Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 341/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom , Advokátska

kancelária, , vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20

ods. 1, a a 2 , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. januára

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“), ako aj Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 14. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. apríla

2015.

2

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bol rozhodnutím Útvaru sociálneho

zabezpečenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) sp. zn. 740/2012 SZ z 29. mája 2012 zvýšený (valorizovaný) výsluhový

dôchodok v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku nároku. Ďalším

rozhodnutím finančného riaditeľstva sp. zn. 3740/2012 SZ zo 4. júla 2012 bol sťažovateľke

znížený výsluhový dôchodok o sumu právoplatne priznanú predchádzajúcim

rozhodnutím. Odvolanie sťažovateľky bolo rozhodnutím podpredsedu vlády Slovenskej

republiky a ministra financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaní“) sp. zn.

MF/020477/2012 23 9 z 21. augusta 2012 zamietnuté.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

z 10. decembra 2013 bolo rozhodnutie žalovaných zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. januára 2015 bol

rozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá ako

nedôvodná.

Sťažovateľka v žalobe namietala tri skutočnosti, a to nepreskúmateľnosť rozhodnutia

žalovaných, neprípustnosť postupu podľa ustanovenia

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“), ako aj

retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení.

Krajský súd na základe týchto námietok žalobe vyhovel, avšak najvyšší súd zaujal odlišný

právny názor a rozsudok krajského súdu zmenil.

Sťažovateľka dáva do pozornosti, že tri senáty krajského súdu jednomyseľným

hlasovaním v asi 50 totožných veciach považovali žalobu za dôvodnú. Jedine senát 2 S

vyslovil iný právny názor, aj to až potom, ako najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu

v tejto veci. Uvádza tiež, že bola oboznámená s uzneseniami ústavného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. až sp. zn. , ako aj sp. zn.

až sp. zn. , ktorými boli sťažnosti v obdobných veciach

odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť. Napriek existencii týchto uznesení sa sťažovateľka

domnieva, že jej práva boli porušené. Hoci nepredpokladá, že jej ústavný súd vyhovie, len

vyčerpanie všetkých domácich prostriedkov nápravy jej zabezpečuje možnosť domáhať sa

svojich práv na Európskom súde pre ľudské práva.

Ako podstatné sa podľa sťažovateľky javí, že správne orgány vecne v oboch

prípadoch rozhodovali o tom, či a v akej výške sa má priznať valorizácia. Nemôže byť

sporné, že o valorizácii na príslušné obdobie sa rozhodlo rozhodnutím o „zvýšení“

výsluhového dôchodku a toto rozhodnutie bolo prekážkou pre nové konanie, teda také

konanie, v ktorom sa na základe novely zákona o sociálnom zabezpečení opätovne

rozhodovalo o valorizácii s výsledkom, že táto jej nepatrí, a preto sa dôchodok znižuje.

Právoplatné rozhodnutie sa nikdy nemôže dostať do rozporu s právnym predpisom, ktorý

nadobudol účinnosť potom, ako bolo o valorizácii rozhodnuté. Toto rozhodnutie tvorí

prekážku res iudicata. Druhé rozhodnutie nemôže byť tiež zákonné, pretože chýba zákonný

predpoklad na jeho vydanie, teda priznanie dávky vyššej, než aká by patrila. Samotná

valorizácia na príslušný rok nie je dávkou výsluhového zabezpečenia, ale je sumou, o ktorú

sa zvyšuje výsluhový dôchodok poberaný k 30. júnu. Preto nemôže byť sporné, že

valorizácia priznaná rozhodnutím o zvýšení dôchodku bola zákonná a rozhodnutie tvorilo

prekážku pre opätovné rozhodovanie o valorizácii. Ak by bol pripustený takýto postup,

potom by išlo o pravú retroaktivitu. Bolo by totiž zasiahnuté do už uzavretých právnych

vzťahov. Použitie § 105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení je absolútne vylúčené,

pretože výsluhový dôchodok poberaný k 30. júnu bol zákonným spôsobom zvýšený

o valorizáciu. Postup podľa § 105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení umožňuje

pristúpiť k zníženiu dávky vtedy, ak sa zistí, že sa dávka priznala vo vyššej sume ako patrila.

Ak však bola dávka priznaná zákonným rozhodnutím, postup podľa tohto ustanovenia nie je

možný. Správnosť sumy určenej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím nie je možné

4

posudzovať podľa predpisu, ktorý nadobudol účinnosť až potom, čo bolo právoplatne

rozhodnuté.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo , bytom na

súdnu ochranu podľa , 2 a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

, , rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. zo dňa 14.01.2015 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

10 zo dňa 14.01.2015

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi vo výške 279,66 € (1 úkon 139,83 €, x 2 právne

úkony podľa vyhl. č. ) a 16,78 € režijný paušál (2 x 8,39 €) spolu

296,44 + 59,29 DPH spolu 355,73 EUR do 15 dní o d právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. januára 2015 vyplýva,

že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. z 10. decembra 2013

tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Podľa konštatovania najvyššieho súdu skorším

rozhodnutím finančného riaditeľstva bol sťažovateľke zvýšený výsluhový dôchodok od

1. júla 2012 na 452,83 € mesačne. Následne neskorším rozhodnutím prijatým v dôsledku

novelizácie účinnej od 30. júna 2012 bol sťažovateľke znížený výsluhový dôchodok od

1. júla 2012 na 439,42 € mesačne. Predmetom súdneho prieskumu bolo toto neskoršie

rozhodnutie. Bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie

vyplývajúcou z novelizácie účinnej od 30. júna 2012 bolo možné už priznané (zvýšené)

dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení znížiť.

Krajský súd a sťažovateľka považovali zmenu priznanej valorizácie za neprípustnú z dôvodu

zákazu pravej retroaktivity právnych noriem. Podľa názoru najvyššieho súdu novelizácia

účinná od 30. júna 2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ale ide o nepravú

retroaktivitu, ktorá je prípustná. Novelizáciou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli

počas platnosti a účinnosti skoršieho znenia zákona (výsluhový dôchodok sťažovateľke

naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Finančné riaditeľstvo bolo

toho názoru, že 1. júla 2012 vznikne sťažovateľke právo na vyplácanie výsluhového

dôchodku vo vyššej sume, a preto 30. mája 2012 rozhodlo o zvýšení výsluhovej dávky.

Toto jeho rozhodnutie bolo v súlade s právnym predpisom platným a účinným v tom čase.

Išlo teda o zákonné rozhodnutie, avšak následne k 30. júnu 2012 sa právna úprava zmenila a

naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na zvýšenie funkčných platov. Podľa novej

úpravy od 30. júna 2012 teda sťažovateľke nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového

dôchodku. Preto aj rozhodnutie o znížení výsluhového dôchodku zo 4. júla 2012 bolo

vydané na základe platného a účinného právneho predpisu, je tiež zákonné a nebolo vydané

bez existencie právneho dôvodu. Navyše žalovaní postupovali aj v súlade s ustanovením §

105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého dávka výsluhového

zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

6

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za

dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti

nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, neznamená sama

osebe porušenie jej označených práv.

Všeobecné súdy sa z hľadiska merita veci museli vysporiadať s otázkou, či

v súvislosti so zmenou právnej úpravy valorizácie od 30. júna 2012 bolo možné už skôr

priznané zvýšené dávky výsluhového zabezpečenia znížiť.

K uvedeným námietkam sťažovateľky treba konštatovať, že nebol zistený taký výklad

dotknutých právnych predpisov, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

Ústavný súd už vyslovil (napr. ), že právna teória rozoznáva pravú

a nepravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma

reglementuje vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda

o pravé spätné pôsobenie nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu).

Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré

vznikli za platnosti starého práva, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby

účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravom

spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staré

právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo

ešte od neskoršej doby.

V prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od

účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy

8

riadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne

skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku

určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca

novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie zmeny aj tých práv

(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.

Ustanovením § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení účinného od 30. júna

2012 táto nová úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu,

zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právam

nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa právnej účinnosti neskoršej

právnej úpravy nový obsah.

To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky valorizácie

výsluhových dôchodkov. V čase, keď správny orgán priznal sťažovateľke valorizáciu

výsluhového dôchodku, urobil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnej normy.

Následne v čase, keď správny orgán rozhodol o znížení výsluhového dôchodku

sťažovateľky, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnej

normy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľky na valorizáciu výsluhového dôchodku,

ale zmenila podmienky valorizácie ( až , mutatis mutandis

aj až ).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015