Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 172/2015
PDF · 451.02 KB
No categories available
III. ÚS 172/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s. r. o., Daniela Dlabača 28, Žilina, v mene
ktorej koná JUDr. Andrea Havelková, advokátka, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 60/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 60/2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 20. októbra 2011 podal na okresnom súde
žalobu, ktorou sa domáha zaplatenia „mzdy a iných nárokov súvisiacich s ukončeným
pracovným pomerom sťažovateľa špecifikovaných v návrhu“.
Okresný súd 17. februára 2012 vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn. 1 Ro 396/2011,
proti ktorému podal odporca odpor.
K ďalšiemu priebehu konania sťažovateľ uviedol:
„Uznesením sp. zn. 10C/60/2012 zo dňa 31.08.2012 Okresný súd Martin konanie
v časti o zaplatenie istiny vo výške 1231,08 € zastavil, nakoľko odporca aj bez rozhodnutia
súdu dňa 22.08.2012 čiastočne uhradil žalovanú istinu. Následne uznesením zo dňa
08.07.2013 Okresný súd Martin pripustil zmenu žalobného petitu v zmysle podania
doručeného súdu dňa 22.10.2012, t. j. až po necelom roku od zmeny návrhu. Táto zmena
návrhu zo strany navrhovateľa podľa nášho názoru nemá vplyv na dĺžku predmetného
súdneho konania, nakoľko doterajšie výsledky konania môžu byť podkladom aj
pre rozhodnutie o zmenenom návrhu. Do dnešného dňa ešte Okresný súd Martin vo veci
samej nerozhodol.“
Postup okresného súdu „nemožno odôvodniť právnou alebo faktickou zložitosťou veci
alebo správaním účastníkov konania“, preto podľa názoru sťažovateľa v namietanom
súdnom konaní „došlo a stále dochádza k porušovaniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Okresný súd Martin pri rozhodovaní v tejto veci svojim
postupom, resp. nečinnosťou spôsobil stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza
už bez mála 3 roky“.
Sťažovateľ svoj záverečný návrh formuloval takto:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Martin vo veci vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10C/60/2012
porušené bolo.
Okresnému súdu Martin v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn.
10C/60/2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000, € (slovom
tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Martin povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 340,90 € (dva úkony právnej
služby príprava a prevzatie a spísanie tejto sťažnosti pri hodnote jedného úkonu vo výške
134 € + 8,04 € režijný paušál + 20 % DPH), ktorú im Okresný súd Martin je povinný
zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti Advokátska kancelária Andrea
Havelková, s. r. o., vedený v , číslo účtu: ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je založená na princípe subsidiarity.
Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa
povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov
verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu
podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť,
či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku
citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel
zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak
orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny
stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto
o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zásade koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa
zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní
u predsedu okresného súdu neuplatnil z dôvodu, že „sťažnosť predsedovi súdu nie je
efektívnym alebo účinným právnym prostriedkom, ktorým by sa dalo zabrániť porušovaniu
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v iných podobných
prípadoch posudzoval podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu, že títo
nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu.“ .
V uvedenej súvislosti poukazuje sťažovateľ na dva rozsudky Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike
a Komanický proti Slovenskej republike.
Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty nemôže akceptovať, pretože uvedené
rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka
a v druhom prípade bola viac ako 11 rokov, na rozdiel od napadnutého konania, ktoré
od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá tri roky. Ústavný súd
vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke
využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej
správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania
v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však
v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.
Sťažovateľ bol v konaní pred okresným súdom kvalifikovane právne zastúpený, avšak
sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neuplatnil. Vzhľadom na to, že
ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie netvorí prekážku rozhodnutej veci,
a v prípade, že by v ďalšom období okresný súd nekonal v predmetnej veci plynulo
a bez zbytočných prieťahov, nič nebráni sťažovateľovi, aby sa po splnení podmienky
prípustnosti sťažnosti opätovne obrátil na ústavný súd so sťažnosťou.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015