Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 79/2015
PDF · 362.61 KB
No categories available
II. ÚS 79/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom
prípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2014 doručená a 11. decembra 2014 doplnená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj zneužitie jeho
práv podľa čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie
neoznačenom prípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi bolo na okresnom
súde vedené trestné konanie pod sp. zn. 1 T 82/2012 pre pokračujúci trestný čin krádeže
podľa § 247 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v čase
spáchania skutku. Sťažovateľ namieta, že toto trestné konanie trvalo neprimerane dlhú dobu,
keďže sa začalo vznesením obvinenia 22. septembra 2000 a skončilo sa 29. mája 2014
vydaním uznesenia č. k. 1 T 82/2012 595 o zastavení trestného stíhania, „pretože trestné
stíhanie je neprípustné podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku“. Ďalej poukázal na to,
že „trestnú činnosť som po vznesenom obvinení priznal, každú úradnú poštu som si prevzal,
na každé predvolanie vyšetrovateľa som sa dostavil“, napriek tomu „celé trestné stíhanie
voči mne trvalo 14 (štrnásť) rokov v ktorých som bol držaný v právnej neistote, hoci šlo
o prípad úplne jednoduchý a zo súdnej praxe vybavujúci do jedného roka“. Sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje aj na „nezákonné prerušenie trestného stíhania o ktorom som
vôbec nevedel“ a z obsahu jeho sťažnosti možno vyvodiť, že namieta aj neúmernú zdĺhavosť
prípravného konania, ktoré predchádzalo napadnutému súdnemu konaniu.
Sťažovateľ sa napokon domáha toho, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie
konanie nálezom rozhodol, že došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru a taktiež čl. 17 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom prípravnom konaní, ktoré
uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo, pretože bol „držaný v právnej neistote 14
rokov“. Požaduje priznať finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €.
V doplnení svojho podania z 8. decembra 2014 sťažovateľ k svojmu pôvodnému
podaniu priložil „splnomocnenie pre advokáta“, ktoré však žiadnym advokátom podpísané
nebolo.
2
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
3
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. I. ÚS 225/05).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zneužitie
jeho práv podľa čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom
prípravnom konaní, ktoré uvedenému súdnemu konaniu predchádzalo.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
1. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS
120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
4
ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci
plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“
okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Keďže napadnuté konanie
(vrátane prípravného konania) – ako to sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol – sa
skončilo 29. mája 2014 vydaním uznesenia č. k. 1 T 82/2012 595 o zastavení trestného
stíhania, proti ktorému podal sťažovateľ „dňa 02. 06 2014“ sťažnosť, o namietaných
zbytočných prieťahoch sa sťažovateľ mohol dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože
predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 2. decembra 2014 (na ústavný súd
doručená 3. decembra 2014), teda v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok
uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť
ako návrh podaný oneskorene.
2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde
skončené 29. mája 2014 vydaním uznesenia č. k. 1 T 82/2012 595. Sťažovateľ sa napriek
tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou podaním z 2. decembra 2014, t. j. v čase,
keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka
konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé
5
naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda
bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej
sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. Pokiaľ ide o namietané porušenie zneužitia práv sťažovateľa podľa čl. 17 dohovoru
postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 82/2012, ako aj postupom v bližšie neoznačenom prípravnom konaní, ktoré uvedenému
súdnemu konaniu predchádzalo, ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného práva, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení tohto práva, preto bolo potrebné
sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V . februára 2015
6