Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 4/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 27. apríla 1999

v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka

a JUDr. Ľubomíra Dobríka vo veci podnetu , bytom ,

, a , bytom

, zastúpených advokátom JUDr. Radomírom Bžánom, na začatie konania

o porušení ich práv priznaných v a Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20. mája 1998 takto

rozhodol:

1. Právo a priznané čl. 17 ods. 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .

2

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli doručené

podnety a , zastúpených advokátom

JUDr. Radomírom Bžánom, Advokátska kancelária Štefánikova 29, Bratislava,

vo veci porušovania práv priznaných a Slovenskej

republiky v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. mája 1998.

V podnete podnecovatelia uvádzajú, že rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 1998 sp. zn. bolo na základe sťažnosti

pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zo dňa

7. apríla 1998 na neverejnom zasadnutí zrušené uznesenie prokurátora Krajskej

prokuratúry v Bratislave sp. zn. zo dňa 12. augusta 1997, ktorým bolo

podľa zastavené trestné stíhanie proti obvinenému

a .

Namietajú postup súdu podľa , ktorý v tomto prípade bol

v rozpore so zákonom z hľadiska garantovania základných ústavných princípov, podľa

ktorých nikoho nemožno stíhať inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon

– , ktoré boli citovaným rozsudkom

porušené.

V zmysle sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ...

Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je v tomto prípade

prípustný opravný prostriedok, práva občana však zostali porušené, preto sa

podnecovatelia obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý zabezpečuje súdnu

ochranu práv a slobôd občana, ak mu túto ochranu z rôznych dôvodov nemôže

3

poskytnúť všeobecný súd, a tým prispieva k naplneniu princípov právneho štátu,

ktorým Slovenská republika podľa nepochybne je.

Podľa ustanovenia ak zákon nebol porušený v neprospech

obvineného (teda najmä, ak bol porušený v jeho prospech, takže dôsledkom nápravy

by bol prísnejší postih ako v napadnutom rozhodnutí), môže Najvyšší súd Slovenskej

republiky postupovať podľa § 269 ods. 2 - § 271 (t.j. zrušiť napadnuté rozhodnutie len

vtedy, keď to navrhol generálny prokurátor v sťažnosti pre porušenie zákona podanej

do 6 mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a ak rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky o tejto sťažnosti do troch mesiacov od jej podania).

Ak neboli zachované uvedené lehoty, môže Najvyšší súd Slovenskej republiky

len vysloviť, že bol porušený zákon, nemôže však napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Napadnuté uznesenie krajského prokurátora v Bratislave sp. zn.

z 12. augusta 1997 nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 1997, pričom sťažnosť pre

porušenie zákona v prospech obvineného sp. zn. , o ktorej rozhodol Najvyšší

súd Slovenskej republiky 20. mája 1998, bola podaná na Najvyšší súd Slovenskej

republiky 7. apríla 1998, t.j. približne dva mesiace po uplynutí šesťmesačnej lehoty

uvedenej v

V sťažnosti pre porušenie zákona sp. zn. sa síce uvádza, že sťažnosť

pre porušenie zákona podal generálny prokurátor 26. februára 1998, išlo však

o sťažnosť uvedenú pod sp. zn. , ktorá bola podaná v posledný deň lehoty

uvedenej v , avšak bez odôvodnenia a procesného spisu (čo

podnecovatelia považujú za obchádzanie zákona a porušenie ustanovenia § 272 Tr.

por. o šesťmesačnej lehote na podanie sťažnosti pre porušenie zákona v prospech

obvineného). O sťažnosti pre porušenie zákona sp. zn. Najvyšší súd

Slovenskej republiky doteraz nerozhodol.

4

V podnete chcú zároveň upozorniť na skutočnosť, že v dôsledku oneskoreného

doručovania procesného spisu sa trojmesačná lehota ustanovená v

skrátila o dva mesiace.

Vzhľadom na rozsiahlosť procesného spisu a závažnosť obvinenia

podnecovateľov nepovažujú títo lehotu jedného mesiaca za primeranú lehotu na

oboznámenie sa s obsahom spisu, na ktorú majú v súlade so zásadou objektívnej

pravdy plné právo.

Napriek tomu, že zákonná šesťmesačná ani trojmesačná lehota nebola v tomto

prípade zachovaná, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa § 269 ods. 2 -

a zrušil napadnuté rozhodnutie.

Zástupca podnecovateľov už pred rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky podal vyjadrenie k sťažnosti pre porušenie zákona sp. zn. .

V tomto vyjadrení na upresnenie uviedol, že 20. mája 1998 bude Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodovať o sťažnosti pre porušenie zákona podanej 7. apríla

1998 pod sp. zn. , a nie v podanej 26. februára 1998. Zároveň

zástupca navrhovateľov upozornil Najvyšší súd Slovenskej republiky na skutočnosť,

že šesťmesačná lehota uvedená v nebola dodržaná. Z toho dôvodu

navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, pokiaľ by zistil, že došlo k porušeniu

zákona v prospech obvineného, len vyslovil porušenie zákona, pretože zrušenie

uznesenia by bolo v rozpore s

Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzal toto vyjadrenie do úvahy a aj napriek

skutočnostiam v ňom uvedeným rozhodol dňa 20. mája 1998 tak, že nielen vyslovil

porušenie zákona, ale i zrušil napadnuté uznesenie, čím porušil zákonom ustanovený

postup trestného stíhania. Navyše sa vôbec nevysporiadal s argumentmi uvedenými vo

vyjadrení, dokonca tieto ani v dôvodoch rozsudku neuviedol.

5

Napadnutý postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v rozpore so

spôsobom trestného stíhania ustanoveným v , podľa ktorého

nepostupoval napriek tomu, že je povinný

zachovávať v konaní i Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa názoru

podnecovateľov týmto nesprávnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

bolo porušené ústavné právo vyplývajúce z a

Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 19. septembra 1995

č. 45/1995 Zbierky nálezov a uznesení uviedol, že sústavu všeobecných súdov

Slovenskej republiky tvoria nezávislé súdne orgány, ktorých úlohou je ochrana

zákonnosti. Do konania pred nimi pri ochrane zákonnosti ústavný súd nemôže

zasahovať, ak nie sú namietané a zistené okolnosti preukazujúce porušenie ústavnosti.

Porušenie zákonnosti všeobecnými súdmi nezakladá právomoc ústavného súdu

podľa .

Rozhodnutie všeobecného súdu samo osebe nezakladá dôvod na prijatie

podnetu v konaní pred ústavným súdom, ak bolo vydané bez porušenia konkrétneho

základného práva alebo slobody. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 18. januára 1996 č. 31/1996 Zbierky nálezov a uznesení)

Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v žiadnom prípade oprávnený

uskutočňovať konanie, ktoré je zákonom zverené do právomoci všeobecných súdov

(konanie podľa ). (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 27. júna 1996 č. 40/1996 Zbierky nálezov a uznesení)

V podnete namietajú podnecovatelia rozpor rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. s .

6

Ústavný súd už v rozhodnutí zaujal stanovisko, že: „Ústavný súd

Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124).

Ústavnosť sa v socialistickej právnej teórii a praxi vysvetľovala ako forma prejavu

zákonnosti. V skutočnosti vzťah ústavnosti a zákonnosti je hierarchický. Zákonnosť sa

odvodzuje z princípov ústavnosti a musí byť s nimi v súlade. Preto v záujme ochrany

ústavnosti aj namietnuté porušenie zákona môže byť predmetom konania o prijatom

podnete, ak sa splnia podmienky významné pre ochranu ústavnosti.

Ústavný súd v konaniach o podnete opakovane rozhodol, že nie je treťou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto ústavný súd nepreskúmava

námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám ustanovujú

, , ,

alebo ktorýmkoľvek ďalším právnym predpisom so silou

zákona, ak namietnuté porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva

alebo slobody zaručených alebo medzinárodným dohovorom o ľudských

právach a základných slobodách podľa alebo 153 .“

Podnet , zastúpeného JUDr. Radomírom Bžánom, bol dňa

12. januára 1999 prijatý na ďalšie konanie.

Podnet , zastúpeného JUDr. Radomírom Bžánom, bol

dňa 12. januára 1999 prijatý na ďalšie konanie.

Uznesením zo dňa 2. marca 1999 bol podnet vo veci

a podnet vo veci podľa ustanovenia

v znení neskorších

predpisov v spojení s o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

spojené na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn.

.

7

Z obsahu predložených spisov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je

zrejmé, že konanie vo veci a sa koná voči obom podnecovateľom.

V zmysle v znení

bolo vyžiadané stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Predseda najvyššieho súdu v stanovisku zo dňa 10. februára 1999 doručenom

ústavnému súdu 25. februára 1999 oznámil, že zaujal už na základe žiadostí sudcov

ústavného súdu o vyjadrenie k prijatému podnetu občana viackrát stanovisko

k ústavnému vymedzeniu pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam

všeobecných súdov. Tieto stanoviská oznámil už viacerými listami, napr. listom

z 29. januára 1997 pod sp. zn. Sekr. 43/97 vo veci prijatého podnetu ,

ako aj listom z 9. apríla 1997 pod sp. zn. Sekr. 127/97 vo veci prijatého podnetu

. Na tomto stanovisku zotrváva.

V stanovisku predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Sekr. 43/97 zo dňa 29. januára 1997 sa uvádza: „Tým, že Ústavný súd na neverejnom

zasadnutí rozhodol o prijatí podnetu , podľa môjho názoru postupoval

v rozpore s článkami 2 ods. 2, 142 ods. 1 a dostal tak

podľa a v znení zákona

č. Najvyšší súd Slovenskej republiky do procesného postavenia

účastníka konania pred Ústavným súdom na strane odporcu.

Všeobecný súd môže byť síce účastníkom konania pred Ústavným súdom, ale

len v prípade konaní upravených osobitnými ustanoveniami prvého oddielu (§ 37

ods. 1), tretieho oddielu (§ 46 ods. 1) a piateho oddielu (§ 59 ods. 1) druhej hlavy tretej

časti v znení , lenže iba v procesnom

postavení navrhovateľa. Uvedená skutočnosť je zrejmá aj zo všeobecných ustanovení

prvej hlavy tretej časti citovaného zákona. Konkrétne ide o ustanovenie § 18 ods. 1

písm. d), podľa ktorého Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd, resp.

o ustanovenie § 21 ods. 4, v zmysle ktorého, ak je účastníkom konania súd, ktorý

8

podal návrh v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (§ 18 ods. 1 písm. d),

zastupuje senát jeho predseda.

v znení však nerieši, kto by mal

za Najvyšší súd Slovenskej republiky podať vyjadrenie k časti podnetu

, ktorá bola prijatá na konaní Ústavného súdu.

Predseda senátu, ktorý v danej veci rozhodol, takéto vyjadrenie nemôže podať,

lebo v zmysle ustanovenia , len čo súd

vyhlásil rozsudok, je ním viazaný. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že senát, ktorý

v predmetnej veci rozhodol, nie je oprávnený dodatočne vysvetľovať, či doplňovať

odôvodnenia svojich rozhodnutí, ktorými je viazaný.

Vyjadriť sa k uvedenej žiadosti nepatrí ani do pôsobnosti predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Pôsobnosť predsedu Najvyššieho súdu je jednoznačne

vymedzená v ustanovení , v platnom znení

a v ustanovení – 3 v platnom znení. V tejto

súvislosti poznamenávam, že aj pre predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

jednoznačne platí ustanovenie . Preto nie

je oprávnený podávať nejaké vyjadrenie, lebo by porušil cit. ustanovenie Občianskeho

súdneho poriadku.“

Ústavný súd túto argumentáciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky opakovane odmietol.

„Právomoc ústavného súdu výslovne neustanovuje len v článkoch 125 –

129. do právomoci ústavného súdu výslovne zveruje aj rozhodovanie

o neplatnosti právnych predpisov, ktoré v Slovenskej republike zostali v platnosti

podľa . Právomoc ústavného súdu implicitne ustanovuje aj

ods. 3 , pretože v právnom štáte je vylúčené, aby oprávnená osoba mohla

namietnuť porušenie svojho práva na štátnom orgáne, ktorý nemá právomoc o jej veci

9

konať. Pre uplatňovanie právomoci ústavného súdu podstatné je aj ustanovenie čl. 124

.

Konanie pred ústavným súdom sa môže začať na návrh fyzickej alebo

právnickej osoby podľa alebo podľa

.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavný súd začne konanie, ak podá návrh každý,

o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v .

Podľa : „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti

právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov

štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva

a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

v tomto prípade ustanovuje subsidiárnu právomoc ústavného súdnictva voči

všeobecnému súdnictvu. Ak o základných právach a slobodách občanov porušených

právoplatným rozhodnutím orgánu výkonnej moci alebo orgánu územnej samosprávy

nerozhodol všeobecný súd, občan sa prostredníctvom ústavnej sťažnosti môže

uchádzať o ochranu svojich práv pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť je

procesným prostriedkom zabezpečenia dostupnosti základného práva zaručeného

poslednou vetou . Článkom 127 sa vytvára podiel ústavného súdu

na tej časti právomoci všeobecných súdov, ktorou orgány všeobecného súdnictva

vykonávajú správne súdnictvo. Pretože všeobecné súdy v správnom súdnictve

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, sa

zakladá subsidiárna právomoc ústavného súdu konať o zákonnosti tých rozhodnutí

orgánov výkonnej moci a územnej samosprávy, ktoré nepodliehajú preskúmaniu

všeobecným súdom.

Článkom 130 ods. 3 sa každej osobe zaručuje

právo žiadať, aby sa v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

10

preskúmalo, či štátny orgán alebo orgán územnej samosprávy označený v podnete

porušil ústavné právo alebo slobodu predkladateľa podnetu.

neustanovuje štátnym orgánom právomoci, ktoré by mohli uplatniť

spôsobom porušujúcim práva občanov. Keď štátny orgán svojím konaním alebo

opomenutím poruší právo alebo slobodu, ktorú zaručuje občanovi, svoju

právomoc neuplatní v súlade s .

Konanie o podnete je takým typom konania pred ústavným súdom, v ktorom sa

zabezpečuje ochrana základných práv a slobôd zaručených , ak fyzická alebo

právnická osoba namietne ich porušenie. Ústavný súd v konaní o podnete

nepreskúmava rozhodnutia štátnych orgánov, ktorými orgány Slovenskej republiky

uplatnili svoju právomoc v súlade s . Ústavný súd ako jediný orgán

Slovenskej republiky, ktorému zveruje ochranu ústavnosti, má právomoc

preskúmať, či iný štátny orgán vydal svoje rozhodnutie v rámci svojej právomoci, a či

sa pri tom správal v súlade s .“ ()

Na základe tohto právneho názoru ústavný súd rozhodol, že podnet preskúma

vo veci samej.

Zo spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. vyplynulo

nasledovné:

Sťažnosť pre porušenie zákona proti uzneseniu Krajskej prokuratúry

v Bratislave sp. zn. zo dňa 26. augusta 1997, ktorým bolo zastavené trestné

konanie proti podnecovateľom, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky dňa

26. februára 1998, t.j. posledný deň lehoty uvedenej v ustanovení § 272 Trestného

poriadku. Najvyšší súd túto sťažnosť viedol v spise .

Sťažnosť pre porušenie zákona zo dňa 26. februára 1998 neobsahuje

odôvodnenie, iba konštatuje, že uznesením krajského prokurátora v Bratislave sp. zn.

11

bol porušený zákon s odkazom na konkrétne ustanovenia Trestného

poriadku s tým, že odôvodnenie sťažnosti bude predložené až dodatočne.

Generálny prokurátor napriek sľubu uvedenému v tejto sťažnosti odôvodnenie

nedoplnil.

V spise sp. zn. sa nachádza list zo dňa 23. marca 1998 podpísaný

predsedom senátu JUDr. Jozefom Buchtom, ktorým uvedenú sťažnosť vracia

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky ako predčasne predloženú bez

odôvodnenia a bez príslušného spisu.

V referáte je vyslovený pokyn pre kanceláriu: „vyznač v registri vybavené

inak“. List je písaný rukou, v spise sa nenachádza jeho kópia, a tak nie je možné zistiť,

či a kedy bol list adresátovi doručený. V spise je založená doručenka pre súdneho

doručovateľa, na ktorej je ako adresát označený Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky, ako expedované prílohy sú označené prípis a sťažnosť pre porušenie

zákona. Doručenka je opatrená pečiatkou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

zo dňa 24. marca 1998. V spise sp. zn. sa iné doklady nenachádzajú.

Dňa 26. marca 1998 prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

predložila Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky spis Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. s tým, že písomné odôvodnenie sťažnosti bude doručené v priebehu

týždňa.

Prípis je označený pečiatkou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

26. marca 1998 a bol Najvyšším súdom Slovenskej republiky prijatý pod novou sp. zn.

. V prípise je uvedené, že písomné odôvodnenie sťažnosti bude doručené

v priebehu týždňa.

12

Z prípisu sp. zn. zo dňa 6. apríla 1998 vyplýva, že generálny

prokurátor splnomocňuje na odôvodnenie sťažnosti pre porušenie zákona riaditeľa

trestného odboru.

Dňa 7. apríla 1998 prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnenie

sťažnosti, ktorá sa v bode označenom I. dotýka a

.

Dňa 20. mája 1998 bolo vykonané neverejné zasadnutie vo veci , na

ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo zrušené uznesenie krajského prokurátora

v Bratislave sp. zn. z 2. septembra 1997. Týmto rozhodnutím bolo

umožnené orgánom činným v trestnom konaní pokračovať v trestnom stíhaní.

Podľa veta prvá nikoho nemožno

stíhať alebo zbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon.

v určuje právomoc ústavného súdu

začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie

svojich práv.

Ústavný text umožňuje stíhať alebo pozbaviť slobody občana iba z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V otázkach obmedzenia alebo pozbavenia osobnej slobody zákon umožňuje

použitie opravných prostriedkov a za určitých špecifických podmienok použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov.

Použitie mimoriadnych opravných prostriedkov sťažnosti pre porušenie zákona

a obnovy konania sú zásahom do právoplatných rozhodnutí. So zreteľom na význam

13

inštitúcie právoplatnosti rozhodnutí a ich vzťah k existencii právneho štátu možno

takýto zásah dovoliť len výnimočne a za presne zákonom stanovených podmienok.

Opačný postup znamená ohrozenie inštitútu právoplatných rozhodnutí, a tým aj

samotnej existencie základov právneho štátu.

Sťažnosť pre porušenie zákona je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý

slúži predovšetkým k náprave právnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo

chybného postupu konania, ktoré predchádzalo tomuto právoplatnému rozhodnutiu.

O tom, že je výrazný záujem o stabilitu práva, ako aj o stabilitu rozhodnutí,

ktoré zasahujú do práva občana na osobnú slobodu, svedčí aj skutočnosť, že

v ustanovení (

Zb. v znení noviel) je mimoriadnosť tohto ustanovenia zdôraznená aj časovo, pričom

presne rozlišuje čas na podanie sťažnosti a čas na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia : „Ak nebol zákon porušený

v neprospech obvineného, môže najvyšší súd postupovať podľa § 269 ods. 2 až § 271

len vtedy, keď to navrhol generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti

v sťažnosti pre porušenie zákona podanej do šiestich mesiacov od právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia a ak rozhodol najvyšší súd o tejto sťažnosti do troch

mesiacov od jej podania.“

Vzhľadom na závažnosť takéhoto zásahu do právoplatných rozhodnutí orgánov

trestného konania, na výnimočnosť týchto zásahov, ako aj na časové obmedzenia dané

v zákone aj judikatúra všeobecných súdov upravila postup tak, aby zodpovedal týmto

požiadavkám.

Ustanovenia až 276 sa dotýkajú sťažnosti pre porušenie zákona

a konania o nej. V týchto ustanoveniach nie sú upravené náležitosti sťažnosti pre

14

porušenie zákona, možno z nich však odvodiť, aké náležitosti by sťažnosť

v konkrétnom prípade mala obsahovať. Napríklad podľa ustanovenia § 266 ods. 3 Tr.

por. možno z textu ustanovenia: „Ak sa týka rozhodnutie uvedené v odseku 1

viacerých osôb, možno sťažnosť pre porušenie zákona podať len proti tej časti

rozhodnutia, ktorá sa týka niektorej z týchto osôb.“ zistiť, že bez odôvodnenia a bez

predložených spisov nemožno zistiť, ktorý skutok sa týka ktorého obvineného.

Z ustanovenia vyplýva, že sťažnosť pre porušenie zákona

v neprospech obvineného proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemožno podať, ak

sa súdne rozhodnutie stalo právoplatné v prvom stupni alebo len z toho dôvodu, že súd

postupoval v súlade s , , alebo ;

i tieto rozhodnutia možno robiť len na základe spisov a náležitého zdôvodnenia.

Podľa ustanovenia Najvyšší súd Slovenskej republiky

preskúma na podklade sťažnosti pre porušenie zákona správnosť všetkých výrokov

napadnutého rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. I v tomto prípade

nemôže konať v zmysle právnej úpravy bez toho, aby mal podklady pre rozhodnutie,

teda spisový materiál a zdôvodnenie sťažnosti pre porušenie zákona.

Nespôsobilý materiál, za čo bezpochyby možno považovať sťažnosť bez

zdôvodnenia a bez spisu, neumožňuje súdu rozhodnutie podľa zákona, a tým aj

rozhodnutie o základnej ľudskej slobode.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol o sťažnosti vedenej pod sp. zn.

, ktorá bola podaná v posledný deň lehoty, ale až o sťažnosti podanej neskôr,

t.j. 7. apríla 1998, po uplynutí zákonom stanovenej šesťmesačnej lehote.

Napriek tomu, že konal o sťažnosti , ktorá bola podaná po zákonom

stanovenej lehote, napadnuté uznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn.

zrušil.

15

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci opatrením

predsedu senátu dňa 23. marca 1998, ktorým vrátil sťažnosť pre porušenie zákona vo

veci a spol. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky k sp.

zn. a kancelárii Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dal pokyn

vyznačiť vec ako skončenú inak. Iné rozhodnutie vo veci neuskutočnil ani nespojil vec

na spoločné konanie.

Nové podanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa

6. apríla 1998 bolo podané po lehote uvedenej v ustanovení

V zápisnici o neverejnom zasadnutí zo dňa 20. mája 1998 (nie je uvedené,

o ktorej sťažnosti pre porušenie zákona, z ktorého dňa) súd rozhodol.

V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 1998 sa

neuvádza nič o sťažnosti podanej dňa 6. apríla 1998.

Postupom v rozpore s ustanovením , ktorý mal za následok

opätovné začatie trestného stíhania, došlo k porušeniu Slovenskej

republiky. Uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave bolo trestné stíhanie proti

obvinenému zastavené a na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky došlo k jeho opätovnému začatiu inak, ako zo zákonom stanovených

dôvodov.

Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 20. mája 1998, ktoré bolo vydané v rozpore s ustanoveniami

, došlo k pokračovaniu v trestnom konaní orgánmi činnými

v trestnom konaní, čo malo za následok porušenie Slovenskej

republiky.

Je úlohou orgánov činných v trestnom konaní zosúladiť svoj postup so

zisteniami ústavného súdu a odstrániť neústavný stav.

16

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Winterwerp z roku 1979, A-33, § 39

konštatoval, že v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte nemožno pokladať

zbavenie slobody, ktorá nemá oporu v zákone, za regulérne.

Podnecovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 20. mája 1998.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sa však práva uvedeného v

ods. 1 možno domáhať len v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie

tohto článku.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci z 11. októbra 1996

vyslovil právny názor, že: „Ustanovenie neposkytuje

v trestnoprávnom konaní každému právo domáhať sa ochrany svojho práva.“

Základnou úlohou zákona (zákonov), na ktorý sa odvoláva , je

predovšetkým poskytnutie zákonnej možnosti každému domáhať sa prejavom svojej

vôle svojho práva (ochrany svojho práva) na nezávislom a nestrannom súde. Zatiaľ čo

toto právo priznáva právny poriadok každému v občianskoprávnom konaní (§ 80

v spojení s a ), v trestnoprávnom konaní sa

nemôže každý domáhať svojho práva (ochrany svojho práva) v tomto konaní, keďže

toto sa začína na základe žaloby štátneho orgánu Slovenskej republiky (§ 181 ods. 1

o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov), a

nie na základe žaloby fyzickej alebo právnickej osoby.

17

Obaja podnecovatelia sa svojho práva dožadovali na nezávislom a nestrannom

súde Slovenskej republiky. Nezávislý a nestranný súd v ich veci rozhodol, a preto ich

právo na súdnu a inú právnu ochranu porušené nebolo. Ústavný súd v tejto časti

podnetu vzhľadom na vyššie uvedené nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 28. apríla 1999

JUDr. Ján D r g o n e c

predseda senátu