Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 191/2015
PDF · 397.09 KB
No categories available
III. ÚS 191/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, zastúpených advokátkou JUDr. Vierou Strakovou,
Kpt. Nálepku 5, Prešov, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 115/2013 z 10. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2014 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“,
v citáciách aj „žalobcovia v 1. a 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojich základných
práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva
podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Co 115/2013 z 10. septembra 2014.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:
«Okresný súd Bardejov rozsudkom zo dňa 12.02.2013, sp. zn. 4 C/200/2011 žalobu
zo dňa 07.12.2011 doplnenú ústne na pojednávaní dňa 04.07.2012 o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti zamietol a žalobcov v 1. a v 2. rade zaviazal nahradiť spoločne
a nerozdielne žalovaným v 1. a v 2. rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia v sume 560,92, EUR na účet právneho zástupcu žalovaných v 1. a v 2. rade .
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 10.09.2014, sp. zn. 2 Co/115/2013
rozsudok Okresného súdu Bardejov potvrdil a žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho
konania (trovy právneho zastúpenia ) vo výške 67,88 EUR, ktoré sú žalobcovia povinní
zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu žalovaných do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 2 Co/115/2013 potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorý zamietol návrh žalobcov o určenie vlastníckeho práva do BSM
žalobcov v 1. a v 2. rade k nehnuteľnosti a to bytu číslo 3 na 1. poschodí bytového domu
číslo súpisné , postaveného na pozemku parcela
registra , , kat. územie obec
spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach bytového domu vo veľkosti 7766/44432 k celku. Krajský
súd v Prešove sa plne stotožnil so skutkovým aj právnym odôvodnením súdu prvého stupňa.
Okresný súd predmetnú žalobu zamietol s tým, že predmetom tohto konania bolo
určenie vlastníckeho práva žalobcov a tí mali v tomto konaní preukázať, že na nich platne
prešlo vlastnícke právo k predmetu sporu. Žalobcovia svoje vlastnícke právo odvodzujú
od kúpnej zmluvy s predávajúcim zo dňa
24.05.2000. Súd však dospel k záveru, že predmetná zmluva je absolútne neplatná, pretože
v čase uzavretia zmluvy predávajúci už
nemohol nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou z dôvodu konania exekúcie Er 1078/97,
v rámci ktorého exekútor zakázal povinnému
nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou alebo ju zaťažiť právami k cudzím veciam.
Rovnaký právny názor zaujal aj Krajský súd v Prešove a plne sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi, tak ako ich zistil súd prvého stupňa (Okresný súd
Bardejov).»
Ďalej sťažovatelia uviedli:
„Dňa 27.11.1998 sa konala dražba ohľadne predmetu sporu a vydražiteľmi sa stali
žalovaní v 1. a v 2. rade. Príklep súdneho exekútora bol schválený Uznesením Krajského
súdu v Prešove pod sp. zn. 4Co 115/00 stým, že žalovaní v 1. a v 2. rade sa stali vlastníkmi
predmetného bytu schválením príklepu súdom ku dňu udelenia príklepu na dražbe
(ust. § 14a zákona č. 328/1991 Zb.).
Uznesením Krajského súdu v Košiciach 3K 75/2001 5 z 10.05.2001 bol na
vyhlásený konkurz a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.05.2001
a príklep bol Uznesením Krajského súdu v Prešove schválený pred vyhlásením konkurzu na
majetok ...
Žalobcovia v 1. a v 2. rade od roku 1984 pokojne a dobromyseľne užívajú predmetný
byt. Na uvedený byt bola podpísaná nájomná zmluva s
a žalobcom v 1. rade. V predmetnom byte žalobcovia vychovali tri v
súčasnosti už dospelé deti. Žalobcovia nemajú žiadnu inú možnosť bývania. Na majetok
predmetného bola Uznesením Okresného súdu Bardejov Er 1078/97 zapísaná
exekúcia. Dňa 12.08.1999 žalobcovia požiadali o kúpu predmetného bytu v zmysle ust § 29
ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Dňa 24.05.2000
bola podpísaná Zmluva o prevode vlastníctva bytu medzi žalobcami a
. Návrh na vklad bol na správu katastra doručený dňa
12.11.2001. Táto zmluva však nebola zavkladovaná, pretože súdny exekútor JUDr.
Bezaniuk (EX 480, 481, 579/97) vypracoval dražobnú vyhlášku a v dražbe predal
predmetný byt žalovaným za cenu 122.000, Sk.
Právny úkon Zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.05.2000 medzi
a žalobcami bola uzavretá tiež pred vyhlásením konkurzu Uznesením
Krajského súdu v Košiciach z 10.05.2001, právoplatné 31.05.2001. Návrh na vklad
predmetnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 24.05.2000 bol podaný resp. doručený
príslušnému katastrálnemu odboru, Okresného úradu v Bardejove 14.11.2001.
Žalobcovia teda mali titul spočívajúci vtom, že v byte dlhodobo bývali a užívali ho
titulom nájmu a tiež tým, že uzavreli zmluvu !o prevode vlastníctva bytu s
do ich vlastníctva. Žalobcovia teda boli dobromyseľný, že vec nadobudli odkúpením ako
nájomcovia v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z.
Súd prvého stupňa aj súd odvolací vyhodnotili zmluvu o prevode vlastníctva bytu
zo dňa 24.05.2000 ako absolútne neplatnú z dôvodu, že povinný už nemohol
s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať z dôvodu exekučného konania. Ani súd prvého
stupňa ani súd odvolací sa vôbec nezaoberali námietkou vydržania zo strany žalobcov.
V prípade vydržania môže byť právnym titulom resp. dôvodom / iustus titulus, ex iusta causa
usucapionis / aj právny úkon absolútne neplatný pokiaľ je poctivý a svedčí
o dobromyseľnosti nadobúdateľa. V prípade vydržania vlastne oprávnená osoba koná
v omyle, pričom tento omyl je ospravedlniteľný. Žalobcovia ako dlhodobí nájomcovia boli
celý čas dobromyseľný vtom, že predmetný byt odkúpili a tým sa stali jeho vlastníkmi
na základe zmluvy o prevode vlastníckeho bytu z. 24.05.2000. Od tohto dátumu je potom
potrebné počítať aj vydržaciu dobu / tempus / a v neposlednom rade treba prihliadať aj
na dobré mravy / bonos mores / a na právo na bývanie, ktoré patrí medzi základné ľudské
práva, ktoré ma prednosť aj pred niektorými ostatnými majetkovým právami, čo viackrát
judikoval aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.“
Sťažovatelia poukázali na to, že podľa ich názoru:
«Rozsudkom Krajského súdu v Prešove došlo k porušeniu základného ľudského
práva žalobcu, a to práva vlastniť majetok a práva na bývanie. Aj napriek tomu, že žalobca
mal právny titul zmluva o prevode vlastníctva bytu podľa z. č. 182/1993 Z. z..
Na druhej strane spôsob nadobudnutia vlastníctva odporcami považujem
za nepoctivý nakoľko v predmetnom byte nikdy nebývali! neboli nájomcami ani členmi
. Predmetný by nadobudli na dražbe aj keď mali vedomosť, že v byte sú nájomcovi
(žalobcovia).
Súd prvého stupňa aj súd odvolací praktický riešili stret (kolíziu) dvoch
subjektívnych práv resp. kolíziu právnych titulov nadobudnutia vlastníckeho práva k
spornej nehnuteľnosti. Súdy doslova za „silnejší“ titul uznali príklep licitátora na dražbe
než postup podľa zákona č. 182/1993 Z. z. podľa ktorého mali byt nadobudnúť žalobcovia
ako dlhoroční nájomcovia apo dni 24.05.2000 aj dobromyseľný užívatelia predmetného
bytu. Postupom súdu teda boli porušené ústavné práva základné ľudské práva žalobcov.»
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom
opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.
2 Co 115/2013 z 10. septembra 2014 a aby nálezom takto rozhodol:
,,1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/115/2013 zo dňa 10.09.2014
došlo k porušeniu základného práva na súkromie podľa čl. 19 ods., ods. 2 Ústavy SR,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1. Ústavy SR, základného práva
nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 Ústavy SR, základného práva na ochranu
rodiny podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
porušeniu práva na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a k porušeniu
zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/115/2013
zo dňa 10.09.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“
Okrem uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby im ústavný súd priznal úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie ich základných práv podľa
čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a práva podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
2 Co 115/2013 z 10. septembra 2014.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom
dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,
zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného
ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie
inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to
nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.
Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,
rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí
a mladistvých.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia namietajú porušenie označených základných
práv podľa ústavy, práva podľa dodatkového protokolu a práv podľa dohovoru bez toho, aby
namietali aj porušenie ústavnoprocesných princípov upravených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,
a bez toho, aby namietali niektoré z práv upravených v dohovore tak, ako to predpokladá čl.
13 dohovoru.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania, a preto môže rozhodovať len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti.
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv ústavy a práv
dohovoru ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patria aj označené základné práva ústavy a označené práva dohovoru, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení označených
základných práv ústavy a označených práv dohovoru by teda bolo možné uvažovať zásadne
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (II. ÚS 78/05).
Sťažovatelia napriek tomu, že sú kvalifikovane právne zastúpení, v danom prípade
vo svojej sťažnosti ani nenamietali, že krajský súd k napadnutému rozsudku nedospel
po riadnom a spravodlivom procese (sťažovatelia netvrdili, že došlo aj k porušeniu ich
základného práva, napr. podľa čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na prijatie dočasného opatrenia
vyjadrenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015