Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 90/2014
PDF · 189.16 KB
No categories available
I. ÚS 90/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom
, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Martin č. k. 17 D 1188/2009-40 zo 14. februára 2012, uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Cod 8/2012-54 z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 276/2012 z 11. septembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Martin (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 17 D 1188/2009-40 zo 14. februára 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“)
č. k. 6 Cod 8/2012-54 z 30. mája 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 276/2012
z 11. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ ako dedič
poručiteľa podal na okresnom súde 31. decembra 2009 návrh na dodatočné
prerokovanie dedičstva po poručiteľovi, ktorým sa domáhal dodatočného prerokovania
novoobjaveného majetku (motorové vozidlo, vkladná knižka a zariadenie bytu). Okresný
súd napadnutým uznesením návrh v celom rozsahu zamietol z dôvodu nepreukázania
existencie novoobjaveného majetku. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, keď sa stotožnil so správnymi dôvodmi tohto
uznesenia. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bolo napadnutým
uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.
3. Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv argumentuje:
,,Nie je pravdivé konštatovanie prvostupňového i odvolacieho súdu, že by som
žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal skutočnosť, že by poručiteľ bol ku dňu svojej
smrti vlastníkom predmetných hnuteľných vecí a vkladnej knižky... Existencia predmetných
vecí je zrejmá z obsahu písomného podania zo dňa 6.7.1998, označeného ako žiadosť
o vrátenie vkladnej knižky v sume cca 100 000 Sk, odovzdanie kľúčov od domu ,
vrátenie odcudzeného nábytku a zariadenia, ktoré môj strýko adresoval Obvodnému
oddeleniu a žiadal políciu o vyšetrenie tohto prípadu...
Pokiaľ ide o existenciu motorového vozidla Škoda, , tak táto je
preukázaná písomnou upomienkou zo Slovenskej poisťovne zo dňa 14.8.1995, ktorou
Slovenská poisťovňa vyzvala môjho strýka, aby uhradil dlžné poistné za predmetné
motorové vozidlo za rok 1995. Je teda nesporné, že môj strýko bol vlastníkom tohto
motorového vozidla, na ktorú skutočnosť som v konaní poukázal...
Mám za to, že návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi som podal
dôvodne a existenciu novoobjaveného majetku som v konaní preukázal relevantnými
dôkazmi. No i napriek tomu prvostupňový súd tieto dôkazy neakceptoval, môj návrh
zamietol a s jeho právnym stanoviskom sa stotožnil aj odvolací súd. Dovolací súd moje
dovolanie rovnako zamietol (správne odmietol, pozn. ústavného súdu). Postupom
prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu bolo porušené moje právo na spravodlivý
a zákonný proces a tiež právo vlastniť majetok a právo dediť.“
4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel,
vyslovil porušenie označených práv, zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského
súdu a najvyššieho súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadal
priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume
256,08 €.
II.
5. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie v sťažnosti označených práv
sťažovateľa uzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
8. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity
formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmať uznesenie okresného súdu, pretože právomoc
rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho
inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Preto bola sťažnosť
v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie
a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
9. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
10. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal zvyšnú časť
sťažnosti aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
11. Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa je obmedzená na jeho tvrdenia
o tom, že v predmetnom konaní dôkazmi preukázal existenciu novoobjaveného majetku,
avšak konajúce súdy napriek tomu jeho návrhu na dodatočné prerokovanie dedičstva
nevyhoveli.
12. Krajský súd na vlastné odôvodnenie napadnutého uznesenia uviedol:
,,V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že... dňa 16.12.2011 vyzval
navrhovateľa, aby preukázal existenciu hnuteľných vecí, ktoré majú tvoriť novoobjavený
majetok a kde sa nachádzajú. Navrhovateľ odpovedal súdu 24.1.2012, no z obsahu jeho
odpovede nebolo zrejmé, či majetok poručiteľa existuje a kde sa nachádza. Dopravný
inšpektorát Martin dňa 29.12.2011 súd oznámil, že v období od 9.4.1973 do 9.6.1999 bol
vedený ako vlastník predmetného motorového vozidla a v období od 9.6.1999
do 31.12.2002 . Poručiteľ nebol evidovaný ako vlastník motorového vozidla.
Slovenská sporiteľna, a.s. dňa 24.3.2010 súdu oznámila, že v databáze banky preverovali
meno poručiteľa od 1.1.1998 a výsledok bol negatívny...
Odvolací súd po preskúmaní správnosti napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu
predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, na ich podklade dospel ku správnym skutkovým
zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd konštatuje správnosť týchto
dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a s prihliadnutím
na odvolacie námietky navrhovateľa ďalej uvádza:
Pokiaľ ide o novoobjavený majetok poručiteľa, v dodatočnom dedičskom konaní je
postup obdobný ako v pôvodnom konaní s tým rozdielom, že nové konanie i rozhodnutie
o dedičstve sa bude týkať iba novoobjaveného majetku. Konanie o dodatočnom prejednaní
dedičstva však môže byť ukončené bez toho, aby k prejednaniu dedičstva došlo, a to
v prípade, keď sa v priebehu tohto dodatočného konania zistí, že k takémuto prejednaniu
nie je daný dôvod (najmä, ak sa nepreukáže, že majetok, ktorý má byť prejednaný, patril
poručiteľovi). V takom prípade súd buď návrh na dodatočné prejednanie dedičstva
zamietne (ak bolo konanie začaté na návrh), alebo konanie zastaví (ak bolo začaté
uznesením súdu)...
Pre zistenie poručiteľovho majetku je zásadne rozhodujúci skutkový stav, aký tu bol
v čase smrti poručiteľa. Pokiaľ teda navrhovateľ v odvolaní namietal, že okresný súd mal
zisťovať stav majetku v období už od 23.1.1996, t.j. viac ako dva roky pred jeho smrťou, táto
námietka nie je dôvodná.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru o správnosti
napadnutého uznesenia, nakoľko navrhovateľ nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi
skutočnosť, že by poručiteľ ku dňu svojej smrti bol vlastníkom hnuteľných vecí (motorové
vozidlo a zariadenie bytu), resp. majiteľom vkladu na bližšie neidentifikovanej vkladnej
knižke v navrhovateľom označenom peňažnom ústave. Nakoľko sa ani vlastnou činnosťou
okresného súdu nepodarilo preukázať existenciu novoobjaveného majetku poručiteľa,
odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“
13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov možno uviesť, že podľa ústavného súdu postup krajského súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol
porušiť jeho označené práva. Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom uznesení
podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci v dôsledku riadne zistenej absencie
novoobjaveného majetku poručiteľa neboli splnené zákonné podmienky na dodatočné
prerokovanie dedičstva. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nevykazuje všeobecný
charakter, v spojení s preskúmavaným uznesením okresného súdu je jasné a zrozumiteľné
a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľa. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje,
a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
14. Pokiaľ ide o namietaný zásah do základného práva vlastniť majetok, resp. dediť,
ktoré zaručuje čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že pokiaľ krajský súd (a pred ním
aj okresný súd) ústavne konformným spôsobom a v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi
a procesnoprávnymi predpismi prerokovali návrh sťažovateľa na dodatočné prerokovanie
dedičstva, v ktorom objektívne nebola preukázaná existencia novoobjaveného majetku
poručiteľa, absentuje tu akákoľvek, čo i len teoretická možnosť, aby týmito uzneseniami
bolo zasiahnuté do označeného práva sťažovateľa. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne
neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie.
K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu
15. Z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne konkrétne výhrady sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Zo samotného uznesenia je zrejmé, že
dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté ako procesne
neprípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho
poriadku], a teda najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu meritórne
nepreskúmaval. Vychádzajúc z podstaty sťažnostných námietok je potom zrejmé, že tieto
nie sú v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu a smerujú v podstate
iba proti uzneseniu okresného súdu a krajského súdu. Preto aj vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti,
čo bolo dôvodom jej odmietnutia.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti, ktoré sú
viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov,
náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014