Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 40/2015
PDF · 497.5 KB
No categories available
III. ÚS 40/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/67/2014 z 27. marca
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co/67/2014 z 27. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sú spolu
s a jeho manželkou (ďalej len „odporcovia“)
podielovými spoluvlastníkmi (každý z nich v podiele 1/2) nehnuteľnosti nachádzajúcej sa
v , zapísanej Správou katastra Žilina na LV
2
ako pozemok na parcele registra , orná pôda o výmere 1315 m. Návrhom
doručeným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 3. októbra 2011 sa
navrhovateľ proti odporcom domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva k uvedenej
nehnuteľnosti, jej prikázania do výlučného vlastníctva sťažovateľovi a uloženia povinnosti
sťažovateľovi zaplatiť odporcom spoločne a nerozdielne náhradu v sume 11 351,08 €.
Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C/225/2011 193 zo 16. októbra 2013 návrh
navrhovateľa zamietol, keď na základe vykonaného dokazovania „výsluchom účastníkov,
ohliadkou na mieste samom zo dňa 26. 10. 2012, oboznámením sa s listinnými dôkaznými
prostriedkami a to najmä: výpis z LV , znalecký posudok
zo dňa 7. 6. 2011, návrh na uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva zo dňa 18. 11. 2009 adresovaný zo strany právnej zástupkyne odporcov
navrhovateľovi, vyjadrenie k návrhu zo dňa 7. 12. 2009, ponuka na odpredaj
spoluvlastníckeho podielu zo dňa 11. 3. 2010 zo strany odporcov adresovaná
navrhovateľovi, odpoveď vo veci ponuky na odpredaj spoluvlastníckeho podielu, vyjadrenie
zo dňa 24. 3. 2010, návrh na uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva zo dňa 21. 4. 2010,vyjadrenie k návrhu na uzavretie dohody zo dňa 15. 5.
2010, geometrický plán , geometra, návrh na uzavretie
dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, žiadosť o vysvetlenie zo dňa
20. 1. 2011 adresovaný zo strany navrhovateľa odporcom, odpoveď zo dňa 26. 1. 2011,
vyjadrenie zo dňa 5. 2. 2011, ponuka na vysporiadanie spoluvlastníckeho podielu
odkúpením adresovaná zo strany navrhovateľa odporcom zo dňa 23. 6. 2011, ponuka
na vysporiadanie spoluvlastníckeho podielu, odpoveď zo dňa 8. 7. 2011, výpis z LV ,
vyjadrením Mesta Žilina značka 20984/2011 38648 2011 OH KRJ zo dňa 25. 07. 2011,
vyjadrením Mesta Žilina č. 783/2013 3952/2013 OSD DUD zo dňa 22. 01. 2013,
Všeobecným záväzným nariadením č. 4/2012, ktorým sa vyhlásila záväzná časť územného
plánu Mesta Žiliny, stanovisko Mesta Žilina zo dňa 09. 04. 2013, stanovisko Obvodného
pozemkového úradu v Žiline zo dňa 18. 04. 2013, doplnkom č. 1 k znaleckému posudku
č. 35/2011 a celým spisovým materiálom“ smerujúceho k zisteniu skutkového stavu veci
aplikujúc relevantné ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 21 až § 24
(opatrenia proti drobeniu pozemkov) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov a vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky
č. 508/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva § 27 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní
poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii
a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
dospel k názoru, že „vzhľadom na spoluvlastnícke podiely účastníkov konania, spôsob
využitia pozemku, užívanie počas dlhšej doby v reálnom vydelení za účelom uspokojovania
ich osobných potrieb, ako aj na skutočnosť, že ich spoluvlastnícke právo požíva rovnakú
ochranu, považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa, prečo o zrušenie a vyporiadanie
spoluvlastníctva nerozhodol. Za daných okolností nie je dôvod, keď účastníci nehnuteľnosť
užívajú v reálne vydelenom stave po dlhšiu dobu a obaja za rovnakých podmienok v prípade
zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva majú záujem ju získať do vlastníctva v celosti, aby
došlo k jej rozdeleniu.“.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, pričom okresnému súdu vyčítal
„nesprávne právne posúdenie veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP], resp. skutočnosť, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
[§ 205 ods. 2 písm. d) OSP]... Ďalej v odvolaní uviedol, že podľa jeho názoru súd porušil
ustanovenia § 132 až 135 OSP, keď nesprávnym spôsobom vyhodnotil vykonané dôkazy.
Nesprávny bol aj postup pri zdôvodnení rozhodnutia prvostupňovým súdom, ktorý síce
odôvodnenie vykonal na takmer 15 strán, avšak s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa,
pre ktoré nezrušil a nevysporiadal podielové spoluvlastníctvo, sa vyporiadal iba na jednej
strane.“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.
Zo sťažnosti vyplýva, že „podstata sťažovateľovho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva v jeho oprávnení domáhať sa ochrany
svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedala povinnosť prvostupňového
a druhostupňového súdu nezávisle a nestranne v sťažovateľovej veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sťažovateľ namietal, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 51 ods. 1
Ústavy SR). Reálne uplatnenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu teda
predpokladalo, že sťažovateľovi sa táto ochrana v relevantnej kvalite poskytne.
To v sťažovateľovom prípade znamenalo, že prvostupňový aj druhostupňový súd mali pri
aplikácii § 142 ods. 1 OZ a § 157 ods. 2 OSP vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá
vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade... Namiesto toho, uvedené súdy interpretovali
a aplikovali citované ustanovenia nesprávnym spôsobom, ktorý možno považovať
za arbitrárny a zároveň zasahujúci do princípu právnej istoty sťažovateľa, ako súčasti
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“.
Sťažovateľ ďalej poukazujúc na to, že imanentnou súčasťou základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj povinnosť všeobecného súdu
svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, namieta, že „z odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového a druhostupňového súdu nie je možné identifikovať myšlienkový postup
týchto súdov, na základe ktorého dospeli k záveru o nevyhnutnosti aplikovať na právne
vzťahy medzi účastníkmi konania práve ustanovenie § 142 ods. 2 OZ. S dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo podielové spoluvlastníctvo zrušené sa všeobecné súdy
dostatočne nevysporiadali.“.
Sťažovateľ citujúc odbornú právnu literatúru, ako aj konkrétnu judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je presvedčený o tom, že „na prikázanie
nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva boli splnené všetky zákonné predpoklady
a dôvody hodné osobitného zreteľa... neexistujú“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/67/2014 z 27. marca 2014 bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/67/2014 z 27. marca 2014.
Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu ním
označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, nepovažoval v danom prípade za
potrebné túto duplicitne citovať.
Ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne
konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
Všeobecný súd je teda povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym
poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí
návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti (pozri I. časti odôvodnenia tohto uznesenia).
Sťažovateľ krajskému súdu (ale aj okresnému súdu) vyčíta, že mu neposkytol súdnu
ochranu v jeho občiansko právnej veci, pretože v dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácie
všeobecne záväzných právnych predpisov o tejto rozhodol rozhodnutím, ktoré je nielen
arbitrárne, ale aj zjavne neodôvodnené, a ako také nezodpovedá jeho povinnosti
vyplývajúcej z § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého rozsudku vyplýva:
«... i odvolací súd mal preukázané, že navrhovateľ a odporcovia v rade 1/, 2/
sú podieloví spoluvlastníci v 1/2 nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v ,
zapísanej na LV , Okresného úradu Katastrálneho odboru Žilina, ako parcela
registra , orná pôda o výmere 1.315 m2. Obaja účastníci nehnuteľnosť užívajú
ako záhradu na rekreačné účely. Navrhovateľ časť nehnuteľnosti využíva ako prístupovú
cestu na prejazd motorovým vozidlom k ďalším nehnuteľnostiam. Obaja účastníci
nehnuteľnosť užívajú v reálne vyčlenených častiach dlhšiu dobu a v prípade zrušenia a
vyporiadania spoluvlastníctva prejavili záujem ju získať do vlastníctva v celosti. V súčasnej
dobe nehnuteľnosť nie je možné reálne rozdeliť, jednak vzhľadom na znenie zákona č.
180/1995, resp. aj vzhľadom na územný plán Mesta Žilina. V priebehu konania nebolo
preukázané ani násilné správanie sa účastníkov, pre ktoré by nebolo možné ďalšie zotrvanie
v spoluvlastníctve k nehnuteľnosti.
Vzhľadom na takto zistený skutkový stav, má i odvolací súd za to, že postup
prvostupňového súdu bol správny, keď skúmal, či je možné v zmysle § 142 ods. 1 OSP zrušiť
a vyporiadať spoluvlastníctvo reálnou deľbou. Pretože v súčasnej dobe takáto možnosť súdu
daná nie je, vzhľadom na prednesy a argumenty účastníkov uvažoval o výnimočnom
zamietnutí návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pri danosti
dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď by vyporiadanie prichádzalo do úvahy spôsobom
prikázania veci za náhradu, alebo predajom veci a rozdelenia výťažku. Prvostupňový súd
následne správne aplikoval ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo
prikázaním veci za náhradu alebo predajom vecí a rozdelením výťažku. Vychádzal pritom
z toho, že vlastnícke (spoluvlastnícke) právo obidvoch strán užíva rovnakú ochranu,
s prihliadnutím na dlhodobé užívanie veci, kde síce prebehla reálna deľba nehnuteľnosti
fakticky, avšak nie je možná právne a pričom obidve strany majú rovnaké predpoklady pre
užívanie nehnuteľnosti (blízkosť rodinných domov) a obidve ju v podstate stejným spôsobom
aj využívajú (ako záhrada na rekreačné účely). Pretože obaja spoluvlastníci mali v prípade
zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva záujem vec ako celok získať do svojho výlučného
vlastníctva, správne prvostupňový súd postupoval, keď návrh z dôvodov hodných
mimoriadneho zreteľa na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva zamietol. Aj keď súd pri
rozhodovaní o veci vychádza zo skutkového stavu známeho v čase rozhodovania, je možné
do budúca uvažovať o reálnom rozdelení veci (aj právne), vzhľadom na vyjadrenie Mesta
Žilina a zámery územného plánu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že pokiaľ išlo o skutkové
zistenia, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 OSP), keďže ani zo strany odvolateľa neboli
v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal
prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ spochybnil
v odvolaní právne posúdenie veci, odvolací súd je toho názoru, že správne došlo k aplikácii
ust. § 142 Občianskeho zákonníka, pričom súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie
(listinné dôkazy, prednesy účastníkov, ohliadka vyjadrenia príslušných orgánov verejnej
správy) a tieto riadnym spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnemu právnemu
záveru. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia zodpovedá rozsahom aj obsahom ust.
§ 157 ods. 2 OSP v zmysle ktorého, súd stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového
súdu ako vecne správny potvrdil.»
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno právne, ako aj
procesno právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli
podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil,
a preto sa nemožno sa stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej podstate
napadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípadu
zohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom
krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieval,
že mu krajský súd znemožnil „domáhať sa ochrany svojich práv na súde“, mohol ním
vydaný rozsudok napadnúť dovolaním podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,
čo však neurobil. Takýto postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľ
výlučne odkazom na judikatúru dovolacieho súdu avšak bez tomu zodpovedajúcej procesnej
aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02), o opodstatnenosti svojej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2015