Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 92/2014
PDF · 176.46 KB
No categories available
I. ÚS 92/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť a , ,
zastúpených Advokátskou kanceláriou Gallo, s. r. o., Jilemnického 30, Martin, konajúcou
prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Michala Galla, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv
podľa čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 311/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. januára 2014 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 311/2012 a jeho rozsudkom č. k. 7 Co 311/2012-194 z 25. septembra 2013
(ďalej len „namietané rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa na Okresnom súde Martin
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 57/2011 domáhali, aby im odporca vyplatil sumu 145,
12 € s príslušenstvom z titulu preplatku z vyúčtovania za platby spojené s užívaním bytu.
Odporca sa domáhal, aby mu sťažovatelia vyplatili sumu 1 272, 62 € s príslušenstvom
z titulu nedoplatku z vyúčtovania za platby spojené s užívaním bytu.
Okresný súd Martin žalobu sťažovateľov zamietol a vyhovel odporcovi. Krajský súd
ako súd odvolací namietaným rozhodnutím rozsudok prvostupňového súdu v spojení
s opravným uznesením potvrdil.
3. Sťažovatelia namietajú, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali
v poradí zo štvrtého vyúčtovania teplej úžitkovej vody, v ktorom je uvedený iný objem
rozpočítanej teplej úžitkovej vody, ako bol skutočne dodaný, a taktiež v inej cene, ako bola
cena priznaná cenovým výmerom. Týmto malo dôjsť k porušeniu ich práva na spravodlivé
súdne konanie.
Sťažovatelia ďalej namietajú: „... vyúčtovanie robila osoba, ktorá nemala oprávnenie
vykonávať činnosť správcu podľa zák. č. 182/93 Z. z.“.
Napokon sťažovatelia namietajú, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vidia v tom, že krajský
súd sa nevysporiadal s ich námietkou, že „... § 9 ods. 7 vyhl. č. 630/2005 Z. z... zavádza
300 % pokutu“ a „sťažovatelia majú... postavenie spotrebiteľa“.
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol takto:
„1. Porušovateľ v konaní 7Co 311/2012 porušil právo sťažovateľov zaručené:
- čl. 1 ods. 2 Ústavy SR a čl. 154c Ústavy SR ustanovujúcim, že SR dodržiava
medzinárodné zmluvy a záväzky, ktorými je viazaná,
- čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd zakazujúcich diskrimináciu,
- čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu a čl. 6 ods. 1 Dohovoru na spravodlivý
proces.
2. V zmysle §-u 56 ods. 2 zák.č. 38/93 Z.z. rozsudok porušovateľa 7Co 311/2012-194
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ uplatňuje náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci,
právny zástupca je platiteľom DPH.”
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 154c ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa § 9 ods. 7 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 630/2005 Z. z.
ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá
rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania
množstva dodaného tepla v znení neskorších podpisov (ďalej len „vyhláška“), ak sa
preukáže, že konečný spotrebiteľ ovplyvnil určené meradlo na meranie množstva teplej
úžitkovej vody alebo určené meradlo na meranie množstva teplej úžitkovej vody nespĺňa
podmienky určeného meradla, alebo odmietol umožniť vykonať jeho odčítanie, určí sa
tomuto konečnému spotrebiteľovi náhradný indikovaný údaj vo výške trojnásobku
priemernej hodnoty indikovaných údajov určených meradiel na meranie teplej úžitkovej
vody na byt a nebytový priestor v objekte rozpočítavania.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho
prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
8. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, vrátane zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd
(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,
ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
9. Sťažovatelia namietali porušenie svojho práva na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie z dôvodu, že krajský súd vo svojom rozhodnutí „uznal pre štvrté
vyúčtovanie iný objem rozpočítanej teplej vody ako bolo skutočne dodané a inú cenu ako
bola priznaná cenovým výmerom“.
Krajský súd v namietanom rozhodnutí uviedol:
„Rovnako nezodpovedá stavu veci tvrdenie odvolateľov týkajúce sa nesprávnosti
výpočtu nedoplatku za spotrebovanú teplú úžitkovú vodu v roku 2008 a tým spojený
následný nedoplatok, ktorý je predmetom vzájomného návrhu odporcu. Okresný súd
pri zisťovaní skutočností týkajúcich sa výpočtu nedoplatku za rozhodné obdobie roku 2008
správne prihliadal na okolnosť, že v poradí štvrté vyúčtovanie, na základe ktorého bol
u navrhovateľov ustálený nedoplatok vo výške 847,30 Eur za rok 2008, je správne. Tento
záver vyplýva z protokolu o výsledku kontroly č. 5/011/2010 zo dňa 25. marca 2010
vyhotoveného Štátnou energetickou inšpekciou, Krajský inšpektorát Žilina, ako oprávneným
orgánom na vykonanie kontroly v zmysle zákona č. 656/2004 Z. z. Predmetom kontroly bolo
aj dodržiavanie pravidiel pri rozpočítaní množstva tepla dodaného na prípravu teplej
úžitkovej vody konečnému spotrebiteľovi. Na základe tejto kontroly bola odporcovi uložená
povinnosť rozpočítať množstvo takto dodaného tepla v zmysle zákonných pravidiel
stanovených v § 9 ods. 7 vyhlášky č. 630/2005 Z. z. Zároveň uvedený orgán v protokole
konštatuje, že v poradí štvrté vyúčtovanie odporcu zohľadňuje predmetné pravidlá výpočtu
a je správne. Pokiaľ navrhovatelia tieto závery spochybňovali, neuniesli v tejto časti
dôkazné bremeno na preukázanie nimi uvádzaných tvrdení (§ 120 ods. 1 O. s. p.).
Ustanovenie predmetnej vyhlášky je jednoznačné a uvádza pravidlá výpočtu, ktoré odporca
pri vyhotovení štvrtého vyúčtovania dodržal. Naopak vyúčtovanie za rok 2008 v poradí
druhé, v zmysle ktorého vznikol navrhovateľom nedoplatok vo výške 29.34 Eur, ktorý ako
tvrdili uhradili, nebolo správne.“
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, sa ústavný súd
domnieva, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu
alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery krajského
súdu teda nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vychádzajúc
z uvedených úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a tvrdeným porušením základných práv sťažovateľov.
10. Sťažovatelia tiež namietali, že „vyúčtovanie pritom robila osoba, ktorá nemala
oprávnenie vykonávať činnosť správcu“.
Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by sťažovatelia túto skutočnosť namietali
pred všeobecnými súdmi. Navyše, vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy k tejto svojej
námietke neuviedli žiadne ďalšie podporné argumenty. Ústavný súd preto konštatuje, že táto
časť sťažnosti sťažovateľov je zjavne neopodstatnená.
11. Napokon sťažovatelia namietali porušenie „svojich práv“ podľa čl. 1 ods. 2,
čl. 12 ods. 1 a čl. 154c ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a taktiež zákaz
diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru z dôvodu, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, a to najmä v súvislosti s postavením sťažovateľov ako „spotrebiteľov“
a „300 % pokutou“.
Pokiaľ ide o odôvodnenie samotného namietaného rozhodnutia krajského súdu,
v tomto sa uvádza:
„Uvedený právny predpis je súčasťou právneho poriadku, ktorý pri rozhodovaní súd
aplikuje. Výkon práva vyplývajúci z právneho poriadku, pokiaľ by bol v rozpore s dobrými
mravmi, nepožíva právnu ochranu (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tomto kontexte
však iba samotné tvrdenie rozporu s dobrými mravmi bez žiadaného bližšieho zdôvodnenia
nemožno akceptovať. Na základe vykonaného dokazovania bolo ustálené, že navrhovatelia
sami svojim odmietavým postupom znemožnili namontovanie merača, ktorý by zodpovedal
určenému meradlu na teplú úžitkovú vodu. Tým znemožnili možnosť zistenia jej reálnej
spotreby. Sú preto nútení znášať s tým spojené následky, a to rozsahu spotreby určenej
v zmysle nimi napádaného ustanovenia vyhlášky. Naopak, nemožno pri určení spotreby
vychádzať z ničím nepodložených tvrdení navrhovateľov, o tom, koľko podľa ich názoru
mohli maximálne v rozhodnom období, za ktoré sa určoval nedoplatok, spotrebovať vody.
Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, sa ústavný súd
domnieva, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu
alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery krajského
súdu teda nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vychádzajúc
z uvedených úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a tvrdeným porušením základných práv sťažovateľov.
12. Pokiaľ ide o sťažovateľmi tvrdené porušenie ich „práv“ podľa čl. 1 ods. 2, čl. 12
ods. 1 a čl. 154c ústavy, ústavný súd konštatuje, že tieto články ústavy neobsahujú garanciu
základného práva alebo slobody. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že
porušenie článku, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu, nemožno
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy
o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy,
prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale
vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne
napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 32/08).
13. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014