Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 4/99
PDF · 229.38 KB
No categories available
II. ÚS 4/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 27. apríla 1999
v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka
a JUDr. Ľubomíra Dobríka vo veci podnetu , bytom ,
, a , bytom
, zastúpených advokátom JUDr. Radomírom Bžánom, na začatie konania
o porušení ich práv priznaných v čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tz 5/98 zo dňa
20. mája 1998 takto
rozhodol:
1. Právo a priznané čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Tz 5/98 p o r u š e n é b o l o .
2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .
2
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli doručené
podnety a , zastúpených advokátom
JUDr. Radomírom Bžánom, Advokátska kancelária Štefánikova 29, Bratislava,
vo veci porušovania práv priznaných čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tz 5/98
z 20. mája 1998.
V podnete podnecovatelia uvádzajú, že rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 1998 sp. zn. 1 Tz 5/98 bolo na základe sťažnosti
pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zo dňa
7. apríla 1998 na neverejnom zasadnutí zrušené uznesenie prokurátora Krajskej
prokuratúry v Bratislave sp. zn. 2 Kv 20/97 zo dňa 12. augusta 1997, ktorým bolo
podľa § 172 ods. 1 písm. c) Tr. por. zastavené trestné stíhanie proti obvinenému
a .
Namietajú postup súdu podľa § 272 Tr. por., ktorý v tomto prípade bol
v rozpore so zákonom z hľadiska garantovania základných ústavných princípov, podľa
ktorých nikoho nemožno stíhať inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon
– čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré boli citovaným rozsudkom
porušené.
V zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ...
Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je v tomto prípade
prípustný opravný prostriedok, práva občana však zostali porušené, preto sa
podnecovatelia obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý zabezpečuje súdnu
ochranu práv a slobôd občana, ak mu túto ochranu z rôznych dôvodov nemôže
3
poskytnúť všeobecný súd, a tým prispieva k naplneniu princípov právneho štátu,
ktorým Slovenská republika podľa čl. 1 ústavy nepochybne je.
Podľa ustanovenia § 272 Tr. por. ak zákon nebol porušený v neprospech
obvineného (teda najmä, ak bol porušený v jeho prospech, takže dôsledkom nápravy
by bol prísnejší postih ako v napadnutom rozhodnutí), môže Najvyšší súd Slovenskej
republiky postupovať podľa § 269 ods. 2 - § 271 (t.j. zrušiť napadnuté rozhodnutie len
vtedy, keď to navrhol generálny prokurátor v sťažnosti pre porušenie zákona podanej
do 6 mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a ak rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky o tejto sťažnosti do troch mesiacov od jej podania).
Ak neboli zachované uvedené lehoty, môže Najvyšší súd Slovenskej republiky
len vysloviť, že bol porušený zákon, nemôže však napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Napadnuté uznesenie krajského prokurátora v Bratislave sp. zn. 2 Kv 20/97
z 12. augusta 1997 nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 1997, pričom sťažnosť pre
porušenie zákona v prospech obvineného sp. zn. 1 Tz 5/98, o ktorej rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky 20. mája 1998, bola podaná na Najvyšší súd Slovenskej
republiky 7. apríla 1998, t.j. približne dva mesiace po uplynutí šesťmesačnej lehoty
V sťažnosti pre porušenie zákona sp. zn. 1 Tz 5/98 sa síce uvádza, že sťažnosť
pre porušenie zákona podal generálny prokurátor 26. februára 1998, išlo však
o sťažnosť uvedenú pod sp. zn. 1 Tz 4/98, ktorá bola podaná v posledný deň lehoty
uvedenej v § 272 Tr. por., avšak bez odôvodnenia a procesného spisu (čo
podnecovatelia považujú za obchádzanie zákona a porušenie ustanovenia § 272 Tr.
por. o šesťmesačnej lehote na podanie sťažnosti pre porušenie zákona v prospech
obvineného). O sťažnosti pre porušenie zákona sp. zn. 1 Tz 4/98 Najvyšší súd
Slovenskej republiky doteraz nerozhodol.
4
V podnete chcú zároveň upozorniť na skutočnosť, že v dôsledku oneskoreného
doručovania procesného spisu sa trojmesačná lehota ustanovená v § 272 Tr. por.
skrátila o dva mesiace.
Vzhľadom na rozsiahlosť procesného spisu a závažnosť obvinenia
podnecovateľov nepovažujú títo lehotu jedného mesiaca za primeranú lehotu na
oboznámenie sa s obsahom spisu, na ktorú majú v súlade so zásadou objektívnej
pravdy plné právo.
Napriek tomu, že zákonná šesťmesačná ani trojmesačná lehota nebola v tomto
prípade zachovaná, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa § 269 ods. 2 -
§ 271 Tr. por. a zrušil napadnuté rozhodnutie.
Zástupca podnecovateľov už pred rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky podal vyjadrenie k sťažnosti pre porušenie zákona sp. zn. 1 Tz 5/98.
V tomto vyjadrení na upresnenie uviedol, že 20. mája 1998 bude Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodovať o sťažnosti pre porušenie zákona podanej 7. apríla
1998 pod sp. zn. 1 Tz 5/98, a nie v 1 Tz 4/98 podanej 26. februára 1998. Zároveň
zástupca navrhovateľov upozornil Najvyšší súd Slovenskej republiky na skutočnosť,
že šesťmesačná lehota uvedená v § 272 Tr. por. nebola dodržaná. Z toho dôvodu
navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, pokiaľ by zistil, že došlo k porušeniu
zákona v prospech obvineného, len vyslovil porušenie zákona, pretože zrušenie
uznesenia by bolo v rozpore s § 272 Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzal toto vyjadrenie do úvahy a aj napriek
skutočnostiam v ňom uvedeným rozhodol dňa 20. mája 1998 tak, že nielen vyslovil
porušenie zákona, ale i zrušil napadnuté uznesenie, čím porušil zákonom ustanovený
postup trestného stíhania. Navyše sa vôbec nevysporiadal s argumentmi uvedenými vo
vyjadrení, dokonca tieto ani v dôvodoch rozsudku neuviedol.
5
Napadnutý postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v rozpore so
spôsobom trestného stíhania ustanoveným v § 272 Tr. por., podľa ktorého
nepostupoval napriek tomu, že čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je povinný
zachovávať v konaní i Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa názoru
podnecovateľov týmto nesprávnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
bolo porušené ústavné právo vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 110/95 z 19. septembra 1995
č. 45/1995 Zbierky nálezov a uznesení uviedol, že sústavu všeobecných súdov
Slovenskej republiky tvoria nezávislé súdne orgány, ktorých úlohou je ochrana
zákonnosti. Do konania pred nimi pri ochrane zákonnosti ústavný súd nemôže
zasahovať, ak nie sú namietané a zistené okolnosti preukazujúce porušenie ústavnosti.
Porušenie zákonnosti všeobecnými súdmi nezakladá právomoc ústavného súdu
podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozhodnutie všeobecného súdu samo osebe nezakladá dôvod na prijatie
podnetu v konaní pred ústavným súdom, ak bolo vydané bez porušenia konkrétneho
základného práva alebo slobody. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 3/96 z 18. januára 1996 č. 31/1996 Zbierky nálezov a uznesení)
Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v žiadnom prípade oprávnený
uskutočňovať konanie, ktoré je zákonom zverené do právomoci všeobecných súdov
(konanie podľa Trestného poriadku). (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 36/96 z 27. júna 1996 č. 40/1996 Zbierky nálezov a uznesení)
V podnete namietajú podnecovatelia rozpor rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tz 5/98 s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
6
Ústavný súd už v rozhodnutí II. ÚS 58/98 zaujal stanovisko, že: „Ústavný súd
Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124).
Ústavnosť sa v socialistickej právnej teórii a praxi vysvetľovala ako forma prejavu
zákonnosti. V skutočnosti vzťah ústavnosti a zákonnosti je hierarchický. Zákonnosť sa
odvodzuje z princípov ústavnosti a musí byť s nimi v súlade. Preto v záujme ochrany
ústavnosti aj namietnuté porušenie zákona môže byť predmetom konania o prijatom
podnete, ak sa splnia podmienky významné pre ochranu ústavnosti.
Ústavný súd v konaniach o podnete opakovane rozhodol, že nie je treťou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto ústavný súd nepreskúmava
námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám ustanovujú
Občianskym zákonníkom, Občianskym súdnym poriadkom, Trestným zákonom,
Trestným poriadkom alebo ktorýmkoľvek ďalším právnym predpisom so silou
zákona, ak namietnuté porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva
alebo slobody zaručených ústavou alebo medzinárodným dohovorom o ľudských
právach a základných slobodách podľa čl. 11 alebo 153 ústavy.“
Podnet , zastúpeného JUDr. Radomírom Bžánom, bol dňa
12. januára 1999 prijatý na ďalšie konanie.
Podnet , zastúpeného JUDr. Radomírom Bžánom, bol
dňa 12. januára 1999 prijatý na ďalšie konanie.
Uznesením zo dňa 2. marca 1999 bol podnet vo veci
II. ÚS 4/99 a podnet vo veci II. ÚS 5/99 podľa ustanovenia
§ 112 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov v spojení s § 31a ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
zákona č. 293/1995 Z. z. spojené na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn.
7
Z obsahu predložených spisov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je
zrejmé, že konanie vo veci 1 Tz 4/98 a 1 Tz 5/98 sa koná voči obom podnecovateľom.
V zmysle § 29 ods. 5 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z.
bolo vyžiadané stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Predseda najvyššieho súdu v stanovisku zo dňa 10. februára 1999 doručenom
ústavnému súdu 25. februára 1999 oznámil, že zaujal už na základe žiadostí sudcov
ústavného súdu o vyjadrenie k prijatému podnetu občana viackrát stanovisko
k ústavnému vymedzeniu pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam
všeobecných súdov. Tieto stanoviská oznámil už viacerými listami, napr. listom
z 29. januára 1997 pod sp. zn. Sekr. 43/97 vo veci prijatého podnetu ,
ako aj listom z 9. apríla 1997 pod sp. zn. Sekr. 127/97 vo veci prijatého podnetu
. Na tomto stanovisku zotrváva.
V stanovisku predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
Sekr. 43/97 zo dňa 29. januára 1997 sa uvádza: „Tým, že Ústavný súd na neverejnom
zasadnutí rozhodol o prijatí podnetu , podľa môjho názoru postupoval
v rozpore s článkami 2 ods. 2, 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a dostal tak
podľa § 18 ods. 3 písm. b) a § 21 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona
č. 293/1995 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky do procesného postavenia
účastníka konania pred Ústavným súdom na strane odporcu.
Všeobecný súd môže byť síce účastníkom konania pred Ústavným súdom, ale
len v prípade konaní upravených osobitnými ustanoveniami prvého oddielu (§ 37
ods. 1), tretieho oddielu (§ 46 ods. 1) a piateho oddielu (§ 59 ods. 1) druhej hlavy tretej
časti zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z., lenže iba v procesnom
postavení navrhovateľa. Uvedená skutočnosť je zrejmá aj zo všeobecných ustanovení
prvej hlavy tretej časti citovaného zákona. Konkrétne ide o ustanovenie § 18 ods. 1
písm. d), podľa ktorého Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd, resp.
o ustanovenie § 21 ods. 4, v zmysle ktorého, ak je účastníkom konania súd, ktorý
8
podal návrh v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (§ 18 ods. 1 písm. d),
zastupuje senát jeho predseda.
Zákon č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. však nerieši, kto by mal
za Najvyšší súd Slovenskej republiky podať vyjadrenie k časti podnetu
, ktorá bola prijatá na konaní Ústavného súdu.
Predseda senátu, ktorý v danej veci rozhodol, takéto vyjadrenie nemôže podať,
lebo v zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, len čo súd
vyhlásil rozsudok, je ním viazaný. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že senát, ktorý
v predmetnej veci rozhodol, nie je oprávnený dodatočne vysvetľovať, či doplňovať
odôvodnenia svojich rozhodnutí, ktorými je viazaný.
Vyjadriť sa k uvedenej žiadosti nepatrí ani do pôsobnosti predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Pôsobnosť predsedu Najvyššieho súdu je jednoznačne
vymedzená v ustanovení § 19 ods. 1, 2 zákona č. 335/1991 Zb. v platnom znení
a v ustanovení § 13 ods. 1 – 3 zákona SNR č. 80/1992 Zb. v platnom znení. V tejto
súvislosti poznamenávam, že aj pre predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
jednoznačne platí ustanovenie § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Preto nie
je oprávnený podávať nejaké vyjadrenie, lebo by porušil cit. ustanovenie Občianskeho
súdneho poriadku.“
Ústavný súd túto argumentáciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky opakovane odmietol.
„Právomoc ústavného súdu ústava výslovne neustanovuje len v článkoch 125 –
129. Ústava do právomoci ústavného súdu výslovne zveruje aj rozhodovanie
o neplatnosti právnych predpisov, ktoré v Slovenskej republike zostali v platnosti
podľa čl. 152 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu implicitne ustanovuje aj čl. 130
ods. 3 ústavy, pretože v právnom štáte je vylúčené, aby oprávnená osoba mohla
namietnuť porušenie svojho práva na štátnom orgáne, ktorý nemá právomoc o jej veci
9
konať. Pre uplatňovanie právomoci ústavného súdu podstatné je aj ustanovenie čl. 124
Konanie pred ústavným súdom sa môže začať na návrh fyzickej alebo
právnickej osoby podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy alebo podľa čl. 130 ods. 3
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavný súd začne konanie, ak podá návrh každý,
o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 ústavy.
Podľa čl. 127 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti
právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov
štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva
a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“ Ústava
v tomto prípade ustanovuje subsidiárnu právomoc ústavného súdnictva voči
všeobecnému súdnictvu. Ak o základných právach a slobodách občanov porušených
právoplatným rozhodnutím orgánu výkonnej moci alebo orgánu územnej samosprávy
nerozhodol všeobecný súd, občan sa prostredníctvom ústavnej sťažnosti môže
uchádzať o ochranu svojich práv pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť je
procesným prostriedkom zabezpečenia dostupnosti základného práva zaručeného
poslednou vetou čl. 46 ods. 2 ústavy. Článkom 127 sa vytvára podiel ústavného súdu
na tej časti právomoci všeobecných súdov, ktorou orgány všeobecného súdnictva
vykonávajú správne súdnictvo. Pretože všeobecné súdy v správnom súdnictve
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, čl. 127 ústavy sa
zakladá subsidiárna právomoc ústavného súdu konať o zákonnosti tých rozhodnutí
orgánov výkonnej moci a územnej samosprávy, ktoré nepodliehajú preskúmaniu
všeobecným súdom.
Článkom 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa každej osobe zaručuje
právo žiadať, aby sa v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
10
preskúmalo, či štátny orgán alebo orgán územnej samosprávy označený v podnete
porušil ústavné právo alebo slobodu predkladateľa podnetu.
Ústava neustanovuje štátnym orgánom právomoci, ktoré by mohli uplatniť
spôsobom porušujúcim práva občanov. Keď štátny orgán svojím konaním alebo
opomenutím poruší právo alebo slobodu, ktorú ústava zaručuje občanovi, svoju
právomoc neuplatní v súlade s ústavou.
Konanie o podnete je takým typom konania pred ústavným súdom, v ktorom sa
zabezpečuje ochrana základných práv a slobôd zaručených ústavou, ak fyzická alebo
právnická osoba namietne ich porušenie. Ústavný súd v konaní o podnete
nepreskúmava rozhodnutia štátnych orgánov, ktorými orgány Slovenskej republiky
uplatnili svoju právomoc v súlade s ústavou. Ústavný súd ako jediný orgán
Slovenskej republiky, ktorému ústava zveruje ochranu ústavnosti, má právomoc
preskúmať, či iný štátny orgán vydal svoje rozhodnutie v rámci svojej právomoci, a či
sa pri tom správal v súlade s ústavou.“ (II. ÚS 48/97)
Na základe tohto právneho názoru ústavný súd rozhodol, že podnet preskúma
vo veci samej.
Zo spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tz 5/98 vyplynulo
nasledovné:
Sťažnosť pre porušenie zákona proti uzneseniu Krajskej prokuratúry
v Bratislave sp. zn. 2 Kv 20/97 zo dňa 26. augusta 1997, ktorým bolo zastavené trestné
konanie proti podnecovateľom, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky dňa
26. februára 1998, t.j. posledný deň lehoty uvedenej v ustanovení § 272 Trestného
poriadku. Najvyšší súd túto sťažnosť viedol v spise 1 Tz 4/98.
Sťažnosť pre porušenie zákona zo dňa 26. februára 1998 neobsahuje
odôvodnenie, iba konštatuje, že uznesením krajského prokurátora v Bratislave sp. zn.
11
2 Kv 20/97 bol porušený zákon s odkazom na konkrétne ustanovenia Trestného
poriadku s tým, že odôvodnenie sťažnosti bude predložené až dodatočne.
Generálny prokurátor napriek sľubu uvedenému v tejto sťažnosti odôvodnenie
nedoplnil.
V spise sp. zn. 1 Tz 4/98 sa nachádza list zo dňa 23. marca 1998 podpísaný
predsedom senátu JUDr. Jozefom Buchtom, ktorým uvedenú sťažnosť vracia
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky ako predčasne predloženú bez
odôvodnenia a bez príslušného spisu.
V referáte je vyslovený pokyn pre kanceláriu: „vyznač v registri vybavené
inak“. List je písaný rukou, v spise sa nenachádza jeho kópia, a tak nie je možné zistiť,
či a kedy bol list adresátovi doručený. V spise je založená doručenka pre súdneho
doručovateľa, na ktorej je ako adresát označený Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, ako expedované prílohy sú označené prípis a sťažnosť pre porušenie
zákona. Doručenka je opatrená pečiatkou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zo dňa 24. marca 1998. V spise sp. zn. 1 Tz 4/98 sa iné doklady nenachádzajú.
Dňa 26. marca 1998 prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
predložila Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky spis Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 T 3/98 s tým, že písomné odôvodnenie sťažnosti bude doručené v priebehu
týždňa.
Prípis je označený pečiatkou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
26. marca 1998 a bol Najvyšším súdom Slovenskej republiky prijatý pod novou sp. zn.
1 Tz 5/98. V prípise je uvedené, že písomné odôvodnenie sťažnosti bude doručené
v priebehu týždňa.
12
Z prípisu sp. zn. IV Pz 134/98 zo dňa 6. apríla 1998 vyplýva, že generálny
prokurátor splnomocňuje na odôvodnenie sťažnosti pre porušenie zákona riaditeľa
trestného odboru.
Dňa 7. apríla 1998 prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnenie
sťažnosti, ktorá sa v bode označenom I. dotýka a
.
Dňa 20. mája 1998 bolo vykonané neverejné zasadnutie vo veci 1 Tz 5/98, na
ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo zrušené uznesenie krajského prokurátora
v Bratislave sp. zn. 2 Kv 20/97 z 2. septembra 1997. Týmto rozhodnutím bolo
umožnené orgánom činným v trestnom konaní pokračovať v trestnom stíhaní.
Podľa čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno
stíhať alebo zbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon.
Ústava Slovenskej republiky v čl. 130 ods. 3 určuje právomoc ústavného súdu
začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie
svojich práv.
Ústavný text umožňuje stíhať alebo pozbaviť slobody občana iba z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
V otázkach obmedzenia alebo pozbavenia osobnej slobody zákon umožňuje
použitie opravných prostriedkov a za určitých špecifických podmienok použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov.
Použitie mimoriadnych opravných prostriedkov sťažnosti pre porušenie zákona
a obnovy konania sú zásahom do právoplatných rozhodnutí. So zreteľom na význam
13
inštitúcie právoplatnosti rozhodnutí a ich vzťah k existencii právneho štátu možno
takýto zásah dovoliť len výnimočne a za presne zákonom stanovených podmienok.
Opačný postup znamená ohrozenie inštitútu právoplatných rozhodnutí, a tým aj
samotnej existencie základov právneho štátu.
Sťažnosť pre porušenie zákona je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý
slúži predovšetkým k náprave právnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo
chybného postupu konania, ktoré predchádzalo tomuto právoplatnému rozhodnutiu.
O tom, že je výrazný záujem o stabilitu práva, ako aj o stabilitu rozhodnutí,
ktoré zasahujú do práva občana na osobnú slobodu, svedčí aj skutočnosť, že
v ustanovení § 272 Trestného poriadku (zákon o trestnom konaní súdnom č. 141/1961
Zb. v znení noviel) je mimoriadnosť tohto ustanovenia zdôraznená aj časovo, pričom
presne rozlišuje čas na podanie sťažnosti a čas na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.
Podľa ustanovenia § 272 Trestného poriadku: „Ak nebol zákon porušený
v neprospech obvineného, môže najvyšší súd postupovať podľa § 269 ods. 2 až § 271
len vtedy, keď to navrhol generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti
v sťažnosti pre porušenie zákona podanej do šiestich mesiacov od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia a ak rozhodol najvyšší súd o tejto sťažnosti do troch
mesiacov od jej podania.“
Vzhľadom na závažnosť takéhoto zásahu do právoplatných rozhodnutí orgánov
trestného konania, na výnimočnosť týchto zásahov, ako aj na časové obmedzenia dané
v zákone aj judikatúra všeobecných súdov upravila postup tak, aby zodpovedal týmto
požiadavkám.
Ustanovenia § 266 až 276 Tr. por. sa dotýkajú sťažnosti pre porušenie zákona
a konania o nej. V týchto ustanoveniach nie sú upravené náležitosti sťažnosti pre
14
porušenie zákona, možno z nich však odvodiť, aké náležitosti by sťažnosť
v konkrétnom prípade mala obsahovať. Napríklad podľa ustanovenia § 266 ods. 3 Tr.
por. možno z textu ustanovenia: „Ak sa týka rozhodnutie uvedené v odseku 1
viacerých osôb, možno sťažnosť pre porušenie zákona podať len proti tej časti
rozhodnutia, ktorá sa týka niektorej z týchto osôb.“ zistiť, že bez odôvodnenia a bez
predložených spisov nemožno zistiť, ktorý skutok sa týka ktorého obvineného.
Z ustanovenia § 266 ods. 4 Tr. por. vyplýva, že sťažnosť pre porušenie zákona
v neprospech obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak
sa súdne rozhodnutie stalo právoplatné v prvom stupni alebo len z toho dôvodu, že súd
postupoval v súlade s § 259 ods. 4, § 264 ods. 2, § 273 alebo § 289 písm. b) Tr. por.;
i tieto rozhodnutia možno robiť len na základe spisov a náležitého zdôvodnenia.
Podľa ustanovenia § 267 ods. 1 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky
preskúma na podklade sťažnosti pre porušenie zákona správnosť všetkých výrokov
napadnutého rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. I v tomto prípade
nemôže konať v zmysle právnej úpravy bez toho, aby mal podklady pre rozhodnutie,
teda spisový materiál a zdôvodnenie sťažnosti pre porušenie zákona.
Nespôsobilý materiál, za čo bezpochyby možno považovať sťažnosť bez
zdôvodnenia a bez spisu, neumožňuje súdu rozhodnutie podľa zákona, a tým aj
rozhodnutie o základnej ľudskej slobode.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol o sťažnosti vedenej pod sp. zn.
1 Tz 4/98, ktorá bola podaná v posledný deň lehoty, ale až o sťažnosti podanej neskôr,
t.j. 7. apríla 1998, po uplynutí zákonom stanovenej šesťmesačnej lehote.
Napriek tomu, že konal o sťažnosti 1 Tz 5/98, ktorá bola podaná po zákonom
stanovenej lehote, napadnuté uznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn.
2 Kv 20/97 zrušil.
15
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci 1 Tz 4/98 opatrením
predsedu senátu dňa 23. marca 1998, ktorým vrátil sťažnosť pre porušenie zákona vo
veci a spol. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky k sp.
zn. IV Pz 134/98 a kancelárii Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dal pokyn
vyznačiť vec ako skončenú inak. Iné rozhodnutie vo veci neuskutočnil ani nespojil vec
na spoločné konanie.
Nové podanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa
6. apríla 1998 bolo podané po lehote uvedenej v ustanovení § 272 Tr. por.
V zápisnici o neverejnom zasadnutí zo dňa 20. mája 1998 (nie je uvedené,
o ktorej sťažnosti pre porušenie zákona, z ktorého dňa) súd rozhodol.
V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 1998 sa
neuvádza nič o sťažnosti podanej dňa 6. apríla 1998.
Postupom v rozpore s ustanovením § 272 Tr. por., ktorý mal za následok
opätovné začatie trestného stíhania, došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave bolo trestné stíhanie proti
obvinenému zastavené a na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky došlo k jeho opätovnému začatiu inak, ako zo zákonom stanovených
dôvodov.
Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tz 5/98 zo dňa 20. mája 1998, ktoré bolo vydané v rozpore s ustanoveniami
Trestného poriadku, došlo k pokračovaniu v trestnom konaní orgánmi činnými
v trestnom konaní, čo malo za následok porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
Je úlohou orgánov činných v trestnom konaní zosúladiť svoj postup so
zisteniami ústavného súdu a odstrániť neústavný stav.
16
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Winterwerp z roku 1979, A-33, § 39
konštatoval, že v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte nemožno pokladať
zbavenie slobody, ktorá nemá oporu v zákone, za regulérne.
Podnecovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tz 5/98 zo dňa 20. mája 1998.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky sa však práva uvedeného v čl. 46
ods. 1 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie
tohto článku.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 53/96 z 11. októbra 1996
vyslovil právny názor, že: „Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy neposkytuje
v trestnoprávnom konaní každému právo domáhať sa ochrany svojho práva.“
Základnou úlohou zákona (zákonov), na ktorý sa odvoláva čl. 51 ústavy, je
predovšetkým poskytnutie zákonnej možnosti každému domáhať sa prejavom svojej
vôle svojho práva (ochrany svojho práva) na nezávislom a nestrannom súde. Zatiaľ čo
toto právo priznáva právny poriadok každému v občianskoprávnom konaní (§ 80
v spojení s § 7 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku), v trestnoprávnom konaní sa
nemôže každý domáhať svojho práva (ochrany svojho práva) v tomto konaní, keďže
toto sa začína na základe žaloby štátneho orgánu Slovenskej republiky (§ 181 ods. 1
zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov), a
nie na základe žaloby fyzickej alebo právnickej osoby.
17
Obaja podnecovatelia sa svojho práva dožadovali na nezávislom a nestrannom
súde Slovenskej republiky. Nezávislý a nestranný súd v ich veci rozhodol, a preto ich
právo na súdnu a inú právnu ochranu porušené nebolo. Ústavný súd v tejto časti
podnetu vzhľadom na vyššie uvedené nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Vyhlásené v Košiciach 28. apríla 1999
JUDr. Ján D r g o n e c
predseda senátu