Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 176/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločností MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a MED

ART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra, zastúpených advokátom JUDr. Romanom

Kašubom, Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 8. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločností MBB a. s., a MED – ART, spol. s r. o., o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2014 doručená sťažnosť MBB a. s., a MED – ART, spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 8. októbra 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v súdnom konaní o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a určenie vecí patriacich do dedičstva vedenom

na Okresnom súde Banská Bystrica, ako aj Krajskom súde v Banskej Bystrici ako

odvolacom súde v pozícii odporcov. Sťažovatelia v odvolacom konaní uplatnili

voči predsedníčke odvolacieho senátu námietku predpojatosti z dôvodu pochybností o jej

nezaujatosti pre možný pomer k veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že táto

sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, čo však sťažovatelia považujú

za nesprávne a v rozpore s , ako aj judikatúrou ústavného súdu.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd vychádzal z neúplne zisteného skutkového

stavu veci, pričom vyjadrenie uvedenej sudkyne na námietku predpojatosti nebolo

sťažovateľom doručené, a tak im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia sa

domnievajú, že pomer predsedníčky k veci je zrejmý už zo samotného spisu.

3. Podľa sťažovateľov napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na zákonného sudcu podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48

ods. 1 a dohovoru uznesením najvyššieho súdu porušené boli a zároveň

že zrušuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom

zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne

neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

8. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ).

9. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľov ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by týmto súdom

aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych

záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v . Rovnako nezistil, že by

posudzované uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

11. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení dostatočne

vyhodnotil vznesenú námietku predpojatosti konajúcej sudkyne, a preto je podľa názoru

ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým

uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľov

podľa a tiež ich základného práva podľa , ktorá by po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

12. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite

veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len

zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie

a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí

priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok

zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť

(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

13. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015