Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 119/2015
PDF · 464.43 KB
No categories available
I. ÚS 119/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politických
vězňů 1272/21, Praha Nové Město, Česká republika, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 458/2014 a jeho uznesením z 18. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o.,
Politických vězňů 1272/21, Praha Nové Město, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátska kancelária
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 458/2014 a jeho uznesením z 18. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“)
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Okresný súd Topoľčany doručil sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi
uznesenie zo dňa 19. 5. 2014 sp. zn.: Spr 3303/2014, ktorým došlo k uloženiu povinnosti
úhrady súdneho poplatku vo výške 35,00 EUR za spracovanie hromadného podania podľa
položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 18. 12. 2014
sp.zn.: 9Co 458/2014 tak, že napadnuté rozhodnutie ukladajúce povinnosť úhrady potvrdil.
Sťažovateľ sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho
právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné
práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti...
Tvrdíme, že Okresný súd Topoľčany a porušovateľ porušili právo sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručené čl.46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny
proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva
a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie
domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole
ústavnosti.“
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
«... Povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu, tak ako bola stanovená súdom
v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.
... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako
také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie
v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za
úkony súdu. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť
úhrady len ku konkrétnemu (jednotlivému) úkonu a preto v uznesení musí špecifikovať
akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.
... Akokoľvek, sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona
č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa
vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané
bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V
položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je
možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu. Poznamenávame, že
poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu.
... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom
vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým
istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. §42a OSP známa
a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie
za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným
podaním.
... Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu
k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má
byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. § 42a OSP nemôže byť
podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.
... Vyššie uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007,
sp. zn.4 Cdo 39/2007 cit.: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona
č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto
prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku
neprichádza do úvahy“...
... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia
a tým je odôvodnenie. V zmysle ust. § 169 ods. 1 OSP cit.: „v písomnom vyhotovení
uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal ďalej označenie účastníkov a veci, výrok,
odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti
uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3,
pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného
dôvodu je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, pre úplnú absenciu dôvodov jeho
vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody,
ktoré viedli súd k jeho vydaniu sťažovateľ nepozná a rozhodnutie je bez odôvodnenia
nepreskúmateľné.»
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,
mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný
právny predpis, konkrétne položka č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona
č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore sústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého
stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.“.
Sťažovateľka následne uvádza podrobnú argumentáciu smerujúcu k záveru,
že zavedenie «poplatku za spracovanie hromadného podania ústavne nekonformne
deformuje záruku základného práva na prístup k súdu osoby, ktorej postavenie je iné
z dôvodu, že v jeden deň, pred jedným súdom podáva desať a viac návrhov. Táto osoba je
zároveň z uvedeného dôvodu znevýhodňovaná a poškodzovaná vo svojej majetkovej sfére
oproti iným osobám, ktoré realizujú podanie v ten istý deň, pred tým istým súdom v počte
menšom ako desať kusov. To všetko je ústavne neprípustné a predstavujúce porušenie
základných justičných práv.
... Žiadna právna úprava doposiaľ, teda ani zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a ani zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch nepozná poplatok, ktorý
by bol pomenovaný „poplatok za spracovanie podania“. Osobitný poplatok za spracovanie
neexistuje.».
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1) Základné právo spoločnosti CD Consulting, s. r. o... na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn.: 9Co 458/2014 bolo porušené.
2) Základné právo spoločnosti CD Consulting, s. r .o... na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.: 9Co 458/2014 bolo
porušené.
3) Základné právo spoločností CD Consulting, s. r. o... na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa
18. 12. 2014 sp.zn.: 9Co 458/2014 bolo porušené.
4) Základné právo spoločností CD Consulting, s. r. o... na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 12. 2014 sp. zn.: 9Co 458/2014 bolo
porušené.
5) Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 12. 2014 sp. zn.: 9Co 458/2014 sa
zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
6) Spoločnosti CD Consulting, s. r. o... priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 100, EUR, ktoré je jej Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
7) Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť spoločnosti CD Consulting, s. r. o... trovy
konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho
zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým
v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky
zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadných podaní, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu.
V súvislosti s vecným preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia
týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a
preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že
takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,
že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia
sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,
len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12,
bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval
prílohu (Sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), čím malo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol:
«Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním
napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 42a ods. 1 OSP hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených
tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.
Podľa § § ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov (ďalej len Zákon o súdnych poplatkoch) poplatky sa vyberajú
aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku
výslovne uvedené.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká
podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,
ak je poplatníkom navrhovateľ odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.
Podľa položky 20b Sadzobníka súdny poplatkov, ktorý tvorí prílohu Zákona
o súdnych poplatkoch za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí
hromadné podanie je sadzba súdneho poplatku 1 euro.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel
k záveru, že toto rozhodnutie je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
majúc za preukázané, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď navrhovateľovi vyrubil
súdny poplatok za hromadné podanie v sume 35 eur. S odôvodnením napadnutého
uznesenia sa odvolací súd stotožňuje a v ďalšom naň odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP).
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu a k námietkam navrhovateľa,
uvedeným v odvolaní, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu
ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa, článku 46 ods. 1 a článku
48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti,
spočívajúce v uvedení konkrétnych vecí za spracovanie ktorých ako hromadného podania
bol súdny poplatok vyrubený s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov
v Zákone o súdnych poplatkoch so stručným odôvodnením, vyhovuje požiadavke
dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP
a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž,
poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus
pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia
o uložení poplatkovej povinnosti je podstatné, aby z neho bolo zrejmé, z akého dôvodu
je poplatková povinnosť uložená a v akej výške a podľa ktorej položky. Súd prvého stupňa
v napadnutom uznesení dostatočne zrozumiteľne a jasne uviedol, na základe čoho vyrubil
navrhovateľovi súdny poplatok, za aký úkon súdu a v akej výške. Svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil príslušnými zákonnými ustanoveniami. Okrem toho, vo výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia prvostupňový súd riadne špecifikoval jednotlivé podania
navrhovateľa (predmet konania a meno odporcu), ktoré považoval za súčasť hromadného
podania tak, aby nedošlo k ich zámene, resp. k prípadnému duplicitnému vyrubeniu
súdneho poplatku. Odvolací súd ďalej dodáva, že navrhovateľ nepreukázal, že by
predmetných 35 podaní na súd nepodal on alebo že neboli podané v ten istý deň, teda, že by
v danom prípade nemalo ísť o hromadné podanie v zmysle § 42a ods. 1 OSP, preto jeho
odvolaciu námietku, že nejde o hromadné podanie odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.
Položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov výslovne stanovuje, že súdny poplatok sa platí
za každé podanie, ktoré je súčasťou hromadného podania (t. j. vrátane prvého až deviateho
podania), preto tvrdenie navrhovateľa, že prvé až deviate podanie sa nespoplatňuje, je
zavádzajúce.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku navrhovateľa, že nenavrhol súdu vykonať úkony,
odvolací súd poukazuje na to, že v ustanovení § 139b vyhlášky č. 543/2005 Z. z.
o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd
a vojenské súdy je upravená definícia spracovania hromadného podania.
Podľa § 139b ods. 1 citovanej vyhlášky spracovaním hromadného podania je zistenie
počtu podaní tvoriacich hromadné podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich
hromadné podanie v členení na podania tvoriace hromadné podanie určené na odoslanie
inému súdu a na podania určené na zapísanie do príslušného súdneho registra.
Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonanie úkonov podľa odsekov 2 až 6
na súde, ktorý hromadné podanie prijal.
Prvostupňový súd po tom. ako mu boli doručené podania navrhovateľa v počte
35 kusov, bol povinný sa ním zaoberať, to znamená spracovať ich ako to má na mysli § 139b
ods. 1 vyhlášky. Spracovanie dôjdeného hromadného podania je úkon súdu, ktorý súd
vykonáva aj bez osobitného návrhu, preto odvolacia námietka navrhovateľa, že na takýto
úkon súdu nedal návrh, neobstojí. Spracovanie procesných podaní doručených súdu je
úkonom vykonaným v prospech účastníka konania (§ 1 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.), pretože
je nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu vo veci, ktorej sa obsah
týchto podaní týka. Ak súd vykonal úkon, ktorý je nevyhnutný pre ďalšie konanie, a ktorý
podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov, bol súd povinný
účastníkovi konania, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť povinnosť zaplatiť súdny
poplatok podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov za spracovanie hromadného
podania, Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenie
prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu
nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani
za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu
v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov).
Námietku sťažovateľky, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), nemožno akceptovať. Predpokladom
uvedeného postupu je to, že súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná. Krajský súd v napadnutom uznesení podáva výklad
príslušných ustanovení, pričom je zrejmé, že nedospel k záveru o rozpore týchto ustanovení
s ústavou, preto nebol povinný prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala)
na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04,
IV. ÚS 2/08, IV. ÚS 50/2010). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,
ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.
Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že nemá právomoc z vlastného podnetu
(ex offo) začať konanie o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.
Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1
písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona
o ústavnom súde].
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jej porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015