Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 155/2015
PDF · 393.07 KB
No categories available
II. ÚS 155/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti YIT
Reding a. s., Račianska 153/A, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou BAJO
LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Branislava Jablonku, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej
a priemyselnej komory v Bratislave, zriadeného pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej
komore v Bratislave, Gorkého 9, Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn.
Rsp V 148/2010 a jeho rozsudkom zo 14. novembra 2014, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť obchodnej spoločnosti YIT Reding a. s., p r i j í m a na ďalšie konanie.
2 . O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej
obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, zriadeného pri Slovenskej obchodnej
a priemyselnej komore v Bratislave, sp. zn. Rsp V 148/2010 zo 14. novembra 2014 do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti YIT Reding a. s., Račianska 153/A,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou BAJO LEGAL,
s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Branislava Jablonku, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave,
zriadeného pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave, Gorkého 9,
Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. Rsp V 148/2010
a jeho rozsudkom zo 14. novembra 2014.
Napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu bolo v právnej veci sťažovateľky
(v právnej pozícii žalobcu, pozn.) proti obchodnej spoločnosti PPM IMMO s. r. o.,
Rybničná 40F, Bratislava (ďalej len „žalovaná“), rozhodnuté o vzájomnom návrhu
žalovanej na zaplatenie 311 336,34 € tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalovanej
sumu 311 336,34 € a náhradu trov rozhodcovského konania, ako aj trov konania vrátane
trov právneho zastúpenia žalovanej.
Sťažovateľka považuje rozsudok rozhodcovského súdu za arbitrárny z dôvodu:
jeho nepreskúmateľnosti,
že sa nevysporiadal v odôvodnení ani s jednou z námietok sťažovateľky podstatných
pre rozhodnutie v merite veci,
priznal žalovanej nárok ultra petitum – priznal viac, než žiadala žalovaná.
Podľa sťažovateľky uvedené námietky „sú však vylúčené z preskúmavania pred
všeobecným súdom“. Sťažovateľka, poukazujúc na obmedzenie prieskumu rozhodcovského
rozsudku taxatívne stanovenými dôvodmi uvedenými v § 40 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, tvrdí, že „predmetné námietky
najmä arbitrárnosť rozhodnutia a vybočenie rozhodnutia rozhodcovského súdu
zo základných princípov civilného konania zakladá priamo právomoc ústavného súdu ex
constitutione preskúmať rozhodcovský rozsudok, pretože všeobecné súdy z hľadiska úzko
vymedzeného prieskumu v § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. takúto právomoc nemajú...“. Svoju
argumentáciu opiera aj o aktuálnu judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 162/2011,
Sťažovateľka v sťažnosti popisuje skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti
ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:
„1) Žalovaný... sa vzájomným návrhom zo dňa 24. 11. 2010 domáhal zľavy z ceny
diela vo výške = 311.336,34 EUR.
2) Sťažovateľ žalobca... podaním zo dňa 20. 08. 2012 namietol, že nárok na zľavu
z ceny diela nie je dôvodný.
3) Znalec doručil na rozhodcovský súd dňa 14. 01. 2014 znalecký posudok zo dňa
20. 12. 2013.
4) Dňa 11. 09. 2014 a 15. 10. 2014 (pozn.: cca až po 4 rokoch od podania
vzájomného návrhu) sa vo veci konali ústne pojednávania, na ktorých účastníci
prezentovali svoje stanoviská a námietky.
5) Dňa 07. 01. 2015 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený rozhodcovský
rozsudok Rozhodcovského súdu... sp. zn.: Rsp V – 14812010... zo dňa 14. 11. 2014.
Rozhodnutie rozhodcovského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 01. 2015
a vykonateľnosť dňa 13. 01. 2015.“
Ďalšia časť sťažnosti obsahuje právnu argumentáciu, v rámci ktorej sťažovateľka
v súvislosti s namietaným porušením ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru v rámci
konania pred rozhodcovským súdom poukazuje najmä na tieto skutočnosti:
«Žalovaný... sa voči sťažovateľovi stručným vzájomným návrhom zo dňa 24. 11. 2010
domáhal zaplatenia zľavy z ceny diela vo výške = 311.336,34 EUR z vád existujúcich ku
dňu 24. 11. 2010, ktoré žalovaný ohodnotil žalovanou sumou.
Sťažovateľ (žalobca) v konaní pred rozhodcovským súdom...:
1) namietal, že nárok na zľavu diela je neopodstatnený, pretože žalovaný pri jeho
uplatnení postupoval v rozpore s čl. XIII ods. 5 zmluvy o dielo, § 437 ods. 3 Obchodného
zákonníka a § 436 ods. 2 Obchodného zákonníka (námietka vo vyjadrení sťažovateľa zo dňa
20. 08. 2012, námietka na pojednávaní dňa 15. 10. 2014, s. 4 zápisnice),
2) namietol, že zníženie hodnoty diela stanovené znaleckým posudkom č. 190/2013 zo
dňa 20. 12. 2013 vo výške 8 % 12 % je nepreskúmateľné, nakoľko v znaleckom posudku je
len púha jedna veta o odhade, pričom chýbajú rozumné ekonomické kritériá a úvahy znalca
ako k danému záveru dospel (námietka vo vyjadrení sťažovateľa zo dňa 17. 04. 2014, s. 5
podania),
3) namietol že, žalovaný si uplatnil vzájomným návrhom zľavu z ceny diela ku dňu
24. 11. 2010 (išlo o reklamácie č. 1 č. 13), pričom v celom konaní svoj návrh nerozšíril
o ďalšiu zľavu z ceny diela na ďalšie vady uplatnené po podaní vzájomného návrhu, t. j. po
24. 11. 2010, pričom znalecký posudok č. 190/2013, ktorý posudzoval vady, je vypracovaný
ku dňu 20. 12. 2013, t. j. ku stavu 3 roky po podaní vzájomného návrhu. Žalovaný však od
24. 11. 2010 do 20. 12. 2013 uplatňoval voči sťažovateľovi ďalšie vady (reklamácie č. 14 č.
58), avšak nie v rozhodcovskom konaní, pozn.: napriek uplatnenej zľave z ceny diela
žalovaný naďalej žiadal aj odstraňovanie vád diela (námietka na pojednávaní dňa
15. 10. 2014, s. 4 zápisnice),
4) namietol, že uplatnenie zľavy z ceny diela vo výške 11 % žalovaným nie je overené
znaleckým posudkom č. 190/2013, pretože ten udáva pri ocenení pojem „hodnota diela“, čo
nie je pojem totožný s pojmom „cena diela“, ktorá bola zmluvne dohodnutá (námietka na
pojednávaní dňa 15. 10. 2014, s. 4 zápisnice),
5) namietol, že zo znaleckého posudku č. 190/2013 pri definovaní jednotlivých vád
nie je vôbec zrejmé, že išlo len o posudzovanie vád, ktoré uplatnil žalovaný
v rozhodcovskom konaní, a to ku dňu 24. 11. 2010 v rámci vzájomného návrhu. Žalovaný sa
totiž žiadneho nároku z ďalších vád, ktoré nastali po 24. 11. 2010 nedomáhal
v rozhodcovskom konaní, hoci ich voči sťažovateľovi listom uplatňoval. Na rozhodcovskom
súde žalovaný netvrdil žiadne skutkové okolnosti o ďalších vadách po 24. 11. 2010
(námietka na pojednávaní dňa 15. 10. 2014, s. 4 zápisnice), t. j. žalovaný v pozícii žalobcu
pri vzájomnom návrhu povinnosť tvrdenia ani dôkaznú žiadnu nevyvíjal, bol pasívny jeho
jediné podanie bol dvojstranový vzájomný návrh zo dňa 24. 10. 2010...
6) navrhol, aby rozhodcovský súd vykonal dôkaz nariadil znalecké dokazovanie na
ocenenie vád na základe projektu sanácie stavby aj z dôvodu, že ocenenie vád znaleckým
posudkom č. 190/2013 absentuje (námietka na pojednávaní dňa 15. 10. 2014, s. 3
zápisnice)... uvedené však rozhodcovský súd zamietol, bez akéhokoľvek odôvodnenia
v rozsudku.»
Sťažovateľka namieta, že „rozhodcovský súd v odôvodnení rozsudku neuviedol ani
jednu zmienku ako sa s podstatnými námietkami sťažovateľa (žalobcu) vysporiadal, t. j.
úplne ignoroval svoju povinnosť vyplývajúcu z § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 51 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, t. j. povinnosť zrozumiteľne
a presvedčivo uviesť ako sa s uvedenými námietkami sťažovateľa (žalobcu) vysporiadal,
a prečo zamietol podstatný navrhovaný dôkaz sťažovateľom (žalobcom)... rozhodcovský súd
len v púhej jednej vete... uvádza, že ustálil zníženie hodnoty diela vo výške 10 %, a preto
rozhodol tak ako je uvedené vo výroku... pričom rozhodca neuviedol ani len jednu zmienku
ako sa s námietkami vysporiadal, a prečo navrhnutý dôkaz nevykonal... Napriek uvedenému
rozhodcovský súd priznal žalovanému sumu = 311.336,34 EUR...
Pokiaľ ide o trovy konania rozhodcovský súd priznal trovy právneho zastúpenia
žalovanému aj za úkony právnej služby, ktoré vôbec nesúviseli so vzájomným návrhom, a to
v období roku 2011, kedy sa pojednávalo o návrhu žalobcu, ktorý bol v pôvodnom konaní
úspešný. Aj z toho hľadiska je rozhodcovský rozsudok nepreskúmateľný pre absenciu
dôvodov, prečo rozhodcovský súd priznal trovy právneho zastúpenia aj za úkony, ktoré
nesúviseli so vzájomným návrhom.“.
Tým, že rozhodcovský súd pri rozhodovaní o priznaní zľavy z ceny diela „priznal
žalovanému nárok na zľavu z ceny diela aj za obdobie 24. 11. 2010 20. 12. 2013, hoci
žalovaný nikdy v rozhodcovskom konaní netvrdil ani nežiadal, že zľavu z ceny diela si
uplatňuje aj za vady z uvedeného obdobia“, podľa sťažovateľky postupoval v rozpore
s princípom „zákaz rozhodnúť v sporovom konaní ultra petitum“. V tejto súvislosti
sťažovateľka uvádza, že „rozhodcovský súd sa ani s touto námietkou sťažovateľa (žalobcu) v
odôvodnení vôbec nevysporiadal“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Rozhodcovského súdu
Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zriadeného pri Slovenskej
obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave..., zo dňa 14. 11. 2014, v konaní vedenom
pod sp. zn.: Rsp V 148/2010, porušené bolo.
Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej
komory v Bratislave zriadeného pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore
Bratislave..., zo dňa 14. 11. 2014, v konaní vedenom pod sp. zn.: Rsp V 148/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Rozhodcovskému súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory
v Bratislave zriadenému pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave..., na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave
zriadený pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave..., je povinný zaplatiť
sťažovateľovi trovy konania.“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež
navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku rozhodcovského
súdu sp. zn. Rsp V 148/2010 zo 14. novembra 2014 do právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu vo veci samej.
Sťažovateľka mailovou správou z 2. marca 2015 ústavnému súdu oznámila, že voči
nej ako povinnej medzičasom už 21. januára 2015 na Exekútorskom úrade
, súdneho exekútora, , začalo exekučné konanie
o vymoženie peňažnej pohľadávky v sume 311 336,34 € s príslušenstvom vedené pod
sp. zn. EX 101/2015.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
II.1 K prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť predbežne
prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sťažnosť spĺňa ústavou a zákonom
o ústavnom súde ustanovené predpoklady na jej prijatie na ďalšie konanie, a preto podľa
§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť prijal na ďalšie konanie
(bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K návrhu na vydanie dočasného opatrenia
Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V 148/2010 zo 14. novembra
2014 z dôvodu, že „rozsudok rozhodcovského súdu jediného rozhodcu sa v jedno
inštančnom štádiu stal doručením právoplatným a následne aj vykonateľným, t. j.
exekučným titulom, pričom už samotná výška pohľadávky = 311.336,34 EUR, ktorú si môže
uplatniť úspešný žalovaný môže spôsobiť sťažovateľovi (žalobcovi) závažnú ujmu“.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez
návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.
Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti
právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V 148/2010 zo 14. novembra
2014 a dospel k záveru, že okolnosti uvádzané sťažovateľkou sú spôsobilé privodiť jej
väčšiu ujmu na označených právach, ktorých porušenie namieta, než aká môže vzniknúť
iným osobám, čo zakladá opodstatnenosť jej návrhu na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia, a keďže návrh nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom
a spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodol
tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015