Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 40/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. marca

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sú spolu

s a jeho manželkou (ďalej len „odporcovia“)

podielovými spoluvlastníkmi (každý z nich v podiele 1/2) nehnuteľnosti nachádzajúcej sa

v , zapísanej Správou katastra Žilina na LV

2

ako pozemok na parcele registra , orná pôda o výmere 1315 m. Návrhom

doručeným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 3. októbra 2011 sa

navrhovateľ proti odporcom domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva k uvedenej

nehnuteľnosti, jej prikázania do výlučného vlastníctva sťažovateľovi a uloženia povinnosti

sťažovateľovi zaplatiť odporcom spoločne a nerozdielne náhradu v sume 11 351,08 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. 193 zo 16. októbra 2013 návrh

navrhovateľa zamietol, keď na základe vykonaného dokazovania „výsluchom účastníkov,

ohliadkou na mieste samom zo dňa 26. 10. 2012, oboznámením sa s listinnými dôkaznými

prostriedkami a to najmä: výpis z LV , znalecký posudok

zo dňa 7. 6. 2011, návrh na uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva zo dňa 18. 11. 2009 adresovaný zo strany právnej zástupkyne odporcov

navrhovateľovi, vyjadrenie k návrhu zo dňa 7. 12. 2009, ponuka na odpredaj

spoluvlastníckeho podielu zo dňa 11. 3. 2010 zo strany odporcov adresovaná

navrhovateľovi, odpoveď vo veci ponuky na odpredaj spoluvlastníckeho podielu, vyjadrenie

zo dňa 24. 3. 2010, návrh na uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva zo dňa 21. 4. 2010,vyjadrenie k návrhu na uzavretie dohody zo dňa 15. 5.

2010, geometrický plán , geometra, návrh na uzavretie

dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, žiadosť o vysvetlenie zo dňa

20. 1. 2011 adresovaný zo strany navrhovateľa odporcom, odpoveď zo dňa 26. 1. 2011,

vyjadrenie zo dňa 5. 2. 2011, ponuka na vysporiadanie spoluvlastníckeho podielu

odkúpením adresovaná zo strany navrhovateľa odporcom zo dňa 23. 6. 2011, ponuka

na vysporiadanie spoluvlastníckeho podielu, odpoveď zo dňa 8. 7. 2011, výpis z LV ,

vyjadrením Mesta Žilina značka OH KRJ zo dňa 25. 07. 2011,

vyjadrením Mesta Žilina č. 783/2013 3952/2013 OSD DUD zo dňa 22. 01. 2013,

Všeobecným záväzným nariadením č. 4/2012, ktorým sa vyhlásila záväzná časť územného

plánu Mesta Žiliny, stanovisko Mesta Žilina zo dňa 09. 04. 2013, stanovisko Obvodného

pozemkového úradu v Žiline zo dňa 18. 04. 2013, doplnkom č. 1 k znaleckému posudku

č. 35/2011 a celým spisovým materiálom“ smerujúceho k zisteniu skutkového stavu veci

aplikujúc relevantné ustanovenia , až

(opatrenia proti drobeniu pozemkov) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov a vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vykonáva o ochrane a využívaní

poľnohospodárskej pôdy a o zmene o integrovanej prevencii

a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

dospel k názoru, že „vzhľadom na spoluvlastnícke podiely účastníkov konania, spôsob

využitia pozemku, užívanie počas dlhšej doby v reálnom vydelení za účelom uspokojovania

ich osobných potrieb, ako aj na skutočnosť, že ich spoluvlastnícke právo požíva rovnakú

ochranu, považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa, prečo o zrušenie a vyporiadanie

spoluvlastníctva nerozhodol. Za daných okolností nie je dôvod, keď účastníci nehnuteľnosť

užívajú v reálne vydelenom stave po dlhšiu dobu a obaja za rovnakých podmienok v prípade

zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva majú záujem ju získať do vlastníctva v celosti, aby

došlo k jej rozdeleniu.“.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, pričom okresnému súdu vyčítal

„nesprávne právne posúdenie veci [ ], resp. skutočnosť, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

[ ]... Ďalej v odvolaní uviedol, že podľa jeho názoru súd porušil

ustanovenia až 135 , keď nesprávnym spôsobom vyhodnotil vykonané dôkazy.

Nesprávny bol aj postup pri zdôvodnení rozhodnutia prvostupňovým súdom, ktorý síce

odôvodnenie vykonal na takmer 15 strán, avšak s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa,

pre ktoré nezrušil a nevysporiadal podielové spoluvlastníctvo, sa vyporiadal iba na jednej

strane.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.

Zo sťažnosti vyplýva, že „podstata sťažovateľovho základného práva na súdnu

ochranu podľa SR spočíva v jeho oprávnení domáhať sa ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedala povinnosť prvostupňového

a druhostupňového súdu nezávisle a nestranne v sťažovateľovej veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sťažovateľ namietal, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

SR). Reálne uplatnenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu teda

predpokladalo, že sťažovateľovi sa táto ochrana v relevantnej kvalite poskytne.

To v sťažovateľovom prípade znamenalo, že prvostupňový aj druhostupňový súd mali pri

aplikácii a vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá

vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade... Namiesto toho, uvedené súdy interpretovali

a aplikovali citované ustanovenia nesprávnym spôsobom, ktorý možno považovať

za arbitrárny a zároveň zasahujúci do princípu právnej istoty sťažovateľa, ako súčasti

právneho štátu podľa SR.“.

Sťažovateľ ďalej poukazujúc na to, že imanentnou súčasťou základného práva podľa

a práva podľa dohovoru je aj povinnosť všeobecného súdu

svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, namieta, že „z odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového a druhostupňového súdu nie je možné identifikovať myšlienkový postup

týchto súdov, na základe ktorého dospeli k záveru o nevyhnutnosti aplikovať na právne

vzťahy medzi účastníkmi konania práve ustanovenie . S dôvodmi hodnými

osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo podielové spoluvlastníctvo zrušené sa všeobecné súdy

dostatočne nevysporiadali.“.

Sťažovateľ citujúc odbornú právnu literatúru, ako aj konkrétnu judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je presvedčený o tom, že „na prikázanie

nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva boli splnené všetky zákonné predpoklady

a dôvody hodné osobitného zreteľa... neexistujú“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2014 bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2014.

Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu ním

označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, nepovažoval v danom prípade za

potrebné túto duplicitne citovať.

Ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne

konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Všeobecný súd je teda povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym

poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí

návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnosti (pozri I. časti odôvodnenia tohto uznesenia).

Sťažovateľ krajskému súdu (ale aj okresnému súdu) vyčíta, že mu neposkytol súdnu

ochranu v jeho občiansko právnej veci, pretože v dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácie

všeobecne záväzných právnych predpisov o tejto rozhodol rozhodnutím, ktoré je nielen

arbitrárne, ale aj zjavne neodôvodnené, a ako také nezodpovedá jeho povinnosti

vyplývajúcej z .

Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého rozsudku vyplýva:

«... i odvolací súd mal preukázané, že navrhovateľ a odporcovia v rade 1/, 2/

sú podieloví spoluvlastníci v 1/2 nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v ,

zapísanej na LV , Okresného úradu Katastrálneho odboru Žilina, ako parcela

registra , orná pôda o výmere 1.315 m2. Obaja účastníci nehnuteľnosť užívajú

ako záhradu na rekreačné účely. Navrhovateľ časť nehnuteľnosti využíva ako prístupovú

cestu na prejazd motorovým vozidlom k ďalším nehnuteľnostiam. Obaja účastníci

nehnuteľnosť užívajú v reálne vyčlenených častiach dlhšiu dobu a v prípade zrušenia a

vyporiadania spoluvlastníctva prejavili záujem ju získať do vlastníctva v celosti. V súčasnej

dobe nehnuteľnosť nie je možné reálne rozdeliť, jednak vzhľadom na znenie zákona č.

180/1995, resp. aj vzhľadom na územný plán Mesta Žilina. V priebehu konania nebolo

preukázané ani násilné správanie sa účastníkov, pre ktoré by nebolo možné ďalšie zotrvanie

v spoluvlastníctve k nehnuteľnosti.

Vzhľadom na takto zistený skutkový stav, má i odvolací súd za to, že postup

prvostupňového súdu bol správny, keď skúmal, či je možné v zmysle zrušiť

a vyporiadať spoluvlastníctvo reálnou deľbou. Pretože v súčasnej dobe takáto možnosť súdu

daná nie je, vzhľadom na prednesy a argumenty účastníkov uvažoval o výnimočnom

zamietnutí návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pri danosti

dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď by vyporiadanie prichádzalo do úvahy spôsobom

prikázania veci za náhradu, alebo predajom veci a rozdelenia výťažku. Prvostupňový súd

následne správne aplikoval ust. , podľa ktorého

z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo

prikázaním veci za náhradu alebo predajom vecí a rozdelením výťažku. Vychádzal pritom

z toho, že vlastnícke (spoluvlastnícke) právo obidvoch strán užíva rovnakú ochranu,

s prihliadnutím na dlhodobé užívanie veci, kde síce prebehla reálna deľba nehnuteľnosti

fakticky, avšak nie je možná právne a pričom obidve strany majú rovnaké predpoklady pre

užívanie nehnuteľnosti (blízkosť rodinných domov) a obidve ju v podstate stejným spôsobom

aj využívajú (ako záhrada na rekreačné účely). Pretože obaja spoluvlastníci mali v prípade

zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva záujem vec ako celok získať do svojho výlučného

vlastníctva, správne prvostupňový súd postupoval, keď návrh z dôvodov hodných

mimoriadneho zreteľa na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva zamietol. Aj keď súd pri

rozhodovaní o veci vychádza zo skutkového stavu známeho v čase rozhodovania, je možné

do budúca uvažovať o reálnom rozdelení veci (aj právne), vzhľadom na vyjadrenie Mesta

Žilina a zámery územného plánu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že pokiaľ išlo o skutkové

zistenia, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade

nie je potrebné opakovať ( ), keďže ani zo strany odvolateľa neboli

v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal

prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ spochybnil

v odvolaní právne posúdenie veci, odvolací súd je toho názoru, že správne došlo k aplikácii

ust. , pričom súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie

(listinné dôkazy, prednesy účastníkov, ohliadka vyjadrenia príslušných orgánov verejnej

správy) a tieto riadnym spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnemu právnemu

záveru. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia zodpovedá rozsahom aj obsahom ust.

v zmysle ktorého, súd stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového

súdu ako vecne správny potvrdil.»

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno právne, ako aj

procesno právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli

podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil,

a preto sa nemožno sa stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej podstate

napadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípadu

zohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom

krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieval,

že mu krajský súd znemožnil „domáhať sa ochrany svojich práv na súde“, mohol ním

vydaný rozsudok napadnúť dovolaním podľa ,

čo však neurobil. Takýto postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľ

výlučne odkazom na judikatúru dovolacieho súdu avšak bez tomu zodpovedajúcej procesnej

aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov (), o opodstatnenosti svojej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2015