Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 90/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Martin č. k. -40 zo 14. februára 2012, uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -54 z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Martin (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. -40 zo 14. februára 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“)

č. k. -54 z 30. mája 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ ako dedič

poručiteľa podal na okresnom súde 31. decembra 2009 návrh na dodatočné

prerokovanie dedičstva po poručiteľovi, ktorým sa domáhal dodatočného prerokovania

novoobjaveného majetku (motorové vozidlo, vkladná knižka a zariadenie bytu). Okresný

súd napadnutým uznesením návrh v celom rozsahu zamietol z dôvodu nepreukázania

existencie novoobjaveného majetku. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým

uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, keď sa stotožnil so správnymi dôvodmi tohto

uznesenia. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bolo napadnutým

uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.

3. Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv argumentuje:

,,Nie je pravdivé konštatovanie prvostupňového i odvolacieho súdu, že by som

žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal skutočnosť, že by poručiteľ bol ku dňu svojej

smrti vlastníkom predmetných hnuteľných vecí a vkladnej knižky... Existencia predmetných

vecí je zrejmá z obsahu písomného podania zo dňa 6.7.1998, označeného ako žiadosť

o vrátenie vkladnej knižky v sume cca 100 000 Sk, odovzdanie kľúčov od domu ,

vrátenie odcudzeného nábytku a zariadenia, ktoré môj strýko adresoval Obvodnému

oddeleniu a žiadal políciu o vyšetrenie tohto prípadu...

Pokiaľ ide o existenciu motorového vozidla Škoda, , tak táto je

preukázaná písomnou upomienkou zo Slovenskej poisťovne zo dňa 14.8.1995, ktorou

Slovenská poisťovňa vyzvala môjho strýka, aby uhradil dlžné poistné za predmetné

motorové vozidlo za rok 1995. Je teda nesporné, že môj strýko bol vlastníkom tohto

motorového vozidla, na ktorú skutočnosť som v konaní poukázal...

Mám za to, že návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi som podal

dôvodne a existenciu novoobjaveného majetku som v konaní preukázal relevantnými

dôkazmi. No i napriek tomu prvostupňový súd tieto dôkazy neakceptoval, môj návrh

zamietol a s jeho právnym stanoviskom sa stotožnil aj odvolací súd. Dovolací súd moje

dovolanie rovnako zamietol (správne odmietol, pozn. ústavného súdu). Postupom

prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu bolo porušené moje právo na spravodlivý

a zákonný proces a tiež právo vlastniť majetok a právo dediť.“

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel,

vyslovil porušenie označených práv, zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadal

priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume

256,08 €.

II.

5. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie v sťažnosti označených práv

sťažovateľa uzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

8. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovanom v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmať uznesenie okresného súdu, pretože právomoc

rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho

inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Preto bola sťažnosť

v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu práv podľa a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

9. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

10. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal zvyšnú časť

sťažnosti aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

11. Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa je obmedzená na jeho tvrdenia

o tom, že v predmetnom konaní dôkazmi preukázal existenciu novoobjaveného majetku,

avšak konajúce súdy napriek tomu jeho návrhu na dodatočné prerokovanie dedičstva

nevyhoveli.

12. Krajský súd na vlastné odôvodnenie napadnutého uznesenia uviedol:

,,V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že... dňa 16.12.2011 vyzval

navrhovateľa, aby preukázal existenciu hnuteľných vecí, ktoré majú tvoriť novoobjavený

majetok a kde sa nachádzajú. Navrhovateľ odpovedal súdu 24.1.2012, no z obsahu jeho

odpovede nebolo zrejmé, či majetok poručiteľa existuje a kde sa nachádza. Dopravný

inšpektorát Martin dňa 29.12.2011 súd oznámil, že v období od 9.4.1973 do 9.6.1999 bol

vedený ako vlastník predmetného motorového vozidla a v období od 9.6.1999

do 31.12.2002 . Poručiteľ nebol evidovaný ako vlastník motorového vozidla.

Slovenská sporiteľna, a.s. dňa 24.3.2010 súdu oznámila, že v databáze banky preverovali

meno poručiteľa od 1.1.1998 a výsledok bol negatívny...

Odvolací súd po preskúmaní správnosti napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu

predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností, na ich podklade dospel ku správnym skutkovým

zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd konštatuje správnosť týchto

dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a s prihliadnutím

na odvolacie námietky navrhovateľa ďalej uvádza:

Pokiaľ ide o novoobjavený majetok poručiteľa, v dodatočnom dedičskom konaní je

postup obdobný ako v pôvodnom konaní s tým rozdielom, že nové konanie i rozhodnutie

o dedičstve sa bude týkať iba novoobjaveného majetku. Konanie o dodatočnom prejednaní

dedičstva však môže byť ukončené bez toho, aby k prejednaniu dedičstva došlo, a to

v prípade, keď sa v priebehu tohto dodatočného konania zistí, že k takémuto prejednaniu

nie je daný dôvod (najmä, ak sa nepreukáže, že majetok, ktorý má byť prejednaný, patril

poručiteľovi). V takom prípade súd buď návrh na dodatočné prejednanie dedičstva

zamietne (ak bolo konanie začaté na návrh), alebo konanie zastaví (ak bolo začaté

uznesením súdu)...

Pre zistenie poručiteľovho majetku je zásadne rozhodujúci skutkový stav, aký tu bol

v čase smrti poručiteľa. Pokiaľ teda navrhovateľ v odvolaní namietal, že okresný súd mal

zisťovať stav majetku v období už od 23.1.1996, t.j. viac ako dva roky pred jeho smrťou, táto

námietka nie je dôvodná.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru o správnosti

napadnutého uznesenia, nakoľko navrhovateľ nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi

skutočnosť, že by poručiteľ ku dňu svojej smrti bol vlastníkom hnuteľných vecí (motorové

vozidlo a zariadenie bytu), resp. majiteľom vkladu na bližšie neidentifikovanej vkladnej

knižke v navrhovateľom označenom peňažnom ústave. Nakoľko sa ani vlastnou činnosťou

okresného súdu nepodarilo preukázať existenciu novoobjaveného majetku poručiteľa,

odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa potvrdil.“

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov možno uviesť, že podľa ústavného súdu postup krajského súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol

porušiť jeho označené práva. Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom uznesení

podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci v dôsledku riadne zistenej absencie

novoobjaveného majetku poručiteľa neboli splnené zákonné podmienky na dodatočné

prerokovanie dedičstva. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nevykazuje všeobecný

charakter, v spojení s preskúmavaným uznesením okresného súdu je jasné a zrozumiteľné

a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľa. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje,

a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

14. Pokiaľ ide o namietaný zásah do základného práva vlastniť majetok, resp. dediť,

ktoré zaručuje , ústavný súd uvádza, že pokiaľ krajský súd (a pred ním

aj okresný súd) ústavne konformným spôsobom a v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi

a procesnoprávnymi predpismi prerokovali návrh sťažovateľa na dodatočné prerokovanie

dedičstva, v ktorom objektívne nebola preukázaná existencia novoobjaveného majetku

poručiteľa, absentuje tu akákoľvek, čo i len teoretická možnosť, aby týmito uzneseniami

bolo zasiahnuté do označeného práva sťažovateľa. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne

neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie.

K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

15. Z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne konkrétne výhrady sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Zo samotného uznesenia je zrejmé, že

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté ako procesne

neprípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku], a teda najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu meritórne

nepreskúmaval. Vychádzajúc z podstaty sťažnostných námietok je potom zrejmé, že tieto

nie sú v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu a smerujú v podstate

iba proti uzneseniu okresného súdu a krajského súdu. Preto aj vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti,

čo bolo dôvodom jej odmietnutia.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti, ktoré sú

viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov,

náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014