Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 43/00
PDF · 147.32 KB
No categories available
III. ÚS 43/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2000
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya
a Juraja Babjaka o podnete na začatie konania , bytom
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Macejkom,
Agilita, Komerčnoprávna a advokátska kancelária, k. s., Bratislava, Panenská 7, pre
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní
Okresného súdu Bratislava I vedenom pod sp. zn. 17 C 59/99 takto
rozhodol:
Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 59/99 p o r u š i l
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa obrátil
s podaním z 24. mája 2000 označeným ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky“, doplneným ďalšími podaniami z 12. júna a 5. septembra
2000 (ďalej len „podnecovateľ“) a požiadal ho, aby po začatí
konania o porušení jeho práva vyniesol uznesenie: „Ústavný súd vyslovuje, že
nekonaním Okresného súdu Bratislava I v právnej veci podnecovateľa vedenej pod
sp. zn. 17 C 59/99 došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie jeho veci
bez prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Podstatou podnetu, ku ktorému sú pripojené aj viaceré prílohy (žiadosť
o urýchlené prejednanie veci a sťažnosť na prieťahy v konaní, ako aj odpovede súdu
na ne), sú prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
vedenom pod sp. zn. 17 C 59/99.
Podnecovateľ uvádza, že podal návrh na začatie konania o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením na okresný súd dňa 29. apríla
1999. Keďže tento nekonal, podal 3. decembra 1999 žiadosť o urýchlené prejednanie
veci a 26. januára 2000 sťažnosť na zbytočné prieťahy okresného súdu v konaní
a požiadal o zjednanie nápravy. Oba postupy nepriniesli nápravu, keďže okresný súd
argumentoval problémami v jeho personálnom obsadení, a vo veci sa ďalej nekoná. Je
to v rozpore ako s povinnosťou súdu zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu práv
účastníkov konania podľa § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), tak aj
s jeho povinnosťou konať bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Uvedomuje si situáciu súdov, čo sa týka ich
preťaženosti i nedostatočnej personálnej obsadenosti a materiálnej vybavenosti, a preto
podnet na ústavný súd podal až po roku od podania návrhu na okresný súd. Vzhľadom
na citlivú pracovnoprávnu vec, ako aj s ohľadom na účastníkov konania dospel
k názoru, že konanie, resp. nekonanie súdu má i politické pozadie.
Podanie podnecovateľa bolo kvalifikované ako podnet na začatie konania pre
porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a tento bol uznesením ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 43/00 z 21. júna 2000 prijatý na ďalšie konanie.
Okresný súd vo vyjadrení z 28. júla 2000 k podnetu uviedol viaceré
protiargumenty. Dôvodom, pre ktorý nebolo možno vec podnecovateľa prerokovať,
bolo preloženie zákonnej sudkyne na iný súd z disciplinárnych dôvodov. Do mesiaca
máj 2000 bolo oddelenie 17 C dočasne neobsadené a zastupujúci sudca v ňom
vykonával len neodkladné úkony. K prerozdeleniu tohto oddelenia sa nepristúpilo
vzhľadom na prísľub ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, že zo sudcov, ktorí
mali byť zvolení Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“)
začiatkom roku 2000, bude jeden sudca pridelený na ich súd. Keďže k voľbe došlo až
v neskoršom termíne, bolo oddelenie 17 C obsadené až v mesiaci máj 2000 a vo veci
je určený termín pojednávania na koniec septembra 2000. K prerozdeleniu tohto
oddelenia sa však nepristúpilo aj preto, lebo už viac rokov evidujú v priemere 350
nevybavených vecí v jednotlivých súdnych oddeleniach. Takýto vysoký stav
objektívne neumožňuje prejednávanie všetkých vecí bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. V rozvrhu práce je preto stanovený princíp, že veci sa
prejednávajú v zásade podľa poradia, v akom na súd napadli. Presun vecí z jedného
oddelenia do druhého by tento problém nevyriešil, ale usudzujúc podľa doterajších
skúseností by sa skôr predĺžil čas vybavenia vecí.
V rámci prípravy konania vo veci samej si ústavný súd vyžiadal aj fotokópiu
spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 59/99, ktorá mu bola medzičasom zaslaná. Okresný
súd predložil ústavnému súdu aj zápisnicu z pojednávania vo veci z 29. septembra
2000.
Keďže obaja účastníci konania pred ústavným súdom (podnecovateľ a okresný
súd) súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci, pričom aj
ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, upustil od neho podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Na
neverejnom zasadnutí potom dospel k nasledovným skutkovým zisteniam a právnym
záverom.
II.
Podnecovateľ podal na okresný súd prostredníctvom svojho právneho zástupcu
návrh na začatie konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
okamžitým zrušením dňa 29. apríla 1999. Odporcom je Kancelária NR SR, ktorá s ním
okamžite zrušila pracovný pomer podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce listom
svojho vedúceho z 1. marca 1999. Podnecovateľ, bývalý vedúci Kancelárie NR SR,
vykonával v nej v rozhodnom čase funkciu odborný poradca – Parlamentný inštitút.
K návrhu sú pripojené viaceré prílohy (okamžité zrušenie pracovného pomeru
z 1. marca 1999, pracovná zmluva z 22. novembra 1994, dohoda o zmene pracovnej
zmluvy z 13. novembra 1998 atď.).
Okresný súd zaslal podľa záznamu v spise návrh podnecovateľa 4. mája 1999
Kancelárii NR SR a požiadal ju, aby sa vyjadrila v lehote 15 dní. Táto podľa
doručenky súdnu zásielku prevzala až 17. mája 1999 a vyjadrenie okresnému súdu
zaslala 1. júna 1999 (v tento deň ho súd aj obdržal).
Predsedníčka senátu 3. júna 1999 určila termín pojednávania na 6. október 1999
(list bol kanceláriou vypravený 8. júna 1999) s tým, aby boli predvolaní podnecovateľ
s jeho právnym zástupcom a odporca.
Dňa 3. septembra 1999 súd obdržal stanovisko k vyjadreniu odporcu od
právneho zástupcu podnecovateľa z 2. septembra 1999.
Dňa 22. septembra 1999 iná predsedníčka senátu zrušila termín pojednávania
určený na 6. október 1999 z dôvodu práceneschopnosti príslušnej predsedníčky senátu.
Dňa 29. novembra 1999 právny zástupca podnecovateľa nahliadol do spisu
a 3. decembra 1999, keďže sa z médií dozvedel, že zákonná sudkyňa bola preložená na
Okresný súd do Malaciek, požiadal okresný súd vzhľadom na to, že ide o citlivú
pracovnoprávnu vec, aby mu bolo oznámené, ktorému sudcovi bola vec pridelená,
a zároveň požiadal o urýchlené prejednanie veci.
Podpredseda okresného súdu mu listom z 25. januára 2000 oznamuje, že
z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne je oddelenie 17 C dočasne neobsadené.
V krátkom čase však očakávajú voľbu nového sudcu, ktorý bude zákonným sudcom
v tomto oddelení. Vzhľadom na personálne obsadenie súdu iný spôsob riešenia nie je
možný.
Právny zástupca podnecovateľa listom z 26. januára 2000, keďže dovtedy
žiadnu odpoveď na svoj predošlý list nedostal, podal v zmysle § 17 zákona č. 80/1992
Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov
predsedovi okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy okresného súdu vo veci
a požiadal o zjednanie nápravy, pretože ide o citlivú pracovnoprávnu vec.
Podpredseda okresného súdu v liste z 1. februára 2000 považuje po prešetrení
sťažnosť za nedôvodnú. Okrem argumentácie uvedenej už v liste z 25. januára 2000
poznamenal, že aj keby nedošlo k problémom so zákonnou sudkyňou, podľa platného
rozvrhu práce sa jednotlivé veci vybavujú podľa poradia, v akom boli súdu doručené.
V blízkej budúcnosti sa očakáva voľba sudcu, ktorý nahradí preloženú sudkyňu, a teda
veci oddelenia 17 C budú vybavované priebežne.
Dňa 29. júna 2000 nová zákonná predsedníčka senátu určuje pojednávanie na
29. september 2000 (kancelária list vypravila 3. júla 2000). Nariadila predvolať
podnecovateľa s jeho právnym zástupcom a odporcu. Tomuto nariadila doručiť tiež
stanovisko právneho zástupcu podnecovateľa z 2. septembra 1999 a požiadala ho, aby
v lehote 10 dní založil do spisu vnútorný predpis Kancelárie NR SR, ktorým sa
spravuje aj organizácia a pracovné vzťahy.
Dňa 29. septembra 2000 sa konalo prvé pojednávanie vo veci za účasti
podnecovateľa, jeho právneho zástupcu a právneho zástupcu odporcu. Po prednesení
úvodných stanovísk oboma právnymi zástupcami bol vypočutý podnecovateľ a právny
zástupca odporcu, ktorý navrhol vykonať viaceré dôkazy (právny zástupca
podnecovateľa súhlasil len s vypočutím troch konkrétnych svedkov). Okresný súd
potom pojednávanie odročil na 13. december 2000 s tým, že budú predvolaní traja
svedkovia, na ktorých sa zhodli obe strany, a odporca založí do termínu pojednávania
do spisu kópiu výpisu z Obchodného registra a záznamy z porady. Pojednávanie trvalo
od 12.00 do 14.00 h a zápisnica o jeho priebehu má necelé štyri strany (vrátane
úvodnej strany).
III.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
V občianskom súdnom konaní je základné ústavné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov bližšie konkretizované vo viacerých ustanoveniach OSP.
Podľa § 6: „V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi
konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi
účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.“
Podľa § 100 ods. 1: „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez
ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa
usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo
výchovne.“
Podľa § 101 ods. 1: „Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia
dôkazné prostriedky a že dbajú na pokynu súdu.“ Súd pokračuje v konaní, aj keď sú
účastníci nečinní (ods. 2).
Podľa § 114 ods. 1: „Pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo
možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.“
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej
neistoty ohľadne svojich práv (napr. I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97 a I. ÚS 10/98).
Ústava dáva prostredníctvom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osobe prísľub, že jej právna neistota sa odstráni rozhodnutím príslušného
štátneho orgánu v primeranom čase. Uplatnenie tohto práva nemôže byť zmarené len
preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).
Ústavou štát priznáva občanovi práva a slobody a zaväzuje sa ich sám chrániť
a dodržovať. Tieto úlohy plní prostredníctvom štátnych orgánov. Právo zaručené
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania
súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na
orgán súdnej moci. Ústavný súd už v súlade s medzinárodným štandardom
uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol, že
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje
zodpovednosti za pomalé konanie. Počet nevybavených vecí, ktoré má súd rozhodnúť,
môže byť objektívnym stavom, ale tiež môže byť následkom pretrvávajúcich
nedostatkov v organizácii práce súdu alebo pomalého postupu osôb konajúcich v mene
súdu. Preto námietka počtu nevybavených vecí bez predloženia dôkazov nemá povahu
okolnosti vylučujúcej zodpovednosť za porušenie práva občana na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov (II. ÚS 40/97).
IV.
Podnecovateľ sa obrátil so svojím návrhom na okresný súd dňa 29. apríla 1999,
pričom vec nebola doposiaľ skončená. Konanie teda trvá viac ako 17 mesiacov.
Okresný súd nevyhlásil ešte ani prvostupňové rozhodnutie v merite veci, čo možno
očakávať najskôr na odročenom pojednávaní dňa 13. decembra 2000. Právoplatné
skončenie veci, a teda odstránenie právnej neistoty, kvôli ktorej sa podnecovateľ na
okresný súd obrátil, sa teda posúva do bližšie neurčenej budúcnosti.
Primeranosť doterajšej dĺžky konania sa posudzuje podľa troch základných
kritérií: zložitosť veci (vrátane povahy veci), správanie účastníka konania a postup
súdu, proti ktorému podnet smeruje.
Vec sa nejaví byť zložitou skutkovo a ani právne. Pri rozhodovaní o trvaní
pracovného pomeru zohráva časové hľadisko dôležitú úlohu (pozri napr. II. ÚS 52/99).
Podnecovateľ a jeho právny zástupca neprispeli svojím správaním
k predlžovaniu konania. Ako vyplýva už zo skutkových zistení, títo naopak opakovane
upozorňovali súd na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a žiadali o urýchlenie konania.
Okresný súd argumentoval proti namietanej dĺžke konania najmä problémami
v jeho personálnom obsadení, nadmernou zaťaženosťou sudcov a veľkým počtom
neskončených vecí, teda stavom, ktorý objektívne bráni prerokovaniu vecí bez
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
S poukazom na už citovanú judikatúru ústavného súdu tento nemôže
prednesenú argumentáciu súdu akceptovať. Právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov napokon priznáva oprávneným osobám širšiu právnu ochranu
ako len pred úmyselným alebo nedbanlivostným správaním sudcu konajúceho vo veci.
Aj v prípade neexistencie subjektívnych príčin na strane súdu a sudcu môže dôjsť
k porušeniu ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(II. ÚS 52/99).
Príčiny doterajšej dĺžky konania, ktorú možno vzhľadom na okolnosti prípadu
považovať za neprimeranú, sú len na strane súdu. Tento prostredníctvom príslušnej
predsedníčky senátu dňa 3. júna 1999 určil termín pojednávania až o štyri mesiace,
teda na 6. október 1999, hoci 4. mája 1999 žiadal odporcu, aby sa vyjadril k návrhu
podnecovateľa v lehote 15 dní. Aj v prípade, že by sa toto pojednávanie konalo,
k rozhodnutiu v merite veci by nedošlo, lebo súd naň nepredvolal dôležitého svedka
navrhnutého odporcom v jeho vyjadrení z 1. júna 1999 k návrhu (vedúceho Kancelárie
NR SR). Pojednávanie teda nebolo pripravené tak, aby bolo možné na ňom rozhodnúť
(§ 114 ods. 1 OSP). Pojednávanie sa následne nekonalo, najskôr pre práceneschopnosť
predsedníčky senátu, potom pre jej preloženie na iný súd z disciplinárnych dôvodov
a potom preto, lebo súd nezabezpečil obsadenie oddelenia 17 C alebo prerozdelenie
vecí. Po obsadení tohto oddelenia v máji 2000 nová predsedníčka senátu určuje dňa
29. júna 2000 nový termín pojednávanie až o tri mesiace, teda na 29. september 2000,
hoci odporcu žiada o založenie dôkazu do spisu v lehote 10 dní. Aj keď tomuto
nariadila doručiť stanovisko právneho zástupcu podnecovateľa z 2. septembra 1999,
evidentne vôbec prvé pojednávanie vo veci (po sedemnástich mesiacoch od podania
návrhu) nemohlo skončiť rozhodnutím v merite, lebo podobne ako pri určení termínu
pojednávania na 6. október 1999 ani teraz nebol predvolaný svedok navrhnutý
odporcom už 1. júna 1999. Pojednávanie nebolo celkovo pripravené tak, aby mohlo
skončiť vyhlásením meritórneho rozhodnutia, pričom jedným z dôvodov jeho
odročenia bola aj potreba predvolať už navrhnutého svedka z júna 1999.
Postup okresného súdu v tejto veci, či už prostredníctvom dvoch predsedníčok
senátu v konaní alebo vedenia okresného súdu pri organizačnom zabezpečení, sa teda
vyznačoval zbytočnými prieťahmi súvisiacimi s prerokovaním veci, a to nielen
z pohľadu podnecovateľa, ale aj z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako je
interpretovaný doterajšou judikatúrou ústavného súdu (a v neposlednom rade tiež
z hľadiska medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Ústavný súd potom
uvedený skutkový a právny záver vyjadril vo výroku tohto nálezu.
Ústavný súd nemá podklady pre názor, ktorý zdieľa ohľadne zbytočných
prieťahov v konaní okresného súdu podnecovateľ (politické pozadie). Musí však
zdôrazniť, že porušenie jeho základného ústavného práva v konaní všeobecného súdu
je neprijateľné aj z hľadiska požiadavky náležitého výkonu spravodlivosti, lebo môže
vzbudzovať u účastníka konania nedôveru k súdu vrátane podozrenia z politického
pozadia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2000