a prísne rozlišoval medzi ukladaním trestu pri viacčinnom súbehu
a pri recidíve. Uviedol tieţ, ţe rešpektujúc jednotlivé účely trestu (represia, resocializácia
a výchovné pôsobenie), ako i poţiadavku primeranosti, je namieste prisvedčiť právnemu
názoru, ţe v prípade, ak je páchateľ súdom trestaný za trestný čin A a trestný čin B, ktoré
boli spáchané v súbehu, mal by byť potrestaný miernejšie ako v prípade, ak by bol súdom
najprv potrestaný za trestný čin A a následne by po právoplatnosti tohto rozhodnutia spáchal
trestný čin B, za ktorý by bol súdom (uţ ako recidivista) tieţ potrestaný. Ústavný súd pritom
dospel k záveru, ţe je v rozpore s poţiadavkou primeranosti trestu, aby samotný viacčinný
súbeh automaticky viedol k uloţeniu trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby,
a to obzvlášť, ak by takýto trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý by súd mohol uloţiť
za rovnaké (resp. obdobné) trestné činy spáchané v rámci recidívy. Pre záver, ţe ústavný súd
vo svojej rozhodovacej činnosti prísne rozlišuje otázku primeranosti trestu pri súbehu
trestných činov a pri recidíve svedčí aj ďalší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 2. novembra 2011, sp. zn. PL. ÚS 6/09, ktorým okrem iného návrhu Okresného súdu
Pezinok v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu § 47 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov s čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyhovel.
Záverom najvyšší súd uloţil krajskému súdu, aby v prípade pochybností
a protiústavnosti časti ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005, podal podľa § 18 ods. 1 písm. d/ zákona o ústavnom súde s poukazom
na čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky na ústavný súd návrh na začatie
konania o súlade časti vyššie uvedeného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky,
konkrétne článkami ústavy, ktoré boli citované v náleze ústavného súdu týkajúceho
sa pouţitia časti asperačnej zásady v rámci ukladania trestu pri viacčinnom súbehu.
V opačnom prípade mal krajský súd opätovne vo veci rozhodnúť bez zreteľa na predtým
vyslovený právny názor.
Podľa názoru najvyššieho súdu Krajský súd v Ţiline postupoval v súlade so zákonom,
keď návrh odsúdeného F. M. na povolenie obnovy konania zamietol. Z ustanovenia § 394
ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, ţe obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré
by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi uţ skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uloţený trest
bol v zrejmom nepomere k závaţnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uloţený druh
trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, ţe rozsudkom Krajského súdu v Ţiline
z 30. januára 2007, sp. zn. 7T/9/2003, bol obţalovaný F. M. uznaný za vinného z trestného
činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného
zákona účinného do 31. augusta 2003 ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41
ods. 1 Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto
rozsudku. Za to bol odsúdený podľa § 171a ods. 2 Trestného zákona; s použitím § 42 ods. 1
Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, na výkon
ktorého bol podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Trestného zákona zaradený do III. nápravnovýchovnej
skupiny. Dňa 25. apríla 2007 bolo doručené krajskému súdu vzdanie sa práva odvolať
sa proti rozsudku obţalovaného F. M.. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
28. apríla 2007. Pri ukladaní trestu krajský súd zohľadnil skutočnosť, ţe odsúdený sa dopustil
skutku napriek tomu, ţe uţ bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závaţný úmyselný trestný
čin (odsúdenie Okresným súdom Čadca z 24. februára 2000, sp. zn. 1T/13/2000, za trestný čin
znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Trestného zákona). Odsúdený M. bol posudzovaný
ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006. Krajský súd ukladal trest podľa trestnej sadzby podľa § 171a ods. 2
Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 s pouţitím § 42 ods. 1 Trestného zákona
účinného v čase spáchania trestného činu. V súlade s týmto ustanovením súd upravil hornú
hranicu trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej zákonom pre obzvlášť nebezpečného
recidivistu o jednu tretinu a uloţil mu trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody. Krajský súd dospel k záveru, ţe protiprávneho konania
sa odsúdený dopustil opakovane, pričom táto okolnosť pre svoju závaţnosť vzhľadom
na dĺţku času, ktorá uplynula od posledného odsúdenia, podstatne zvýšila stupeň
nebezpečnosti činu pre spoločnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia
krajského súdu na str. 9 – 11 uznesenia. Ustanovenie § 41 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 nie je obdobou ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona účinného
od 1. januára 2006. Sú rozdielne východiská pre ukladanie trestov páchateľom ako obzvlášť
nebezpečným recidivistom podľa Trestného zákona účinného do 1. januára 2006
a pri ukladaní trestov v zmysle asperačnej zásady. Asperačná zásada v Trestnom zákone
účinnom do 1. januára 2006 bola upravená v § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 a do právneho poriadku bola zavedená od 1. septembra 2003. Aplikáciou
ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sa pri ukladaní trestu
zohľadňuje skutočnosť, ţe prichádza k recidíve, teda k opakovanému spáchaniu trestnej
činnosti aj po tom, čo bol páchateľ za predchádzajúcu trestnú činnosť uţ právoplatne
odsúdený. Pri aplikácii asperačnej zásady ide o postih páchateľov, ktorí spáchali viac
trestných činov, z ktorých aspoň jeden z nich bol zločinom. V danom prípade
bol odsúdenému F. M. uloţený trest s pouţitím § 42 ods. 1 Trestného zákona vo výmere
10 rokov ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi za trestný čin uvedený v § 62 Trestného
zákona (§ 171a ods. 2 Trestného zákona). Avšak tu treba uviesť, ţe trestná sadzba
pri trestnom čine nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 2 Trestného
zákona účinného do 31. augusta 2003 bola od 5 do 10 rokov. Pri pouţití tohto ustanovenia
sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť
nebezpečnému recidivistovi súd uloţí trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona horná hranica trestnej sadzby nesmie
ani po zvýšení podľa ods. 1 prevyšovať pätnásť rokov. Teda pri skúmaní nepomeru uloţeného
trestu k závaţnosti činu a pomerom páchateľa, ktorý sa v minulosti viackrát dostal do rozporu
so zákonom je zrejmé, ţe uloţený trest vo výmere 10 rokov bol v súlade so zásadami
ukladania trestov uvedenými v § 34 Trestného zákona.
Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 106/2011 je novou
skutočnosťou podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku súdu skôr neznámou, avšak tieto musia
mať v zmysle vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku aj náleţitosť, ţe by mohli
samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi uţ skôr známymi – navodiť situáciu,
kedy by pôvodne uloţený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom
páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Treba zdôrazniť, ţe u odsúdeného F. M. sa jedná o obzvlášť závaţného recidivistu,
ktorý spáchal úmyselný trestný čin, hoci uţ bol pre taký alebo iný obzvlášť závaţný úmyselný
trestný čin potrestaný (Okresný súd Čadca, sp. zn. 1T/13/2000). Skutok spáchal odsúdený
opakovane. Táto okolnosť pre svoju závaţnosť vzhľadom na dĺţku času, ktorá uplynula
od posledného odsúdenia, podstatne zvýšila stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť.
Trestné činy uvedené v § 62 Trestného zákona patria k úmyselným trestným činom, na ktoré
zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej
osem rokov.
Trest je právnym následkom trestných činov, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionality trestu – lex talionis). Je jedným z prostriedkov
na dosiahnutie účelu trestného zákona. Tým je určená jeho funkcia v tom, ako má pôsobiť
zákon jednak na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému
sa prejavuje prvok represie (zabránenie v páchaní trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchova k riadnemu ţivotu), ako aj voči ďalším občanom – potenciálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Trest musí obsahovať
aj morálne odsúdenie páchateľa.
Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu pri úprave otázok,
akými sú stanovenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania, je zákonodarca
limitovaný len ústavou a dohovorom stanoveným zákazom krutého, neľudského
či poniţujúceho trestu a všeobecnými ústavnými princípmi, akými sú princíp materiálneho
právneho štátu, právna istota, zákaz svojvôle, princíp primeranosti, zákaz diskriminácie a pod.
(Pl. ÚS 53/99). Zákonodarca v týchto medziach disponuje širokou mierou úvahy, čo sa týka
určenia druhu trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania. Je tak na úvahe
zákonodarcu stanoviť mieru uplatnenia tej ktorej formy ochrany, t.j. rozhodnúť, aký stupeň
dôraznosti poloţí na tieto jednotlivé formy – represiu, individuálnu a generálnu prevenciu.
Je nepochybné, ţe u odsúdeného F. M. ide o recidívu po predchádzajúcom odsúdení,
čo signalizuje, ţe výchovné pôsobenie predchádzajúcich trestov sa minulo účinkom. Ide teda
o okolnosti plne odôvodňujúce zvýšenú mieru ochrany trestnoprávnymi nástrojmi. Odsúdený
preukázal ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti, čo odôvodňuje prísnejšiu
represiu pre dosiahnutie účelu trestu. Nenarušuje vo všeobecnosti predstavy o primeranosti
trestania, pretoţe potreba preventívnej ochrany spoločnosti sa javí za týchto okolností
ako nevyhnutná.
Čo sa týka absencie spravodlivosti prejavenej v nerovnosti páchateľov v zmysle
namietanom sťaţovateľom, nemá svoje opodstatnenie. Je nutné poznamenať, ţe iba odsúdený
F. M. bol odsúdený ako obzvlášť nebezpečný recidivista.
Na základe uvedeného aj najvyšší súd dospel k záveru, ţe trest uloţený rozsudkom
Krajského súdu v Ţiline, sp. zn. 7T/9/2003, vzhľadom na závaţný charakter trestnej činnosti,
pre ktorú trest vykonáva, bol vymeraný v zákonom stanovenej trestnej sadzbe. Neexistujú
skutočnosti, ktoré by naznačovali, ţe pôvodne uloţený trest bol v zrejmom nepomere
k závaţnosti činu alebo pomerom páchateľa, alebo uloţený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, preto sťaţnosť odsúdeného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku ako nedôvodnú zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 11. januára 2017
JUDr. Alena Š i š k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová