Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/131/2016

Identifikačné číslo spisu: 4111225628 Dátum vydania rozhodnutia: 25.01.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:4111225628.1

UZNESENIE

Najvyšší s ú d Slovenskej republiky v s pore žalobc u V. R., bytom H., právne zastúpeného JUDr. Marekom Ďuranom, advokátom so sídlom v Nitre, Boženy Němcovej 4, proti žalovanému C. V., t. č. bytom S., zastúpenému opatrovníčkou K. T., bytom P., právne zastúpenej JUDr. Dianou Bereseckou, advokátkou so sídlom v Nitre, Farská 33, o zaplatenie 40 000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 22. januára 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 22. januára 2014 sp. zn.25 Co 210/2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Krajský s ú d v Nitre rozsudkom z 2 2 . januára 2014 sp. zn. 2 5 C o 210/2013 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Nitre (ďalej len „súd prvej inštancie“) č. k. -296 zo 14. februára 2013, ktorým zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 40 000 € s príslušenstvom titulom poskytnutej pôžičky; žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2 837,92 €. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že v čase podpisu dohody o pôžičke dňa 26. januára 2011 žalovaný trpel duševnou poruchou, pre ktorú bol nespôsobilý na právny úkon. Jednoznačne to potvrdili znalecké posudky znalcov - psychiatrov, V. X. a V.. V konečnom dôsledku bol žalovaný rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -61 z 23. novembra 2011 pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Pre postihnutie duševnou poruchou, ktoré je jedným z dvoch základných skupín prípadov pozbavenia spôsobilosti na právne úkony - je fyzická osoba vôbec neschopná robiť právne úkony. Neschopnosť robiť právny úkon ( ) znamená všeobecnú neexistenciu svojprávnosti v oblasti vôľovej, rozumovej a mravnej. Právnym následkom takého úkonu je jeho neplatnosť ( ). Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa (ďalej len „“) potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , keď z dôvodu postupu podľa , o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

2. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním z dôvodu, že mu v konaní bola

odňatá možnosť konať pred súdom ( ). V nadväznosti na uvedené v bližších podrobnostiach uviedol, že k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony žalovaného došlo až rozhodnutím zo dňa 23. novembra 2011. Napriek uvedenému však súdy oboch inštancií dospeli k záveru, ž e u ž v č ase podpisu dohody o pôžičke dňa 26. januára 2011 žalovaný trpel duševnou poruchou, z ktorého dôvodu považoval tento právny úkon za neplatný. Pritom v konaní nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že v čase podpisu sporného právneho úkonu žalovaný trpel duševnou poruchou. Súdy oboch inštancií svoje tvrdenia založili iba na existencii znaleckých posudkov pochádzajúcich z obdobia oveľa neskoršieho než došlo k vykonaniu sporného právneho úkonu.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť ( ). Uviedol, že postupom súdov oboch inštancií ako aj ich rozhodnutiami sa žalobcovi v žiadnom prípade neodňala možnosť konať pred súdom.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací ( , ďalej len „CSP“) po zistení, že dovolanie podal včas dovolateľ zastúpený v súlade s , v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.

5. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia , podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle , a

6. Podľa bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal ( ). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod žiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle , je zrejmé, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

7. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v Žalobca procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdil a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

8. S prihliadnutím na obsah dovolania najvyšší súd osobitne skúmal, či postupom (rozhodnutím) odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom ( ).

9. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu priznáva . O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

10. Súdna prax najvyššieho súdu vykladala extenzívne. Zastávala totiž

názor, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (por. napr. R 23/1994, R 50/1997, R 5/2005, R 6/2008, R 37/2011). Vada konania vymedzená v bola vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ). Ak by najvyšší súd vykladal uvedené ustanovenie reštriktívne, t. j. tak, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len procesným postupom súdu, nie však aj samotným rozhodnutím, rezignoval by tým na svoju základnú úlohu, ktorou je primárna ochrana ústavnosti všeobecnými súdmi. Táto ochrana by sa tak v rozpore s princípom subsidiarity jej poskytovania Ústavným súdom Slovenskej republiky presúvala na tento súd, so všetkými z toho vyplývajúcimi negatívnymi dôsledkami.

11. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

12. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“).

13. Na vady konania, ktoré sú uvedené v , je dovolací súd povinný prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď ).

14. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že k odvolaniu žalobcu (č. l. 308 spisu) sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie 12. júna 2013 (č. l. 313 spisu), žalobca ale nemal možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto vyjadrenie žalovaného nedoručil. Opomenutím doručenia vyjadrenia žalovaného došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia

15. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (, ).

16. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že právo účastníkov konania na doručenie procesných podaní ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie odvolania alebo vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis , , ).

17. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu ( ). V novom

rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania týkajúceho sa dovolania proti tomuto (zrušenému) uzneseniu krajského súdu (453 ods. 3 ).

18. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.