Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 117/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a vlastníckeho práva

podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bývalá Správa katastra Šaľa (ďalej len

,,správa katastra“) rozhodnutím sp. zn. V 1955/2009 dňa 29. januára 2010 rozhodla

o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľa na

základe manželskej dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov

spísanej vo forme notárskej zápisnice z 5. októbra 2009. Predmetom zúženia

bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) bol podiel na nehnuteľnosti

o veľkosti 1/2 patriaci do BSM sťažovateľa a jeho manželky, pričom na základe spomínanej

notárskej zápisnice sa stal výlučným vlastníkom tohto podielu sťažovateľ; druhá polovica

nehnuteľnosti patrila dovtedy a aj naďalej manželke sťažovateľa ako výlučnej vlastníčke.

Bývalý Katastrálny úrad v Nitre rozhodnutím z 29. apríla 2011 č. Upo 2/2011 4/Fi

rozhodol o vyhovení protestu Okresnej prokuratúry Nové Zámky č. k. Pd 35/11 4

z 10. marca 2011 napádajúcim povolenie vkladu správy katastra bez predchádzajúceho

preskúmania manželskej dohody podľa § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktorá podľa okresnej

prokuratúry svojím obsahom odporuje zákonu.

Sťažovateľ sa žalobou z 29. júla 2011 domáhal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej

len ,,krajský súd“) preskúmania rozhodnutia žalovaného Úradu geodézie, kartografie

a katastra Slovenskej republiky (ďalej aj ,,úrad“) z 1. júla 2011 č. PO 4553/2011/Ja, ktorým

de facto potvrdil rozhodnutie Katastrálneho úradu v Nitre č. Upo 2/2011 4/Fi z 29. apríla

2011 a taktiež zrušil rozhodnutie správy katastra stotožniac sa s právnou argumentáciou

vyslovenou v rozhodnutí Katastrálneho úradu v Nitre.

Dňa 15. apríla 2013 vydal krajský súd rozsudok sp. zn. v právnej veci

žalobcu (sťažovateľa) proti žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej

republiky, za účasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o preskúmanie

rozhodnutia žalovaného č. PO 4553/2011/Ja z 1. júla 2011, ktorým súd žalobu zamietol.

Rozsudok bol doručený 28. mája 2013.

Najvyšší súd o odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom z 30. októbra 2014

sp. zn. , ktorým rozsudok krajského súdu z 15. apríla 2013 sp. zn.

potvrdil a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Podľa názoru sťažovateľa súdna prax bez opory v zákone neakceptuje dohody

o zúžení rozsahu BSM vo vzťahu k už nadobudnutému majetku:

„Bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti majú právo realizovať svoje dispozičné

oprávnenie tým, že nehnuteľnosť prevedú na tretiu osobu alebo aj tým, že vyporiadajú BSM

po jeho zániku, resp. zúžia rozsah BSM počas trvania manželstva. Postup konajúceho súdu

je protizákonný aj protiústavný, nerešpektuje ochranu poskytnutú ustanovením čl. 20 ods. 1

SR, kde vlastníctvo každého má rovnaký zákonný obsah a súčasne sa deklaruje

právo vlastniť majetok. Súčasťou vlastníckeho práva okrem práva na užívanie a požívanie

plodov je aj právo s vlastníctvom disponovať, pričom v danom prípade odvolateľ realizoval

svoje dispozičné oprávnenie zákonom predpísanou formou. Postupom správneho orgánu

došlo k nezákonnému obmedzeniu vlastníctva bez splnenia zákonných predpokladov čl. 20

SR.

V prípade slobodnej a vážnej vôle a určitého a zrozumiteľného prejavu manželov by

sa mal ich prejav vôle rešpektovať ako výsostne právo vlastníka, ktorý sa rozhodol

o spôsobe nakladania s časťou majetku predtým patriaceho do BSM, podobne ako sa

to rešpektuje pri prevode, darovaní a zámene majetku patriaceho do BSM.“

Svoje námietky sťažovateľ opieral aj o názory právnej teórie: «Správne aj odborná

literatúra (prof. Vojčík a kol: , stručný komentár, 3 doplnené vydanie,

2010, str. 372) poukazuje na potrebu priznania prednosti dispozičnému oprávneniu

vlastníkov, bez existencie dôvodu na vylúčenie dohôd o zúžení rozsahu BSM na už

nadobudnutý majetok. K obdobnému záveru dospel aj sudca Krajského súdu Košice

JUDr. Ladislav Duditš vo svojej prednáške, ktorú prezentoval na seminári advokátov

v dňoch 04. 05.decembra 2014. Tento navyše poznamenal, že zmena doterajšej súdnej

praxe neakceptujúca zmluvu o zúžení BSM o už nadobudnutom majetku manželov, nie je

rukách sudcov civilistov (ktorých trvajúci stav „hnevá“), nakoľko predmetné veci sa môžu

dostať na súd len cez správne súdnictvo, kde správne senáty zastávajú opačné stanovisko.»

Podľa názoru sťažovateľa by sa prejav vôle manželov mal rešpektovať ako výsostné

právo vlastníka, ktorý sa rozhodol o spôsobe nakladania majetkom. Ďalej uvádza,

že neexistuje zákonný a ani iný rozumný dôvod na obmedzenie dohôd o zúžení rozsahu

BSM len na majetok, ktorý sa má nadobudnúť v budúcnosti. Konajúci súd uviedol,

že dohoda manželov o rozšírení alebo zúžení zákonného rozsahu bezpodielového

spoluvlastníctva manželov nemôže nahradiť zmluvu o zmene vlastníctva, avšak neuvádza,

akým právnym inštitútom je možné vyvolať právne následky zamýšľané manželmi pri

zúžení zákonného rozsahu už existujúceho BSM.

„Postupom a rozhodnutím žalovaného a súdu sa narušuje stav právnej istoty, keď je

ohrozené výlučné vlastníctvo žalobcu, nakoľko jeho vtedajšia manželka teraz spochybňuje

dohodu, ktorú v čase manželstva uzatvorila slobodne a vážne a snaží sa o zrušenie dohody

o zúžení rozsahu BSM, čím sa narušuje stav právnej istoty ako aj záujem na rešpektovaní

prejavu vôle účastníkov vyjadrený formou dohody.

Nakoľko je právna úprava ustanovenia vágna

a nešpecifikuje ani neobmedzuje dohodu manželov o zúžení rozsahu BSM len na majetok,

ktorý sa má nadobudnúť v budúcnosti a vyvolanie zamýšľaných právnych následkov nie je

možné dosiahnuť inak, máme za to, že v zmysle ustanovenia SR každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané. V danom prípade išlo o platný prejav vôle žalobcu

a jeho manželky, ktorý by mal vyvolávať zamýšľané právne účinky.

Máme za to, že ústavná ochrana vlastníctva zabezpečuje aj oprávnenie vlastníka

nakladať so svojím vlastníctvom podľa svojej vôle. Stanovisko podľa ktorého je dohoda

o zúžení BSM na už nadobudnutý majetok obchádzaním zákona len obmedzuje dispozičného

práva vlastníka. Naopak výklad zákona by mal vlastníkovi umožňovať čo najširšiu

dispozíciu s majetkom a čo najmenej ho obmedzovať, navyše ak na to neexistuje zákonný

dôvod.“

Sťažovateľ poukázal aj na právnu úpravu v Českej republike, ktorá umožňuje

zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice postihnúť aj veci, ktoré tvoria súčasť

spoločného majetku manželov.

Podľa sťažovateľa «Súdy sa nedostatočne vysporiadali s výkladom predmetného

ustanovenia žalobcom (sťažovateľom), ktorý tvrdil, že na jednej strane správny orgán

poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR 1 Sž KS 139/2004, podľa ktorého za dohodu o

prevode nehnuteľnosti možno považovať aj dohodu o vyporiadaní bezpodieíového

spoluvlastníctva manželov (ďalej ako „BSM“), na druhej strane bez bližšieho odôvodnenia

neaplikuje daný režim na dohodu o zúžení rozsahu BSM spísanú formou notárskej zápisnice

(keď výsledkom oboch dohôd je zmena vo vlastníckych vzťahoch inak, ako na základe

právnej udalosti)...

Preto je zrejme nesprávne tvrdenie žalovaného, že dohoda o zúžení rozsahu BSM nie

je dohodou o prevode nehnuteľností (ak by nebola, tak by jej účinky museli byť príslušnou

Správou katastra len deklarované na základe záznamových listín, čo ale nie je pravda).».

Sťažovateľ ďalej uviedol, že keďže dohoda medzi manželmi bola spísaná vo forme

notárskej zápisnice, správny orgán bol pri rozhodovaní viazaný znením § 31 ods. 2

katastrálneho zákona, na základe ktorého nebol oprávnený posudzovať hmotnoprávne

podmienky zmluvy, ale len jej súlad s katastrálnym operátom a splnenie procesných

podmienok na povolenie vkladu. Správny orgán tak podľa sťažovateľa išiel nad rámec

svojich právomocí, čím porušil princípy právneho štátu vymedzené v .

Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým

rozsudkom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na ochranu

vlastníctva podľa .

V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

základných slobôd a podľa . a právam, na ochranu

vlastníctva podľa rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30.10.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30.10.2014 3 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , práva na ochranu vlastníctva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých pri

svojom rozhodovaní vychádzal.

Dňa 29. januára 2010 vydala bývalá správa katastra rozhodnutie sp. zn. V 1955/09

o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa na základe manželskej dohody

o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísanej vo forme notárskej

zápisnice z 5. októbra 2009 sp. zn. N 317/2009, NZ 33821/2009, NCRIs 34338/2009.

Dňa 11. marca 2011 bol správe katastra doručený protest okresného prokurátora

v Nových Zámkoch č. k. Pd 35/11 4 z 10. marca 2011, v ktorom bolo uvedené,

že rozhodnutím správy katastra bol porušený o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, § 22 ods. 5 a § 31 ods. 1, 2 a 3

katastrálneho zákona a , a

v znení neskorších prepisov (ďalej len „OZ“). Podľa názoru prokurátora vzhľadom na to,

že predmetom notárskej zápisnice nebola zmluva o prevode nehnuteľnosti, v prípade ktorej

posudzuje správa katastra len posúdenie jej súladnosti s katastrálnym operátom, správa

katastra pri rozhodovaní o návrhu na vklad v predmetnej veci svoju preskúmavaciu

povinnosť zjavne nesplnila, keď povolila vklad práva z uvedeného právneho úkonu napriek

tomu, že tento odporuje zákonu. Prokurátor formuloval právny názor, že dohodou manželov

o rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM nemožno meniť existujúce právne vzťahy, ku zmene

ktorej v danom prípade prejav vôle účastníkov dohody smeroval. Dohoda podľa § 143a

ods. 1 môže upravovať len režim nadobúdania vecí do BSM v budúcnosti, ale sama

osebe nemôže byť právnym titulom pre zmenu vlastníckych vzťahov manželov založených

pred jej uzavretím s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž o KS 93/2006.

Na základe uvedeného dospel prokurátor k záveru, že dohoda podľa o rozšírení

alebo zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemôže nahradiť zmluvu

o zmene vlastníctva, a pokiaľ je jej obsahom prejav vôle smerujúci k zmene existujúcich

vlastníckych vzťahov manželov, ide o úkon, ktorý odporuje zákonu. Správa katastra mala

preto pri splnení jej preskúmavacej povinnosti rozhodnúť o zamietnutí návrhu na vklad.

Bývalý Katastrálny úrad v Nitre ako príslušný orgán rozhodujúc o proteste okresného

prokurátora v Nových Zámkoch rozhodnutím č. k. /Fi protestu vyhovel

a rozhodnutie správy katastra sp. zn. V 1955/2009 z 29. januára 2010 zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie správe katastra.

Rozhodnutie bývalého Katastrálneho úradu v Nitre bolo napadnuté odvolaním

sťažovateľa, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru rozhodnutie spočívalo na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Na základe odvolania o veci rozhodoval Úrad geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutie preskúmal a dospel záveru, že napadnuté

rozhodnutie je vecne správne, avšak výrok je potrebné zmeniť tak, aby z neho bolo zrejmé,

že katastrálny úrad rozhodol o vyhovení protestu prokurátora podľa § 27 ods. 1 v spojitosti

s o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Proti rozhodnutiu úradu podal sťažovateľ podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobu a napadol

ho v celom rozsahu pre nesprávne právne posúdenie veci. Krajský súd žalobu zamietol s

poukazom na to, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a z neho vyvodili

správny právny názor. Zo znenia podľa názoru krajského súdu vyplýva, že

dohoda manželov podľa môže upravovať len režim nadobúdania vecí

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale sama osebe nemôže byť právnym titulom

pre zmenu v osobe vlastníka. Zdôraznil, že takejto dohode nemožno priznať retroaktívne

právne účinky s ohľadom na princíp právnej stability a istoty v právnom štáte, ako aj

s ohľadom na požiadavku istoty tretích osôb, pretože vyňatím z BSM sa majetok stáva

predmetom voľnej dispozície jedného z manželov. BSM tak nemožno považovať

za vnútornú záležitosť manželov, ale za právny inštitút, ktorý sa dotýka aj iných osôb a má

svoje právne dôsledky v rôznych sférach spoločnosti.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého

o veci rozhodol najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd

vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že dohoda o zúžení BSM nie je a nemôže byť

dohodou o prevode vlastníckeho práva k už existujúcemu majetku v BSM na jedinú fyzickú

osobu, pretože ak je raz vec v BSM, nemožno ju z BSM vylúčiť žiadnou dohodou, tá sa

môže týkať len úžitkov či ziskov z tejto veci, a to pro futuro. Stotožnil sa preto so svojím

skôr vysloveným názorom v rozsudku sp. zn. 2 Sž o KS 93/2006 z 31. júla 2007, v zmysle

ktorého dohoda o rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM uzavretá podľa § 143a nepredstavuje

sama osebe titul pre zmenu vlastníckych vzťahov, ale predstavuje len stanovenie režimu

nadobudnutia do budúcna, t. j. len vo vzťahu k majetku, ktorý dosiaľ nebol manželmi

nadobudnutý do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd bol preto názoru, že

správne orgány ani krajský súd nepochybili pri výklade uvedených zákonných ustanovení.

Na základe týchto skutočností najvyšší súd uviedol: „Dohoda o rozšírení BSM sa

tiež môže týkať vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, avšak týka sa len zmeny režimu

nadobudnutia konkrétnej veci, teda že vec bude patriť do BSM a nielen jednému z manželov,

nejde v nej však o prevod vlastníctva. A napokon dohodou o zúžení rozsahu BSM nemožno

previezť vlastnícke právo k nehnuteľnosti už patriacej do BSM len na jedného manžela, ani

ňou nemožno zmeniť režim nadobudnutia nehnuteľnosti. To je aj dôvodom, prečo je

ustanovenie koncipované tak, že vyžaduje pri dohodách podľa a

týkajúcich sa nehnuteľností písomnú formu a vklad do katastra.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu argumentácie sťažovateľa prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a vlastníckeho práva podľa spočíva v nesprávnosti

napadnutého rozsudku, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu. Toto

rozhodnutie sa podľa názoru sťažovateľa opiera o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

a nesie prvky arbitrárnosti.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

K namietanému porušeniu a dohovoru ústavný súd

uvádza, že pri posúdení argumentácie sťažovateľa vzal do úvahy predovšetkým skutočnosť,

že napadnutý rozsudok bol potvrdením správnosti rozhodnutia krajského súdu, správnych

orgánov, pričom aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzal zo svojho už skôr

vyjadreného právneho názoru uvedeného v rozsudku sp. zn. Sž o KS 93/2006. Navyše, aj

sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že právny názor, ktorý

v sťažnosti namieta, je výsledkom doterajšej súdnej praxe.

Na základe uvedeného potom takýto právny názor nemožno považovať za arbitrárny

alebo vybočujúci z pravidiel formálnej logiky, ktorý by mal byť napravený zásahom orgánu

ochrany ústavnosti, ktorým je ústavný súd. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že rovnako aj

odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza zo skutkových okolností prípadu, platnej

právnej úpravy, ustálenej súdnej praxe a spĺňa všetky požiadavky kladené na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa v spojení s .

K namietanému porušeniu vzhľadom na uvedené ústavný súd

uvádza, že keďže závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku výsledkom logickej

právnej úvahy, v súlade s doterajšou súdnou praxou, napadnutým rozsudkom nedošlo ani

k porušeniu práva na ochranu vlastníctva podľa .

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, právom na ochranu vlastníctva podľa a

napadnutým rozsudkom, sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie týchto práv

napadnutým rozsudkom, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015