Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 341/2015
PDF · 388.46 KB
No categories available
II. ÚS 341/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom , Advokátska
kancelária, , vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20
ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 32/2014 a jeho rozsudkom zo 14. januára
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 10 Sžso 32/2014 a jeho
rozsudkom zo 14. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. apríla
2015.
2
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bol rozhodnutím Útvaru sociálneho
zabezpečenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) sp. zn. 740/2012 SZ z 29. mája 2012 zvýšený (valorizovaný) výsluhový
dôchodok v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku nároku. Ďalším
rozhodnutím finančného riaditeľstva sp. zn. 3740/2012 SZ zo 4. júla 2012 bol sťažovateľke
znížený výsluhový dôchodok o sumu právoplatne priznanú predchádzajúcim
rozhodnutím. Odvolanie sťažovateľky bolo rozhodnutím podpredsedu vlády Slovenskej
republiky a ministra financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaní“) sp. zn.
MF/020477/2012 23 9 z 21. augusta 2012 zamietnuté.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 S 336/2012 33 z 10. decembra 2013 bolo rozhodnutie žalovaných zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 32/2014 zo 14. januára 2015 bol
rozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá ako
nedôvodná.
Sťažovateľka v žalobe namietala tri skutočnosti, a to nepreskúmateľnosť rozhodnutia
žalovaných, neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z.
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“), ako aj
retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení.
Krajský súd na základe týchto námietok žalobe vyhovel, avšak najvyšší súd zaujal odlišný
právny názor a rozsudok krajského súdu zmenil.
Sťažovateľka dáva do pozornosti, že tri senáty krajského súdu jednomyseľným
hlasovaním v asi 50 totožných veciach považovali žalobu za dôvodnú. Jedine senát 2 S
vyslovil iný právny názor, aj to až potom, ako najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu
v tejto veci. Uvádza tiež, že bola oboznámená s uzneseniami ústavného súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. II. ÚS 347/2014 až sp. zn. II. ÚS 352/2014, ako aj sp. zn.
III. ÚS 595/2014 až sp. zn. III. ÚS 597/2014, ktorými boli sťažnosti v obdobných veciach
odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť. Napriek existencii týchto uznesení sa sťažovateľka
domnieva, že jej práva boli porušené. Hoci nepredpokladá, že jej ústavný súd vyhovie, len
vyčerpanie všetkých domácich prostriedkov nápravy jej zabezpečuje možnosť domáhať sa
svojich práv na Európskom súde pre ľudské práva.
Ako podstatné sa podľa sťažovateľky javí, že správne orgány vecne v oboch
prípadoch rozhodovali o tom, či a v akej výške sa má priznať valorizácia. Nemôže byť
sporné, že o valorizácii na príslušné obdobie sa rozhodlo rozhodnutím o „zvýšení“
výsluhového dôchodku a toto rozhodnutie bolo prekážkou pre nové konanie, teda také
konanie, v ktorom sa na základe novely zákona o sociálnom zabezpečení opätovne
rozhodovalo o valorizácii s výsledkom, že táto jej nepatrí, a preto sa dôchodok znižuje.
Právoplatné rozhodnutie sa nikdy nemôže dostať do rozporu s právnym predpisom, ktorý
nadobudol účinnosť potom, ako bolo o valorizácii rozhodnuté. Toto rozhodnutie tvorí
prekážku res iudicata. Druhé rozhodnutie nemôže byť tiež zákonné, pretože chýba zákonný
predpoklad na jeho vydanie, teda priznanie dávky vyššej, než aká by patrila. Samotná
valorizácia na príslušný rok nie je dávkou výsluhového zabezpečenia, ale je sumou, o ktorú
sa zvyšuje výsluhový dôchodok poberaný k 30. júnu. Preto nemôže byť sporné, že
valorizácia priznaná rozhodnutím o zvýšení dôchodku bola zákonná a rozhodnutie tvorilo
prekážku pre opätovné rozhodovanie o valorizácii. Ak by bol pripustený takýto postup,
potom by išlo o pravú retroaktivitu. Bolo by totiž zasiahnuté do už uzavretých právnych
vzťahov. Použitie § 105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení je absolútne vylúčené,
pretože výsluhový dôchodok poberaný k 30. júnu bol zákonným spôsobom zvýšený
o valorizáciu. Postup podľa § 105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení umožňuje
pristúpiť k zníženiu dávky vtedy, ak sa zistí, že sa dávka priznala vo vyššej sume ako patrila.
Ak však bola dávka priznaná zákonným rozhodnutím, postup podľa tohto ustanovenia nie je
možný. Správnosť sumy určenej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím nie je možné
4
posudzovať podľa predpisu, ktorý nadobudol účinnosť až potom, čo bolo právoplatne
rozhodnuté.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo , bytom na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 10 Sžso/32/2014 zo dňa 14.01.2015 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
10 Sžso/32/2014 zo dňa 14.01.2015
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi vo výške 279,66 € (1 úkon 139,83 €, x 2 právne
úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a 16,78 € režijný paušál (2 x 8,39 €) spolu
296,44 + 59,29 DPH spolu 355,73 EUR do 15 dní o d právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 32/2014 zo 14. januára 2015 vyplýva,
že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 336/2012 33 z 10. decembra 2013
tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Podľa konštatovania najvyššieho súdu skorším
rozhodnutím finančného riaditeľstva bol sťažovateľke zvýšený výsluhový dôchodok od
1. júla 2012 na 452,83 € mesačne. Následne neskorším rozhodnutím prijatým v dôsledku
novelizácie účinnej od 30. júna 2012 bol sťažovateľke znížený výsluhový dôchodok od
1. júla 2012 na 439,42 € mesačne. Predmetom súdneho prieskumu bolo toto neskoršie
rozhodnutie. Bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie
vyplývajúcou z novelizácie účinnej od 30. júna 2012 bolo možné už priznané (zvýšené)
dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení znížiť.
Krajský súd a sťažovateľka považovali zmenu priznanej valorizácie za neprípustnú z dôvodu
zákazu pravej retroaktivity právnych noriem. Podľa názoru najvyššieho súdu novelizácia
účinná od 30. júna 2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ale ide o nepravú
retroaktivitu, ktorá je prípustná. Novelizáciou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli
počas platnosti a účinnosti skoršieho znenia zákona (výsluhový dôchodok sťažovateľke
naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Finančné riaditeľstvo bolo
toho názoru, že 1. júla 2012 vznikne sťažovateľke právo na vyplácanie výsluhového
dôchodku vo vyššej sume, a preto 30. mája 2012 rozhodlo o zvýšení výsluhovej dávky.
Toto jeho rozhodnutie bolo v súlade s právnym predpisom platným a účinným v tom čase.
Išlo teda o zákonné rozhodnutie, avšak následne k 30. júnu 2012 sa právna úprava zmenila a
naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na zvýšenie funkčných platov. Podľa novej
úpravy od 30. júna 2012 teda sťažovateľke nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového
dôchodku. Preto aj rozhodnutie o znížení výsluhového dôchodku zo 4. júla 2012 bolo
vydané na základe platného a účinného právneho predpisu, je tiež zákonné a nebolo vydané
bez existencie právneho dôvodu. Navyše žalovaní postupovali aj v súlade s ustanovením §
105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého dávka výsluhového
zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
6
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za
dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti
nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, neznamená sama
osebe porušenie jej označených práv.
Všeobecné súdy sa z hľadiska merita veci museli vysporiadať s otázkou, či
v súvislosti so zmenou právnej úpravy valorizácie od 30. júna 2012 bolo možné už skôr
priznané zvýšené dávky výsluhového zabezpečenia znížiť.
K uvedeným námietkam sťažovateľky treba konštatovať, že nebol zistený taký výklad
dotknutých právnych predpisov, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už vyslovil (napr. I. ÚS 238/04), že právna teória rozoznáva pravú
a nepravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma
reglementuje vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda
o pravé spätné pôsobenie nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu).
Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré
vznikli za platnosti starého práva, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby
účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravom
spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staré
právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo
ešte od neskoršej doby.
V prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od
účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy
8
riadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne
skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku
určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca
novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie zmeny aj tých práv
(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.
Ustanovením § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení účinného od 30. júna
2012 táto nová úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu,
zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právam
nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa právnej účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah.
To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky valorizácie
výsluhových dôchodkov. V čase, keď správny orgán priznal sťažovateľke valorizáciu
výsluhového dôchodku, urobil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnej normy.
Následne v čase, keď správny orgán rozhodol o znížení výsluhového dôchodku
sťažovateľky, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnej
normy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľky na valorizáciu výsluhového dôchodku,
ale zmenila podmienky valorizácie (II. ÚS 347/2014 až II. ÚS 352/2014, mutatis mutandis
aj III. ÚS 595/2014 až III. ÚS 597/2014).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015