Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 95/2015
PDF · 337.54 KB
No categories available
I. ÚS 95/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej spoločnosťou , konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta , vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 P 220/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. februára 2015 doručená opätovná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P
220/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka okrem iného v sťažnosti uviedla:
„Dňa 17. 7. 2013 som ja sťažovateľka podala na Okresný súd v Žiline návrh
o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode,
ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 9P/220/2013.
Od podania predmetného návrhu už ubehol 1 rok a 7 mesiacov, pričom do dnešného
dňa nebolo vo veci vytýčené pojednávanie. Posledný úkon, ktorý súd vo veci uskutočnil
bol dňa 17.9.2013 a to: vydanie uznesenia o ustanovení kolízneho opatrovníka zo dňa
17. 9. 2013, žiadosť o prešetrenie pomerov zo dňa 17. 9. 2013 a žiadosti o zaslanie
oznámenia o výške mzdy účastníkov konania zo dňa 17. 9. 2013. Od tohto dátumu je
Okresný súd Žilina vo veci nečinný, a to aj napriek podanej sťažnosti predsedovi súdu,
ktorú 18. decembra 2014 vyhodnotil ako dôvodnú.“
3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 P 220/2013 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby
okresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a aby jej
priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu trov konania.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pre predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00,
III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
7. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá ešte tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).
8. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03).
9. K otázke posudzovanej dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti) sa
preto opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky a ani počtom nariadených
pojednávaní. K porušeniu práva na primeranú dĺžku konania dochádza vtedy, ak konanie
trvá neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v danom prípade boli zaznamenané
prieťahy súdu. Inými slovami, k porušeniu označeného práva môže dôjsť aj vtedy, ak
nedochádzalo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď v konaní k jednotlivým prieťahom
došlo, nemusí vždy ísť o porušenie práva na primeranú dĺžku konania, ak konanie ako celok
zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné skončenie konania spravidla
očakávať (porov. rozhodnutia ESĽP vo veci Libanský a Králiček v. Česká republika); aj
podľa § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd si pojednávanie pripraví tak, aby
bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
10. Ústavný súd preto uzatvára, že doterajšia doba konania o rozvod manželstva,
s ktorým je spojená aj úprava práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas
po rozvode, v trvaní 1 roka a 7 mesiacov nie je porušením ústavou zaručeného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd jej sťažnosť
už druhýkrát odmietol, teraz podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (24. septembra 2014 pre neprípustnosť).
11. Uvedené súvislosti by mali byť pre advokáta sťažovateľky známe, a tak by nemal
zbytočne zahlcovať ústavný súd neprejednateľnými podaniami, ktoré ústavnému súdu bránia
venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú skutočnú pozornosť, a dokonca i jeho zásah.
V tomto prípade ide preto o neprofesionálny výkon advokácie, a to či už pre neznalosť
príslušných procesných predpisov alebo snahu advokáta o získanie odmeny od sťažovateľky
bez ohľadu na to, či taký postup zákon (ne)umožňuje.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015