Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 681/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej opatrovníkom ,

, právne zastúpenej advokátom JUDr. Petrom

Múkerom, Advokátska kancelária, ČSA 25, Banská Bystrica, pre namietané porušenie čl. 17

ods. 1, 2, 3 a 5 postupom Krajského súdu v Nitre a jeho

uznesením č. k. zo 16. júla 2014 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a

5 .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. zo 16. júla 2014

z r u š u j e .

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý zaplatiť finančné

zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre

p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Múkeru, Advokátska kancelária,

ČSA 25, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

14 z 9. októbra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej opatrovníkom , ,

pre namietané porušenie , 2, 3 a 5 (ďalej len

„ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.

zo 16. júla 2014.

2. Podľa prerokoval ústavný súd túto vec na

neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľky podaním z 2. decembra 2014

a krajský súd vo vyjadrení z 13. novembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd preto vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný

súd“) č. k. zo 16. novembra 2006 bola sťažovateľka pozbavená

spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, pričom za opatrovníka bol určený jej manžel

(ďalej len „opatrovník“).

Sťažovateľka bola 3. júla 2014 predvedená na políciu a zadržaná, a to o 12.45 h.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 6. júla 2014 bola vzatá do väzby

s tým, že väzba začala plynúť 3. júla 2014 o 12.45 h. Proti uzneseniu okresného súdu podal

zvolený obhajca 9. júla 2014 sťažnosť. Uznesením krajského súdu č. k. zo

16. júla 2014 bola sťažnosť zamietnutá.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že podľa sudca

pre prípravné konanie je povinný zadržanú osobu vypočuť a musí rozhodnúť o väzbe.

Sťažovateľka napriek tomu vypočutá nebola. Nebol jej ani doručený návrh prokurátora na

vzatie do väzby, hoci bolo jej právom oboznámiť sa s týmto návrhom. Pritom tento návrh je

podľa sťažovateľky nepreskúmateľný, keďže prokurátor neuviedol, o ktorú konkrétnu obavu

spomedzi štyroch možných alternatív ustanovenia

ide. Konštatuje to napokon aj okresný súd v uznesení o vzatí do väzby zo 6. júla 2014.

Keďže sťažovateľka nebola vypočutá, nemohla ani zobrať na vedomie predmet

výsluchu, resp. rozhodnutie o väzbe, nebola poučená podľa § 121 a § 34 Trestného

poriadku, nebola oboznámená so skutkom, ktorý sa jej kladie za vinu, a s jeho právnou

kvalifikáciou, nebol jej doručený návrh prokurátora do väzby a neoboznámila sa s dôvodmi

návrhu, resp. sa k týmto nevyjadrila, nemohla odpovedať na otázky sudcu, prokurátora

a obhajcu, nemohla podať konečný návrh atď.

Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že výsluch zadržanej osoby sudcom pre

prípravné konanie je obligatórny, čo znamená, že vzatie do väzby bez výsluchu je

protizákonné. Všeobecné súdy nahradili túto povinnosť neprípustnou analógiou.

Sťažovateľka namieta, že nedošlo ani k oboznámeniu s dôvodmi jej zadržania, hoci

podľa malo sa tak stať ihneď. V podstate rovnaká povinnosť vyplývala aj

z ustanovenia (bezodkladne oboznámiť s dôvodmi

zadržania). Dôvody zadržania boli uvedené až v zápisnici o zadržaní, teda viac ako 5 hodín

po zadržaní, čo nemožno považovať ani za bezodkladný postup, ale ani za postup „ihneď“.

Dôvody zadržania sú v zápisnici o zadržaní z 3. júna 2014 (správne má byť 3. júla

2014, pozn.) uvedené s odkazom na znenie .

Sťažovateľka namieta, že zákon takéto ustanovenie nepozná a orgány činné v trestnom

konaní, ale ani sudca pre prípravné konanie ju s dôvodmi zadržania neoboznámili ani len

ústne. Tieto procesné úkony, a to úradný záznam o zadržaní a obmedzení osobnej slobody,

ako aj zápisnica o zadržaní a obmedzení osobnej slobody, sa robili bez prítomnosti buď

civilným súdom ustanoveného opatrovníka, alebo opatrovníka ustanoveného sudcom pre

prípravné konanie (ktorý ustanovený ani nebol) v zmysle § 35 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku.

V sťažnosti sa zdôrazňuje, že od začiatku existovali dôvodné pochybnosti

o duševnom zdraví sťažovateľky, ktorá trpí ťažkou schizofréniou. Konajúci policajti od

počiatku vedeli, že je zbavená spôsobilosti na právne úkony. Opatrovník totiž 3. júla 2014

o 13.06 h doručil policajtovi rozsudok okresného súdu o zbavení spôsobilosti na právne

úkony. Aj z občianskeho preukazu sťažovateľky mali policajti túto skutočnosť preukázanú.

Preto orgány činné v trestnom konaní mohli, resp. mali dôvodne predpokladať, že

sťažovateľka nebude schopná náležite uplatňovať prinajmenej svoje procesné práva (právo

na obhajobu v prípravnom konaní, a teda aj v konaní pred vznesením obvinenia).

Sťažovateľka patrí k rómskej menšine.

Sťažovateľke nebol ustanovený obhajca ex offo v konaní prebiehajúcom pred

vznesením obvinenia, a to napriek jej rozumovým schopnostiam a skutočnosti, že je

nesvojprávnou osobou.

Rozsudkom okresného súdu zo 16. novembra 2006 ustanovený opatrovník nebol od

zadržania sťažovateľky informovaný o žiadnych procesných úkonoch spojených s osobou

sťažovateľky a nebolo mu umožnené uplatniť oprávnenia vyplývajúce z ustanovenia § 35

počas celého dosiaľ uvedeného konania.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že ak boli orgány činné v trestnom konaní toho názoru, že

v civilnom konaní ustanovený opatrovník nemôže vykonávať svoje práva, mali postupovať

podľa . Napriek tomu do podania sťažnosti nedošlo k

ustanoveniu zákonného zástupcu sťažovateľke podľa , hoci je

známe, že je nesvojprávna.

Sťažovateľka namieta, že k jej zadržaniu 3. júla 2014 došlo bez predchádzajúceho

súhlasu prokurátora. V trestnom spise sa nenachádza žiadna skutočnosť, ktorá by aspoň

nasvedčovala neodkladnosti trestného konania voči nesvojprávnej osobe. Zo spisu

nevyplýva ani to, že sa predchádzajúci súhlas prokurátora nedal dosiahnuť. Sťažovateľka

nebola pristihnutá pri trestnom čine (podľa obvinenia išlo o dokonané skutky) a nebola ani

zastihnutá na úteku. Bola zadržaná v aute, kde sedela na zadnom sedadle. Auto patriace jej

manželovi bolo odstavené na označenom platenom parkovisku.

Policajt, ktorý zadržanie vykonal o 12.45 h, neoznámil túto skutočnosť prokurátorovi

bezodkladne, ale až 3. júla 2014 o 18.10 h. V zápisnici o zadržaní a obmedzení osobnej

slobody neuviedol miesto zadržania, keďže uviedol len mesto , čo je v rozpore

s ustanovením . Neuviedol bližšie ani okolnosti zadržania

a jeho podstatné dôvody. Nevyplnil ani celú predtlač zápisnice. O zadržaní a o ďalších

skutočnostiach neupovedomil opatrovníka. Nepoučil ani len ústne sťažovateľku o jej

právach. V zápisnici je len predtlačené krátke poučenie v zmysle § 85 ods. 6 Trestného

poriadku a nie je uvedené, ako sa rozhodla sťažovateľka naložiť so svojimi právami (napr.

s právom zvoliť si obhajcu alebo žiadať o ustanovenie obhajcu ex offo). Napokon chýba aj

jej vyjadrenie k uvedeným skutočnostiam. Z obsahu zápisnice vyplýva, že ide aj o zápisnicu

o vykonanej osobnej prehliadke podľa . Pri písaní zápisnice

nebol prítomný opatrovník, ale ani obhajca. Pritom sťažovateľka ako nesvojprávna osoba

nemohla urobiť platný prejav vôle, napr. v otázke zvolenia obhajcu.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na to, že pred vznesením obvinenia 3. júla 2014

vo večerných hodinách bola vypočutá v procesnom postavení zadržanej podozrivej osoby a

bola spísaná aj zápisnica o výsluchu zadržanej podozrivej osoby. Podľa § 85 ods. 5

sa ustanovenia a až primerane

použijú aj vtedy, ak je zadržaná osoba vypočúvaná v čase, keď proti nej ešte nebolo

vznesené obvinenie. Zo zápisnice vyplýva, že sťažovateľka nebola primerane poučená pred

vznesením obvinenia v rozsahu určenom v , a to

s prihliadnutím na jej rozumové schopnosti a na to, že je duševne chorá. Napriek

ustanoveniu vyšetrovateľ sťažovateľku nepoučil o jej

právach a význame priznania. Právo sťažovateľky na obhajcu reálne nezabezpečil. Nepoučil

ju pred výsluchom o práve radiť sa s obhajcom už v priebehu zadržania bez prítomnosti

tretej osoby ( ), o práve požadovať, aby obhajca bol prítomný

pri jej výsluchu ( ), o podmienkach doručovania písomností

so spojenými následkami, o práve žiadať doplnenie zápisnice, resp. jej opravu (§ 124 ods. 2

) atď. Opatrovníka o výsluchu neinformoval. Neposkytol teda

sťažovateľke plnú možnosť na uplatnenie jej práv. Tým došlo k nerealizovaniu zásady

zákonnosti vyjadrenej v .

Dňa 4. júla 2014 vyšetrovateľ vzniesol voči sťažovateľke obvinenie o 18.35 h.

Uznesenie o vznesení obvinenia jej nebolo oznámené ani vyhlásením, ale ani doručením.

Zápisnica o vznesení obvinenia, a to jej prvá strana bola vyšetrovateľom predpísaná, keďže

sťažovateľka žiaden údaj do tejto zápisnice nenadiktovala a zápisnicu nepodpísala. Nebola

vôbec poučená v procesnom postavení obvinenej a nebola ani výslovne poučená pred prvým

výsluchom ako obvinenej v zmysle . Vyšetrovateľ jej pri

prvom výsluchu neobjasnil podstatu skutkov, ktoré sa jej kladú za vinu, ako aj ich právnu

kvalifikáciu. Zo spisu nevyplýva dôkaz preukazujúci, že rovnopis uznesenia o vznesení

obvinenia určený k rukám sťažovateľky prevzal jej opatrovník ako osoba, ktorej oprávnenia

vyplývajú z ustanovenia , resp. 2 . V súhrne to znamená, že

sťažovateľka v procesom postavení obvinenej nemohla využiť ani jedno právo vyplývajúce z

, čím jej bola znemožnená efektívna obhajoba.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhla, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo slobody upravené v čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4, 5

Uznesením Okresného súdu Nitra, Uznesením Krajského súdu

Nitra, v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra sp. zn. zo dňa 06.07.2014

a v konaní vedenom na Krajskom súde Nitra sp. zn. zo dňa 16.07.2014

porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Nitra č. k. zo dňa 06.07.2014

a Rozhodnutie Krajského súdu Nitra č. k. zo dňa 16.07.2014 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Nitra a Krajskému súdu Nitra zakazuje pokračovať v porušovaní

základného práva (slobody), prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva

(slobody) a prikazuje sa prepustiť obvinenú na slobodu.

4. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR

(slovom Desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť do

15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

5. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 €, ktoré je

Okresný súd Nitra povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Petra Múkera(...), do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

4. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 1335/14 z 13. novembra

2014 doručeného ústavnému súdu faxom 13. novembra 2014 a poštou 20. novembra 2014

vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Senát krajského súdu postupoval štandardným

spôsobom v zmysle príslušných ustanovení VIII. hlavy , prioritne

s prihliadnutím na zásady vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 6 druhej vety a ods. 10 a 12

. Všeobecné súdy boli povinné konať a rozhodnúť o návrhu prokurátora

na vzatie sťažovateľky do väzby v zákonných lehotách. S poukazom na danú situáciu nebolo

možné zo strany okresného súdu vyriešiť vec inak než rozhodnutím o vzatí do väzby.

Okresný súd totiž z obsahu spisu zistil existenciu takých konkrétnych skutočností, ktoré u

sťažovateľky odôvodňovali obavu, že by na slobode konala niektorým zo spôsobov

uvedených v ustanovení . Krajský súd pred

rozhodnutím o sťažnosti preveroval zdravotný stav sťažovateľky počas hospitalizácie,

pričom bolo potvrdené, že od 4. júla 2014 do 7. júla 2014 do 17.30 h nebola schopná

výsluchu. Z toho dôvodu nemohla byť ani vypočutá k vznesenému obvineniu. Zo spisu,

ktorý mal krajský súd k dispozícii, vyplývalo, že ťažké ochorenie presadzovala len samotná

sťažovateľka bez akýchkoľvek objektivizovaných dôkazov. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať na výpovede svedkov , a ďalších, v ktorých sa uvádza, že

so sťažovateľkou riadne komunikovali, pričom neuvádzali u nej žiadne psychické problémy.

Nedošlo ani k porušeniu práva na obhajobu, pretože sťažovateľka bola zastúpená obhajcom,

ktorý vo veci zaujal stanovisko a podal aj sťažnosť proti vzatiu do väzby. Sťažovateľkou

namietaná okolnosť, podľa ktorej patrí k rómskej menšine, nemala na rozhodovanie vo veci

žiadny vplyv. Nie je zrejmé, čo touto námietkou mienila riešiť. Vec je potrebné posudzovať

aj s ohľadom na druh a charakter obzvlášť závažnej trestnej činnosti, zo spáchania ktorej je

sťažovateľka podozrivá.

6. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 2. decembra 2014 doručenej

ústavnému súdu 4. decembra 2014 vyplýva, že nepozná štandardný

spôsob postupu, na ktorý poukazuje krajský súd. Pozná totiž len zákonný spôsob.

Sťažovateľka nenamietala porušenie , ale ani VIII. hlavy . Uvádzaním

týchto ustanovení krajský súd len zahmlieva protiprávne konanie voči nesvojprávnej

sťažovateľke, ktorá nie je schopná chápať zmysel trestného konania, a to ani v čase

spáchania skutku, ale ani v čase zadržania, obvinenia a vzatia do väzby. Krajský súd vôbec

nezaujal stanovisko k namietanému porušovaniu § 206 ods. 1, § 87 ods. 1 a 2, § 181 ods. 3 a

nasl., § 85 ods. 1, 3, 4, 5 a 6, § 35 ods. 1 a 2, § 34 ods. 4, § 124 ods. 2 a § 121 ods. 2

. Pokiaľ krajský súd tvrdí, že ťažké ochorenie presadzovala len samotná

sťažovateľka bez akýchkoľvek objektivizovaných dôkazov, treba uviesť, že sťažovateľku

brali policajti do väzby z nemocnice, kde bola hospitalizovaná na psychiatrii. Krajský súd

toto tvrdenie asi nemyslel vážne. Orgány činné v trestnom konaní a následne okresný súd

a krajský súd mali k dispozícii rozsudok okresného súdu č. k. 43

zo 16. novembra 2006, ktorým bola sťažovateľka v plnom rozsahu zbavená svojprávnosti.

Obhajca sťažovateľky dostal tento rozsudok vo fotokópii od vyšetrovateľa a nachádza sa aj v

spise okresného súdu. Išlo o nespornú skutočnosť. Krajský súd sa nezaoberal opomenutím

obligatórnej povinnosti vypočuť zatknutú osobu v zmysle , resp.

ods. 2 . Túto povinnosť nemožno nahradiť žiadnym iným procesným

postupom ani odvolávaním sa na analógiu. Sťažovateľka len oznámila, že patrí k rómskej

menšine a nič nemienila týmto oznámením riešiť. Napokon právny zástupca sťažovateľky

poukazuje na znalecký posudok o duševnom stave sťažovateľky zo 7. októbra 2014, ktorý

ústavnému súdu predložil v prílohe.

II.

7. Zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby z 3.

júla 2014 vyplýva, že o 12.45 h bola sťažovateľka podľa

zadržaná ako podozrivá, a to bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý bol v osobe

informovaný o 18.19 h. Odôvodnenie tohto postupu (najmä, že vec

nepripúšťala odklad a súhlas nebolo možné vopred dosiahnuť) nie je v predtlači vyplnené.

Vyšetrovateľ sťažovateľku prevzal 3. júla 2014 o 18.10 h. K zadržaniu došlo pre dôvodnú

obavu, že sťažovateľka bude pokračovať v trestnej činnosti v zmysle § 71 ods. 1 písm. c)

, pričom konkrétne odôvodnenie, v čom spočívajú dôvody väzby,

okolnosti zadržania, použitie donucovacích prostriedkov a pod., nie sú vyplnené. Podľa

predtlače bola sťažovateľka poučená v zmysle o práve zvoliť

si obhajcu, radiť sa s ním už v priebehu zadržania a požadovať, aby obhajca bol prítomný pri

jej výsluchu podľa . V zmysle s poukazom na §

102 ods. 4 bola vykonaná osobná prehliadka sťažovateľky, pričom sa

uvádza súpis nájdených vecí.

8. Zo zápisnice o výsluchu zadržaného – podozrivého z 3. júla 2014 vyplýva, že

výsluch začal o 19.15 h, pričom sťažovateľke bolo oznámené, že je podozrivá zo zločinu

obchodovania s ľuďmi podľa a . Bola poučená

podľa a bolo jej prečítané poučenie uvedené v

(text poučenia je v predtlači uvedený). K tomu sťažovateľka uviedla, že

poučenie jej bolo aj primerane vysvetlené a tomuto porozumela. Bola tiež poučená podľa

, ako aj podľa . Obsah poučenia je

v predtlači uvedený. Sťažovateľka uviedla, že poučeniu v plnej miere porozumela,

a nežiadala o doplňujúce vysvetlenie. Sťažovateľka ďalej uviedla, že berie pravidelne lieky

„na nervy“, nevie, ako sa volajú, berie ich ráno, na obed a večer. Berie aj lieky na spanie,

ktorých názov tiež nepozná. Tieto lieky jej predpísal jej „doktor psychiater“, ktorého meno

nevie uviesť. Je primárom na psychiatrii v . Ďalej sťažovateľka doslova uviedla:

„Ja bývam doma s manželom , s mojím synom a jeho

družkou , ona je tehotná, s mojím ďalším synom , on žije

s družkou volá sa my ju tak voláme po cigánsky ja neviem ako sa volá normálne, má

také ťažké meno. S nami tam bývajú aj tí ľudia vpredu – my máme taký dom, my rodina

bývame vzadu v dome a ony bývajú vpredu dome. Vpredu býva , my ju

voláme , , tam tiež býva jeho priezvisko neviem a ešte tam býva

jeden , čo prišiel nedávno k nám, jeho priezvisko neviem. O týchto ľudí sa staráme,

dávame im jesť, čo navarí, aj ja im navarím, ja im dávam jesť, keď ma nehnevajú, lebo

ony sú ponapíjaní a kričia tam a to mi vadí. Však ten to je normálny čert zo spodu

poslaný, ja som mu to aj povedala, taká duša, také sprostosti rozpráva, že si musí zobrať

ľudí, oni vedia, že ja dopredu viem, čo poviem to sa stane, a on povedal, že keď si moju dušu

zoberie dole, tak to je aj za 100 duší, ja keď som bola na psychiatrii tak tam boli ľudia čo

kradli duše iným. Títo ľudia žijú s nami preto, lebo sa o nich staráme, a manžel na nich

poberá opatrovateľské. Ten on sa normálne aj posere, hnije zaživa, aj cez uši mu

ide, a keď to hovorím, tak mi nikto neverí, zakázali mi tak chodiť. Ja to vidím, a nerozumiem

prečo to ony nevedia a necítia. Ostatní oni nemajú ísť, a my sa o nich staráme. Máme auto

citroena takého strieborného, také veľké auto máme, lebo nás je veľa ľudí. Manžel nosí

týchto ľudí aj na aute niekde ja neviem kde, ja neviem pretože som aj niekoľko dní v izbe

zamknutá, lebo pomažem rôzne miesta, napojím sa na druhé svety, a chránim sa aby tie zlé

veci neprenikli do mňa, lebo ma stiahnu, ony sú neni dobrí ľudia, neviem prečo ich tam

máme, ony mi hovoria, že nie som dobrá, ale to nie je pravda. Nie je pravda, že ich nútime

žobrať, ony sú stále doma, neviem či niekde chodia. Ja viac neviem povedať k tomu.“

Výsluch bol ukončený o 20.00 h.

9. Zo zápisnice o výsluchu obvineného zo 4. júla 2014 o 21.35 h vyplýva, že

sťažovateľku nie je možné poučiť v zmysle jej procesného postavenia, pretože nekomunikuje

s vyšetrovateľom a k poučeniam sa nijako nevyjadrila. Sťažovateľke bol jej vlastnou rodinou

zvolený obhajca . Taktiež nie je možné sťažovateľke doručiť uznesenie o

vznesení obvinenia, keďže na výzvy vyšetrovateľa nereaguje, neustále plače a nevníma, čo

sa okolo nej deje. Nevyjadruje sa k svojej osobe, neprevzala uznesenie o vznesení

obvinenia, teda nemá vedomosť o tom, že je obvinená, pričom uznesenie jej nie je možné

doručiť, pretože nekomunikuje s nikým, ani s vyšetrovateľom, ani so svojím obhajcom.

Sťažovateľke bola privolaná záchranná zdravotná služba, ktorá ju odviezla na psychiatrické

oddelenie v Nitre na účely jej ďalšieho vyšetrenia. Z vyjadrenia obhajcu vyplýva, že

vyšetrovateľ vedel alebo mal vedieť, že sťažovateľka je súdom uznaná za nesvojprávnu z

dôvodu ťažkej schizofrénie. Je zbavená svojprávnosti v najvyššej možnej miere, nechápe

účel trestného konania a nechápe ani skutok kladený jej za vinu.

10. Z uznesenia krajského súdu č. k. zo 16. júla 2014 vyplýva, že

ním bola sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 6. júla 2014 zamietnutá ako nedôvodná. V sťažnosti podanej obhajcom

sťažovateľka namietala inter alia, že trpí schizofréniou, ako aj to, že jej nebol doručený

návrh na vzatie do väzby, pričom nebola sudcom rozhodujúcim o väzbe vypočutá. Podľa

zistenia krajského súdu vyšetrovateľ sa pokúsil sťažovateľku vypočuť za prítomnosti jej

obhajcu, ale táto odmietla s vyšetrovateľom a aj so svojím obhajcom komunikovať. Podľa

názoru krajského súdu treba súhlasiť s argumentom obhajoby, že každého obvineného po

vznesení obvinenia a pri rozhodovaní o jeho väzbe je potrebné vypočuť. Takéto úkony sú

súčasťou práv obvineného na jednej strane a povinnosťou vyšetrovateľa alebo sudcu pre

prípravné konanie. V tomto prípade je však potrebné prihliadnuť na vôľovú zložku

sťažovateľky, ktorá v dobe, keď vyšetrovateľ pristúpil k výsluchu (4. júla 2014 o 21.35 h),

odmietla komunikovať s vyšetrovateľom a obhajcom a následne bola prijatá do nemocnice,

pričom ošetrujúci lekár konštatoval „nutné odsledovanie“ stavu sťažovateľky a nemožnosť

jej výsluchu po dobu najmenej 48 hodín od času jej prijatia 4. júla 2014. Podľa

telefonického rozhovoru predsedu senátu krajského súdu s prednostom Psychiatrickej

kliniky Fakultnej nemocnice sťažovateľka bola hospitalizovaná od 4. júla 2014 do

7. júla 2014 do 17.30 h a nebola schopná výsluchu, pričom následne bola eskortovaná do

Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Z toho možno vyvodiť, že ani okresný

súd nemal možnosť v rámci zákonných lehôt sťažovateľku vypočuť. V danom prípade nejde

o úplne štandardné konanie z pohľadu zdravotnej diagnózy sťažovateľky a jej zdravotného

stavu po zadržaní. Napriek tomu možno tvrdiť, že jej práva na obhajobu boli v doterajšom

konaní rešpektované a rovnako boli dodržané i všetky zákonné lehoty.

11. Podľa zistenia ústavného súdu dopytom u právneho zástupcu sťažovateľky za

obhajcu sťažovateľky v trestnom konaní bol zvolený advokát JUDr. Peter Múkera 4. júla

2014, a to bratom sťažovateľky , ktorý uvedeného dňa podpísal

splnomocnenie na obhajobu sťažovateľky. Takisto 4. júla 2014 bolo obhajcovi doručené

uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľke. Samotnej sťažovateľke toto uznesenie

doručené nebolo. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené aj opatrovníkovi, avšak nie

z dôvodu, že je opatrovníkom sťažovateľky, ale preto, lebo je v trestnej veci vedenej proti

sťažovateľke spoluobvineným.

12. Zo znaleckého posudku znalkýň a

zo 7. októbra 2014 vypracovaného v rámci trestného konania vedeného

proti sťažovateľke, ktorý predložil ústavnému súdu právny zástupca sťažovateľky, vyplýva,

že sťažovateľka trpí chronickým schizofrenickým ochorením, ktoré sa prejavuje poruchou

integrity psychických funkcií, poruchami myslenia v zmysle bludných konceptualizácií,

poruchami vnímania v zmysle zrakových, sluchových a taktilných halucinácií, autizmom,

poruchou kontaktu s realitou a sociálnym stiahnutím. Uvedená porucha spôsobila

vymiznutie ovládacích a rozpoznávacích schopností sťažovateľky, ktorá nemohla a nevedela

v čase spáchania skutku rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť, pričom

jej rozpoznávacie schopnosti boli vymiznuté. Nevedela a nemohla v čase skutku svoje

konanie ani ovládať, lebo aj jej ovládacie schopnosti boli vymiznuté. Nie je schopná chápať

zmysel trestného konania.

13. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. septembra 2014

v spojení s uznesením krajského súdu č. k. z 1. októbra 2014 (obe

uznesenia predložil ústavnému súdu právny zástupca sťažovateľky) vyplýva, že sťažovateľka

bola prepustená z väzby na slobodu za súčasného prijatia záruky dôveryhodnej osoby

a nariadenia dohľadu probačného a mediačného úradníka.

14. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Nitra č. k. z 12. decembra

2014 (predloženého ústavnému súdu právnym zástupcom sťažovateľky) vyplýva, že trestné

stíhanie proti sťažovateľke bolo zastavené pre jej nepríčetnosť v čase spáchania skutku.

III.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa toho, kto je podozrivý zo spáchania trestného činu,

možno považovať za obvineného a použiť proti nemu prostriedky určené týmto zákonom

proti obvinenému až vtedy, ak bolo proti nemu vznesené obvinenie.

Podľa zákonný zástupca obvineného, ktorý je

pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je

obmedzená, je oprávnený obvineného zastupovať, najmä zvoliť mu obhajcu, robiť za neho

návrhy, podávať za neho žiadosti a opravné prostriedky; je tiež oprávnený zúčastniť sa na

tých úkonoch, na ktorých sa podľa zákona môže zúčastniť obvinený. V prospech

obvineného môže zákonný zástupca tieto práva vykonať aj proti vôli obvineného.

Podľa v prípadoch, v ktorých zákonný zástupca

obvineného nemôže vykonávať svoje práva uvedené v odseku 1 alebo je nebezpečenstvo

z omeškania, v prípravnom konaní môže na výkon týchto práv na návrh prokurátora

ustanoviť obvinenému opatrovníka sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom

predseda senátu aj bez návrhu. Proti rozhodnutiu o ustanovení opatrovníka je prípustná

sťažnosť.

Podľa ak si obvinený nezvolí obhajcu sám a ak mu ho

nezvolí ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť príbuzný v priamom rade, súrodenec,

osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh alebo zúčastnená osoba. Orgány činné v trestnom konaní

a súd sú na žiadosť obvineného povinné obvinenému umožniť, aby v určenej lehote požiadal

oprávnenú osobu, aby mu zvolila obhajcu vo vlastnom mene. Orgány činné v trestnom

konaní a súd sú povinné o žiadosti obvineného bez meškania upovedomiť oprávnenú osobu.

Podľa , ak je obvinený pozbavený spôsobilosti na

právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu mu

oprávnené osoby zvoliť obhajcu i proti jeho vôli.

Podľa ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť,

obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo

jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu,

doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti

na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá

obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi.

Podľa ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je

pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je

obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému,

jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia

slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je

prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá

obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

16. „Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. So zreteľom na to, že čl. 6 sa nevzťahuje na konanie

a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené nemožno bez ďalšieho uplatniť aj

v prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní

podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6.“

(, )

„Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania

o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru, resp. . Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť

obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.

Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.

iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto

taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.“

(, )

17. Jednou zo základných náležitostí realizácie práva na obhajobu v trestnom konaní

(rovnako aj pri rozhodovaní o väzbe) je úplná spôsobilosť obvineného na právne úkony.

Takej fyzickej osobe, ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, resp. bola tejto

spôsobilosti celkom pozbavená, musí byť ustanovený zákonný zástupca. Nedostatok

zákonného zastúpenia v takomto prípade znamená z ústavnoprávneho hľadiska úplné

popretie základného práva na obhajobu.

18. Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že

konajúcemu policajtovi bol ešte 3. júla 2014 doručený rozsudok okresného súdu, ktorým

bola sťažovateľka (trpiaca ťažkou schizofréniou) pozbavená spôsobilosti na právne úkony.

Odhliadnuc od tejto skutočnosti, zo zápisnice o výsluchu sťažovateľky ako zadržanej, resp.

podozrivej osoby z 3. júla 2014 je celkom zrejmé, že nebola v stave, v ktorom by bola

schopná brániť svoje práva.

Z dosiaľ uvedeného možno urobiť záver, že boli splnené podmienky na postup podľa

, teda na to, aby oprávnené práva a záujmy sťažovateľky

reprezentoval v konaní jej zákonný zástupca, a to či už podľa § 35 ods. 1, alebo § 35 ods. 2

.

V rámci občianskeho súdneho konania bol sťažovateľke ustanovený za opatrovníka

jej manžel, keďže bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu. Znamená

to, že práve on prichádzal predovšetkým do úvahy ako zákonný zástupca sťažovateľky

v zmysle a jemu prináležalo právo sťažovateľku zastupovať

vrátane práva zvoliť jej obhajcu, resp. rozhodnúť o tom, kto bude sťažovateľku obhajovať.

Vzhľadom na skutočnosť, že opatrovník bol v rámci trestného konania zároveň aj

spoluobvineným, bolo treba riešiť otázku, či vôbec môže v danej situácii sťažovateľku ako

jej zákonný zástupca zastupovať. Opatrovník ako obvinený by sa totiž mohol v ktorejkoľvek

fáze trestného konania dostať do kolízie so sťažovateľkou, a to najmä vtedy, keby svoju

vlastnú obhajobu chcel viesť v rozpore so záujmami sťažovateľky. Vznikla teda evidentne

otázka, či nie je potrebné postupom podľa na návrh

prokurátora ustanoviť sťažovateľke opatrovníka sudcom pre prípravné konanie.

19. Zo spisového materiálu možno ustáliť, že orgány činné v prípravnom konaní sa

otázkou schopnosti sťažovateľky obhajovať sa dostatočne nezaoberali a neumožnili

zastupovať ju jej manželovi – opatrovníkovi, ale nedošlo ani k ustanoveniu opatrovníka

sudcom pre prípravné konanie. Konali priamo so sťažovateľkou, a to aj napriek jej zrejmej

a zjavnej neschopnosti brániť svoje práva.

Za daného stavu vzniká otázka, či došlo vôbec ku vzneseniu obvinenia sťažovateľke.

Právne účinky doručenia uznesenia o vznesení obvinenia by nastali až doručením

tohto uznesenia sťažovateľke, jej obhajcovi a zákonnému zástupcovi (§ 179 ods. 3 prvá veta

).

Sťažovateľke samotnej uznesenie o vznesení obvinenia doručené vôbec nebolo,

keďže „na výzvy vyšetrovateľa nereagovala, neustále plakala a nevnímala, čo sa okolo nej

deje“. Niet pochýb o tom, že jej správanie nemožno považovať za prejav vôle, ktorým by

odmietala uznesenie prevziať.

Doručenie uznesenia obhajcovi by mohlo byť právne účinné len za predpokladu, že

by samotné zvolenie obhajcu bolo možné považovať v danom špecifickom prípade za

právne účinné.

Obhajcu zvolil sťažovateľke jej brat, ktorého v zásade bolo možné považovať za

osobu oprávnenú zvoliť pre sťažovateľku obhajcu ( ). Právo

osôb uvedených v ustanovení zvoliť obvinenému obhajcu je

viazané na súhlas obvineného s takouto voľbou. Súhlas obvineného nie je potrebný iba

vtedy, ak je tento pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo ak je jeho spôsobilosť na

právne úkony obmedzená ( ). V takomto prípade je namiesto

súhlasu obvineného potrebný súhlas zákonného zástupcu v zmysle .

Ako to vyplýva z už uvedených úvah, v danom prípade prichádzal do úvahy súhlas

zákonného zástupcu – opatrovníka ustanoveného sudcom pre prípravné konanie v zmysle

. Takýto zákonný zástupca však ustanovený vôbec nebol.

Možno preto urobiť predbežný záver o neakceptovateľnosti zvolenia obhajcu pre

sťažovateľku, a to pre nedostatok súhlasu jej zákonného zástupcu s takouto voľbou.

Vo svojich dôsledkoch to znamená, že sťažovateľka v momente doručovania uznesenia

o vznesení obvinenia obhajcovi v skutočnosti právne účinne zvoleného obhajcu nemala.

Zákonnému zástupcovi uznesenie doručené nebolo a tento nebol ani ustanovený.

Vychádzajúc z uvedených skutočností je zrejmé, že nedošlo k právne účinnému

doručeniu uznesenia, a teda ani k vzneseniu obvinenia sťažovateľke.

20. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby aj napriek

tomu, že ju nebolo možné považovať za obvinenú. Pritom jednou z najzákladnejších

podmienok uvalenia väzby je, že takto možno postupovať iba vo vzťahu voči obvinenému (§

71 ods. 1 ). Nemožno teda vziať do väzby osobu, ktorá je len podozrivá

zo spáchania trestného činu. Takúto osobu možno totiž iba zadržať (§ 85 ods. 1 Trestného

poriadku).

Na základe všetkých dosiaľ uvedených skutočností treba urobiť záver, že došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5

(bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená, že nie je potrebné osobitne sa zaoberať celým radom ďalších

okolností, ktoré sťažovateľka namietala.

21. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

V zmysle citovaného ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.

zo 16. júla 2014 (bod 2 výroku nálezu).

22. Sťažovateľka sa domáhala aj priznania finančného zadosťučinenia vo výške

10 000 €. Ústavný súd považoval za možné priznať jej 4 000 € a vo zvyšku jej požiadavke

nevyhovel (body 3 a 5 výroku nálezu). Vzal pritom do úvahy rozhodujúce okolnosti

prípadu, ako aj princíp spravodlivosti. Priznaná čiastka predstavuje spravodlivú

kompenzáciu za utrpenú nemateriálnu ujmu.

23. Sťažovateľka sa domáhala aj priznania náhrady trov konania vo výške 284,08 €,

a to za dva úkony právnych služieb po 134 € a za dva režijné paušály po 8,04 €. Ústavný

súd jej túto sumu priznal (bod 4 výroku nálezu).

24. Nebolo možné vyhovieť podanej sťažnosti ani v ďalších častiach, a to pokiaľ ide

o požiadavku vrátiť vec na ďalšie konanie, obnoviť stav pred porušením základného práva

a prikázať prepustiť sťažovateľku z väzby (bod 5 výroku nálezu). Je to dané tým, že

medzičasom bola sťažovateľka už z väzby prepustená.

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

26. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou

rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015