Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 218/2015
PDF · 374.22 KB
No categories available
I. ÚS 218/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom , Advokátska kancelária, ,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 24/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. januára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 24/2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 42 C 53/2010 sa žalobkyňa žalobou ( – ) proti
sťažovateľovi domáhala zaplatenia sumy 1 499 € s príslušenstvom, o ktorej rozhodol
okresný súd rozsudkom z 19. januára 2012 tak, že žalobe žalobkyne vyhovel a súčasne
zamietol protinávrh sťažovateľa. Z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom bol označený
rozsudok okresného súdu potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013, proti ktorému sťažovateľ podal
dovolanie, o ktorom konal najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 24/2014.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta zdĺhavosť postupu
okresného súdu, ktorý mal sťažovateľom mu doručené dovolanie postúpiť na ďalšie konanie
najvyššiemu súdu až po troch mesiacoch od jeho podania, a tiež zdĺhavosť postupu
samotného najvyššieho súdu v konaní o tomto jeho dovolaní. Podľa sťažovateľa v dôsledku
pomalého postupu obidvoch súdov v konaní o jeho dovolaní sa prehlbuje stav jeho právnej
neistoty a narastá jeho nedôvera v súdny systém, pričom sťažovateľ tiež poukázal
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) o neodôvodnenosti
požadovať od sťažovateľov, aby pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vo veci prieťahov
v postupe všeobecných súdov podali najprv sťažnosť predsedovi všeobecného súdu, ktorú
ESĽP nepovažuje za účinný prostriedok nápravy.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:
„S poukazom na obsah súdneho spisu, ako aj na vyššie uvedené skutočnosti má
sťažovateľ za to, že prieťahy, ktoré v konaní nastali sú zapríčinené nielen neefektívnym
postupom porušovateľa v 1. rade, ktorý vo veci ešte stále do dnešného dňa nerozhodol, ale
aj neefektívnym postupom porušovateľa v 2. rade, ktorý doručil dovolanie porušovateľovi
v 1. rade až po takmer 3 mesiacoch od doručenia dovolania zo strany sťažovateľa
porušovateľovi v 2. rade. ...
V nadväznosti na ustálenú prax Európskeho súdu pre ľudské práva, má sťažovateľ
za to, že nakoľko podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť podmienené podaním sťažnosti pre
prieťahy konania predsedovi dotknutého súdu, nebol povinný postupovať v zmysle ust. § 62
a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
V tejto súvislosti sťažovateľ považuje za potrebné poukázať predovšetkým
na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12.06.2012,
a to rozsudky vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti
Slovenskej republike, v ktorých ESĽP odmietol prax Ústavného súdu Slovenskej republiky
podmieňujúcu podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzajúcou sťažnosťou
predsedovi súdu.“
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná,
neefektívnym postupom Okresného súdu Košice II a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní sp. zn. 6 Cdo/24/2014 porušené bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, aby v konaní sp. zn. 6 Cdo/24/2014 bezodkladne konal.
III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000, €,
ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Okresný súd Košice II spoločne
a nerozdielne povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Okresný súd Košice II sú spoločne
a nerozdielne povinní nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti
s postupom okresného súdu a s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Cdo 24/2014 o ním podanom dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu
sp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013.
K namietanému postupu okresného súdu
8. V súvislosti s postupom okresného súdu sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v príčinnej
súvislosti s úkonmi okresného súdu pri vybavovaní ním podaného dovolania, preto v tejto
súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na príslušné ustanovenie Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúce prípravné postupy prvostupňového súdu
pred predložením účastníkom konania podaného dovolania na ďalší procesný postup
a rozhodnutie dovolaciemu súdu.
9. Podľa § 241 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby
nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje
náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve
súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa
dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.
10. Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013 bolo okresnému súdu doručené
14. októbra 2013, pričom následne okresný súd vykonal tieto procesné úkony:
17. október 2013 – okresný súd výzvou zaslanou právnemu zástupcovi sťažovateľa
vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov dovolania,
22. október 2013 – právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu oznámil, že už
sťažovateľa nezastupuje,
6. november 2013 – okresný súd zaslal dovolanie sťažovateľa na vyjadrenie
protistrane v spore,
25. november 2013 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie protistrany
k dovolaniu sťažovateľa,
26. november 2013 – okresný súd zaslal vyjadrenie protistrany na vedomie
sťažovateľovi,
17. január 2014 – okresný súd postúpil spis s predkladacou správou najvyššiemu
súdu na konanie o dovolaní sťažovateľa.
11. Z citovaného je zrejmé, že po doručení dovolania sťažovateľa okresnému súdu,
ten v súlade s jemu zákonom zverenými kompetenciami vykonal všetky potrebné
a nevyhnutné procesné úkony na zabezpečenie kontradiktórnosti konania, ako aj
na zabezpečenie bezvadnosti sťažovateľom podaného dovolania v záujme odstránenia jeho
nedostatkov, ktoré by prípadne bránili jeho vecnému prerokovaniu dovolacím súdom.
12. V sťažovateľom namietanom postupe okresného súdu pri vybavovaní jeho
dovolania ústavný súd nezistil žiadnu takú neodôvodnenú nečinnosť, ktorá by mohla mať
za následok namietané porušenie sťažovateľom označeného základného práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
K namietanému postupu najvyššieho súdu
14. Podľa zistení ústavného súdu dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013 bolo najvyššiemu súdu predložené
17. januára 2014, ktorý o tomto dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 6 Cdo 24/2014
z 26. februára 2015.
15. Podľa judikatúry (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) ústavný súd síce
na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na orgáne
štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá, okrem prípadov, keď dĺžka namietaného
konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie (na prvý pohľad)
zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho
názoru bez ďalšieho konštatovať, keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu konanie
na najvyššom súde trvalo jeden rok, čo vzhľadom na veľké množstvo vecí napadnutých
najvyššiemu súdu v interakcii s náročnosťou jeho prieskumnej právomoci dovolacieho súdu
a v neposlednom rade aj v interakcii s neúplným a inperfektným dovolaním sťažovateľa
(pozri výzvu okresného súdu na odstránenie jeho nedostatkov, pozn.) možno považovať
za daných okolností za lehotu primeranú, i keď nie bez výhrady za generálne
ospravedlniteľnú.
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti (vo vzťahu
k postupu najvyššieho súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní
všeobecnému súdu konať, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti
už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015