Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/87/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jána Burika, v právnej veci žalobcov: v rade 1/ Ing. F. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XX, XE/X, F., Česká republika, prechodne bytom F. O. XX/XXX, N. - F. I., v rade 2/ P. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXXX/XX, N., obaja právne zastúpení: Mgr. Jánom Páchnikom, advokátom Advokátskej kancelárie Karman, Páchnik, so sídlom Mariánske námestie 29/6, Žilina, proti žalovanému: S. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. O. XXX/XX, N., právne zastúpený: Mgr. Patríciou Urbanovou, IČO: 53 356 799, advokátkou, so sídlom Národná 5, Žilina, o zaplatenie 3.157,50 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -171 zo dňa 08. septembra 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v rade 1/ sumu 957,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v rade 2/ sumu 957,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku V. o trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalobcovia 1/, 2/ m a j ú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v rade 1/ sumu 957,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu v rade 1/ zamietol (výrok II.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v rade 2/ sumu 957,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu v rade 2/ zamietol (výrok IV.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcom v rade 1/ a 2/ priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 21,24 % (výrok V.).

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia v rade 1/ a 2/ sa v konaní domáhajú nároku titulom náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu v zmysle . Podľa súdu prvej inštancie v tomto ustanovení vymedzuje pojem „podiel“, ktorý je základným znakom podielového spoluvlastníctva. Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Podiel nevyjadruje určitú časť spoločnej veci, ku ktorej by bol spoluvlastník oprávnený vykonávať svoje vlastnícke právo. Vyjadruje právne postavenie spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a určuje, akým spôsobom (presnejšie v akej miere) sa spoluvlastníci počas trvania tohto spoločného vlastníctva podieľajú na správe spoločnej veci, na nákladoch na ňu vynaložených, na úžitkoch z nej a pod.

Spoluvlastníkovi prislúchajú práva a povinnosti k spoločnej veci podľa pomeru jeho podielu k podielom ostatných spoluvlastníkov. Vec, ktorá je predmetom spoluvlastníctva, sa počas trvania spoluvlastníctva medzi spoluvlastníkov reálne (fakticky) nerozdeľuje, ale nerozdelená zostáva spoločnou pre všetkých spoluvlastníkov. Za trvania spoluvlastníctva spoluvlastnícky podiel určuje najmä to, akou mierou sa spoluvlastníci podieľajú na užívaní spoločnej veci, prípadne na jej úžitkoch a prírastkoch, ako majú prispievať na náklady vynaložené na vec, ako aj na náklady spojené s jej užívaním a udržiavaním. Napr. spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti neznamená, že by sa vlastnícke právo spoluvlastníka vzťahovalo len na určitú konkrétnu časť tejto nehnuteľnosti. Na tom nič nemení ani prípadná dohoda spoluvlastníkov o spôsobe a rozsahu užívania spoločnej veci jednotlivými spoluvlastníkmi, v ktorej sa spoluvlastníci dohodli, kto bude tú-ktorú časť nehnuteľnosti užívať. Takáto dohoda platí len medzi spoluvlastníkmi a nemá vplyv na rozdelenie ideálnych podielov podľa zákona. Spoluvlastnícky podiel nie je len mierou účasti na vlastníckom vzťahu k spoločnej veci, ale tiež určuje rozsah práv a povinností jednotlivých spoluvlastníkov počas trvania spoluvlastníckeho vzťahu i pri jeho zániku. Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci i pokiaľ ide o užívanie veci. Preto tam, kde spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie veci v spoluvlastníctve vôbec alebo aspoň v rozsahu určenom jeho podielom na spoločnej veci, vzniká mu nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady. Ide tak o nárok spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, je daný priamo zákonom - vyplýva z a z ustanovenia t. j. z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci podľa miery zodpovedajúcej jeho podielu. Spoluvlastníkovi tak preto prislúcha nielen právo spoluvlastnícky podiel scudziť, ale aj právo nakladať so spoluvlastníckym podielom pre prípad smrti, t. j. zahrnúť ho do závetu (R 54/1973), tiež právo spoluvlastnícky podiel založiť záložnou zmluvou (Rc 12/2002), d) právo spoluvlastnícky podiel zaťažiť vecným bremenom (doktrína a časť judikatúry túto možnosť pripúšťa len vo vzťahu k vecným bremenám charakteru in personam), právo spoluvlastnícky podiel opustiť (pozri výklad pri ). Veľkosť spoluvlastníckeho podielu môže byť vyjadrená rôznym spôsobom. Môže byť vyjadrená zlomkom (napr. 1/2) alebo percentom (napr. 50 %) z celku. Napr. v prípade nehnuteľnosti sa veľkosť spoluvlastníckeho podielu vyjadruje zlomkom. Veľkosť spoluvlastníckeho podielu má určujúci význam pre určenie miery, akou sa spoluvlastník podieľa na úžitkoch a prírastkoch veci, na nákladoch na spoločnú vec a na rozdelení veci v prípade zrušenia podielového spoluvlastníctva. Podľa súdu prvej inštancie to znamená, že o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú predovšetkým spoluvlastníci, a to väčšinou, počítanou podľa veľkosti podielov ( ). Veľkosť spoluvlastníckeho podielu je závislá od toho, akým spôsobom spoluvlastníctvo v konkrétnom prípade vzniklo. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že užívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu je jedným zo základných oprávnení spoluvlastníka, čo možno vyvodiť z a . Žiadne rozhodnutie k nemu nie je zásadne potrebné, ale naopak rozhodnutím môže byť (za náhradu) obmedzené. Ak spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie veci v spoluvlastníctve v rozsahu určenom jeho podielom, má nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady (Ro NS ČR z 5. 9. 2000, sp. zn. ). Ak spoluvlastník neužíva alebo nemôže užívať spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu bez toho, že by medzi ním a druhým spoluvlastníkom bola uzavretá nájomná či iná zmluva, spočíva obohatenie druhého spoluvlastníka v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu bez platenia úhrady za užívanie tohto podielu. Vzhľadom na to, že spoluvlastník, ktorý takto užíva vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, nie je schopný vrátiť takto spotrebované plnenie v podobe výkonu práva nájmu, musí poskytnúť peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo nemôže byť vydané (Ro NS ČR z 22. 2. 2001, sp. zn. ). V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. je nevyhnutným predpokladom pre nárok spoluvlastníka za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. „Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to

užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník, prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.” Súd prvej inštancie konštatoval na základe vyššie uvedených skutočností a tvrdení žalobcov o výlučnom užívaní pozemku žalovaným, že sa prednostne zaoberal tým, či žalovaný skutočne užíva spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný svoju procesnú obranu postavil na tvrdení, že vykonáva svoje vlastnícke právo v rámci svojho spoluvlastníckeho podielu, nie nad jeho rozsah a zároveň, že žalobcovia v rade 1/ a 2/ v konaní nepreukázali, že vynaložili dostatočnú snahu o mimosúdne riešenie sporu, výzvy žalovanému nedoručili. Taktiež žalobcovia nepreukázali, že žalovaný bráni žalobcom v užívaní spoločnej nehnuteľnosti, pričom zdôraznil, že práve žalobcovia nevykonávajú údržbu na spoločnej nehnuteľnosti, ktorá je výlučne na žalovanom. Žalobcovia toto tvrdenie žalovaného namietali a tvrdili, že neupierajú žalovanému uplatnenie jeho spoluvlastníckeho práva, no zotrvali na tom, že žalovaný nehnuteľnosť užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a zároveň bráni žalobcom v prístupe na nehnuteľnosť. Práve z uvedeného dôvodu žalobcovia nemajú možnosť podieľať sa ani na údržbe nehnuteľnosti. Podľa súdu prvej inštancie zo zhodných vyjadrení strán sporu k popisu nehnuteľnosti na predložených fotografiách vyplynulo, že sporná nehnuteľnosť sa nachádza pred výlučnou nehnuteľnosťou žalovaného a v susedstve nehnuteľnosti žalobcov. Časť spoločného pozemku slúži ako prístupová cesta, časť pozemku si oplotil žalovaný z dôvodu, že ju považuje za svoju, nakoľko tak bola užívaná už jeho predchodcami. Uviedol tiež, že z výpisu z katastrálnej mapy vyplynulo, že parcela č. 347/2 je vo vlastníctve žalobcov, parcela č. 347/5 je vo vlastníctve žalovaného a medzi týmito parcelami na ceste je sporný pozemok č. 347/4 (v podielovom spoluvlastníctve strán sporu), kde vyhotovil na tejto časti označenej šípkou oplotenie žalovaný. Z fotografie predloženej spolu so žalobou mal súd prvej inštancie za preukázané, že prístupová cesta sa nachádza medzi dvoma nehnuteľnosťami, vedľa nehnuteľnosti žalobcov a pred nehnuteľnosťou žalovaného. Z fotografie je zrejmé, že cesta je zaprataná hnuteľnými vecami a osobným automobilom. Žalovaný nespochybnil, že ide o jeho hnuteľné veci. Tvrdil iba, že ich užíva iba malú časť nehnuteľnosti. Podľa súdu prvej inštancie je pritom nesporné, že okrem časti nehnuteľnosti, ktorá je oplotená už jeho právnymi predchodcami, užíva aj nehnuteľnosť pred týmto oplotením. K námietke žalovaného, že žalobcovia neosvedčili nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalobcov, nakoľko toto nemožno odvodiť od fotografie predloženej spolu so žalobou, súd prvej inštancie poznamenal, že žalobca nenamietal pri oboznamovaní s touto fotografiou stav nehnuteľnosti. Nenamietal ani skutočnosť, že by jeho hnuteľné veci boli umiestnené na pozemku v rozsahu ako vyplýva z fotografie. Naopak, potvrdil, že hnuteľné veci má umiestnené na pozemku a má v úmysle ich premiestniť do hangáru. Rovnako nenamietal ani skutočnosť tvrdenú žalobcom v rade 1/ na pojednávaní dňa 08.09.2021, že k vyprataniu pozemku žalovaným nedošlo. Opakovane iba poukazoval na hluk nájomníkov žalobcov a nevykonávanie údržby žalobcami. Z uvedených skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný užíva spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Súd prvej inštancie v konaní nemal za preukázané, že by došlo v priebehu trvania spoluvlastníckeho vzťahu k akejkoľvek dohode medzi stranami sporu, ale naopak. Zhodne strany uviedli, že k dohode medzi nimi nikdy nedošlo. Žalovaný síce na jednej strane tvrdil, že nehnuteľnosť užíva iba do výšky svojho spoluvlastníckeho podielu, no na druhej strane uviedol, že ho žalobcovia nežiadali o umožnenie užívania nehnuteľnosti. Tiež tvrdil, že nikdy ho nevyzvali na vypratanie nehnuteľnosti či iné mimosúdne riešenie veci. Súd prvej inštancie v tomto bode zdôraznil, že mimosúdne snahy žalobcov považuje za preukázané výzvami adresovanými žalovanému ako aj z rozhodnutí príslušných orgánov. Samotné tvrdenie žalovaného, že mu zásielky neboli doručené, pretože chodieval pracovne do zahraničia neobstoja, nakoľko žalobcovia mu výzvy doručovali opakovane. Nemožno totiž pasivitu žalovaného vo vzťahu k riešeniu spoluvlastníckych vzťahov pripísať na vrub žalobcov. Žalovaný preukázateľne ťaží z toho, že situáciu nerieši a od počiatku užíva nehnuteľnosť sám. Nepriamo túto skutočnosť potvrdil v rámci svojej výpovede, keď uviedol, že pozemok užíva ako cestu, ktorú spevnil brizolitom. Skladuje na nej veci, ktoré v budúcnosti uskladní v hangáre. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie bolo však podstatnou okolnosťou to, že žalované obdobie predstavuje obdobie od 10.08.2015 do 22.07.2020. Na pojednávaní dňa 04.08.2021 žalovaný priznal, že na pozemku skladuje hnuteľné veci, na ktorých uskladnenie stavia hangár. Bolo teda zrejmé, že hnuteľné veci v rozhodnom čase boli na spoločnej nehnuteľnosti. Navyše, samotný žalovaný priznal, že časť parcely si oplotil, pretože sa tak užívala už v minulosti a považuje ju za svoju. Z katastrálnej mapy však jednoznačne vyplýva, že ide o časť parcely predstavujúcu minimálne 1/3-inu nehnuteľnosti, ktorú užíva výlučne žalovaný. Vo zvyšných

dvoch tretinách má umiestnené hnuteľné veci. Podľa súdu prvej inštancie žalobcovia v rade 1/ a 2/ si v konaní uplatňovali nárok na vyplatenie náhrady za pozemok, ktorý výlučne užíva žalovaný, a to za obdobie od 10.8.2015 do 22.7.2020, t. j. 4 roky a 346 dní. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného sa súd prvej inštancie prednostne zaoberal tým, že časť uplatneného nároku je premlčaná. Argumentácia žalobcov, že námietka premlčania vznesená žalovaným v podanom odpore nebola podaná procesne relevantným spôsobom, pretože je nekonkrétna neobstojí. Súd prvej inštancie mal za to, že z obsahu podania bolo zrejmé, že žalovaný vzniesol námietku premlčania časti uplatneného nároku. Súd prvej inštancie v zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo) uvedenú námietku posúdil podľa obsahu a aplikoval príslušné ustanovenia vzťahujúce sa na úpravu premlčania. Uvedené súd prvej inštancie posúdil v zmysle ustanovení , nakoľko nárok podielových spoluvlastníkov je nárokom občiansko-právnym vyplývajúcim z . Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že na tento nárok bolo nutné aplikovať všeobecnú 3-ročnú premlčaciu dobu. Nakoľko si žalobcovia uplatnili nárok za obdobie od 10.08.2015 do 22.07.2020, t. j. do podania žaloby, súd prvej inštancie mal za to, že pohľadávka žalobcov za obdobie od 10.08.2015 do 22.07.2017 je s ohľadom na plynutie premlčacej doby a námietku premlčania vznesenú žalovaným, premlčaná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že k zhodnému názoru dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „...ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia v spojení s . Toto právo je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa . Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia.“ Následne mal súd prvej inštancie za spornú výšku nájmu pozemku, ktorý má predstavovať ekvivalent za výlučné užívanie pozemku žalovaným. Žalobcovia tvrdili, že žalovaný užíval nehnuteľnosť nad svoj spoluvlastnícky podiel 1-ica. Výšku nájmu za 1-icu spoluvlastníckeho podielu užívanú žalovaným nad rámec jeho vlastníckeho práva odvodili od odborného vyjadrenia realitnej kancelárie Reality IQ, s.r.o., ktorá vypracovala CMA analýzu trhovej ceny nehnuteľností. Súd prvej inštancie mal za to, že analýza trhovej ceny nehnuteľnosti predložená žalobcami bola vo vzťahu k nároku na výšku hodnoty užívanej nehnuteľnosti relevantná. Podľa súdu prvej inštancie vychádzala totiž z analýzy konkurenčných ponúk zo 14.07.2020, ktorá dôkladne porovnávala hodnotu obdobných nehnuteľností a je teda komplexnejšia. Žalovaný takto určenú hodnotu namietal a predložil potvrdenie oblastného makléra Ing. Romana Kolovrátka. Z obsahu takéhoto stanovenia trhovej ceny prenájmu nehnuteľnosti však nevyplýva metodika jej výpočtu, iba odhad trhovej ceny v požadovanej lokalite. Súd prvej inštancie navyše zdôraznil, že žalovaný nenavrhol vykonať iný dôkaz, ktorým by bola stanovená výška prenájmu konkrétnej nehnuteľnosti, rovnako tak neučinili žalobcovia, a tak súd prvej inštancie musel vychádzať z listinných dôkazov predložených stranami sporu. Na účely stanovenia hodnoty nájmu nehnuteľnosti súd prvej inštancie považoval za relevantnú komplexnú analýzu konkurenčných ponúk predloženú žalobcami, nakoľko z jej obsahu vyplýva metodika výpočtu nájmu - výsledná ročná odhadovaná cena nájmu sa rovná predajnej cene delenej počtom rokov určený pre návratnosť investície. V zmysle uvedenej analýzy bola trhová cena prenájmu 1- ice spoluvlastníckeho podielu vo výške 638,- eur za rok. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobcovia majú nárok na 3-ročné nájomné ako hodnotu prenájmu nehnuteľnosti, tak každý z nich má nárok do výšky svojho spoluvlastníckeho podielu (638/2), t. j. 319,- eur za 1-inu spoluvlastníckeho podielu, ktorá vynásobením počtu rokov (3), predstavuje sumu 957,- eur. V tejto sume, ktorá nepodlieha premlčaniu, súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú, a to u každého zo žalobcov. S ohľadom na uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie priznal žalobcovi v rade 1/ voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 957,- eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi v rade 2/ rovnako priznal voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 957,- eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 1.578,75 eur s úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie žalobcom v rade 1/ a 2/ priznal sumu po 957,- eur. Procesný úspech žalobcu v rade 1/ bol teda vo výške 60,62 % (957,- eur/ 1.578,75 eur x 100 %). Procesný úspech žalovaného bol vo výške 621,75 eur. Vzhľadom k predmetu konania to bolo 39,38 % (621,75 eur/1.578,75 eur x 100 %). Čistý procesný úspech žalobcov v rade 1/ a 2/ s prihliadnutím na ich procesný neúspech bol vo výške 21,24 % (60,62 % - 39,38 %). S ohľadom na uvedené, súd žalovaného zaviazal, aby žalobcom v rade 1/ a 2/ nahradil trovy konania v rozsahu 21,24 %.

3. Proti uvedenému rozsudku žalovaný podal odvolanie, nakoľko s výrokom, závermi a názorom prvostupňového súdu sa nemohol stotožniť. Žalovaný zastáva názor, že v konaní pred prvostupňovým súdom bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania a zásada kontradiktórnosti, keď súd svojim

postupom poprel sporový charakter konania tým, že vychádzal len z tvrdení žalobcov v rade 1/ a 2/, bez toho, aby boli preukázané, pričom k samotnému predmetu veci sa vyjadril len žalobca v rade 1/, ktorý svoje vyjadrenia odkazoval na žalobcu v rade 2/ a ten v predmetnej veci nebol ani vypočutý a teda vyjadrenia žalobcu v rade 1/, ktoré si prvostupňový súd osvojil vychádzajú len z domnienok, nakoľko počas konania uviedol, že nebol očitým svedkom napadnutia psom, pričom tieto tvrdenia mu prerozprával žalobca v rade 2/, pričom prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku konštatoval nasledovne: ,,...Aj na základe uvedeného je nutné konštatovať, že žalovaný preukázateľne vedel, že sa žalobcovia domáhajú užívania spoločnej nehnuteľnosti, z čoho vyplynuli roztržky medzi stranami sporu“. Súd prvej inštancie vzal automaticky za preukázané všetky tvrdenia žalobcov v rade 1/ a 2/, ktoré doložili dokumentami (fotografie a výzvy), ktoré žalovaný vo svojich tvrdeniach vyvrátil, pričom samotný žalobca v rade 1/ sa k predmetným fotografiám, ktoré boli jediným obrazovým dôkazom vyjadril v zápisnici zo dňa 04.08.2021 na strane 11. nasledovne: ,,Vyhotovené pravdepodobne v roku 2015“. A teda žalovaný má za to, že prvostupňový súd neskúmal časový údaj vyhotovených fotografií, pričom im zjavne priznal dôkaznú silu aj napriek tomu, že žalobca uviedol, že sú vyhotovené v roku 2015, t. j. za premlčané obdobie. Podľa názoru žalovaného prvostupňový súd v rozpore so zákonnou procesnou úpravou, si osvojil tvrdenia žalobcov v rade 1/ a 2/, bez osvedčenia skutočností ním tvrdenými. Žalovaný počas celého konania rozporoval tvrdenia žalobcov a predovšetkým poukazoval na to, že neužíva predmetnú nehnuteľnosť nad rámec a predovšetkým im nijako nezamedzil, či neobmedzil ich spoluvlastnícke právo. Žalovaný má za to, že žalobcovia neposkytli prvostupňovému súdu taký dôkaz, ktorý by osvedčil to, že žalovaný užíva predmetnú nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Pričom žalované obdobie od roku 2015 do 2017 je premlčané. A teda prvostupňový súd sa nevysporiadal s tým, že zo strany žalobcov boli predložené obrazové snímky, t. j. fotografie z roku 2015 a teda neaktuálny stav. Podľa žalovaného i napriek tomu, že procesná zákonná úprava zakotvuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov zo strany súdu, nie je možné opomenúť hodnovernosť a pravdivosť akéhokoľvek dôkazného prostriedku. Žalovaný považuje rozsudok v časti, v ktorej by mal jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a preto ho považuje za nepreskúmateľný a neodôvodnený. S poukazom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalovaným v rozsahu danom ust. , a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia , potvrdil.

5. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením . Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

6. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

7. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovaného, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie ).

8. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

9. Námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že žalobcovia 1/, 2/ neposkytli súdu relevantný dôkaz o nadužívaní nehnuteľnosti žalovaným, keď žalobcovia 1/, 2/ predložili len neaktuálnu fotografiu z roku 2015, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že s touto námietkou žalovaného sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal v bode 22. odôvodnenia rozsudku. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že z fotografie predloženej žalobcami 1/, 2/ bolo zrejmé, že predmetná cesta je zaprataná hnuteľnými vecami a osobným automobilom, pričom žalovaný nespochybnil, že ide o jeho hnuteľné veci. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie v súvislosti s námietkou žalovaného o nadužívaní spoluvlastníckeho podielu žalobcov 1/, 2/ žalovaným, nakoľko žalovaný pri oboznamovaní s touto fotografiou nenamietal stav nehnuteľnosti, pričom nenamietal ani skutočnosť, že by jeho hnuteľné veci boli na pozemku umiestnené v rozsahu ako vyplýva z predmetnej fotografie.

10. Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

11. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. dosahuje len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

12. Krajský súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

13. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú správnosť, nebol napadnutý odvolacími námietkami, ktoré by produkovali relevantnú odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k nároku na náhradu konania.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania majú žalobcovia 1/, 2 v plnom rozsahu, keďže boli v odvolacom konaní proti žalovanému úspešní.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )