Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 10/2015
PDF · 395.18 KB
No categories available
I. ÚS 10/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
(sudca spravodajca) o sťažnosti , ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 227/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013
p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
(slovom štyritisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € na účet Advokátskej kancelárie Mandzák
a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. apríla 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa pôvodne na Okresnom súde Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 17/2007, v ktorom má
postavenie navrhovateľky, domáhala práv na ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovej
ujmy proti odporcovi . Okresný súd vo veci
rozhodol 5. februára 2009 rozsudkom č. k. 40 C 17/2007 110, ktorým vyslovil, že odporca
neoprávnene zasiahol do práva sťažovateľky na ochranu osobnosti, priznal jej morálnu
2
satisfakciu a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 € a vo zvyšku jej nárok
zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal 3. apríla 2009 odvolanie odporca. Krajský
súd rozhodol o odvolaní rozsudkom č. k. 5 Co 183/09 183 zo 7. júna 2011 tak, že rozsudok
okresného súdu z 5. februára 2009 v časti potvrdil (body I, II a III), v časti nemajetkovej
ujmy výrok okresného súdu (bod IV) zmenil tak, že návrh zamietol, a v časti priznanej
náhrady trov konania (bod VI) zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov
prvostupňového ani odvolacieho konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka 8. augusta 2011 dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) o dovolaní rozhodol 27. februára 2013 uznesením, ktorým rozsudok
odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vec
v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu
vrátený na ďalšie konanie 10. apríla 2013. Od uvedeného času (do dňa podania sťažnosti,
pozn.) nevykonal krajský súd vo veci žiadne relevantné úkony pre rozhodnutie.
3. Sťažovateľka podala krajskému súdu 3. decembra 2013 sťažnosť
na prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). V odpovedi
na uvedenú sťažnosť sp. zn. Spr. 2353/13 z 8. januára 2014 podpredsedníčka krajského súdu
sťažnosť vyhodnotila ako dôvodnú, uviedla však, že v danom prípade nejde o súdne konanie,
ktoré by malo prebehnúť s osobitnou rýchlosťou, tak ako to je stanovené rozhodovacou
praxou štrasburských orgánov ochrany práva a rozvrhom práce krajského súdu. Poukázala
tiež na počet nevybavených vecí v súdnom oddelení 5Co, 5NcC, 5CoPr, 5CoD k 31.
decembru 2013 a oznámila, že snahou senátu bude vec vybaviť v priebehu druhého polroka
2014.
4. Ústavný súd listom sp. zn. Rvp 4113/2014 z 10. novembra 2014 vyzval predsedu
krajského súdu na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky. V odpovedi na výzvu ústavného súdu
sp. zn. Spr. 3597/14 z 27. novembra 2014 predseda krajského súdu uviedol totožné
skutočnosti ako podpredsedníčka krajského súdu v reakcii na sťažnosť sťažovateľky
s doplnením, že „snahou senátu bude vec prejednať a rozhodnúť na pojednávaní, ktoré
bude vytýčené na termín 09. 12. 2014“.
5. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 10/2015 16 zo 14. januára 2015 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
6. Vzhľadom na to, že tak sťažovateľka, ako aj krajský súd ústavnému súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 5 Co 227/2013, ku ktorému bol
pripojený aj spis okresného súdu sp. zn. 40 C 17/2007, zistil, že priebeh napadnutého
konania je zhodný s postupom, ako ho vo svojej sťažnosti uviedla sťažovateľka a je opísaný
v bode 2 tohto nálezu.
8. Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie 10. apríla 2013 nariadil
pojednávanie vo veci na 9. december 2014, ktoré uznesením odročil na neurčito s tým, že
do konca januára 2015 počká na vyjadrenia navrhovateľa a odporcu a následne zváži ďalší
procesný postup v odvolacom konaní.
III.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
4
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013 (pôvodne vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 40 C 17/2007).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha
prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
12.1 Predmetom napadnutého konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné
prieťahy a v nadväznosti na to porušenie svojich práv, je rozhodovanie o výške náhrady
nemajetkovej ujmy a náhrade trov konania krajským súdom po tom, ako najvyšší súd
na základe podaného dovolania zrušil jeho rozhodnutie. Ústavný súd z obsahu spisu ani
z vyjadrení sťažovateľky nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné
kvalifikovať napadnuté konanie ako právne či skutkovo zložité a ktoré by odôvodňovalo
doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
6
12.2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky napadnutého
konania. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľka je kvalifikovane zastúpená právnym zástupcom,
ktorý sa zúčastnil vo veci nariadených pojednávaní, na výzvy súdu reagoval v ním určených
lehotách a oznamoval súdu skutočnosti s vecou súvisiace. V mene sťažovateľky podal
predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch. Na základe
uvedeného ústavný súd konštatoval, že neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byť
pripísaná na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či svojím správaním prispela
k doterajšej dĺžke napadnutého konania.
12.3. Napokon ústavný súd posudzoval postup krajského súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd poznamenáva, že vec sa na krajskom súde prerokuváva už po druhýkrát. Prvé
konanie vedené na základe odvolania podaného odporcom proti rozsudku okresného súdu
trvalo od 27. mája 2009 do 7. júna 2011. Druhé konanie po vrátení veci na základe
rozhodnutia najvyššieho súdu prebieha od 10. apríla 2013 a dosiaľ nebolo ukončené.
V tomto konaní neuskutočnil krajský súd do dňa podania sťažnosti (15. apríla 2014) žiadny
úkon. Vo veci sa uskutočnilo jediné pojednávanie 9. novembra 2014 (odročené na neurčito),
ktorého termín bol nariadený po tom, ako ústavný súd požiadal krajský súd o oznámenie
úkonov vykonaných po prešetrení sťažnosti a jej posúdení ako odôvodnenej. Napriek
skutočnosti, že vec bola zaradená do osobitného režimu predsedom súdu sledovaných vecí,
k vykonaniu žiadnych ďalších úkonov do dňa rozhodnutia o sťažnosti ústavným súdom
nedošlo. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že vec prerokúva s výnimkou jedného sudcu ten
istý senát, ktorý o ňom konal v odvolacom konaní, v dôsledku čoho mu je skutkový stav
veci (aj zo súvisiacich konaní) dobre známy a v prebiehajúcom konaní je potrebné
rozhodnúť už len o výške náhrady nemajetkovej ujmy a náhrade trov prvostupňového
a odvolacieho konania.
13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzavrel, že uvedenou nečinnosťou
krajského súdu došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.
14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práva alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Na základe uvedeného ústavný súd prikázal krajskému súdu vo veci konať bez
zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €
a svoj návrh odôvodňuje tým, že toto finančné zadosťučinenie je protihodnotou
utrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 227/2013. Zbytočné prieťahy vznikli v oblasti osobnostných práv
sťažovateľky a vzhľadom na postup súdu pretrváva stav jej právnej neistoty už viac ako
6,5 roka. V súvislosti s vedením tohto súdneho konania vznikajú sťažovateľke aj zvýšené
náklady, pričom ich celkový majetkový dopad vzhľadom na postup krajského súdu nie je
možné odhadnúť.
8
Pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti,
z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil doterajšiu dĺžku
napadnutého konania, intenzitu nečinnosti krajského súdu a predovšetkým skutočnosť, že
krajský súd vo veci nekoná napriek tomu, že okolnosti prípadu sú mu známe, a dospel
k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za dva úkony právnej služby
uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, ktorú bolo
potrebné zvýšiť o režijný paušál (8,04 €), čo spolu predstavuje sumu 142,04 € za jeden úkon
právnej služby. Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2 krát po 142,04 €, t. j.
v sume 284,08 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bola
uvedená suma zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho
zastúpenia vrátane DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 340,90 € (bod 4
výroku tohto nálezu).
17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2015
10