Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 409/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Petra Brňáka a sudcu Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice II sp. zn. z 26. mája 2014 a takto

rozhodol:

Základné práva zaručené v a

Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 26. mája 2014 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu z 26. mája 2014“). Sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 18. júla 2014.

Zo sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľka je... poškodená stranou v trestnom konaní vo veci obžalovaného:

pre prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) ods. 2

písm. b) vedenej na OS Košice II pod číslom konania .

Pôvodne bol obžalovaný právoplatne odsúdený pre trestný čin

poškodzovania cudzích práv podľa

rozsudkom OS Košice II spis. značka zo dňa 14. 01. 2013 a bol mu uložený

podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní

12 mesiacov a súčasne bol zaviazaný na náhradu škody poškodenej vo výške 3304,45 €.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. 1. 2013.

Odsúdený následne podal návrh na obnovu konania. O jeho návrhu rozhodol OS

Košice II uznesením spis. značka z 21. 10. 2013... a to tak, že jeho návrhu

vyhovel a zrušil výrok o treste uložený pôvodne vyššie uvedeným rozsudkom OS Košice II

a všetky výroky na trest obsahovo nadväzujúce. K zrušeniu výroku o vine a na uvedený

výrok nadväzujúceho výroku o náhrade škody uvedením rozhodnutím o povolení obnovy

konania nedošlo...

Po otvorení hlavného pojednávania môj splnomocnený zástupca samosudcu

upozornil na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Košice II spis. značka

z 21. 10. 2013 bol zrušený len výrok o treste a teda výrok o vine, ako aj naň nadväzujúci

výrok o povinnosti nahradiť mi škodu zrušené nikdy neboli. Napriek uvedenej skutočnosti

prvostupňový súd rozhodoval opätovane aj o vine obžalovaného a obžalovaného podľa

psím. b) rozsudkom Okresného súdu Košice II spis. značka

zo dňa 26. 5. 2014... oslobodil a mňa odkázal s nárokom na náhradu škody

na občianske súdne konanie. Nakoľko sa obžalovaný aj prokurátorka vzdali práva podať

proti rozsudku odvolanie, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. 5. 2014. Sťažovateľka

podala odvolanie proti výroku o náhrade škody... Došlo tak k situácii kedy pôvodný

právoplatný výrok o vine a na neho nadväzujúci výrok o náhrade škody uvedený v rozsudku

OS Košice II spis, značka zo dňa 14. 01. 2013 nebol žiadnym rozhodnutím

nikdy zrušený a zároveň (popri právoplatnom odsudzujúcom výroku a právoplatnom výroku

o priznaní náhrady škody) tu jestvuje právoplatný rozsudok o oslobodení spod obžaloby

a o „nepriznaní“ nároku na náhradu škody (keďže ma súd s mojim nárokom odkázal

na občianske súdne konanie). Postup prvostupňového sudu, ktorý napriek existencii

právoplatného rozhodnutia o vine a naň nadväzujúceho rozhodnutia o náhrade škody,

o týchto opätovne rozhodoval, nie je možné označiť inak, iba ako absolútnu svojvôľa

konajúceho sudcu.

Naviac podotýkame, že okrem vyššie uvedeného najzávažnejšieho Ústavného

problému došlo v konaní aj k ďalším podľa názoru sťažovateľky protiprávnym veciam.

Dôvodom povolenia obnovy konania malo byť nevypočutie svedka súdneho

exekútora v pôvodnom konaní. Uvedený svedok bol na HP vypočutí

pričom neuviedol nič, čo by nebolo pôvodne konajúcemu súdu známe aj v pôvodnom

konaní, teda žiadnym spôsobom nemohla uvedená výpoveď zakladať nejakú zmenu týkajúcu

sa skutkového stavu veci...

Súčasne bol uvedený svedok vypočutý bez toho, aby bol pozbavený povinnosti

mlčanlivosti v zmysle platného Exekučného poriadku...

Nakoľko je podľa názoru sťažovateľky pôvodný výrok o vine a náhrade škody naďalej

právoplatný a súčasne existuje aj odlišné právoplatné rozhodnutie toho istého súdu

rozsudok OS Košice II spis. značka zo dňa 26. 05. 2014 ktorým došlo

k oslobodeniu obžalovaného súdom v zmysle ust.

existuje tak stav ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný nakoľko o tej istej veci nemôžu

existovať dve rozdielne právoplatné rozhodnutia. Poškodená je tak vystavená závažnej

právnej neistote nakoľko nevie ktorým rozhodnutím sa má riadiť a najmä nevie či je povinná

pôvodne priznanú škodu, ktorú jej obžalovaný medzičasom uhradil obžalovanému vrátiť

alebo si ju môže ponechať.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo ... na spravodlivé súdne konanie a na súdnu

ochranu podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd a základné právo vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1

SR rozsudkom Okresného súdu Košice II spis. značka zo dňa 26. 5. 2014

porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Košice II spis. značka zo dňa 26. 5. 2014

sa zrušuje a vracia sa na ďalšie konanie.

... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3000 €...,

ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Okresnému súdu Košice II ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu

zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR,

vo výške 497,52 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I.

ÚS 409/2014 14 z 13. augusta 2014 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu

podaním sp. zn. z 3. septembra 2014, v ktorom uviedol:

„V súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, po oboznámení s predloženou

sťažnosťou a uznesením, kde sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv Vám

oznamujem, že ako orgán riadenia a správy súdu zabezpečujem riadenie súdu v oblasti

výkonu súdnictva sledovaním rozhodovacej činnosti sudcov z hľadiska plynulosti súdneho

konania. Z uvedených dôvodov nie som oprávnený posudzovať vecnú stránku prijatej

sťažnosti, keďže sťažnosť sa vzťahuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II.“

Právny zástupca k vyjadreniu predsedu okresného súdu v podaní

z 24. septembra 2014 uviedol:

„S názorom predsedu Okresného súdu Košice II o tom, že nie je oprávnený

posudzovať vecnú stránku prijatej sťažnosti nakoľko vykonáva dohľad nad výkonom

súdnictva iba z pohľadu plynulosti súdneho konania nesúhlasíme. Uvedené stanovisko

vzhľadom na absenciu vyjadrenia k podstate Ústavnej sťažnosti považuje sťažovateľka

za nepriame akceptovanie dôvodnosti podanej Ústavnej sťažnosti. Podľa názoru

sťažovateľky k nezaujatiu stanoviska k podstate Ústavnej sťažnosti došlo iba preto aby súd

nemusel priznať pochybenie a opodstatnenosť sťažovateľkinej sťažnosti. Vzhľadom na vyššie

uvedené preto navrhujeme Ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyhovieť v celom rozsahu.

Zároveň súdu oznamujeme, že medzičasom bola sťažovateľka opakovane vyzvaná

právnou zástupkyňou na úhradu sumy 4 162,20 €. Naplnila sa tak

predpoveď sťažovateľky, že v súvislosti s napadnutým rozhodnutím Okresného súdu

Košice II dôjde k vzniku ďalších stresových situácií na jej strane. Uvedené dávame súdu

na vedomie s ohľadom na uplatnenú požiadavku priznania náhrady nemajetkovej ujmy

spôsobenej napádaným rozsudkom Okresného súdu Košice II.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,

ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu

na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Ústavný súd uznesením č. k. z 13. augusta 2014 prijal podľa § 25

ods. 3 sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v senáte ústavného

súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa)

a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinného

od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna Mochnáčová

(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov ma rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí,

odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na konanie

o občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd

je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba

z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, zistil

tieto skutočnosti:

Obžalovaný (ďalej len „obžalovaný“) bol na základe obžaloby

prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. (ďalej len „obžaloba

prokurátora“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2013 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2013“), ktorý nadobudol právoplatnosť

29. januára 2013, uznaný vinným z prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1

písm. a) a ods. 2 písm. b) , za čo mu bol mu uložený podmienečný trest

odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov a bola mu

uložená povinnosť nahradiť sťažovateľke škodu v sume 3 304,45 €.

Okresný súd o návrhu obžalovaného na obnovu konania, ktoré bolo ukončené

rozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2013, rozhodol uznesením sp. zn.

z 21. októbra 2013 (právoplatné 21. októbra 2013) tak, že zrušil výrok o treste uložený mu

rozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2013, ako aj všetky výroky na zrušený výrok

obsahovo nadväzujúce.

Po povolení obnovy konania rozhodol okresný súd o obžalobe prokurátora

rozsudkom č. k. 123 z 26. mája 2014 tak, že obžalovaného podľa § 285

písm. b) spod obžaloby prokurátora oslobodil, pretože skutok nie je

trestným činom, a sťažovateľku ako poškodenú s jej nárokom na náhradu škody odkázal

na občianske súdne konanie. Obžalovaný a prokurátor sa práva na odvolanie proti tomuto

rozsudku okresného súdu vzdali.

Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu z 26. mája 2014.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej práv malo dôjsť tým, že okresný súd rozsudkom

z 26. mája 2014 vydaným po povolení obnovy konania uznesením z 21. októbra 2013

obžalovaného spod obžaloby oslobodil a sťažovateľku ako poškodenú odkázal s jej nárokom

na náhradu škody na občianske súdne konanie, a to napriek tomu, že uznesením z 21.

októbra 2013 v konaní o návrhu na obnovu konania okresný súd zrušil iba výrok o treste

uložený obžalovanému rozsudkom zo 14. januára 2013 a ďalšie výroky naň obsahovo

nadväzujúce, t. j. výrok o vine obžalovaného a výrok, ktorým bol obžalovaný zaviazaný

nahradiť sťažovateľke ako poškodenej škodu, neboli uvedeným rozsudkom zrušené.

V rámci základného trestno procesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho

konania je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie

a rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu,

ktorá uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom

trestno procesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje otázka viny a trestu, má síce poškodený

právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany

oprávnenej uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže

disponovať základným právom podľa garantujúcim kvalitu súdneho

konania, teda spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody

a tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom

kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku

na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základné

právo na spravodlivý proces podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce ,

podľa ktorého môže rozsudok napadnúť odvolaním môže poškodený iba pre nesprávnosť

výroku o náhrade škody.

Poškodený tak disponuje opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu súdu

o uplatnenom nároku na náhradu škody, nemôže však napadnúť odvolaním rozsudok v časti

týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste obžalovaného. Z uvedeného dôvodu práva

poškodeného podľa a , resp. právo podľa

výrokom, ktorým sa rozhoduje o vine a treste obžalovaného, nemôžu byť porušené.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne

rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa je oprávnením a povinnosťou

štátu, zastúpeného prokurátorom, ktorý zabezpečuje ochranu práv a oprávnených záujmov

fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej

republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva (m. m. ).

Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 26. mája 2014 vo výroku

o vine, teda v časti, ktorou okresný súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby, nemohlo

dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky výrokom rozsudku

okresného súdu z 26. mája 2014, ktorým rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu škody

sťažovateľky ako poškodenej, ústavný súd konštatuje, že okresný súd aplikoval relevantnú

právnu normu, keď podľa , vzhľadom na to,

že obžalovaného spod obžaloby oslobodil, odkázal sťažovateľku s jej nárokom na náhradu

škody na občianske súdne konanie. Okresný súd teda postupoval v súlade

s procesnoprávnymi predpismi trestného konania, a preto výkon jeho právomoci v tejto časti

rozhodovania považuje ústavný súd za zlučiteľný s obsahom čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že poškodený v trestom konaní nemôže podať

odvolanie proti výroku o vine a treste, ale iba proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o jeho

nároku na náhradu škody.

Ako z príloh, ktoré sťažovateľka predložila ústavnému súdu, vyplýva, obžalovaný

podal okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal, aby okresný súd sťažovateľku ako

odporkyňu zaviazal zaplatiť sumu 3 863,94 € s prísl, pričom nárok na zaplatenie časti tejto

sumy vo výške 3 304,45 € odôvodňuje tým, že túto sumu uhradil sťažovateľke na základe

rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2013, pričom rozsudkom okresného súdu

z 26. mája 2014 bol spod obžaloby okresného prokurátora oslobodený.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že okresný súd nie je oprávnený posudzovať

záväznosť dvoch protichodných právoplatných rozhodnutí vydaných v tej istej trestnej veci,

ústavný súd dáva do pozornosti ustanovenie

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom,

či určitý právny predpis je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný

rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú

základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov

o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitných predpisov, a kto ich ho spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku

alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania, súd však nie je viazaný rozhodnutím

v blokovom konaní. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd je

pri rozhodovaní viazaný iba výrokom rozsudku, z ktorého vyplýva, že bol spáchaný trestný

čin, a o tom, kto je páchateľom trestného činu. Oslobodzujúcim rozsudkom súd viazaný

nie je. Zároveň je potrebné uviesť, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby

podľa , teda preto, že skutok, pre ktorý bolo proti nemu

vedené trestné stíhanie, nie je trestným činom. Oslobodenie spod obžaloby neznamená,

že sa skutok nestal, a teda že ním obžalovaný nemohol spôsobiť škodu, náhrady ktorej

sa sťažovateľka v trestnom konaní domáhala, a teda že v konečnom dôsledku nemá nárok na

náhradu škody.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sťažovateľka v doplnení

podania doručenom ústavnému súdu 18. júla 2014 uvádza, že z obsahu odôvodnenia

uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 12. júna 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým krajský súd zamietol

odvolanie sťažovateľky proti výroku rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014 o náhrade

škody ako podané neoprávnenou osobou, vyplýva, že krajský súd uznáva nesprávnosť

napadnutého rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014, ale z formálnych dôvodov im

nemôže vyhovieť. Ústavný súd však musí konštatovať, že toto tvrdenie sťažovateľky nie je

pravdivé. Krajský súd v odôvodnení uznesenia naopak spochybňuje postup okresného súdu

pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania, ktoré bolo skončené rozsudkom okresného

súdu zo 14. januára 2013, keď okresný súd na základe návrhu obžalovaného na obnovu

konania zrušil iba výrok o treste, a to napriek tomu, že návrh na obnovu konania sa týkal

výroku o vine.

Z uvedeného dôvodu má ústavný súd tiež pochybnosti o správnosti postupu

okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu obžalovaného na obnovu konania, ktorý

oslobodzujúcemu rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014 predchádzal.

Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné práva

sťažovateľky zaručené v a a právo zaručené

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu porušené neboli.

Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu

z 26. mája 2014 a priznať jej primerané zadosťučinenie a úhradu trov konania, ústavný súd

uvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil,

že v sťažnosti označené práva sťažovateľky porušené neboli, jej uvedenými návrhmi sa

pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015