Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 58/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka o sťažnosti , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, pre namietané

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)

na účet advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, L. Novomeského 25, Pezinok, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

uznesením č. k. zo 17. februára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní začatom 2. júla 2007

vedenom pred okresným súdom je v procesnej pozícii žalobcu „o náhradu škody

a nemajetkovej ujmy za prieťahy a nezákonné trestné stíhanie od roku 2002 pre vymyslený

trestný čin dozorovou prokurátorkou OP Bratislava II“. Od podania žaloby uplynulo

už viac ako 7 rokov, pričom napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené,

čo u sťažovateľa vyvoláva dlhodobý stav právnej neistoty. Sťažovateľ ďalej uviedol,

že okresný súd v označenom konaní koná neefektívne, vykonáva úkony, ktoré nevedú

k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, podľa jeho vyjadrenia okresný súd „... činil vo veci

obštrukcie a v obštrukciách pokračuje v úmysle zmariť sťažovateľovi dosiahnutie zákonného

a spravodlivého rozhodnutia vo veci samej“. K náprave vo veci nedošlo ani po podaní

sťažností predsedníčke okresného súdu z 25. mája 2009 a 27. septembra 2013. Sťažovateľ je

toho názoru, že v napadnutom konaní aj naďalej dochádza k zbytočným prieťahom.

Na základe týchto skutočností žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný

súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a aby

mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.

Spr. 3843/2014 doručeným ústavnému súdu 19. januára 2015, v ktorom okrem iného

uvádza:

„K samotnému priebehu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. uvádzam, že sa jedná o vec po faktickej i právnej stránke zložitú.

Dôvodom sťažovateľovho spomínaného neskorého vytýčenia prvého pojednávania bolo

namietanie miestnej príslušnosti tunajšieho súdu, o ktorej nakoniec rozhodoval Krajský súd

v Bratislave. Ten uznesením č. k. rozhodol, že na konanie vo veci je miestne

príslušným tunajší súd a spis mu bol vrátený. Konanie sa ďalej predĺžilo potrebou

zabezpečiť listinné dôkazy, konkr. zapožičať spisový materiál z Okresnej prokuratúry

Bratislava II, z Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Bratislava II,

z Okresného riaditeľstva Policajného Zboru v Trnave a oboznámiť sa s uvedenými

listinnými dôkazmi. Na celkovú dĺžku konania malo vplyv aj správanie sa účastníkov

konania a svedkov, osobitne to, že sa nedostavovali na súdne pojednávania, resp. žiadali

odročenie pojednávania z rôznych dôvodov. Navrhovateľ zároveň realizuje v priebehu

konania všetky svoje procesné práva, podáva rôzne procesné návrhy, o ktorých je potrebné

rozhodnúť, čo celé konanie predlžuje.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal.

Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. zistil, že jeho priebeh bol takýto:

Okresnému súdu bola 2. júla 2007 doručená žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal

zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy od Slovenskej republiky, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd predmetnú vec

28. februára 2008 z dôvodu miestnej príslušnosti postúpil na ďalšie konanie Okresnému

súdu Bratislava II, ktorý s postúpením veci nesúhlasil, aby napokon Krajský súd

v Bratislave uznesením sp. zn. z 29. apríla 2008 určil, že miestne príslušným

na prejednanie a rozhodnutie veci je okresný súd (súdny spis bol okresnému súdu vrátený

7. mája 2008).

Po vyžiadaní s vecou súvisiacich spisov okresný súd 22. júla 2010 nariadil termín

pojednávania na 26. október 2010, ktoré sa uskutočnilo, a pre účel ďalšieho dokazovania

bolo odročené na 3. február 2011. Okresný súd uznesením zo 17. januára 2011 pripustil

zmenu petitu žalobného návrhu, pričom pojednávanie nariadené na 3. február 2011 sa

z dôvodu neúčasti účastníkov konania neuskutočnilo a bolo odročené na 17. marec 2011.

Pojednávanie uskutočnené 17. marca 2011 bolo z dôvodu návrhu na rozšírenie účastníkov

konania na strane odporcu odročené na 9. jún 2011. Okresný súd uznesením z 11. apríla

2011 pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane odporcu – Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky. Pojednávania nariadené na 9. jún 2011, 22. september 2011

a 24. november 2011 sa neuskutočnili, pričom prvé a tretie pojednávanie na základe

požiadavky sťažovateľa. Neuskutočnilo sa ani pojednávanie nariadené na 9. február 2012

z dôvodu kolízie s iným pojednávaním, ktorého sa mal zúčastniť odporca. Pojednávanie

uskutočnené 28. februára 2012 bolo odročené na neurčito „z dôvodu návrhu odporcu

v 1. rade o zložení preddavku na trovy konania“.

Proti uzneseniu okresného súdu z 20. septembra 2012, ktorým bola sťažovateľovi

uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, sa sťažovateľ odvolal a súdny spis bol

predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením

sp. zn. z 20. decembra 2012 odvolanie sťažovateľa odmietol. Po podaní

dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 21. augusta 2013 zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra

2012 a okresného súdu z 20. septembra 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením z 28. marca 2014 uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal a Krajský súd v Bratislave

uznesením sp. zn. z 24. júna 2014 odvolanie odmietol.

Okresný súd 7. januára 2015 nariadil termín pojednávania vo veci na 28. apríl 2015.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného a práva podľa dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje

v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a

rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej

veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sťažovateľ je žalobcom

a Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

žalovaným, ktorého predmetom je náhrada škody a nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné

stíhanie, ústavný súd pripúšťa, že dĺžka konania mohla byť závislá od skutkovej či právnej

náročnosti prerokovávanej veci, hoci obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende

všeobecného súdnictva. Napriek uvedenému ďalej dodáva, že samotnou skutkovou

a právnou zložitosťou prerokovávanej veci však nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku

napadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého

ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Okrem dvoch

žiadostí sťažovateľa, na základe ktorých boli termíny pojednávaní zrušené a nariadené nové,

ústavný súd nezistil žiadne iné okolnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania

potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa. Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti

konštatuje, že sťažovateľ „realizuje v priebehu konania všetky svoje procesné práva,

podáva rôzne procesné návrhy, o ktorých je potrebné rozhodnúť, čo celé konanie

predlžuje“, ústavný súd poukazuje na svoju štandardnú judikatúru (napr. ,

), podľa ktorej za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných

práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť

v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal

na prvú vetu , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že okresný súd hneď na začiatku

konania pochybil, keď vec z dôvodu miestnej príslušnosti 28. februára 2008 postúpil na

ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II, no po jeho nesúhlase s postúpením Krajský

súd v Bratislave uznesením z 29. apríla 2008 určil, že miestne príslušným na prejednanie

a rozhodnutie veci je okresný súd, ktorému bol súdny spis vrátený 7. mája 2008. Od tohto

momentu bol okresný súd vo veci v zásade bez relevantného dôvodu úplne nečinný do

marca 2010, keď vyžiadal s vecou súvisiace spisy. Nečinnosť okresného súdu trvala takmer

2 roky.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu v ďalšom priebehu ústavný súd

zistil, že jeho postup v napadnutom konaní ako celku nebol dostatočne efektívny.

O uvedenej skutočnosti svedčí najmä to, že v celom doterajšom priebehu konania, ktoré

začalo 2. júla 2007, sa uskutočnili iba dve pojednávania, navyše bez vytvorenia konkrétnych

predpokladov na rozhodnutie v merite veci, pričom tento stav trvá až do súčasnosti.

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnú

judikatúru (napr. , ), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní

môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom

konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj právom na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. , došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola do rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 500

€, ktoré odôvodnil „pocitom neistoty, bezmocnosti a beznádeje“ v súvislosti s neúmernou

dĺžkou napadnutého konania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho

neodôvodnenú nečinnosť v trvaní takmer 2 rokov, berúc do úvahy predmet konania

na okresnom súde, správanie sťažovateľa a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd

považoval priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

(bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátkou JUDr. Emíliou

Korčekovou. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkov konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby

vrátane režijného paušálu v sume 269,58 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom

podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi úhradu trov

konania v sume uplatnenej jeho právnou zástupkyňou.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právnej zástupkyni sťažovateľa ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015