Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 131/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Advokátska kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. z 9. septembra

2014 a jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom

pod sp. zn. o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) uznesením Okresného súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. septembra 2014 a svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. o návrhu na priznanie

odmeny za obhajobu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní vedenom

pod sp. zn. opatrením z 12. septembra 2006 ustanovený ex offo ako obhajca

obvinenému, proti ktorému bolo predmetné trestné konanie vedené a u ktorého existovali

dôvody nutnej obhajoby.

Uznesením sp. zn. z 9. septembra 2013 rozhodol okresný súd o priznaní

odmeny sťažovateľa za túto obhajobu a náhrady hotových výdavkov za úkony právnych

služieb v celkovej sume 271,55 €. V rámci odôvodnenia rozhodnutia okresný súd okrem

iného uviedol, že sťažovateľovi nepriznal odmenu a režijný poplatok za úkon

z 19. novembra 2007 (vyjadrenie k výzve okresného súdu z 15. novembra 2007 týkajúce sa

otázky zaujatosti sťažovateľa ako obhajcu) s odôvodnením, že tento úkon nebol úkonom

právnej pomoci pre obvineného. Ďalej okresný súd uviedol, že mu nepriznal ani odmenu

za tzv. konzultáciu veci s klientom v advokátskej kancelárii vykonanú 9. novembra 2007,

keďže túto konzultáciu mal sťažovateľ vykonať v čase od 14.00 h. do 16.00 h, pričom

v rovnaký deň požiadal súd o zbavenie povinnosti obhajovať obvineného a navyše okresný

súd nepovažoval za preukázané, že zo strany sťažovateľa bol vykonaný taký úkon, ktorý by

nezniesol odklad.

O sťažnosti sťažovateľa podanej proti uvedenému uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka rozhodol sudca okresného súdu uznesením sp. zn. z 9. septembra

2014, ktorým sťažnosť zamietol. V uznesení okresný súd argumentoval, že v prípade

vyjadrenia na výzvu súdu, za ktorý úkon sťažovateľovi nebola priznaná odmena, nešlo

o úkon právnej pomoci v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov, keďže nešlo o úkon účelnej právnej pomoci v prospech

obvineného, ktorého sťažovateľ zastupoval. V nadväznosti na to okresný súd dôvodil, že

v danom vyjadrení na výzvu súdu sťažovateľ potvrdil skutočnosti prezentované obvineným,

2

a síce že sa cíti v predmetnej trestnej veci zaujatý, čo mu bráni zastupovať obvineného.

K nepriznaniu odmeny za úkon tzv. konzultácie okresný súd poznamenal, že úkon

nepovažoval za účelný vzhľadom na skutočnosť, že obvinený v totožný deň ešte pred

vykonaním tejto konzultácie doručil okresnému súdu žiadosť o zmenu obhajcu z dôvodu

jeho zaujatosti a svoju zaujatosť potvrdil napokon aj samotný sťažovateľ, čo bolo dôvodom

pre záver súdu, že neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali konzultáciu

s obvineným a najmä sťažovateľom prezentovaný časový rozsah tejto porady s obvineným.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu a prijatým namietaným

rozhodnutím v konaní o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu došlo k porušeniu jeho

označených základných práv zaručených , kde sťažovateľ svoje stanovisko

zdôvodňuje touto argumentáciou:

„Okresný súd v Čadci porušil v predmetnom konaní základné právo sťažovateľa

podľa Článku 46 odsek (1) na súdnu ochranu:

nakoľko svojím rozhodnutím, ktoré nemá oporu v , príslušných

zákonoch a ani vykonávacím právnych predpisoch neposkytol právnu ochranu

oprávnenému nároku obhajcu na priznanie odmeny za zákonne vyčíslené a preukázané

úkony obhajoby obvineného, tým, že nezákonné rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka

nedal do súladu so zákonom,

vyžadoval poskytnutie informácií, na ktorých poskytnutie nemá právo a poskytnutím týchto

informácií podmieňoval rozhodnutie o nároku na odmenu,

v rozpore so svojimi oprávnenia a ustanoveniami zákona si vynútil oprávnenie posudzovať

dĺžku trvania úkonu, napriek tomu, že takéto oprávnenie mu zákon nepriznáva,

podľa Článku 48 odsek (2) na spravodlivé súdne konanie:

nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (vyjadrenie zo dňa

19.11.2007 k výzve súdu), ktorý sťažovateľ vykonal na výzvu okresného súdu, ktorého

vykonanie bolo povinnosťou sťažovateľa a jeho nevykonanie by bolo porušením povinností

sťažovateľa voči svojmu klientovi, voči súdu a voči postaveniu sťažovateľa ako advokáta,

3

vykonanie úkonu bolo nevyhnutné a potrebné na zabezpečenie riadnej obhajoby

obvineného,

nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (konzultácia veci

s klientom dňa 9.11.2007), ktorý bol vykonaný v čase povinnej obhajoby obhajcu voči

obvinenému, v čase, keď obhajca nebol oslobodený od povinnosti obhajoby, v čase, keď

obhajca o žiadosti obvineného nevedel, v čase riadne prebiehajúcich úkonov prípravného

konania a ktorého nevykonanie by znamenalo porušenie povinností obhajcu voči

obvinenému,

nakoľko svojím rozhodnutím vyžadoval od obhajcu informácie o úkone (konzultácia veci

s klientom dňa 9.11.2007), ktorých poskytnutie bolo predmetom advokátskeho tajomstva

a od poskytnutia týchto informácií odvodzoval svoje rozhodnutie o priznaní odmeny

za obhajobu,

nakoľko svojím rozhodnutím prekročil zákonom priznané oprávnenie rozhodovať

o odmene obhajcu za obhajobu za úkon (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), tým. že

sám si osvojil právom rozhodovať o oprávnenosti dĺžky konzultácie veci s klientom, napriek

tomu, že toto právo súdu z príslušnej právnej úpravy nevyplýva, čím sa dopustil prekročenia

zákonného rámca vo svojom rozhodovaní,

podľa Článku 48 odsek (2) na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov:

nakoľko o návrhu navrhovateľa rozhodoval celkovo 14 mesiacov, napriek tomu, že nešlo

o zložitú vec podľa skutkovej a právnej povahy,

o opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodoval 10 mesiacov, napriek tomu, že podaný

opravný prostriedok sa týkal iba časti pôvodného rozhodnutia,

porušil ustanovenia zákona, ktoré mu prikazujú rozhodnúť v stanovenej lehote, teda

právna istota v súdne konanie a ochranu práv sťažovateľa bola narušená nekonaním

Okresného súdu v Čadci.“

Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil

4

porušenie jeho základného práva podľa uznesením okresného súdu

sp. zn. z 9. septembra 2014 a základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , predmetné uznesenie

zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením okresného súdu, ktorým tento sťažovateľovi nepriznal odmenu

5

za obhajobu vykonanú ex effo v celkovom rozsahu ním uplatneného nároku. Porušenie

označeného základného práva vidí sťažovateľ v rozhodovaní okresného súdu podľa jeho

názoru mimo zákonný rámec.

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd,

ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

6

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Z obsahu sťažovateľom namietaného uznesenia vyplýva, že okresný súd v prvom

rade poukázal na relevantnú právnu úpravu ̶ Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorú

pri posudzovaní sťažovateľom uplatneného nároku na odmenu za obhajobu aplikoval a jasne

vysvetlil základný východiskový princíp, ktorý pri posudzovaní opodstatnenosti

uplatneného nároku zohľadňoval, a síce kritérium účelnosti vykonaného úkonu vo vzťahu

k obvinenému. Uplatniac toto kritérium nepovažoval stanovisko k výzve súdu, v ktorom sa

sťažovateľ vyjadroval k otázke možnej svojej zaujatosti v trestnej veci svojho klienta,

za úkon bezprostredne účelný pre zastupovaného obvineného. V ďalšom bode okresný súd

poukázal na okolnosti, ktoré ho viedli k záveru o nesplnení podmienok pre priznanie

odmeny za úkon tzv. konzultácie sťažovateľa s klientom, pričom základným východiskom,

z ktorého na tomto mieste súd vychádzal, bola skutočnosť, že sa mala porada uskutočniť

po tom, ako obvinený žiadal o ukončenie obhajoby zo strany sťažovateľa pre jeho zaujatosť

v predmetnej trestnej. Ako relevantnú súd prezentoval ďalšiu skutočnosť, že za danej

situácie, keď klient žiadal obhajobu zo strany sťažovateľa ukončiť, sťažovateľ nepreukázal

žiadne rozumné okolnosti, ktoré by odôvodňovali vykonanie konzultácie v takejto situácii.

Ústavný súd je toho názoru, že zmienené odôvodnenie, ktoré bolo podkladom

pre nepriznanie odmeny v prípade špecifikovaných úkonov, poskytuje sťažovateľovi

v prvom rade náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy (§ 553 ods. 4 Trestného

poriadku), v rámci ktorej sú potom dostatočne podrobne vysvetlené skutkové závery

a právne závery, ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej úpravy okresný súd dospel.

Podľa názoru ústavného súdu toto odôvodnenie zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver nijako

7

nepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnosti

ani arbitrárnosti.

Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

sťažovateľa namietaným uznesením okresného súdu, pretože je zrejmé, že okresný súd

aplikoval platnú a účinnú právnu úpravu, aplikácii ktorej predchádzal dostatočne náležitý

a ústavne konformný výklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite

a zároveň logicky odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje a svoj nesúhlas sa snaží v uvedenom prípade podporiť, dalo by sa povedať

svojskou interpretáciou skutkového stavu, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V zmysle ustálenej judikatúry považuje totiž

ústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavné len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchýlne od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v časti námietky porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa namietaným uznesením

okresného súdu je sťažnosť sťažovateľa potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , poukazuje

ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (,

).

8

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,

podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že

už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ). Ústavný súd preto v rámci svojej

rozhodovacej činnosti (napr. , , , ,

, ) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sa poskytuje

ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému

porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie o návrhu na priznanie odmeny

za obhajobu vedené pred okresným súdom pod sp. zn. bolo v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu (18. novembra 2014) právoplatne skončené, a to 24. septembra

2014.

Sťažovateľ sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už tento

prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v uvedenej časti

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených záverov už pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

9

V Košiciach 8. apríla 2015

10

11