Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 199/2015
PDF · 426.89 KB
No categories available
II. ÚS 199/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 4219/2014 až sp. zn. Rvp 4259/2014 vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 153/2013 z 29. novembra 2013
(Rvp 4219/2014), sp. zn. 11 Co 284/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4220/2014), sp. zn.
6 Co 37/2014 z 24. januára 2014 (Rvp 4221/2014), sp. zn. 6 Co 260/2013 z 24. januára
2014 (Rvp 4222/2014), sp. zn. 3 Co 35/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4223/2014), sp. zn.
3 Co 34/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4224/2014), sp. zn. 3 Co 33/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4225/2014), sp. zn. 3 Co 614/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4226/2014), sp. zn.
3 Co 5/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4227/2014), sp. zn. 3 Co 4/2012 z 20. januára 2014
(Rvp 4228/2014), sp. zn. 3 Co 7/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4229/2014), sp. zn.
3 Co 6/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4230/2014), sp. zn. 3 Co 9/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4231/2014), sp. zn. 3 Co 8/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4232/2014), sp. zn.
3 Co 11/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4233/2014), sp. zn. 3 Co 10/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4234/2014), sp. zn. 3 Co 13/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4235/2014), sp. zn.
3 Co 12/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4236/2014), sp. zn. 3 Co 15/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4237/2014), sp. zn. 3 Co 14/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4238/2014), sp. zn.
3 Co 17/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4239/2014), sp. zn. 3 Co 16/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4240/2014), sp. zn. 3 Co 19/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4241/2014), sp. zn.
3 Co 18/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4242/2014), sp. zn. 3 Co 21/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4243/2014), sp. zn. 3 Co 20/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4244/2014), sp. zn.
3 Co 23/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4245/2014), sp. zn. 3 Co 22/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4246/2014), sp. zn. 3 Co 25/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4247/2014), sp. zn.
3 Co 24/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4248/2014), sp. zn. 3 Co 26/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4249/2014), sp. zn. 3 Co 27/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4250/2014), sp. zn.
3 Co 28/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4251/2014), sp. zn. 3 Co 32/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4252/2014), sp. zn. 3 Co 31/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4253/2014), sp. zn.
3 Co 30/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4254/2014), sp. zn. 3 Co 29/2014 z 20. januára 2014
(Rvp 4255/2014), sp. zn. 2 Co 320/2013 z 12. decembra 2013 (Rvp 4256/2014), sp. zn.
5 Co 302/2013 z 12. decembra 2013 (Rvp 4257/2014), sp. zn. 6 Co 228/2013 z 3. decembra
2013 (Rvp 4258/2014) a sp. zn. 6 Co 477/2013 z 30. decembra 2013 (Rvp 4259/2014)
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 4219/2014 až sp. zn. Rvp 4259/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 4219/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) uvedenými v záhlaví rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Košice I, Okresným súdom Košice II, Okresným
súdom Spišská Nová Ves a Okresným súdom Rožňava (ďalej len „okresné súdy“),
predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je
teda súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil.
Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov
a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy
svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené
námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo
jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom
posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania
neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj
krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako
námietky zaujatosti, čo je v rozpore so skutočnou vôľou sťažovateľky. V tejto súvislosti
sťažovateľka tiež namietala, že v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov výslovne
uviedla, že jej podanie nie je námietkou zaujatosti voči konkrétnemu sudcovi a takto ju
neoznačila ani v podaných žalobných návrhoch.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia krajského súdu, ktorý
v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení rozhodnutí súdu prvého stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,
zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 4219/2014 až sp. zn. Rvp 4259/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac
citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože, ako vyplýva z jej písomných
podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým
rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za vznesenie námietky zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a)
„sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podala
sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričom
okrem iného uviedla: „Žalobca v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt,
že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia
sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda
vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia
okresných súdov v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach
rozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom spôsobili
sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre
nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Krajský súd v odôvodnení napadnutých uznesení poukázal najmä na skutočnosť,
že sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému
súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia
okresných súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti.
Nutná delegácia je totiž vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to
buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti, alebo na tom základe, že
samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Krajský súd v odôvodnení napadnutých
uznesení tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 102/2013 z 11. marca 2013, v ktorom v obdobnej veci
sťažovateľky vyslovil právny názor, že „dôvodom vylúčenia sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za
majetkovú a nemajetkovú ujmu“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane
reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných
súdov. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresné súdy
určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež
vec správne právne posúdil, keď citoval ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Takisto nie je žiadny
dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť
vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenie
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú
námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,
§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu
(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,
resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu
sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť
ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu sú
ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavy
a dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto
práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti
napadnutých uznesení).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015