Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 409/2014
PDF · 440.13 KB
No categories available
I. ÚS 409/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Petra Brňáka a sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu
Košice II sp. zn. 18 T 118/2012 z 26. mája 2014 a takto
rozhodol:
Základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 T 118/2012
z 26. mája 2014 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 T 118/2012 z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu z 26. mája 2014“). Sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním
doručeným ústavnému súdu 18. júla 2014.
Zo sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľka je... poškodená stranou v trestnom konaní vo veci obžalovaného:
pre prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) ods. 2
písm. b) Trestného zákona vedenej na OS Košice II pod číslom konania 8T 118/2012.
Pôvodne bol obžalovaný právoplatne odsúdený pre trestný čin
poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. b) Trestného zákona
rozsudkom OS Košice II spis. značka 8 T 118/2012 zo dňa 14. 01. 2013 a bol mu uložený
podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní
12 mesiacov a súčasne bol zaviazaný na náhradu škody poškodenej vo výške 3304,45 €.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. 1. 2013.
Odsúdený následne podal návrh na obnovu konania. O jeho návrhu rozhodol OS
Košice II uznesením spis. značka 4 Nt 45/2013 z 21. 10. 2013... a to tak, že jeho návrhu
vyhovel a zrušil výrok o treste uložený pôvodne vyššie uvedeným rozsudkom OS Košice II
a všetky výroky na trest obsahovo nadväzujúce. K zrušeniu výroku o vine a na uvedený
výrok nadväzujúceho výroku o náhrade škody uvedením rozhodnutím o povolení obnovy
konania nedošlo...
Po otvorení hlavného pojednávania môj splnomocnený zástupca samosudcu
upozornil na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Košice II spis. značka 4 Nt 45/2013
z 21. 10. 2013 bol zrušený len výrok o treste a teda výrok o vine, ako aj naň nadväzujúci
výrok o povinnosti nahradiť mi škodu zrušené nikdy neboli. Napriek uvedenej skutočnosti
prvostupňový súd rozhodoval opätovane aj o vine obžalovaného a obžalovaného podľa
§ 285 psím. b) Trestného poriadku rozsudkom Okresného súdu Košice II spis. značka
8T118/2012 zo dňa 26. 5. 2014... oslobodil a mňa odkázal s nárokom na náhradu škody
na občianske súdne konanie. Nakoľko sa obžalovaný aj prokurátorka vzdali práva podať
proti rozsudku odvolanie, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. 5. 2014. Sťažovateľka
podala odvolanie proti výroku o náhrade škody... Došlo tak k situácii kedy pôvodný
právoplatný výrok o vine a na neho nadväzujúci výrok o náhrade škody uvedený v rozsudku
OS Košice II spis, značka 8 T 118/2012 zo dňa 14. 01. 2013 nebol žiadnym rozhodnutím
nikdy zrušený a zároveň (popri právoplatnom odsudzujúcom výroku a právoplatnom výroku
o priznaní náhrady škody) tu jestvuje právoplatný rozsudok o oslobodení spod obžaloby
a o „nepriznaní“ nároku na náhradu škody (keďže ma súd s mojim nárokom odkázal
na občianske súdne konanie). Postup prvostupňového sudu, ktorý napriek existencii
právoplatného rozhodnutia o vine a naň nadväzujúceho rozhodnutia o náhrade škody,
o týchto opätovne rozhodoval, nie je možné označiť inak, iba ako absolútnu svojvôľa
konajúceho sudcu.
Naviac podotýkame, že okrem vyššie uvedeného najzávažnejšieho Ústavného
problému došlo v konaní aj k ďalším podľa názoru sťažovateľky protiprávnym veciam.
Dôvodom povolenia obnovy konania malo byť nevypočutie svedka súdneho
exekútora v pôvodnom konaní. Uvedený svedok bol na HP vypočutí
pričom neuviedol nič, čo by nebolo pôvodne konajúcemu súdu známe aj v pôvodnom
konaní, teda žiadnym spôsobom nemohla uvedená výpoveď zakladať nejakú zmenu týkajúcu
sa skutkového stavu veci...
Súčasne bol uvedený svedok vypočutý bez toho, aby bol pozbavený povinnosti
mlčanlivosti v zmysle platného Exekučného poriadku...
Nakoľko je podľa názoru sťažovateľky pôvodný výrok o vine a náhrade škody naďalej
právoplatný a súčasne existuje aj odlišné právoplatné rozhodnutie toho istého súdu
rozsudok OS Košice II spis. značka 8 T 118/2012 zo dňa 26. 05. 2014 ktorým došlo
k oslobodeniu obžalovaného súdom v zmysle ust. § 285 písm. b) Trestného poriadku
existuje tak stav ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný nakoľko o tej istej veci nemôžu
existovať dve rozdielne právoplatné rozhodnutia. Poškodená je tak vystavená závažnej
právnej neistote nakoľko nevie ktorým rozhodnutím sa má riadiť a najmä nevie či je povinná
pôvodne priznanú škodu, ktorú jej obžalovaný medzičasom uhradil obžalovanému vrátiť
alebo si ju môže ponechať.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo ... na spravodlivé súdne konanie a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd a základné právo vlastniť majetok v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy
SR rozsudkom Okresného súdu Košice II spis. značka 18 T 118/2012 zo dňa 26. 5. 2014
porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Košice II spis. značka 18 T 118/2012 zo dňa 26. 5. 2014
sa zrušuje a vracia sa na ďalšie konanie.
... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3000 €...,
ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Okresnému súdu Košice II ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR,
vo výške 497,52 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I.
ÚS 409/2014 14 z 13. augusta 2014 ju prijal na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu
podaním sp. zn. 1SprV/571/2014 z 3. septembra 2014, v ktorom uviedol:
„V súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, po oboznámení s predloženou
sťažnosťou a uznesením, kde sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv Vám
oznamujem, že ako orgán riadenia a správy súdu zabezpečujem riadenie súdu v oblasti
výkonu súdnictva sledovaním rozhodovacej činnosti sudcov z hľadiska plynulosti súdneho
konania. Z uvedených dôvodov nie som oprávnený posudzovať vecnú stránku prijatej
sťažnosti, keďže sťažnosť sa vzťahuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II.“
Právny zástupca k vyjadreniu predsedu okresného súdu v podaní
z 24. septembra 2014 uviedol:
„S názorom predsedu Okresného súdu Košice II o tom, že nie je oprávnený
posudzovať vecnú stránku prijatej sťažnosti nakoľko vykonáva dohľad nad výkonom
súdnictva iba z pohľadu plynulosti súdneho konania nesúhlasíme. Uvedené stanovisko
vzhľadom na absenciu vyjadrenia k podstate Ústavnej sťažnosti považuje sťažovateľka
za nepriame akceptovanie dôvodnosti podanej Ústavnej sťažnosti. Podľa názoru
sťažovateľky k nezaujatiu stanoviska k podstate Ústavnej sťažnosti došlo iba preto aby súd
nemusel priznať pochybenie a opodstatnenosť sťažovateľkinej sťažnosti. Vzhľadom na vyššie
uvedené preto navrhujeme Ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyhovieť v celom rozsahu.
Zároveň súdu oznamujeme, že medzičasom bola sťažovateľka opakovane vyzvaná
právnou zástupkyňou na úhradu sumy 4 162,20 €. Naplnila sa tak
predpoveď sťažovateľky, že v súvislosti s napadnutým rozhodnutím Okresného súdu
Košice II dôjde k vzniku ďalších stresových situácií na jej strane. Uvedené dávame súdu
na vedomie s ohľadom na uplatnenú požiadavku priznania náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej napádaným rozsudkom Okresného súdu Košice II.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát
predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,
ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu
na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 409/2014 14 z 13. augusta 2014 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v senáte ústavného
súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa)
a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinného
od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna Mochnáčová
(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov ma rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí,
odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na konanie
o občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd
je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba
z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno procesnými zásadami upravenými v ústave.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, zistil
tieto skutočnosti:
Obžalovaný (ďalej len „obžalovaný“) bol na základe obžaloby
prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 4 Pv 653/11 (ďalej len „obžaloba
prokurátora“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 T 118/2012 zo 14. januára 2013 (ďalej
aj „rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2013“), ktorý nadobudol právoplatnosť
29. januára 2013, uznaný vinným z prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1
písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol mu uložený podmienečný trest
odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov a bola mu
uložená povinnosť nahradiť sťažovateľke škodu v sume 3 304,45 €.
Okresný súd o návrhu obžalovaného na obnovu konania, ktoré bolo ukončené
rozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2013, rozhodol uznesením sp. zn. 4 Nt 45/2013
z 21. októbra 2013 (právoplatné 21. októbra 2013) tak, že zrušil výrok o treste uložený mu
rozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2013, ako aj všetky výroky na zrušený výrok
obsahovo nadväzujúce.
Po povolení obnovy konania rozhodol okresný súd o obžalobe prokurátora
rozsudkom č. k. 8 T 118/2012 123 z 26. mája 2014 tak, že obžalovaného podľa § 285
písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby prokurátora oslobodil, pretože skutok nie je
trestným činom, a sťažovateľku ako poškodenú s jej nárokom na náhradu škody odkázal
na občianske súdne konanie. Obžalovaný a prokurátor sa práva na odvolanie proti tomuto
rozsudku okresného súdu vzdali.
Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 26. mája 2014.
Podľa sťažovateľky k porušeniu jej práv malo dôjsť tým, že okresný súd rozsudkom
z 26. mája 2014 vydaným po povolení obnovy konania uznesením z 21. októbra 2013
obžalovaného spod obžaloby oslobodil a sťažovateľku ako poškodenú odkázal s jej nárokom
na náhradu škody na občianske súdne konanie, a to napriek tomu, že uznesením z 21.
októbra 2013 v konaní o návrhu na obnovu konania okresný súd zrušil iba výrok o treste
uložený obžalovanému rozsudkom zo 14. januára 2013 a ďalšie výroky naň obsahovo
nadväzujúce, t. j. výrok o vine obžalovaného a výrok, ktorým bol obžalovaný zaviazaný
nahradiť sťažovateľke ako poškodenej škodu, neboli uvedeným rozsudkom zrušené.
V rámci základného trestno procesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho
konania je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie
a rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu,
ktorá uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom
trestno procesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje otázka viny a trestu, má síce poškodený
právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany
oprávnenej uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže
disponovať základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdneho
konania, teda spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody
a tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom
kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku
na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základné
právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
podľa ktorého môže rozsudok napadnúť odvolaním môže poškodený iba pre nesprávnosť
výroku o náhrade škody.
Poškodený tak disponuje opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu súdu
o uplatnenom nároku na náhradu škody, nemôže však napadnúť odvolaním rozsudok v časti
týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste obžalovaného. Z uvedeného dôvodu práva
poškodeného podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1
výrokom, ktorým sa rozhoduje o vine a treste obžalovaného, nemôžu byť porušené.
Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne
rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa je oprávnením a povinnosťou
štátu, zastúpeného prokurátorom, ktorý zabezpečuje ochranu práv a oprávnených záujmov
fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej
republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva (m. m. III. ÚS 100/2010).
Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 26. mája 2014 vo výroku
o vine, teda v časti, ktorou okresný súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby, nemohlo
dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky.
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky výrokom rozsudku
okresného súdu z 26. mája 2014, ktorým rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu škody
sťažovateľky ako poškodenej, ústavný súd konštatuje, že okresný súd aplikoval relevantnú
právnu normu, keď podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku, vzhľadom na to,
že obžalovaného spod obžaloby oslobodil, odkázal sťažovateľku s jej nárokom na náhradu
škody na občianske súdne konanie. Okresný súd teda postupoval v súlade
s procesnoprávnymi predpismi trestného konania, a preto výkon jeho právomoci v tejto časti
rozhodovania považuje ústavný súd za zlučiteľný s obsahom čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že poškodený v trestom konaní nemôže podať
odvolanie proti výroku o vine a treste, ale iba proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o jeho
nároku na náhradu škody.
Ako z príloh, ktoré sťažovateľka predložila ústavnému súdu, vyplýva, obžalovaný
podal okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal, aby okresný súd sťažovateľku ako
odporkyňu zaviazal zaplatiť sumu 3 863,94 € s prísl, pričom nárok na zaplatenie časti tejto
sumy vo výške 3 304,45 € odôvodňuje tým, že túto sumu uhradil sťažovateľke na základe
rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2013, pričom rozsudkom okresného súdu
z 26. mája 2014 bol spod obžaloby okresného prokurátora oslobodený.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že okresný súd nie je oprávnený posudzovať
záväznosť dvoch protichodných právoplatných rozhodnutí vydaných v tej istej trestnej veci,
ústavný súd dáva do pozornosti ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom,
či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný
rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú
základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov
o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa
osobitných predpisov, a kto ich ho spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku
alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania, súd však nie je viazaný rozhodnutím
v blokovom konaní. Z citovaného ustanovenia § 135 ods. 1 OSP vyplýva, že súd je
pri rozhodovaní viazaný iba výrokom rozsudku, z ktorého vyplýva, že bol spáchaný trestný
čin, a o tom, kto je páchateľom trestného činu. Oslobodzujúcim rozsudkom súd viazaný
nie je. Zároveň je potrebné uviesť, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby
podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, teda preto, že skutok, pre ktorý bolo proti nemu
vedené trestné stíhanie, nie je trestným činom. Oslobodenie spod obžaloby neznamená,
že sa skutok nestal, a teda že ním obžalovaný nemohol spôsobiť škodu, náhrady ktorej
sa sťažovateľka v trestnom konaní domáhala, a teda že v konečnom dôsledku nemá nárok na
náhradu škody.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sťažovateľka v doplnení
podania doručenom ústavnému súdu 18. júla 2014 uvádza, že z obsahu odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 33/2014
z 12. júna 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým krajský súd zamietol
odvolanie sťažovateľky proti výroku rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014 o náhrade
škody ako podané neoprávnenou osobou, vyplýva, že krajský súd uznáva nesprávnosť
napadnutého rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014, ale z formálnych dôvodov im
nemôže vyhovieť. Ústavný súd však musí konštatovať, že toto tvrdenie sťažovateľky nie je
pravdivé. Krajský súd v odôvodnení uznesenia naopak spochybňuje postup okresného súdu
pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania, ktoré bolo skončené rozsudkom okresného
súdu zo 14. januára 2013, keď okresný súd na základe návrhu obžalovaného na obnovu
konania zrušil iba výrok o treste, a to napriek tomu, že návrh na obnovu konania sa týkal
výroku o vine.
Z uvedeného dôvodu má ústavný súd tiež pochybnosti o správnosti postupu
okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu obžalovaného na obnovu konania, ktorý
oslobodzujúcemu rozsudku okresného súdu z 26. mája 2014 predchádzal.
Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné práva
sťažovateľky zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu porušené neboli.
Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu
z 26. mája 2014 a priznať jej primerané zadosťučinenie a úhradu trov konania, ústavný súd
uvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil,
že v sťažnosti označené práva sťažovateľky porušené neboli, jej uvedenými návrhmi sa
pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015