Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 117/2015
PDF · 432.41 KB
No categories available
III. ÚS 117/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30. októbra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bývalá Správa katastra Šaľa (ďalej len
,,správa katastra“) rozhodnutím sp. zn. V 1955/2009 dňa 29. januára 2010 rozhodla
o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľa na
základe manželskej dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov
spísanej vo forme notárskej zápisnice z 5. októbra 2009. Predmetom zúženia
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) bol podiel na nehnuteľnosti
o veľkosti 1/2 patriaci do BSM sťažovateľa a jeho manželky, pričom na základe spomínanej
notárskej zápisnice sa stal výlučným vlastníkom tohto podielu sťažovateľ; druhá polovica
nehnuteľnosti patrila dovtedy a aj naďalej manželke sťažovateľa ako výlučnej vlastníčke.
Bývalý Katastrálny úrad v Nitre rozhodnutím z 29. apríla 2011 č. Upo 2/2011 4/Fi
rozhodol o vyhovení protestu Okresnej prokuratúry Nové Zámky č. k. Pd 35/11 4
z 10. marca 2011 napádajúcim povolenie vkladu správy katastra bez predchádzajúceho
preskúmania manželskej dohody podľa § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktorá podľa okresnej
prokuratúry svojím obsahom odporuje zákonu.
Sťažovateľ sa žalobou z 29. júla 2011 domáhal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej
len ,,krajský súd“) preskúmania rozhodnutia žalovaného Úradu geodézie, kartografie
a katastra Slovenskej republiky (ďalej aj ,,úrad“) z 1. júla 2011 č. PO 4553/2011/Ja, ktorým
de facto potvrdil rozhodnutie Katastrálneho úradu v Nitre č. Upo 2/2011 4/Fi z 29. apríla
2011 a taktiež zrušil rozhodnutie správy katastra stotožniac sa s právnou argumentáciou
vyslovenou v rozhodnutí Katastrálneho úradu v Nitre.
Dňa 15. apríla 2013 vydal krajský súd rozsudok sp. zn. 3 S 135/2011 v právnej veci
žalobcu (sťažovateľa) proti žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej
republiky, za účasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. PO 4553/2011/Ja z 1. júla 2011, ktorým súd žalobu zamietol.
Rozsudok bol doručený 28. mája 2013.
Najvyšší súd o odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom z 30. októbra 2014
sp. zn. 1 Sžr/129/2013, ktorým rozsudok krajského súdu z 15. apríla 2013 sp. zn.
3 S/135/2011 potvrdil a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
Podľa názoru sťažovateľa súdna prax bez opory v zákone neakceptuje dohody
o zúžení rozsahu BSM vo vzťahu k už nadobudnutému majetku:
„Bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti majú právo realizovať svoje dispozičné
oprávnenie tým, že nehnuteľnosť prevedú na tretiu osobu alebo aj tým, že vyporiadajú BSM
po jeho zániku, resp. zúžia rozsah BSM počas trvania manželstva. Postup konajúceho súdu
je protizákonný aj protiústavný, nerešpektuje ochranu poskytnutú ustanovením čl. 20 ods. 1
Ústavy SR, kde vlastníctvo každého má rovnaký zákonný obsah a súčasne sa deklaruje
právo vlastniť majetok. Súčasťou vlastníckeho práva okrem práva na užívanie a požívanie
plodov je aj právo s vlastníctvom disponovať, pričom v danom prípade odvolateľ realizoval
svoje dispozičné oprávnenie zákonom predpísanou formou. Postupom správneho orgánu
došlo k nezákonnému obmedzeniu vlastníctva bez splnenia zákonných predpokladov čl. 20
Ústavy SR.
V prípade slobodnej a vážnej vôle a určitého a zrozumiteľného prejavu manželov by
sa mal ich prejav vôle rešpektovať ako výsostne právo vlastníka, ktorý sa rozhodol
o spôsobe nakladania s časťou majetku predtým patriaceho do BSM, podobne ako sa
to rešpektuje pri prevode, darovaní a zámene majetku patriaceho do BSM.“
Svoje námietky sťažovateľ opieral aj o názory právnej teórie: «Správne aj odborná
literatúra (prof. Vojčík a kol: Občiansky zákonník, stručný komentár, 3 doplnené vydanie,
2010, str. 372) poukazuje na potrebu priznania prednosti dispozičnému oprávneniu
vlastníkov, bez existencie dôvodu na vylúčenie dohôd o zúžení rozsahu BSM na už
nadobudnutý majetok. K obdobnému záveru dospel aj sudca Krajského súdu Košice
JUDr. Ladislav Duditš vo svojej prednáške, ktorú prezentoval na seminári advokátov
v dňoch 04. 05.decembra 2014. Tento navyše poznamenal, že zmena doterajšej súdnej
praxe neakceptujúca zmluvu o zúžení BSM o už nadobudnutom majetku manželov, nie je
rukách sudcov civilistov (ktorých trvajúci stav „hnevá“), nakoľko predmetné veci sa môžu
dostať na súd len cez správne súdnictvo, kde správne senáty zastávajú opačné stanovisko.»
Podľa názoru sťažovateľa by sa prejav vôle manželov mal rešpektovať ako výsostné
právo vlastníka, ktorý sa rozhodol o spôsobe nakladania majetkom. Ďalej uvádza,
že neexistuje zákonný a ani iný rozumný dôvod na obmedzenie dohôd o zúžení rozsahu
BSM len na majetok, ktorý sa má nadobudnúť v budúcnosti. Konajúci súd uviedol,
že dohoda manželov o rozšírení alebo zúžení zákonného rozsahu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nemôže nahradiť zmluvu o zmene vlastníctva, avšak neuvádza,
akým právnym inštitútom je možné vyvolať právne následky zamýšľané manželmi pri
zúžení zákonného rozsahu už existujúceho BSM.
„Postupom a rozhodnutím žalovaného a súdu sa narušuje stav právnej istoty, keď je
ohrozené výlučné vlastníctvo žalobcu, nakoľko jeho vtedajšia manželka teraz spochybňuje
dohodu, ktorú v čase manželstva uzatvorila slobodne a vážne a snaží sa o zrušenie dohody
o zúžení rozsahu BSM, čím sa narušuje stav právnej istoty ako aj záujem na rešpektovaní
prejavu vôle účastníkov vyjadrený formou dohody.
Nakoľko je právna úprava ustanovenia § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka vágna
a nešpecifikuje ani neobmedzuje dohodu manželov o zúžení rozsahu BSM len na majetok,
ktorý sa má nadobudnúť v budúcnosti a vyvolanie zamýšľaných právnych následkov nie je
možné dosiahnuť inak, máme za to, že v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý
môže konať, čo nie je zákonom zakázané. V danom prípade išlo o platný prejav vôle žalobcu
a jeho manželky, ktorý by mal vyvolávať zamýšľané právne účinky.
Máme za to, že ústavná ochrana vlastníctva zabezpečuje aj oprávnenie vlastníka
nakladať so svojím vlastníctvom podľa svojej vôle. Stanovisko podľa ktorého je dohoda
o zúžení BSM na už nadobudnutý majetok obchádzaním zákona len obmedzuje dispozičného
práva vlastníka. Naopak výklad zákona by mal vlastníkovi umožňovať čo najširšiu
dispozíciu s majetkom a čo najmenej ho obmedzovať, navyše ak na to neexistuje zákonný
dôvod.“
Sťažovateľ poukázal aj na právnu úpravu v Českej republike, ktorá umožňuje
zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice postihnúť aj veci, ktoré tvoria súčasť
spoločného majetku manželov.
Podľa sťažovateľa «Súdy sa nedostatočne vysporiadali s výkladom predmetného
ustanovenia žalobcom (sťažovateľom), ktorý tvrdil, že na jednej strane správny orgán
poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR 1 Sž KS 139/2004, podľa ktorého za dohodu o
prevode nehnuteľnosti možno považovať aj dohodu o vyporiadaní bezpodieíového
spoluvlastníctva manželov (ďalej ako „BSM“), na druhej strane bez bližšieho odôvodnenia
neaplikuje daný režim na dohodu o zúžení rozsahu BSM spísanú formou notárskej zápisnice
(keď výsledkom oboch dohôd je zmena vo vlastníckych vzťahoch inak, ako na základe
právnej udalosti)...
Preto je zrejme nesprávne tvrdenie žalovaného, že dohoda o zúžení rozsahu BSM nie
je dohodou o prevode nehnuteľností (ak by nebola, tak by jej účinky museli byť príslušnou
Správou katastra len deklarované na základe záznamových listín, čo ale nie je pravda).».
Sťažovateľ ďalej uviedol, že keďže dohoda medzi manželmi bola spísaná vo forme
notárskej zápisnice, správny orgán bol pri rozhodovaní viazaný znením § 31 ods. 2
katastrálneho zákona, na základe ktorého nebol oprávnený posudzovať hmotnoprávne
podmienky zmluvy, ale len jej súlad s katastrálnym operátom a splnenie procesných
podmienok na povolenie vkladu. Správny orgán tak podľa sťažovateľa išiel nad rámec
svojich právomocí, čím porušil princípy právneho štátu vymedzené v čl. 2 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým
rozsudkom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
V závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky a právam, na ochranu
vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30.10.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/129/2013
z 30.10.2014 3 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých pri
svojom rozhodovaní vychádzal.
Dňa 29. januára 2010 vydala bývalá správa katastra rozhodnutie sp. zn. V 1955/09
o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa na základe manželskej dohody
o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísanej vo forme notárskej
zápisnice z 5. októbra 2009 sp. zn. N 317/2009, NZ 33821/2009, NCRIs 34338/2009.
Dňa 11. marca 2011 bol správe katastra doručený protest okresného prokurátora
v Nových Zámkoch č. k. Pd 35/11 4 z 10. marca 2011, v ktorom bolo uvedené,
že rozhodnutím správy katastra bol porušený § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, § 22 ods. 5 a § 31 ods. 1, 2 a 3
katastrálneho zákona a § 39, § 143 a § 143a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších prepisov (ďalej len „OZ“). Podľa názoru prokurátora vzhľadom na to,
že predmetom notárskej zápisnice nebola zmluva o prevode nehnuteľnosti, v prípade ktorej
posudzuje správa katastra len posúdenie jej súladnosti s katastrálnym operátom, správa
katastra pri rozhodovaní o návrhu na vklad v predmetnej veci svoju preskúmavaciu
povinnosť zjavne nesplnila, keď povolila vklad práva z uvedeného právneho úkonu napriek
tomu, že tento odporuje zákonu. Prokurátor formuloval právny názor, že dohodou manželov
o rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM nemožno meniť existujúce právne vzťahy, ku zmene
ktorej v danom prípade prejav vôle účastníkov dohody smeroval. Dohoda podľa § 143a
ods. 1 OZ môže upravovať len režim nadobúdania vecí do BSM v budúcnosti, ale sama
osebe nemôže byť právnym titulom pre zmenu vlastníckych vzťahov manželov založených
pred jej uzavretím s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž o KS 93/2006.
Na základe uvedeného dospel prokurátor k záveru, že dohoda podľa § 143a OZ o rozšírení
alebo zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemôže nahradiť zmluvu
o zmene vlastníctva, a pokiaľ je jej obsahom prejav vôle smerujúci k zmene existujúcich
vlastníckych vzťahov manželov, ide o úkon, ktorý odporuje zákonu. Správa katastra mala
preto pri splnení jej preskúmavacej povinnosti rozhodnúť o zamietnutí návrhu na vklad.
Bývalý Katastrálny úrad v Nitre ako príslušný orgán rozhodujúc o proteste okresného
prokurátora v Nových Zámkoch rozhodnutím č. k. Upo 2/2011 /Fi protestu vyhovel
a rozhodnutie správy katastra sp. zn. V 1955/2009 z 29. januára 2010 zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie správe katastra.
Rozhodnutie bývalého Katastrálneho úradu v Nitre bolo napadnuté odvolaním
sťažovateľa, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru rozhodnutie spočívalo na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Na základe odvolania o veci rozhodoval Úrad geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutie preskúmal a dospel záveru, že napadnuté
rozhodnutie je vecne správne, avšak výrok je potrebné zmeniť tak, aby z neho bolo zrejmé,
že katastrálny úrad rozhodol o vyhovení protestu prokurátora podľa § 27 ods. 1 v spojitosti
s § 26 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
Proti rozhodnutiu úradu podal sťažovateľ podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) žalobu a napadol
ho v celom rozsahu pre nesprávne právne posúdenie veci. Krajský súd žalobu zamietol s
poukazom na to, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a z neho vyvodili
správny právny názor. Zo znenia § 143a OZ podľa názoru krajského súdu vyplýva, že
dohoda manželov podľa § 143a OZ môže upravovať len režim nadobúdania vecí
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale sama osebe nemôže byť právnym titulom
pre zmenu v osobe vlastníka. Zdôraznil, že takejto dohode nemožno priznať retroaktívne
právne účinky s ohľadom na princíp právnej stability a istoty v právnom štáte, ako aj
s ohľadom na požiadavku istoty tretích osôb, pretože vyňatím z BSM sa majetok stáva
predmetom voľnej dispozície jedného z manželov. BSM tak nemožno považovať
za vnútornú záležitosť manželov, ale za právny inštitút, ktorý sa dotýka aj iných osôb a má
svoje právne dôsledky v rôznych sférach spoločnosti.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého
o veci rozhodol najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd
vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že dohoda o zúžení BSM nie je a nemôže byť
dohodou o prevode vlastníckeho práva k už existujúcemu majetku v BSM na jedinú fyzickú
osobu, pretože ak je raz vec v BSM, nemožno ju z BSM vylúčiť žiadnou dohodou, tá sa
môže týkať len úžitkov či ziskov z tejto veci, a to pro futuro. Stotožnil sa preto so svojím
skôr vysloveným názorom v rozsudku sp. zn. 2 Sž o KS 93/2006 z 31. júla 2007, v zmysle
ktorého dohoda o rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM uzavretá podľa § 143a nepredstavuje
sama osebe titul pre zmenu vlastníckych vzťahov, ale predstavuje len stanovenie režimu
nadobudnutia do budúcna, t. j. len vo vzťahu k majetku, ktorý dosiaľ nebol manželmi
nadobudnutý do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd bol preto názoru, že
správne orgány ani krajský súd nepochybili pri výklade uvedených zákonných ustanovení.
Na základe týchto skutočností najvyšší súd uviedol: „Dohoda o rozšírení BSM sa
tiež môže týkať vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, avšak týka sa len zmeny režimu
nadobudnutia konkrétnej veci, teda že vec bude patriť do BSM a nielen jednému z manželov,
nejde v nej však o prevod vlastníctva. A napokon dohodou o zúžení rozsahu BSM nemožno
previezť vlastnícke právo k nehnuteľnosti už patriacej do BSM len na jedného manžela, ani
ňou nemožno zmeniť režim nadobudnutia nehnuteľnosti. To je aj dôvodom, prečo je
ustanovenie § 149a OZ koncipované tak, že vyžaduje pri dohodách podľa § 143 a § 149 OZ
týkajúcich sa nehnuteľností písomnú formu a vklad do katastra.“
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu argumentácie sťažovateľa prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy spočíva v nesprávnosti
napadnutého rozsudku, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu. Toto
rozhodnutie sa podľa názoru sťažovateľa opiera o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
a nesie prvky arbitrárnosti.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
uvádza, že pri posúdení argumentácie sťažovateľa vzal do úvahy predovšetkým skutočnosť,
že napadnutý rozsudok bol potvrdením správnosti rozhodnutia krajského súdu, správnych
orgánov, pričom aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzal zo svojho už skôr
vyjadreného právneho názoru uvedeného v rozsudku sp. zn. Sž o KS 93/2006. Navyše, aj
sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že právny názor, ktorý
v sťažnosti namieta, je výsledkom doterajšej súdnej praxe.
Na základe uvedeného potom takýto právny názor nemožno považovať za arbitrárny
alebo vybočujúci z pravidiel formálnej logiky, ktorý by mal byť napravený zásahom orgánu
ochrany ústavnosti, ktorým je ústavný súd. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že rovnako aj
odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza zo skutkových okolností prípadu, platnej
právnej úpravy, ustálenej súdnej praxe a spĺňa všetky požiadavky kladené na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP.
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy vzhľadom na uvedené ústavný súd
uvádza, že keďže závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku výsledkom logickej
právnej úvahy, v súlade s doterajšou súdnou praxou, napadnutým rozsudkom nedošlo ani
k porušeniu práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a
napadnutým rozsudkom, sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie týchto práv
napadnutým rozsudkom, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015