Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 176/2015
PDF · 264.32 KB
No categories available
I. ÚS 176/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločností MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a MED
ART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra, zastúpených advokátom JUDr. Romanom
Kašubom, Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Nc 36/2014 z 8. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločností MBB a. s., a MED – ART, spol. s r. o., o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. decembra 2014 doručená sťažnosť MBB a. s., a MED – ART, spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Nc 36/2014 z 8. októbra 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v súdnom konaní o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a určenie vecí patriacich do dedičstva vedenom
na Okresnom súde Banská Bystrica, ako aj Krajskom súde v Banskej Bystrici ako
odvolacom súde v pozícii odporcov. Sťažovatelia v odvolacom konaní uplatnili
voči predsedníčke odvolacieho senátu námietku predpojatosti z dôvodu pochybností o jej
nezaujatosti pre možný pomer k veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že táto
sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, čo však sťažovatelia považujú
za nesprávne a v rozpore s ústavou, ako aj judikatúrou ústavného súdu.
Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd vychádzal z neúplne zisteného skutkového
stavu veci, pričom vyjadrenie uvedenej sudkyne na námietku predpojatosti nebolo
sťažovateľom doručené, a tak im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia sa
domnievajú, že pomer predsedníčky k veci je zrejmý už zo samotného spisu.
3. Podľa sťažovateľov napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu porušené boli a zároveň
že zrušuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom
zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne
neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
8. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
9. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľov ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by týmto súdom
aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych
záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako nezistil, že by
posudzované uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
11. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení dostatočne
vyhodnotil vznesenú námietku predpojatosti konajúcej sudkyne, a preto je podľa názoru
ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým
uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.
12. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že
súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite
veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len
zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie
a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí
priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok
zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť
(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
13. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom
prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015