Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 192/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit

Press, a. s., Námestie SNP 30, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Palšom,

Palša a Partneri Advokátska kancelária, spol. s. r. o., Masarykova 13, Prešov, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trebišov (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 5. októbra 2012 rozhodol prvostupňový súd tak,

že čiastočne vyhovel žalobe žalobcu o ochranu osobnosti smerujúcej proti sťažovateľke

z dôvodu publikovania článku v denníkoch SME, Korzár a Zemplínsky Korzár pod názvom

„Štátny úradník sa stretol s mafiánmi“. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť

žalobcovi sumu 20 000 eur, a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v ostatnej napadnutej

časti tak, že žalobu nad priznanú sumu 20 000 eur do 50 000 eur zamietol. Zároveň krajský

súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania.

3. Podľa sťažovateľky súd prvého stupňa v konaní nevykonal úplne zásadné (pre

súdne konanie a pre správne rozhodnutie) a ňou navrhnuté dôkazy, ktoré súdu podľa názoru

sťažovateľky vyplývali ako povinnosť vykonať, a to nielen z dôvodu návrhu na ich

vykonanie, ale aj z dôvodu vyplývajúceho priamo z § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku. Všeobecný súd vôbec v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, prečo „pominul“

dôkazy vykonať, pričom išlo o dôkazy, ktoré dokonca najskôr mal zámer vykonať, keď

predvolal svedkov z adries ich bydliska a pracoviska. Toto bolo aj odvolacou námietkou

sťažovateľky a odvolací súd vôbec neuviedol, prečo považoval za zákonné nevykonanie

dôkazov, a tým nedal podľa mienky sťažovateľky dostatočnú odpoveď na kľúčové a zásadné

odvolacie dôvody. Predmetný článok podľa sťažovateľky zásah nevyvolal, lebo na to nebol

spôsobilý. Predmetný článok podľa názoru sťažovateľky nebol kritikou, ako to uvádza

všeobecný súd, a nebol ani hodnotiacim úsudkom. Predmetný článok bol podľa sťažovateľky

iba správou o vyšetrovaní Inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„MV SR“), ktorého výsledok bol zachytený práve v písomnej správe MV SR, o ktorej

informovala hlavná spravodajská relácia súkromnej televízie. Podľa sťažovateľky nie je

neobvyklý jav v demokratických spoločnostiach, že sa trestná činnosť vyšetruje a odhalí, a

to i na úrovni najvyšších štátnych funkcií. Preverovanie istých osôb bolo realizované a

správa MV SR o tom informovala. Podľa vyjadrenia sťažovateľky legitímnym záujmom a

právom médií potom bolo informovať o existencii takéhoto preverovania orgánmi MV SR a

o existencii takejto správy MV SR. Podľa sťažovateľky nemožno súhlasiť so závermi

všeobecného súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, že existencia správy

MV SR sa nepotvrdila. Naopak, redaktor televízie ( ), ktorý bol navrhnutý na

vypočutie pred súdom, správou reálne disponoval, čo bolo aj zrejmé z jeho relácie. Okresný

súd však navrhovaný dôkaz – výsluch predmetného svedka redaktora televízie – nevykonal.

Ako okresný súd uviedol „dôkaz pominul“. Pritom podľa sťažovateľky paradoxne najskôr

svedka (ako aj iných sťažovateľkou navrhnutých svedkov) na pojednávanie riadne predvolal,

ten (resp. svedkovia) sa ospravedlnil( i) a okresný súd už bez ďalšieho konštatoval, že

„dôkaz pominul“. Okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľky jej neumožnil v súdnom

konaní riadne konať a brániť svoje práva (preukázať pravdivosť) v súlade so zákonom.

Sťažovateľka na tomto mieste zdôraznila, že existenciu správy nepopierali, ale priamo

potvrdili aj listinné dôkazy nachádzajúce sa v samotnom súdnom spise, napr. podanie MV

SR sekcie kontroly a inšpekcie služby č. p. SKIS 537/00 2009 z 30. apríla 2009 – číslo listu

súdneho spisu 125. Z listinných dôkazov, ktoré sa v súdnom spise nachádzajú, sa existencia

správy MV SR podľa sťažovateľky potvrdila, no potvrdila sa aj neochota konajúceho súdu

dokazovanie vykonať riadne. Takýto postup súdu je podľa sťažovateľky nezákonný

a v rozpore s .

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na rozdiel od televízie s plnou mierou vážnosti

a novinárskej zodpovednosti v záujme „dopovedať televíziou vypovedané“ oslovila šéfa

Inšpekcie MV SR , ktorého televízia vôbec neoslovila, a v článku uviedla,

čo ako oficiálny a kompetentný predstaviteľ ministerstva a polície povedal. Podľa

sťažovateľky informácie v článku boli pravdivé a preverené. Vo vzťahu k osobe žalobcu

bolo jasne uvedené, že samotná Inšpekcia MV SR správu preverovala a žiadne dôkazy proti

policajtom, teda ani osobe žalobcu (exprezidenta), nezistila. Zverejnenie týchto informácií

bolo preto podľa sťažovateľky aj vzhľadom na už uvedené a na obsah informácie legitímne.

5. Sťažovateľka v závere poukázala na viacero rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich

sa slobody prejavu médií a navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 29.04.2014,

jeho prvým výrokom, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej častí, t. j.

vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000, EUR

bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované SR,

bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods. 3

SR.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 29.04.2014,

v časti prvý výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t. j.

vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000, EUR, sa zrušuje

a vec sa v tejto časti vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

7. Z pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

8. Princíp subsidiarity nás poúča, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť (porov. , ).

9. Na základe vyjadrenia predsedu okresného súdu doručeného ústavnému súdu

12. marca 2015 sú ústavnému súdu známe skutočnosti, že sťažovateľka podala

prostredníctvom okresného súdu 3. júla 2014 dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu. Vec sa od 6. februára 2015 nachádza na Najvyššom súde Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý je oprávnený rozhodnúť o podanom dovolaní.

10. V zmysle popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok Slovenskej

republiky poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany jej základných práv

a slobôd, ktorý využila (t. j. podala dovolanie), pričom vo veci dosiaľ nebolo najvyšším

súdom o dovolaní právoplatne rozhodnuté. Inak povedané, v tejto chvíli sa sťažnosť podaná

ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje iný orgán verejnej moci

(najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu sťažovateľkiným základným právam

a slobodám.

11. Reflektujúc takto pertraktované závery, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 v spojení s pre neprípustnosť.

12. Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej

judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä

jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho

súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j.

napadnutému rozsudku) krajského súdu (porov. napr. , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015