Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 131/2015
PDF · 407.07 KB
No categories available
III. ÚS 131/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Advokátska kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra
2014 a jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 T 82/2008 o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2014 a svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 82/2008 o návrhu na priznanie
odmeny za obhajobu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní vedenom
pod sp. zn. 3 T 82/2008 opatrením z 12. septembra 2006 ustanovený ex offo ako obhajca
obvinenému, proti ktorému bolo predmetné trestné konanie vedené a u ktorého existovali
dôvody nutnej obhajoby.
Uznesením sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2013 rozhodol okresný súd o priznaní
odmeny sťažovateľa za túto obhajobu a náhrady hotových výdavkov za úkony právnych
služieb v celkovej sume 271,55 €. V rámci odôvodnenia rozhodnutia okresný súd okrem
iného uviedol, že sťažovateľovi nepriznal odmenu a režijný poplatok za úkon
z 19. novembra 2007 (vyjadrenie k výzve okresného súdu z 15. novembra 2007 týkajúce sa
otázky zaujatosti sťažovateľa ako obhajcu) s odôvodnením, že tento úkon nebol úkonom
právnej pomoci pre obvineného. Ďalej okresný súd uviedol, že mu nepriznal ani odmenu
za tzv. konzultáciu veci s klientom v advokátskej kancelárii vykonanú 9. novembra 2007,
keďže túto konzultáciu mal sťažovateľ vykonať v čase od 14.00 h. do 16.00 h, pričom
v rovnaký deň požiadal súd o zbavenie povinnosti obhajovať obvineného a navyše okresný
súd nepovažoval za preukázané, že zo strany sťažovateľa bol vykonaný taký úkon, ktorý by
nezniesol odklad.
O sťažnosti sťažovateľa podanej proti uvedenému uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka rozhodol sudca okresného súdu uznesením sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra
2014, ktorým sťažnosť zamietol. V uznesení okresný súd argumentoval, že v prípade
vyjadrenia na výzvu súdu, za ktorý úkon sťažovateľovi nebola priznaná odmena, nešlo
o úkon právnej pomoci v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov, keďže nešlo o úkon účelnej právnej pomoci v prospech
obvineného, ktorého sťažovateľ zastupoval. V nadväznosti na to okresný súd dôvodil, že
v danom vyjadrení na výzvu súdu sťažovateľ potvrdil skutočnosti prezentované obvineným,
2
a síce že sa cíti v predmetnej trestnej veci zaujatý, čo mu bráni zastupovať obvineného.
K nepriznaniu odmeny za úkon tzv. konzultácie okresný súd poznamenal, že úkon
nepovažoval za účelný vzhľadom na skutočnosť, že obvinený v totožný deň ešte pred
vykonaním tejto konzultácie doručil okresnému súdu žiadosť o zmenu obhajcu z dôvodu
jeho zaujatosti a svoju zaujatosť potvrdil napokon aj samotný sťažovateľ, čo bolo dôvodom
pre záver súdu, že neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali konzultáciu
s obvineným a najmä sťažovateľom prezentovaný časový rozsah tejto porady s obvineným.
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu a prijatým namietaným
rozhodnutím v konaní o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu došlo k porušeniu jeho
označených základných práv zaručených ústavou, kde sťažovateľ svoje stanovisko
zdôvodňuje touto argumentáciou:
„Okresný súd v Čadci porušil v predmetnom konaní základné právo sťažovateľa
podľa Článku 46 odsek (1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu:
nakoľko svojím rozhodnutím, ktoré nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky, príslušných
zákonoch a ani vykonávacím právnych predpisoch neposkytol právnu ochranu
oprávnenému nároku obhajcu na priznanie odmeny za zákonne vyčíslené a preukázané
úkony obhajoby obvineného, tým, že nezákonné rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka
nedal do súladu so zákonom,
vyžadoval poskytnutie informácií, na ktorých poskytnutie nemá právo a poskytnutím týchto
informácií podmieňoval rozhodnutie o nároku na odmenu,
v rozpore so svojimi oprávnenia a ustanoveniami zákona si vynútil oprávnenie posudzovať
dĺžku trvania úkonu, napriek tomu, že takéto oprávnenie mu zákon nepriznáva,
podľa Článku 48 odsek (2) Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie:
nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (vyjadrenie zo dňa
19.11.2007 k výzve súdu), ktorý sťažovateľ vykonal na výzvu okresného súdu, ktorého
vykonanie bolo povinnosťou sťažovateľa a jeho nevykonanie by bolo porušením povinností
sťažovateľa voči svojmu klientovi, voči súdu a voči postaveniu sťažovateľa ako advokáta,
3
vykonanie úkonu bolo nevyhnutné a potrebné na zabezpečenie riadnej obhajoby
obvineného,
nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (konzultácia veci
s klientom dňa 9.11.2007), ktorý bol vykonaný v čase povinnej obhajoby obhajcu voči
obvinenému, v čase, keď obhajca nebol oslobodený od povinnosti obhajoby, v čase, keď
obhajca o žiadosti obvineného nevedel, v čase riadne prebiehajúcich úkonov prípravného
konania a ktorého nevykonanie by znamenalo porušenie povinností obhajcu voči
obvinenému,
nakoľko svojím rozhodnutím vyžadoval od obhajcu informácie o úkone (konzultácia veci
s klientom dňa 9.11.2007), ktorých poskytnutie bolo predmetom advokátskeho tajomstva
a od poskytnutia týchto informácií odvodzoval svoje rozhodnutie o priznaní odmeny
za obhajobu,
nakoľko svojím rozhodnutím prekročil zákonom priznané oprávnenie rozhodovať
o odmene obhajcu za obhajobu za úkon (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), tým. že
sám si osvojil právom rozhodovať o oprávnenosti dĺžky konzultácie veci s klientom, napriek
tomu, že toto právo súdu z príslušnej právnej úpravy nevyplýva, čím sa dopustil prekročenia
zákonného rámca vo svojom rozhodovaní,
podľa Článku 48 odsek (2) Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov:
nakoľko o návrhu navrhovateľa rozhodoval celkovo 14 mesiacov, napriek tomu, že nešlo
o zložitú vec podľa skutkovej a právnej povahy,
o opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodoval 10 mesiacov, napriek tomu, že podaný
opravný prostriedok sa týkal iba časti pôvodného rozhodnutia,
porušil ustanovenia zákona, ktoré mu prikazujú rozhodnúť v stanovenej lehote, teda
právna istota v súdne konanie a ochranu práv sťažovateľa bola narušená nekonaním
Okresného súdu v Čadci.“
Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil
4
porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu
sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2014 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 82/2008, predmetné uznesenie
zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením okresného súdu, ktorým tento sťažovateľovi nepriznal odmenu
5
za obhajobu vykonanú ex effo v celkovom rozsahu ním uplatneného nároku. Porušenie
označeného základného práva vidí sťažovateľ v rozhodovaní okresného súdu podľa jeho
názoru mimo zákonný rámec.
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd,
ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými
súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
6
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Z obsahu sťažovateľom namietaného uznesenia vyplýva, že okresný súd v prvom
rade poukázal na relevantnú právnu úpravu ̶§ 553 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorú
pri posudzovaní sťažovateľom uplatneného nároku na odmenu za obhajobu aplikoval a jasne
vysvetlil základný východiskový princíp, ktorý pri posudzovaní opodstatnenosti
uplatneného nároku zohľadňoval, a síce kritérium účelnosti vykonaného úkonu vo vzťahu
k obvinenému. Uplatniac toto kritérium nepovažoval stanovisko k výzve súdu, v ktorom sa
sťažovateľ vyjadroval k otázke možnej svojej zaujatosti v trestnej veci svojho klienta,
za úkon bezprostredne účelný pre zastupovaného obvineného. V ďalšom bode okresný súd
poukázal na okolnosti, ktoré ho viedli k záveru o nesplnení podmienok pre priznanie
odmeny za úkon tzv. konzultácie sťažovateľa s klientom, pričom základným východiskom,
z ktorého na tomto mieste súd vychádzal, bola skutočnosť, že sa mala porada uskutočniť
po tom, ako obvinený žiadal o ukončenie obhajoby zo strany sťažovateľa pre jeho zaujatosť
v predmetnej trestnej. Ako relevantnú súd prezentoval ďalšiu skutočnosť, že za danej
situácie, keď klient žiadal obhajobu zo strany sťažovateľa ukončiť, sťažovateľ nepreukázal
žiadne rozumné okolnosti, ktoré by odôvodňovali vykonanie konzultácie v takejto situácii.
Ústavný súd je toho názoru, že zmienené odôvodnenie, ktoré bolo podkladom
pre nepriznanie odmeny v prípade špecifikovaných úkonov, poskytuje sťažovateľovi
v prvom rade náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy (§ 553 ods. 4 Trestného
poriadku), v rámci ktorej sú potom dostatočne podrobne vysvetlené skutkové závery
a právne závery, ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej úpravy okresný súd dospel.
Podľa názoru ústavného súdu toto odôvodnenie zrozumiteľne a bez zjavných
logických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver nijako
7
nepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnosti
ani arbitrárnosti.
Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
sťažovateľa namietaným uznesením okresného súdu, pretože je zrejmé, že okresný súd
aplikoval platnú a účinnú právnu úpravu, aplikácii ktorej predchádzal dostatočne náležitý
a ústavne konformný výklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite
a zároveň logicky odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu
nestotožňuje a svoj nesúhlas sa snaží v uvedenom prípade podporiť, dalo by sa povedať
svojskou interpretáciou skutkového stavu, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V zmysle ustálenej judikatúry považuje totiž
ústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavné len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchýlne od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v časti námietky porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením
okresného súdu je sťažnosť sťažovateľa potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, poukazuje
ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 154/06,
8
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,
podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že
už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07,
I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje
ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie o návrhu na priznanie odmeny
za obhajobu vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 3 T 82/2008 bolo v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu (18. novembra 2014) právoplatne skončené, a to 24. septembra
2014.
Sťažovateľ sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už tento
prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v uvedenej časti
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených záverov už pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi
sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
9
V Košiciach 8. apríla 2015
10
11