Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 202/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter

Peružek, s. r. o., Radlinského 1, Hlohovec, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Peter Peružek, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trnava a jeho uznesením z 8. januára 2015 v konaní vedenom

pod sp. zn. 138/2014 a postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uznesením

z 22. januára 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. , a to pri rozhodovaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu namieta porušenie svojho základného práva zaručeného

(ďalej len „“) a práva zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 8. januára

2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 138/2014 a postupom Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením z 22. januára 2015 v konaní vedenom

pod sp. zn. , a to pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je trestne stíhaný

pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d)

a ods. 2 písm. c) v znení neskorších predpisov,

podal 18. decembra 2014 žiadosť o prepustenie z väzby a súčasne navrhol nahradiť väzbu

poskytnutým písomným sľubom dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej len

„dohľad“), ako aj peňažnou zárukou.

Okresný súd uznesením sp. zn. 138/2014 z 8. januára 2015 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) žiadosť sťažovateľa zamietol podľa a

písomný sľub a návrh na nahradenie väzby dohľadom neprijal a podľa § 81 ods. 1 Trestného

poriadku neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola

uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2015 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietnutá.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa konajúce súdy v namietaných rozhodnutiach vôbec

nezaoberali ním formulovanou argumentáciou, predovšetkým sa nevysporiadali

so sťažovateľom namietanými prieťahmi prebiehajúceho prípravného konania, predmetné

uznesenia podľa sťažovateľa neobsahujú žiadne odôvodnenie a sú zjavne v rozpore

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru

postupom okresného súdu a jeho uznesením z 8. januára 2015 v konaní vedenom

pod sp. zn. 138/2014 a postupom krajského súdu a jeho uznesením z 22. januára 2015

v konaní vedenom pod sp. zn. , priznal sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť

okrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

okresného súdu a krajského súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej

nahradenie písomným sľubom, dohľadom a peňažnou zárukou.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva na podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením z 8.

januára 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 138/2014

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia

ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc

všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu označeným

základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta ().

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu

sp. zn. 138/2014 z 8. januára 2015 mohol podľa zákona účinne domáhať

(a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich

. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný

poskytnúť ochranu právam sťažovateľa, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej

ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1

) bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu

okresného súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu, ako aj jeho uznesením sp. zn. 138/2014 z 8. januára 2015 odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (podľa ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením

z 22. januára 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. ,

, , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu

väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o nahradenie väzby

zárukou [záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka (napr. )].

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila

záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa

rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania

súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti

obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6

dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko

z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole

väzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru

(napr. , ). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje

z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej

predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie

sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na súdnu ochranu a ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky základného

práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú

na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2

a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

V závere ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného

právneho zastúpenia sťažovateľa z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným

článkom a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie

konania v zmysle ustanovenia na petit sťažnosti,

v ktorom sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod a

dohovoru.

Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú podľa pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom krajského súdu v konaní

o väzbe a obsahom a dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015