Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 681/2014
PDF · 535.75 KB
No categories available
II. ÚS 681/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej opatrovníkom ,
, právne zastúpenej advokátom JUDr. Petrom
Múkerom, Advokátska kancelária, ČSA 25, Banská Bystrica, pre namietané porušenie čl. 17
ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre a jeho
uznesením č. k. 1 Tpo 32/2014 32 zo 16. júla 2014 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 32/2014
p o r u š i l základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a
5 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 Tpo 32/2014 32 zo 16. júla 2014
z r u š u j e .
3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý zaplatiť finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre
p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Múkeru, Advokátska kancelária,
ČSA 25, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 681/2014 14 z 9. októbra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej opatrovníkom , ,
pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.
1 Tpo 32/2014 32 zo 16. júla 2014.
2. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec na
neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľky podaním z 2. decembra 2014
a krajský súd vo vyjadrení z 13. novembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd preto vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 24 Ps 12/2006 43 zo 16. novembra 2006 bola sťažovateľka pozbavená
spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, pričom za opatrovníka bol určený jej manžel
(ďalej len „opatrovník“).
Sťažovateľka bola 3. júla 2014 predvedená na políciu a zadržaná, a to o 12.45 h.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 61/2014 zo 6. júla 2014 bola vzatá do väzby
s tým, že väzba začala plynúť 3. júla 2014 o 12.45 h. Proti uzneseniu okresného súdu podal
zvolený obhajca 9. júla 2014 sťažnosť. Uznesením krajského súdu č. k. 1 Tpo 32/2014 32 zo
16. júla 2014 bola sťažnosť zamietnutá.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku sudca
pre prípravné konanie je povinný zadržanú osobu vypočuť a musí rozhodnúť o väzbe.
Sťažovateľka napriek tomu vypočutá nebola. Nebol jej ani doručený návrh prokurátora na
vzatie do väzby, hoci bolo jej právom oboznámiť sa s týmto návrhom. Pritom tento návrh je
podľa sťažovateľky nepreskúmateľný, keďže prokurátor neuviedol, o ktorú konkrétnu obavu
spomedzi štyroch možných alternatív ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
ide. Konštatuje to napokon aj okresný súd v uznesení o vzatí do väzby zo 6. júla 2014.
Keďže sťažovateľka nebola vypočutá, nemohla ani zobrať na vedomie predmet
výsluchu, resp. rozhodnutie o väzbe, nebola poučená podľa § 121 a § 34 Trestného
poriadku, nebola oboznámená so skutkom, ktorý sa jej kladie za vinu, a s jeho právnou
kvalifikáciou, nebol jej doručený návrh prokurátora do väzby a neoboznámila sa s dôvodmi
návrhu, resp. sa k týmto nevyjadrila, nemohla odpovedať na otázky sudcu, prokurátora
a obhajcu, nemohla podať konečný návrh atď.
Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že výsluch zadržanej osoby sudcom pre
prípravné konanie je obligatórny, čo znamená, že vzatie do väzby bez výsluchu je
protizákonné. Všeobecné súdy nahradili túto povinnosť neprípustnou analógiou.
Sťažovateľka namieta, že nedošlo ani k oboznámeniu s dôvodmi jej zadržania, hoci
podľa čl. 17 ods. 3 ústavy malo sa tak stať ihneď. V podstate rovnaká povinnosť vyplývala aj
z ustanovenia § 85 ods. 4 Trestného poriadku (bezodkladne oboznámiť s dôvodmi
zadržania). Dôvody zadržania boli uvedené až v zápisnici o zadržaní, teda viac ako 5 hodín
po zadržaní, čo nemožno považovať ani za bezodkladný postup, ale ani za postup „ihneď“.
Dôvody zadržania sú v zápisnici o zadržaní z 3. júna 2014 (správne má byť 3. júla
2014, pozn.) uvedené s odkazom na znenie § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľka namieta, že zákon takéto ustanovenie nepozná a orgány činné v trestnom
konaní, ale ani sudca pre prípravné konanie ju s dôvodmi zadržania neoboznámili ani len
ústne. Tieto procesné úkony, a to úradný záznam o zadržaní a obmedzení osobnej slobody,
ako aj zápisnica o zadržaní a obmedzení osobnej slobody, sa robili bez prítomnosti buď
civilným súdom ustanoveného opatrovníka, alebo opatrovníka ustanoveného sudcom pre
prípravné konanie (ktorý ustanovený ani nebol) v zmysle § 35 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku.
V sťažnosti sa zdôrazňuje, že od začiatku existovali dôvodné pochybnosti
o duševnom zdraví sťažovateľky, ktorá trpí ťažkou schizofréniou. Konajúci policajti od
počiatku vedeli, že je zbavená spôsobilosti na právne úkony. Opatrovník totiž 3. júla 2014
o 13.06 h doručil policajtovi rozsudok okresného súdu o zbavení spôsobilosti na právne
úkony. Aj z občianskeho preukazu sťažovateľky mali policajti túto skutočnosť preukázanú.
Preto orgány činné v trestnom konaní mohli, resp. mali dôvodne predpokladať, že
sťažovateľka nebude schopná náležite uplatňovať prinajmenej svoje procesné práva (právo
na obhajobu v prípravnom konaní, a teda aj v konaní pred vznesením obvinenia).
Sťažovateľka patrí k rómskej menšine.
Sťažovateľke nebol ustanovený obhajca ex offo v konaní prebiehajúcom pred
vznesením obvinenia, a to napriek jej rozumovým schopnostiam a skutočnosti, že je
nesvojprávnou osobou.
Rozsudkom okresného súdu zo 16. novembra 2006 ustanovený opatrovník nebol od
zadržania sťažovateľky informovaný o žiadnych procesných úkonoch spojených s osobou
sťažovateľky a nebolo mu umožnené uplatniť oprávnenia vyplývajúce z ustanovenia § 35
Trestného poriadku počas celého dosiaľ uvedeného konania.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že ak boli orgány činné v trestnom konaní toho názoru, že
v civilnom konaní ustanovený opatrovník nemôže vykonávať svoje práva, mali postupovať
podľa § 35 ods. 2 Trestného poriadku. Napriek tomu do podania sťažnosti nedošlo k
ustanoveniu zákonného zástupcu sťažovateľke podľa § 35 ods. 2 Trestného poriadku, hoci je
známe, že je nesvojprávna.
Sťažovateľka namieta, že k jej zadržaniu 3. júla 2014 došlo bez predchádzajúceho
súhlasu prokurátora. V trestnom spise sa nenachádza žiadna skutočnosť, ktorá by aspoň
nasvedčovala neodkladnosti trestného konania voči nesvojprávnej osobe. Zo spisu
nevyplýva ani to, že sa predchádzajúci súhlas prokurátora nedal dosiahnuť. Sťažovateľka
nebola pristihnutá pri trestnom čine (podľa obvinenia išlo o dokonané skutky) a nebola ani
zastihnutá na úteku. Bola zadržaná v aute, kde sedela na zadnom sedadle. Auto patriace jej
manželovi bolo odstavené na označenom platenom parkovisku.
Policajt, ktorý zadržanie vykonal o 12.45 h, neoznámil túto skutočnosť prokurátorovi
bezodkladne, ale až 3. júla 2014 o 18.10 h. V zápisnici o zadržaní a obmedzení osobnej
slobody neuviedol miesto zadržania, keďže uviedol len mesto , čo je v rozpore
s ustanovením § 85 ods. 3 Trestného poriadku. Neuviedol bližšie ani okolnosti zadržania
a jeho podstatné dôvody. Nevyplnil ani celú predtlač zápisnice. O zadržaní a o ďalších
skutočnostiach neupovedomil opatrovníka. Nepoučil ani len ústne sťažovateľku o jej
právach. V zápisnici je len predtlačené krátke poučenie v zmysle § 85 ods. 6 Trestného
poriadku a nie je uvedené, ako sa rozhodla sťažovateľka naložiť so svojimi právami (napr.
s právom zvoliť si obhajcu alebo žiadať o ustanovenie obhajcu ex offo). Napokon chýba aj
jej vyjadrenie k uvedeným skutočnostiam. Z obsahu zápisnice vyplýva, že ide aj o zápisnicu
o vykonanej osobnej prehliadke podľa § 99 ods. 4 Trestného poriadku. Pri písaní zápisnice
nebol prítomný opatrovník, ale ani obhajca. Pritom sťažovateľka ako nesvojprávna osoba
nemohla urobiť platný prejav vôle, napr. v otázke zvolenia obhajcu.
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na to, že pred vznesením obvinenia 3. júla 2014
vo večerných hodinách bola vypočutá v procesnom postavení zadržanej podozrivej osoby a
bola spísaná aj zápisnica o výsluchu zadržanej podozrivej osoby. Podľa § 85 ods. 5
Trestného poriadku sa ustanovenia § 34 a § 121 až § 124 Trestného poriadku primerane
použijú aj vtedy, ak je zadržaná osoba vypočúvaná v čase, keď proti nej ešte nebolo
vznesené obvinenie. Zo zápisnice vyplýva, že sťažovateľka nebola primerane poučená pred
vznesením obvinenia v rozsahu určenom v § 85 ods. 5 Trestného poriadku, a to
s prihliadnutím na jej rozumové schopnosti a na to, že je duševne chorá. Napriek
ustanoveniu § 34 ods. 4 Trestného poriadku vyšetrovateľ sťažovateľku nepoučil o jej
právach a význame priznania. Právo sťažovateľky na obhajcu reálne nezabezpečil. Nepoučil
ju pred výsluchom o práve radiť sa s obhajcom už v priebehu zadržania bez prítomnosti
tretej osoby (§ 85 ods. 6 Trestného poriadku), o práve požadovať, aby obhajca bol prítomný
pri jej výsluchu (§ 85 ods. 4 Trestného poriadku), o podmienkach doručovania písomností
so spojenými následkami, o práve žiadať doplnenie zápisnice, resp. jej opravu (§ 124 ods. 2
Trestného poriadku) atď. Opatrovníka o výsluchu neinformoval. Neposkytol teda
sťažovateľke plnú možnosť na uplatnenie jej práv. Tým došlo k nerealizovaniu zásady
zákonnosti vyjadrenej v čl. 17 ods. 2 ústavy.
Dňa 4. júla 2014 vyšetrovateľ vzniesol voči sťažovateľke obvinenie o 18.35 h.
Uznesenie o vznesení obvinenia jej nebolo oznámené ani vyhlásením, ale ani doručením.
Zápisnica o vznesení obvinenia, a to jej prvá strana bola vyšetrovateľom predpísaná, keďže
sťažovateľka žiaden údaj do tejto zápisnice nenadiktovala a zápisnicu nepodpísala. Nebola
vôbec poučená v procesnom postavení obvinenej a nebola ani výslovne poučená pred prvým
výsluchom ako obvinenej v zmysle § 121 ods. 2 Trestného poriadku. Vyšetrovateľ jej pri
prvom výsluchu neobjasnil podstatu skutkov, ktoré sa jej kladú za vinu, ako aj ich právnu
kvalifikáciu. Zo spisu nevyplýva dôkaz preukazujúci, že rovnopis uznesenia o vznesení
obvinenia určený k rukám sťažovateľky prevzal jej opatrovník ako osoba, ktorej oprávnenia
vyplývajú z ustanovenia § 35 ods. 1, resp. 2 Trestného poriadku. V súhrne to znamená, že
sťažovateľka v procesom postavení obvinenej nemohla využiť ani jedno právo vyplývajúce z
Trestného poriadku, čím jej bola znemožnená efektívna obhajoba.
Sťažovateľka vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhla, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo slobody upravené v čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4, 5
Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Nitra, Uznesením Krajského súdu
Nitra, v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra sp. zn. 33 Tp 61/2014 zo dňa 06.07.2014
a v konaní vedenom na Krajskom súde Nitra sp. zn. 1 Tpo 32/2014 32 zo dňa 16.07.2014
porušené bolo.
2. Rozhodnutie Okresného súdu Nitra č. k. 33 Tp 61/2014 zo dňa 06.07.2014
a Rozhodnutie Krajského súdu Nitra č. k. 1 Tpo 32/2014 32 zo dňa 16.07.2014 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Okresnému súdu Nitra a Krajskému súdu Nitra zakazuje pokračovať v porušovaní
základného práva (slobody), prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva
(slobody) a prikazuje sa prepustiť obvinenú na slobodu.
4. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR
(slovom Desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť do
15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
5. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 €, ktoré je
Okresný súd Nitra povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Múkera(...), do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
4. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 1335/14 z 13. novembra
2014 doručeného ústavnému súdu faxom 13. novembra 2014 a poštou 20. novembra 2014
vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Senát krajského súdu postupoval štandardným
spôsobom v zmysle príslušných ustanovení VIII. hlavy Trestného poriadku, prioritne
s prihliadnutím na zásady vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 6 druhej vety a ods. 10 a 12
Trestného poriadku. Všeobecné súdy boli povinné konať a rozhodnúť o návrhu prokurátora
na vzatie sťažovateľky do väzby v zákonných lehotách. S poukazom na danú situáciu nebolo
možné zo strany okresného súdu vyriešiť vec inak než rozhodnutím o vzatí do väzby.
Okresný súd totiž z obsahu spisu zistil existenciu takých konkrétnych skutočností, ktoré u
sťažovateľky odôvodňovali obavu, že by na slobode konala niektorým zo spôsobov
uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský súd pred
rozhodnutím o sťažnosti preveroval zdravotný stav sťažovateľky počas hospitalizácie,
pričom bolo potvrdené, že od 4. júla 2014 do 7. júla 2014 do 17.30 h nebola schopná
výsluchu. Z toho dôvodu nemohla byť ani vypočutá k vznesenému obvineniu. Zo spisu,
ktorý mal krajský súd k dispozícii, vyplývalo, že ťažké ochorenie presadzovala len samotná
sťažovateľka bez akýchkoľvek objektivizovaných dôkazov. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať na výpovede svedkov , a ďalších, v ktorých sa uvádza, že
so sťažovateľkou riadne komunikovali, pričom neuvádzali u nej žiadne psychické problémy.
Nedošlo ani k porušeniu práva na obhajobu, pretože sťažovateľka bola zastúpená obhajcom,
ktorý vo veci zaujal stanovisko a podal aj sťažnosť proti vzatiu do väzby. Sťažovateľkou
namietaná okolnosť, podľa ktorej patrí k rómskej menšine, nemala na rozhodovanie vo veci
žiadny vplyv. Nie je zrejmé, čo touto námietkou mienila riešiť. Vec je potrebné posudzovať
aj s ohľadom na druh a charakter obzvlášť závažnej trestnej činnosti, zo spáchania ktorej je
sťažovateľka podozrivá.
6. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 2. decembra 2014 doručenej
ústavnému súdu 4. decembra 2014 vyplýva, že Trestný poriadok nepozná štandardný
spôsob postupu, na ktorý poukazuje krajský súd. Pozná totiž len zákonný spôsob.
Sťažovateľka nenamietala porušenie § 2, ale ani VIII. hlavy Trestného poriadku. Uvádzaním
týchto ustanovení krajský súd len zahmlieva protiprávne konanie voči nesvojprávnej
sťažovateľke, ktorá nie je schopná chápať zmysel trestného konania, a to ani v čase
spáchania skutku, ale ani v čase zadržania, obvinenia a vzatia do väzby. Krajský súd vôbec
nezaujal stanovisko k namietanému porušovaniu § 206 ods. 1, § 87 ods. 1 a 2, § 181 ods. 3 a
nasl., § 85 ods. 1, 3, 4, 5 a 6, § 35 ods. 1 a 2, § 34 ods. 4, § 124 ods. 2 a § 121 ods. 2
Trestného poriadku. Pokiaľ krajský súd tvrdí, že ťažké ochorenie presadzovala len samotná
sťažovateľka bez akýchkoľvek objektivizovaných dôkazov, treba uviesť, že sťažovateľku
brali policajti do väzby z nemocnice, kde bola hospitalizovaná na psychiatrii. Krajský súd
toto tvrdenie asi nemyslel vážne. Orgány činné v trestnom konaní a následne okresný súd
a krajský súd mali k dispozícii rozsudok okresného súdu č. k. 24 Ps 12/2006 43
zo 16. novembra 2006, ktorým bola sťažovateľka v plnom rozsahu zbavená svojprávnosti.
Obhajca sťažovateľky dostal tento rozsudok vo fotokópii od vyšetrovateľa a nachádza sa aj v
spise okresného súdu. Išlo o nespornú skutočnosť. Krajský súd sa nezaoberal opomenutím
obligatórnej povinnosti vypočuť zatknutú osobu v zmysle čl. 17 ods. 4 ústavy, resp. § 87
ods. 2 Trestného poriadku. Túto povinnosť nemožno nahradiť žiadnym iným procesným
postupom ani odvolávaním sa na analógiu. Sťažovateľka len oznámila, že patrí k rómskej
menšine a nič nemienila týmto oznámením riešiť. Napokon právny zástupca sťažovateľky
poukazuje na znalecký posudok o duševnom stave sťažovateľky zo 7. októbra 2014, ktorý
ústavnému súdu predložil v prílohe.
II.
7. Zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby z 3.
júla 2014 vyplýva, že o 12.45 h bola sťažovateľka podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku
zadržaná ako podozrivá, a to bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý bol v osobe
informovaný o 18.19 h. Odôvodnenie tohto postupu (najmä, že vec
nepripúšťala odklad a súhlas nebolo možné vopred dosiahnuť) nie je v predtlači vyplnené.
Vyšetrovateľ sťažovateľku prevzal 3. júla 2014 o 18.10 h. K zadržaniu došlo pre dôvodnú
obavu, že sťažovateľka bude pokračovať v trestnej činnosti v zmysle § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, pričom konkrétne odôvodnenie, v čom spočívajú dôvody väzby,
okolnosti zadržania, použitie donucovacích prostriedkov a pod., nie sú vyplnené. Podľa
predtlače bola sťažovateľka poučená v zmysle § 85 ods. 6 Trestného poriadku o práve zvoliť
si obhajcu, radiť sa s ním už v priebehu zadržania a požadovať, aby obhajca bol prítomný pri
jej výsluchu podľa § 85 ods. 6 Trestného poriadku. V zmysle § 99 ods. 4 s poukazom na §
102 ods. 4 Trestného poriadku bola vykonaná osobná prehliadka sťažovateľky, pričom sa
uvádza súpis nájdených vecí.
8. Zo zápisnice o výsluchu zadržaného – podozrivého z 3. júla 2014 vyplýva, že
výsluch začal o 19.15 h, pričom sťažovateľke bolo oznámené, že je podozrivá zo zločinu
obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 a 3 písm. d) Trestného zákona. Bola poučená
podľa § 122 ods. 1 Trestného poriadku a bolo jej prečítané poučenie uvedené v § 121 ods. 2
Trestného poriadku (text poučenia je v predtlači uvedený). K tomu sťažovateľka uviedla, že
poučenie jej bolo aj primerane vysvetlené a tomuto porozumela. Bola tiež poučená podľa
§ 34 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj podľa § 345 Trestného zákona. Obsah poučenia je
v predtlači uvedený. Sťažovateľka uviedla, že poučeniu v plnej miere porozumela,
a nežiadala o doplňujúce vysvetlenie. Sťažovateľka ďalej uviedla, že berie pravidelne lieky
„na nervy“, nevie, ako sa volajú, berie ich ráno, na obed a večer. Berie aj lieky na spanie,
ktorých názov tiež nepozná. Tieto lieky jej predpísal jej „doktor psychiater“, ktorého meno
nevie uviesť. Je primárom na psychiatrii v . Ďalej sťažovateľka doslova uviedla:
„Ja bývam doma s manželom , s mojím synom a jeho
družkou , ona je tehotná, s mojím ďalším synom , on žije
s družkou volá sa my ju tak voláme po cigánsky ja neviem ako sa volá normálne, má
také ťažké meno. S nami tam bývajú aj tí ľudia vpredu – my máme taký dom, my rodina
bývame vzadu v dome a ony bývajú vpredu dome. Vpredu býva , my ju
voláme , , tam tiež býva jeho priezvisko neviem a ešte tam býva
jeden , čo prišiel nedávno k nám, jeho priezvisko neviem. O týchto ľudí sa staráme,
dávame im jesť, čo navarí, aj ja im navarím, ja im dávam jesť, keď ma nehnevajú, lebo
ony sú ponapíjaní a kričia tam a to mi vadí. Však ten to je normálny čert zo spodu
poslaný, ja som mu to aj povedala, taká duša, také sprostosti rozpráva, že si musí zobrať
ľudí, oni vedia, že ja dopredu viem, čo poviem to sa stane, a on povedal, že keď si moju dušu
zoberie dole, tak to je aj za 100 duší, ja keď som bola na psychiatrii tak tam boli ľudia čo
kradli duše iným. Títo ľudia žijú s nami preto, lebo sa o nich staráme, a manžel na nich
poberá opatrovateľské. Ten on sa normálne aj posere, hnije zaživa, aj cez uši mu
ide, a keď to hovorím, tak mi nikto neverí, zakázali mi tak chodiť. Ja to vidím, a nerozumiem
prečo to ony nevedia a necítia. Ostatní oni nemajú ísť, a my sa o nich staráme. Máme auto
citroena takého strieborného, také veľké auto máme, lebo nás je veľa ľudí. Manžel nosí
týchto ľudí aj na aute niekde ja neviem kde, ja neviem pretože som aj niekoľko dní v izbe
zamknutá, lebo pomažem rôzne miesta, napojím sa na druhé svety, a chránim sa aby tie zlé
veci neprenikli do mňa, lebo ma stiahnu, ony sú neni dobrí ľudia, neviem prečo ich tam
máme, ony mi hovoria, že nie som dobrá, ale to nie je pravda. Nie je pravda, že ich nútime
žobrať, ony sú stále doma, neviem či niekde chodia. Ja viac neviem povedať k tomu.“
Výsluch bol ukončený o 20.00 h.
9. Zo zápisnice o výsluchu obvineného zo 4. júla 2014 o 21.35 h vyplýva, že
sťažovateľku nie je možné poučiť v zmysle jej procesného postavenia, pretože nekomunikuje
s vyšetrovateľom a k poučeniam sa nijako nevyjadrila. Sťažovateľke bol jej vlastnou rodinou
zvolený obhajca . Taktiež nie je možné sťažovateľke doručiť uznesenie o
vznesení obvinenia, keďže na výzvy vyšetrovateľa nereaguje, neustále plače a nevníma, čo
sa okolo nej deje. Nevyjadruje sa k svojej osobe, neprevzala uznesenie o vznesení
obvinenia, teda nemá vedomosť o tom, že je obvinená, pričom uznesenie jej nie je možné
doručiť, pretože nekomunikuje s nikým, ani s vyšetrovateľom, ani so svojím obhajcom.
Sťažovateľke bola privolaná záchranná zdravotná služba, ktorá ju odviezla na psychiatrické
oddelenie v Nitre na účely jej ďalšieho vyšetrenia. Z vyjadrenia obhajcu vyplýva, že
vyšetrovateľ vedel alebo mal vedieť, že sťažovateľka je súdom uznaná za nesvojprávnu z
dôvodu ťažkej schizofrénie. Je zbavená svojprávnosti v najvyššej možnej miere, nechápe
účel trestného konania a nechápe ani skutok kladený jej za vinu.
10. Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Tpo 32/2014 32 zo 16. júla 2014 vyplýva, že
ním bola sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
33 Tp 61/2014 zo 6. júla 2014 zamietnutá ako nedôvodná. V sťažnosti podanej obhajcom
sťažovateľka namietala inter alia, že trpí schizofréniou, ako aj to, že jej nebol doručený
návrh na vzatie do väzby, pričom nebola sudcom rozhodujúcim o väzbe vypočutá. Podľa
zistenia krajského súdu vyšetrovateľ sa pokúsil sťažovateľku vypočuť za prítomnosti jej
obhajcu, ale táto odmietla s vyšetrovateľom a aj so svojím obhajcom komunikovať. Podľa
názoru krajského súdu treba súhlasiť s argumentom obhajoby, že každého obvineného po
vznesení obvinenia a pri rozhodovaní o jeho väzbe je potrebné vypočuť. Takéto úkony sú
súčasťou práv obvineného na jednej strane a povinnosťou vyšetrovateľa alebo sudcu pre
prípravné konanie. V tomto prípade je však potrebné prihliadnuť na vôľovú zložku
sťažovateľky, ktorá v dobe, keď vyšetrovateľ pristúpil k výsluchu (4. júla 2014 o 21.35 h),
odmietla komunikovať s vyšetrovateľom a obhajcom a následne bola prijatá do nemocnice,
pričom ošetrujúci lekár konštatoval „nutné odsledovanie“ stavu sťažovateľky a nemožnosť
jej výsluchu po dobu najmenej 48 hodín od času jej prijatia 4. júla 2014. Podľa
telefonického rozhovoru predsedu senátu krajského súdu s prednostom Psychiatrickej
kliniky Fakultnej nemocnice sťažovateľka bola hospitalizovaná od 4. júla 2014 do
7. júla 2014 do 17.30 h a nebola schopná výsluchu, pričom následne bola eskortovaná do
Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Z toho možno vyvodiť, že ani okresný
súd nemal možnosť v rámci zákonných lehôt sťažovateľku vypočuť. V danom prípade nejde
o úplne štandardné konanie z pohľadu zdravotnej diagnózy sťažovateľky a jej zdravotného
stavu po zadržaní. Napriek tomu možno tvrdiť, že jej práva na obhajobu boli v doterajšom
konaní rešpektované a rovnako boli dodržané i všetky zákonné lehoty.
11. Podľa zistenia ústavného súdu dopytom u právneho zástupcu sťažovateľky za
obhajcu sťažovateľky v trestnom konaní bol zvolený advokát JUDr. Peter Múkera 4. júla
2014, a to bratom sťažovateľky , ktorý uvedeného dňa podpísal
splnomocnenie na obhajobu sťažovateľky. Takisto 4. júla 2014 bolo obhajcovi doručené
uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľke. Samotnej sťažovateľke toto uznesenie
doručené nebolo. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené aj opatrovníkovi, avšak nie
z dôvodu, že je opatrovníkom sťažovateľky, ale preto, lebo je v trestnej veci vedenej proti
sťažovateľke spoluobvineným.
12. Zo znaleckého posudku znalkýň a
zo 7. októbra 2014 vypracovaného v rámci trestného konania vedeného
proti sťažovateľke, ktorý predložil ústavnému súdu právny zástupca sťažovateľky, vyplýva,
že sťažovateľka trpí chronickým schizofrenickým ochorením, ktoré sa prejavuje poruchou
integrity psychických funkcií, poruchami myslenia v zmysle bludných konceptualizácií,
poruchami vnímania v zmysle zrakových, sluchových a taktilných halucinácií, autizmom,
poruchou kontaktu s realitou a sociálnym stiahnutím. Uvedená porucha spôsobila
vymiznutie ovládacích a rozpoznávacích schopností sťažovateľky, ktorá nemohla a nevedela
v čase spáchania skutku rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť, pričom
jej rozpoznávacie schopnosti boli vymiznuté. Nevedela a nemohla v čase skutku svoje
konanie ani ovládať, lebo aj jej ovládacie schopnosti boli vymiznuté. Nie je schopná chápať
zmysel trestného konania.
13. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tp 82/2014 zo 17. septembra 2014
v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 1 Tpo 45/2014 56 z 1. októbra 2014 (obe
uznesenia predložil ústavnému súdu právny zástupca sťažovateľky) vyplýva, že sťažovateľka
bola prepustená z väzby na slobodu za súčasného prijatia záruky dôveryhodnej osoby
a nariadenia dohľadu probačného a mediačného úradníka.
14. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Nitra č. k. 1 Pv 641/14/4403 4 z 12. decembra
2014 (predloženého ústavnému súdu právnym zástupcom sťažovateľky) vyplýva, že trestné
stíhanie proti sťažovateľke bolo zastavené pre jej nepríčetnosť v čase spáchania skutku.
III.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa § 33 Trestného poriadku toho, kto je podozrivý zo spáchania trestného činu,
možno považovať za obvineného a použiť proti nemu prostriedky určené týmto zákonom
proti obvinenému až vtedy, ak bolo proti nemu vznesené obvinenie.
Podľa § 35 ods. 1 Trestného poriadku zákonný zástupca obvineného, ktorý je
pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je
obmedzená, je oprávnený obvineného zastupovať, najmä zvoliť mu obhajcu, robiť za neho
návrhy, podávať za neho žiadosti a opravné prostriedky; je tiež oprávnený zúčastniť sa na
tých úkonoch, na ktorých sa podľa zákona môže zúčastniť obvinený. V prospech
obvineného môže zákonný zástupca tieto práva vykonať aj proti vôli obvineného.
Podľa § 35 ods. 2 Trestného poriadku v prípadoch, v ktorých zákonný zástupca
obvineného nemôže vykonávať svoje práva uvedené v odseku 1 alebo je nebezpečenstvo
z omeškania, v prípravnom konaní môže na výkon týchto práv na návrh prokurátora
ustanoviť obvinenému opatrovníka sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom
predseda senátu aj bez návrhu. Proti rozhodnutiu o ustanovení opatrovníka je prípustná
sťažnosť.
Podľa § 39 ods. 2 Trestného poriadku ak si obvinený nezvolí obhajcu sám a ak mu ho
nezvolí ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť príbuzný v priamom rade, súrodenec,
osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh alebo zúčastnená osoba. Orgány činné v trestnom konaní
a súd sú na žiadosť obvineného povinné obvinenému umožniť, aby v určenej lehote požiadal
oprávnenú osobu, aby mu zvolila obhajcu vo vlastnom mene. Orgány činné v trestnom
konaní a súd sú povinné o žiadosti obvineného bez meškania upovedomiť oprávnenú osobu.
Podľa § 39 ods. 3 Trestného poriadku, ak je obvinený pozbavený spôsobilosti na
právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu mu
oprávnené osoby zvoliť obhajcu i proti jeho vôli.
Podľa § 179 ods. 2 Trestného poriadku ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť,
obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo
jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu,
doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti
na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá
obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi.
Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je
pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je
obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému,
jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia
slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je
prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá
obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.
16. „Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať
určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. So zreteľom na to, že čl. 6 sa nevzťahuje na konanie
a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené nemožno bez ďalšieho uplatniť aj
v prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní
podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6.“
(II. ÚS 108/08, II. ÚS 266/2013)
„Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania
o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť
obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.
Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.
iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto
taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.“
(II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013)
17. Jednou zo základných náležitostí realizácie práva na obhajobu v trestnom konaní
(rovnako aj pri rozhodovaní o väzbe) je úplná spôsobilosť obvineného na právne úkony.
Takej fyzickej osobe, ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, resp. bola tejto
spôsobilosti celkom pozbavená, musí byť ustanovený zákonný zástupca. Nedostatok
zákonného zastúpenia v takomto prípade znamená z ústavnoprávneho hľadiska úplné
popretie základného práva na obhajobu.
18. Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že
konajúcemu policajtovi bol ešte 3. júla 2014 doručený rozsudok okresného súdu, ktorým
bola sťažovateľka (trpiaca ťažkou schizofréniou) pozbavená spôsobilosti na právne úkony.
Odhliadnuc od tejto skutočnosti, zo zápisnice o výsluchu sťažovateľky ako zadržanej, resp.
podozrivej osoby z 3. júla 2014 je celkom zrejmé, že nebola v stave, v ktorom by bola
schopná brániť svoje práva.
Z dosiaľ uvedeného možno urobiť záver, že boli splnené podmienky na postup podľa
§ 35 Trestného poriadku, teda na to, aby oprávnené práva a záujmy sťažovateľky
reprezentoval v konaní jej zákonný zástupca, a to či už podľa § 35 ods. 1, alebo § 35 ods. 2
V rámci občianskeho súdneho konania bol sťažovateľke ustanovený za opatrovníka
jej manžel, keďže bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu. Znamená
to, že práve on prichádzal predovšetkým do úvahy ako zákonný zástupca sťažovateľky
v zmysle § 35 ods. 1 Trestného poriadku a jemu prináležalo právo sťažovateľku zastupovať
vrátane práva zvoliť jej obhajcu, resp. rozhodnúť o tom, kto bude sťažovateľku obhajovať.
Vzhľadom na skutočnosť, že opatrovník bol v rámci trestného konania zároveň aj
spoluobvineným, bolo treba riešiť otázku, či vôbec môže v danej situácii sťažovateľku ako
jej zákonný zástupca zastupovať. Opatrovník ako obvinený by sa totiž mohol v ktorejkoľvek
fáze trestného konania dostať do kolízie so sťažovateľkou, a to najmä vtedy, keby svoju
vlastnú obhajobu chcel viesť v rozpore so záujmami sťažovateľky. Vznikla teda evidentne
otázka, či nie je potrebné postupom podľa § 35 ods. 2 Trestného poriadku na návrh
prokurátora ustanoviť sťažovateľke opatrovníka sudcom pre prípravné konanie.
19. Zo spisového materiálu možno ustáliť, že orgány činné v prípravnom konaní sa
otázkou schopnosti sťažovateľky obhajovať sa dostatočne nezaoberali a neumožnili
zastupovať ju jej manželovi – opatrovníkovi, ale nedošlo ani k ustanoveniu opatrovníka
sudcom pre prípravné konanie. Konali priamo so sťažovateľkou, a to aj napriek jej zrejmej
a zjavnej neschopnosti brániť svoje práva.
Za daného stavu vzniká otázka, či došlo vôbec ku vzneseniu obvinenia sťažovateľke.
Právne účinky doručenia uznesenia o vznesení obvinenia by nastali až doručením
tohto uznesenia sťažovateľke, jej obhajcovi a zákonnému zástupcovi (§ 179 ods. 3 prvá veta
Sťažovateľke samotnej uznesenie o vznesení obvinenia doručené vôbec nebolo,
keďže „na výzvy vyšetrovateľa nereagovala, neustále plakala a nevnímala, čo sa okolo nej
deje“. Niet pochýb o tom, že jej správanie nemožno považovať za prejav vôle, ktorým by
odmietala uznesenie prevziať.
Doručenie uznesenia obhajcovi by mohlo byť právne účinné len za predpokladu, že
by samotné zvolenie obhajcu bolo možné považovať v danom špecifickom prípade za
právne účinné.
Obhajcu zvolil sťažovateľke jej brat, ktorého v zásade bolo možné považovať za
osobu oprávnenú zvoliť pre sťažovateľku obhajcu (§ 39 ods. 2 Trestného poriadku). Právo
osôb uvedených v ustanovení § 39 ods. 2 Trestného poriadku zvoliť obvinenému obhajcu je
viazané na súhlas obvineného s takouto voľbou. Súhlas obvineného nie je potrebný iba
vtedy, ak je tento pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo ak je jeho spôsobilosť na
právne úkony obmedzená (§ 39 ods. 3 Trestného poriadku). V takomto prípade je namiesto
súhlasu obvineného potrebný súhlas zákonného zástupcu v zmysle § 35 Trestného poriadku.
Ako to vyplýva z už uvedených úvah, v danom prípade prichádzal do úvahy súhlas
zákonného zástupcu – opatrovníka ustanoveného sudcom pre prípravné konanie v zmysle
§ 35 ods. 2 Trestného poriadku. Takýto zákonný zástupca však ustanovený vôbec nebol.
Možno preto urobiť predbežný záver o neakceptovateľnosti zvolenia obhajcu pre
sťažovateľku, a to pre nedostatok súhlasu jej zákonného zástupcu s takouto voľbou.
Vo svojich dôsledkoch to znamená, že sťažovateľka v momente doručovania uznesenia
o vznesení obvinenia obhajcovi v skutočnosti právne účinne zvoleného obhajcu nemala.
Zákonnému zástupcovi uznesenie doručené nebolo a tento nebol ani ustanovený.
Vychádzajúc z uvedených skutočností je zrejmé, že nedošlo k právne účinnému
doručeniu uznesenia, a teda ani k vzneseniu obvinenia sťažovateľke.
20. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby aj napriek
tomu, že ju nebolo možné považovať za obvinenú. Pritom jednou z najzákladnejších
podmienok uvalenia väzby je, že takto možno postupovať iba vo vzťahu voči obvinenému (§
71 ods. 1 Trestného poriadku). Nemožno teda vziať do väzby osobu, ktorá je len podozrivá
zo spáchania trestného činu. Takúto osobu možno totiž iba zadržať (§ 85 ods. 1 Trestného
poriadku).
Na základe všetkých dosiaľ uvedených skutočností treba urobiť záver, že došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5
ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Zároveň to znamená, že nie je potrebné osobitne sa zaoberať celým radom ďalších
okolností, ktoré sťažovateľka namietala.
21. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
V zmysle citovaného ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.
1 Tpo 32/2014 32 zo 16. júla 2014 (bod 2 výroku nálezu).
22. Sťažovateľka sa domáhala aj priznania finančného zadosťučinenia vo výške
10 000 €. Ústavný súd považoval za možné priznať jej 4 000 € a vo zvyšku jej požiadavke
nevyhovel (body 3 a 5 výroku nálezu). Vzal pritom do úvahy rozhodujúce okolnosti
prípadu, ako aj princíp spravodlivosti. Priznaná čiastka predstavuje spravodlivú
kompenzáciu za utrpenú nemateriálnu ujmu.
23. Sťažovateľka sa domáhala aj priznania náhrady trov konania vo výške 284,08 €,
a to za dva úkony právnych služieb po 134 € a za dva režijné paušály po 8,04 €. Ústavný
súd jej túto sumu priznal (bod 4 výroku nálezu).
24. Nebolo možné vyhovieť podanej sťažnosti ani v ďalších častiach, a to pokiaľ ide
o požiadavku vrátiť vec na ďalšie konanie, obnoviť stav pred porušením základného práva
a prikázať prepustiť sťažovateľku z väzby (bod 5 výroku nálezu). Je to dané tým, že
medzičasom bola sťažovateľka už z väzby prepustená.
25. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
26. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou
rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015