Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 193/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s., Mikuláš 631, Dubník,

zastúpených spoločnosťou AK H.I.F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Dušan Ivan, vo veci namietaného porušenia ich základných

práv zaručených a a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2013 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš,

a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), a spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s., Mikuláš 631,

Dubník (ďalej len „sťažovateľka“; spolu ďalej aj ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia ich základných práv zaručených a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. septembra 2013 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovatelia v sťažnosti popisujú chronologický priebeh kauzy, ktorá je predmetom

namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu:

«1. Okresný súd Rimavská Sobota svojím rozsudkom zo 7. júla 2008, sp. zn.

(ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“), rozhodol o našej žalobe vo veci

ochrany osobnosti a dobrej povesti právnickej osoby proti žalovanému

(ďalej len „žalovaný“) tak, že žalovanému uložil povinnosť predniesť

ospravedlnenie na tlačovej konferencii Strany maďarskej koalície v znení a za podmienok

uvedených vo výroku rozsudku, priznal nám právo uverejniť na náklady žalovaného

ospravedlnenie v znení a za podmienok uvedených vo výroku rozsudku v určených

televíznych staniciach a denníkoch, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť nám sumu 300

000, Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a uložil

žalovanému povinnosť nahradiť nám trovy konania.

Dôkaz č. 1: rozsudok súdu prvého stupňa

2. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom zo 4. februára 2009,

sp. zn. , výrokom I zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide

o ospravedlnenie na tlačovej konferencii, výrokom II zmenil rozsudok súdu prvého stupňa,

pokiaľ ide o oprávnenie uverejniť ospravedlnenie na náklady žalovaného v určených

televíznych staniciach a denníkoch, výrokom III v prevyšujúcej časti návrh zamietol,

výrokom IV zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o povinnosť žalovaného zaplatiť

žalobcovi 1 náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a výrokom V rozhodol, že žiadny z

účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Dôkaz č. 2: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania žalovaného svojím

uznesením z 31. mája 2010, sp. zn. , (ďalej len „uznesenie dovolacieho

súdu“) zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch I, II, a IV a vo výroku o trovách

konania a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie.

Dôkaz č. 3: uznesenie dovolacieho súdu

4. Proti uzneseniu dovolacieho súdu žalobca 1 podal 9. septembra 2010 podľa § 49

a nasl. sťažnosť pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

( SR) a práva na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena (

ods. 1 SR). Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 24. novembra 2010,

sp. zn. (ďalej len „uznesenie ústavného súdu“) sťažnosť odmietol

a námietkami smerujúcimi proti právnym záverom dovolacieho súdu sa nezaoberal.

Dôkaz č. 4: uznesenie ústavného súdu

5. Krajský súd v Banskej Bystrici po opätovnom prejednaní veci na odvolacom

pojednávaní rozsudkom z 26. októbra 2011, sp. zn. (ďalej len „rozsudok

odvolacieho súdu“), pripustil späťvzatie žaloby v časti oprávnenia uverejniť na náklady

žalovaného rozsudok na televíznej stanici TA3 a JOJ a v tejto časti rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a konanie zastavil. Rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o ospravedlnenie

na tlačovej konferencii, oprávnenie uverejniť ospravedlnenie na náklady žalovaného

v určených televíznych staniciach a denníkoch a povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi 1

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000, Sk zmenil tak, že žalobu v tejto časti

zamietol a nás ako žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne k náhrade trov konania

žalovanému.

Dôkaz č. 5: rozsudok odvolacieho súdu

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu sme podali dovolanie z 22. decembra 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. septembra 2013, sp. zn. ,

(ďalej len „rozsudok dovolacieho súdu“) naše dovolanie smerujúce proti rozsudku

odvolacieho súdu ako nedôvodné zamietol. Rozsudok dovolacieho súdu nadobudol

právoplatnosť 12. novembra 2013.»

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v dovolaní z 22. decembra 2011 namietali,

že v poradí druhý rozsudok odvolacieho súdu z 26. októbra 2011 je založený

na nesprávnom právnom posúdení veci, keď podľa ich názoru odvolací súd nesprávne

kvalifikoval skutkové tvrdenia žalovaného ako hodnotiace úsudky, na základe čoho dospel

k nesprávnemu právnemu záveru, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa

na ochranu osobnosti a do práva sťažovateľky na ochranu dobrej povesti právnickej osoby.

Na tomto mieste sťažovatelia podrobne takto argumentujú:

„Odvolací súd na s. 23 a 24 svojho rozsudku – rovnako ako dovolací súd vo svojom

uznesení v podstate konštatoval, že žalobca 1 inicioval zmenu právnej úpravy, v dôsledku

ktorej získal žalobca 2, s ktorým bol žalobca 1 majetkovo a personálne prepojený,

majetkový prospech, a preto bol žalovaný oprávnený vysloviť hodnotiaci úsudok, že žalobca

1 zneužil svoju funkciu, konal nemorálne a neeticky, v rozpore so zákonom o konflikte

záujmov a v rozpore s nariadením EU, pričom je irelevantné, či bolo konanie žalobcu 1

skutočne v rozpore so zákonom alebo s nariadením EÚ alebo nie. Tento právny záver sme

považovali a aj považujeme za nesprávny a neprijateľný. Samotné iniciovanie zmeny

právnej úpravy a existencia majetkového alebo personálneho prepojenia totiž nie sú

dostatočným skutkovým základom pre konštatovanie nezákonnosti konania žalobcu 1.

Žalovaný tvrdil, že žalobca 1 konal v rozpore s ústavným zákonom a že zneužil svoju

funkciu. Vzhľadom na to, že takéto konanie zodpovedá trestnému činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa , hodnotiace úsudky žalovaného

predstavovali obvinenie z trestnej činnosti. Obvinenie z trestnej činnosti je mimoriadne

závažným zásahom do práva na ochranu osobnosti a podľa judikatúry navyše každé

nepravdivé obvinenie z trestnej činnosti zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. . In Zbierka

rozhodnutí a stanovísk súdov SR, č. 2000. č. 3, s. 25).

V tejto súvislosti sme uviedli, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého

pre posúdenie oprávnenosti kritiky žalovaného je irelevantné, či žalobca 1 skutočne konal

v rozpore so zákonom o ochrane verejného záujmu alebo či bola predmetná zmena právnej

úpravy potrebná na zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnou právnou

úpravou, je podľa nášho názoru neprijateľný. Posúdenie tejto otázky je totiž nevyhnutné

na posúdenie splnenia základnej podmienky oprávnenosti kritiky, ktorou je jej vecnosť.

Odvolací súd sa otázkou vecnosti kritiky bližšie nezaoberal a poukázal len na to, že kritika

žalovaného bola vecná preto, že vychádzala z pravdivých skutočností uvedených v

rozsudku.

Odvolací súd skonštatoval, že všetky skutkové tvrdenia uvedené na s. 23 rozsudku sú

pravdivé. V dovolaní sme poukázali na to, že nie je pravdou, že žalobca 1 inicioval zmenu

predmetnej právnej úpravy, ani že v dôsledku tejto zmeny žalobca 2 získal vyššie dotácie.

Nárok na dotáciu vyplýva zo splnenia podmienok stanovených nariadeniami Európskeho

spoločenstva, ktoré sú nezávislé od vnútroštátnej právnej úpravy. Aj v prípade, ak by

určitému subjektu nárok na dotácie podľa komunitárnej úpravy vnútroštátna právna úprava

odopierala, tento subjekt by sa ho mohol domáhať na súde priamo na základe komunitárnej

úpravy, pretože podľa článku 288 druhého odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie je

nariadenie priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Ako sa uvádza

v rozhodnutiach súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, zmena tejto právnej úpravy

predstavovala zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnym právom.

Preto skutkové tvrdenia (pričom nie všetky z nich sú pravdivé) uvedené na s. 23

rozsudku odvolacieho súdu nepreukazujú, že by sa žalobca 1 svojím konaním dopustil

trestnej činnosti, alebo že by konal protiprávne, nemorálne alebo neeticky, ako to tvrdil

žalovaný vo svojich výrokoch.

V dovolaní sme tiež namietali, že kritika žalovaného okrem toho, že nebola vecná,

nebola podľa nášho názoru ani konkrétna a primeraná. Žalovaný okrem toho, že žalobcu 1

bez akéhokoľvek skutkového základu nepravdivo obvinil z trestnej činnosti, svoje výroky

prezentoval verejne, aby boli čo najviac medializované a aby mali čo najširší dosah. Jeho

hodnotiace výroky, ktoré odvolací súd označil za oprávnenú kritiku, vôbec nesmerovali

k verejnej diskusii o správnosti postupu žalobcu 1 z hľadiska súladu slovenskej právnej

úpravy s komunitárnou úpravou, ale vyznievali škandalizujúcim spôsobom, príznačným

pre bulvárnu tlač a nie pre vecnú diskusiu. Vzhľadom na to, že odvolací súd úplne ignoroval

vecnú stránku oprávnenosti kritiky (súlad konania žalobcu 1 so slovenskou a komunitárnou

právnou úpravou), dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že kritika žalovaného bola

oprávnená a nepredstavovala neoprávnený zásah do práva žalobcu 1 na ochranu osobnosti

a práva na ochranu dobrej povesti žalobcu 2.“

Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku

vyjadril k ich dovolacím námietkam iba okrajovo a k niektorým sa nevyjadril vôbec.

Na tomto mieste sťažovatelia dôvodia, že hoci v dovolaní poukazovali na to, že odvolací súd

sa otázkou vecnosti kritiky bližšie nezaoberal a konštatoval len to, že kritika žalovaného

bola vecná, pretože vychádzala z pravdivých skutočností uvedených v rozsudku, najvyšší

súd v namietanom rozsudku bez ďalšieho tento názor odvolacieho súdu len zopakoval.

Podľa sťažovateľov najvyšší súd v predmetnom dovolacom rozhodnutí k ostatným

námietkam dovolania, najmä k otázke konkrétnosti a primeranosti kritiky a k námietke

nesprávnej kvalifikácie skutkových tvrdení žalovaného ako hodnotiacich úsudkov nezaujal

žiadne stanovisko, námietky sťažovateľov ani nevyvrátil, ani nespochybnil. Sťažovatelia

označené okolnosti považujú za porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru.

Postup najvyššieho súdu, ktorý v namietanom rozsudku potvrdil právny názor

odvolacieho súdu obsiahnutý v jeho rozsudku z 26. októbra 2011 (vyplývajúci z právneho

názoru dovolacieho súdu obsiahnutého v jeho predchádzajúcom uznesení), a síce že kritika

žalovaného bola oprávnená, považujú sťažovatelia za porušenie svojich základných práv

zaručených .

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie

základných práv sťažovateľov zaručených a a ich práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2013, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a priznal tiež sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd z obsahu namietaného, ako aj predchádzajúceho súvisiaceho

rozhodnutia zistil tieto relevantné skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Odvolací súd vo svojom v poradí druhom rozsudku z 26. októbra 2011 vo vzťahu

k aplikácii v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) v otázke posúdenia oprávnenosti zásahu do práv

vyplývajúcich z citovaného ustanovenia poukázal na potrebu dôsledného odlíšenia, či výrok

ktorého primeranosť je v konkrétnom prípade posudzovaná, patrí do kategórie skutkového

tvrdenia alebo hodnotiaceho úsudku (kritiky), kde platí, že oznámenie pravdivého

skutkového tvrdenia (informácie) nezasahuje do práva na ochranu osobnosti a dobrej

povesti a v prípade hodnotiaceho úsudku vyjadrujúceho subjektívny názor autora, ktorý

nemožno akokoľvek dokazovať, prípustná kritika (nezasahujúca do práv podľa § 11

) musí spĺňať kritéria vecnosti, konkrétnosti a primeranosti.

Odvolací súd považoval za skutkové tvrdenia informácie, že sťažovateľ sa stal

štátnym tajomníkom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky a v danej pozícii

inicioval zmenu normatívneho právneho aktu upravujúceho poskytovanie štátnej podpory

vo forme priamych platieb v poľnohospodárstve, okrem iného aj poskytovanie podpory pre

pestovateľov tabaku a že v dôsledku uvedenej zmeny získala vo finančnom vyjadrení

o 4,4 milióna slovenských korún vyššiu podporu (dotáciu) sťažovateľka, u ktorej je

sťažovateľ jej akcionárom a manželka sťažovateľa členkou dozornej rady.

Ostatné výroky kvalifikoval odvolací súd ako hodnotiace úsudky, teda kritiku.

Krajský súd tiež zdôraznil, že pri vymedzení obsahu skutkových tvrdení sa neuspokojil len

s formuláciami vytrhnutými z kontextu výrokov žalovaného, ale zohľadnil celý slovný

prejav žalovaného, pri ktorom tento poskytol informácie o sťažovateľovi a formuloval svoju

kritiku. Na tomto mieste poukázal krajský súd na konkrétne vystúpenie žalovaného, kde

tento ako poslanec parlamentu na tlačovej konferencii informoval, že v marci 2006 boli

vypracované pravidlá pre poskytovanie podpory v poľnohospodárstve uverejnené

vo vestníku pôdohospodárstva, kde žiadosti o podporu mali byť podávané v termíne od 1. do

21. apríla 2006. Podľa vyjadrenia žalovaného predneseného na uvedenej konferencii po

zmene vlády a vedenia príslušného ministerstva bol 10. októbra 2006 vo vestníku

uverejnený dodatok k týmto pravidlám týkajúci sa poskytovania podpory v oblasti

pestovania tabaku a že na základe tohto dodatku sťažovateľka získala už uvedenú dotáciu.

Krajský súd na tomto mieste uzavrel, že pravdivosť týchto informácií ako skutkových

tvrdení bola v konaní preukázaná, resp. nebola sporná, preto nimi nedošlo k neoprávnenému

zásahu do osobnostných práv sťažovateľa a ani do dobrej povesti sťažovateľky.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej prezentoval výroky žalovaného,

ktoré kvalifikoval ako hodnotiace úsudky, teda kritiku, a ktoré žalovaný vyslovil

na spomínanej tlačovej konferencii a v diskusných televíznych reláciách (predovšetkým

výroky znenia, že išlo podľa názoru žalovaného o účelovú zmenu; zmenu pravidiel počas

hry; zmenu v prospech firmy, kde je sťažovateľ akcionárom; že žalovaný nevie, či je to

úplne v poriadku so o ochrane verejného záujmu pri výkone

funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov; že osobná a morálna

zodpovednosť je na strane sťažovateľa a pod.). Odvolací súd vysvetlil, že správne právne

posúdenie pri vyhodnotení prípustnosti (oprávnenosti) prednesenej kritiky si vyžadovalo

preveriť, či daná kritika spĺňala kritériá vecnosti, konkrétnosti a primeranosti. V nadväznosti

na to bolo konštatované, že kritika bola vecná, keďže mala dostatočný podklad v už

prezentovaných pravdivých skutkových tvrdeniach, ďalej že kritika bola konkrétna, pretože

na základe konkrétnych prednesených skutočností umožňovala každému vytvoriť si vlastný

názor na jej závery a že súčasne spĺňala aj kritérium primeranosti, a to aj s prihliadnutím na

postavenie oboch aktérov (kritika i kritizovaného), ktorí mali postavenie osôb verejne

činných vykonávajúcich správu vecí verejných, teda svojou formou a obsahom

nevybočovala z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného cieľa, ktorým bolo vyvolanie

verejnej diskusie o závažnej otázke celospoločenského záujmu, a síce či postup a konanie

sťažovateľa ako verejného funkcionára bolo alebo nebolo zneužitím jeho funkcie.

Dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2011 odôvodnili

sťažovatelia dovolacím dôvodom podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a síce že je

rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci. V sťažnosti podanej ústavnému

súdu poukázali sťažovatelia na argumentáciu, o ktorú podané dovolenie opreli.

Najvyšší súd namietaným rozsudkom dovolanie sťažovateľov zamietol ako

nedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nezistil existenciu vád konania

taxatívne vymedzených ustanoveniami a iných vád, ktoré by mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto sa následne zaoberal správnosťou

napadnutého rozsudku z hľadiska sťažovateľmi uplatneného dovolacieho dôvodu,

a to správneho právneho posúdenia veci. Na tomto mieste najvyšší súd vysvetlil, že

nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva

na zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne

rozhodnutie. Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu

o neopodstatnenosti žaloby zodpovedal zistenému skutkovému stavu, a bol preto správny,

pričom odvolací súd po zrušení predchádzajúceho svojho rozhodnutia pri nezmenenom

skutkovom stave rozhodol v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným

v uznesení sp. zn. z 31. mája 2010 (prijaté v prvom dovolacom konaní)

a zhodne s týmto uznesením podrobne vyšpecifikoval, ktoré výroky žalovaného považoval

za skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotiace úsudky, pričom svoje závery podložil

zodpovedajúcimi právnymi úvahami. Najvyšší súd sa pritom s týmto odôvodnením stotožnil

a v podrobnostiach sa naň odvolal.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov dôvodil, že neuznal ich námietku, podľa

ktorej mali žalovaným prednesené hodnotiace úsudky predstavovať obvinenie z trestného

činu, pretože podľa jeho názoru hodnotiaci úsudok o tom, že sťažovateľ konal v rozpore

s ústavným zákonom a že zneužil svoju funkciu bez ďalšieho, nezakladá obvinenie z trestnej

činnosti. Ustálený skutkový stav v predmetnej veci – obsah výrokov žalovaného, podľa

najvyššieho súdu takýto záver neumožňoval. Za neudržateľnú považoval najvyšší súd aj

námietku sťažovateľov, že kritika by mohla byť považovaná za vecnú, len ak by sťažovateľ

skutočne konal v rozpore so o ochrane verejného záujmu

pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov a ak by zmena

právnej úpravy nebola potrebná na zosúladenie slovenskej právnej úpravy s komunitárnou

právnou úpravou. Na tomto mieste najvyšší súd argumentoval, že by kritika bola prakticky

neuskutočniteľná, ak by mohla byť považovaná za vecnú len vtedy, ak by jej predchádzalo

autoritatívne rozhodnutie príslušného orgánu o kritizovaných skutočnostiach, resp. ak by

kritizujúci mohol takéto rozhodnutie predvídať.

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch chránených hodnôt, o ktoré

v prípade sťažovateľov ide (sloboda prejavu v kolízii s právom na súkromie, tiež s právom

na ochranu dobrej povesti), nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne,

a teda na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie

práva, predovšetkým všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu

zisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru

o potrebe uprednostnenia jednej z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom

ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere

a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (). Ak záver

všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch chránených hodnôt nie je

arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný

dôvod zasahovať doň.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštantne

zohľadňovaná aj ústavným súdom pri jeho rozhodovacej činnosti, pokrývajúca prípade

kolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu prejavu, sa vyznačuje značnou

rôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný, a preto nie je možné vyvodiť z nej striktné

všeobecné pravidlá, ale je potrebné náležité posúdenie skutkových okolností prípadu

a následné starostlivé vyváženie týchto vzájomne protichodných garancií.

I napriek spomínanej rôznorodosti judikatúry sa v oblasti riešenia difamačných

sporov zvykne zohľadňovať niekoľko relatívne pevných, základných orientačných kritérií,

ako sú status osoby, do ktorej osobnostných práv malo byť zasiahnuté; obsah a forma

prejavu; status autora prejavu, ako aj úmysel, cieľ a motív autora prejavu, ktorých

systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť slobode prejavu, alebo

naopak osobnostným práva (pozri napr. ).

V intenciách uvedených kritérií poukazuje ústavný súd v prvom rade na postavenie

sťažovateľa v čase uverejnenia dotknutých prejavov, ktorý ako štátny tajomník patril

do kategórie osôb verejne činných, u ktorých podľa stabilizovanej judikatúry platia širšie

limity kritiky, teda povinnosť znášať v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky.

Takisto ako nemenej relevantnú treba do úvahy zobrať skutočnosť, že kritika žalovaného

predstavovala svojím obsahom tzv. politický prejav (prejav týkajúci sa správy veci

verejných) disponujúci najsilnejšou prezumpciou práva takýto prejav realizovať. Ďalším

dôležitým faktom, ktorý v posudzovanom prípade nemožno opomenúť, je status žalovaného

v rozhodnom čase, ktorý ako opozičný poslanec predniesol kritiku namierenú proti

predstaviteľovi vlády. Judikatúra ESĽP totiž vyžaduje silnú ochranu prejavov opozičných

politikov kritizujúcich vládu, čo odôvodňuje argumentom zdravej demokracie a tiež

princípom ochrany menšiny, keď momentálna politická menšina musí byť v záujme plurality

ochraňovaná pred represiou za kritiku momentálnej politickej väčšiny (pozri napr.

rozhodnutia ESĽP Castells proti Španielsku z 23. apríla 1992, sťažnosť č. 1179/85 a Incal

proti Turecku z 9. 6. 1998, sťažnosť č. 22678/98). V neposlednom rade treba dodať, že

silným neutralizačným faktorom miery ochrany osobnostných práv sťažovateľa

vyplývajúcim z postavenia sťažovateľa ako člena exekutívy je aj skutočnosť, že vďaka

uvedenému statusu disponoval sťažovateľ širokými možnosťami realizovať svoju mediálnu

obhajobu proti prednesenej kritike, inými slovami, uskutočniť zamýšľanú ochranu svojich

práv prioritne v rámci politickej arény. Toto sú podľa mienky ústavného súdu okolnosti,

ktoré pri riešení konfliktu a starostlivom vyvažovaní vzájomne kolidujúcich hodnôt museli

byť zohľadnené, a to v prospech slobody prejavu žalovaného.

Pri posudzovaní primeranosti obsahu výrokov žalovaného postupovali podľa názoru

ústavného súdu konajúce súdy v súlade so všeobecne zaužívanou praxou ESĽP, kde sa

osobitne rozoberajú tvrdené fakty a osobitne hodnotiace výroky, pričom hodnotiacim

úsudkom, u ktorých ich subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, sa ochrana poskytuje

za predpokladu, že majú dostatočnú oporu v objektívne existujúcich faktoch. S námietkami

sťažovateľov o zjavne nesprávnej kvalifikácii skutkových tvrdení žalovaného ako

hodnotiacich úsudkov, ktoré námietky by mohli signalizovať spomínanú arbitrárnosť

namietaného rozhodnutia, sa ústavný súd nestotožňuje. Výroky žalovaného boli totiž

zo strany súdov, ako tieto samy poznamenali, vyhodnotené v širšom kontexte a rozhodujúce

bolo celkové vyznanie dotknutých prejavov. Súdy na tomto mieste prezentovali obsahové

vyznenie jednotlivých výrokov, ktoré podľa názoru ústavného súdu spolu s podstatnou

skutočnosťou, keď žalovaný vyzýval adresátov prejavu na vytvorenie si vlastného názoru

na správanie sťažovateľa, tvoria dostatočnú platformu a logický základ pre kvalifikáciu

špecifikovaných častí prejavov žalovaného ako hodnotiacich úsudkov. V odôvodnení

rozhodnutí súdov bolo v nadväznosti na to precízne poukázané na skutkový základ –

prezentované fakty, o ktoré sa hodnotiace úsudky žalovaného opierali a na základe ktorých

súdy primeranosť a adekvátnosť kritiky žalovaného hodnotili. Základný princíp aplikovaný

judikatúrou ESĽP, ktorý si vo svojej rozhodovacej praxi osvojil aj ústavný súd, a síce

poskytnutie ochrany tým hodnotiacim úsudkom, ktoré sa opierajú o dostatočný faktický

základ, bol tak v danom prípade dodržaný.

Ústavných súd sumarizujúc uvedené východiská, relevantné právne závery

odvolacieho súdu, na ktoré sa najvyšší súd v namietanom rozsudku odvolal, ako aj právne

závery najvyššieho súdu obsiahnuté v namietanom rozsudku nehodnotí ako vykazujúce

známky arbitrárnosti či ústavnej neudržateľnosti. V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že

nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Ústavný súd je toho názoru, že stanovisko konajúcich súdov formulované pri riešení

otázky ochrany osobnostných práv sťažovateľa (ako aj práva sťažovateľky na ochranu dobrej

povesti) v strete so slobodou prejavu realizovanou žalovaným je dostatočne podporené

východiskami ustálenými na základe spomínaných orientačných kritérií difamačnej

judikatúry a zároveň sa opiera o akceptovateľné vyhodnotenie relevantných skutočností, na

základe ktorých dali súdy prednosť ochrane slobody prejavu pred právami osobnostnými.

Vzhľadom na uvedené závery posúdil ústavný súd námietky sťažovateľov ako zjavne

neopodstatnené a sťažnosť v zmysle uvedeného podľa ,

tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015