Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 241/2015
PDF · 146.18 KB
No categories available
I. ÚS 241/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , mal.
, , a mal. ,
, obaja bytom ,
zastúpených advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 288/2014 z 24. októbra 2014,
ako aj postupom jeho vydaniu predchádzajúcim a takto
rozhodol:
Sťažnosť , mal. a mal.
o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. januára 2015 (na poštovú prepravu podaná 22. januára 2015) doručená sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“), mal.
, , a mal. ,
, obaja bytom (spolu ďalej len
„maloletí sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 288/2014
z 24. októbra 20214, ako aj postupom jeho vydaniu predchádzajúcim.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 11 P 26/2012 sa navrhovateľ (otec maloletých sťažovateľov)
domáhal vrátenia maloletých sťažovateľov do krajiny ich obvyklého pobytu, ktorou mala
byť Česká republika. Okresný súd uznesením z 23. septembra 2013 v spojení s opravným
uznesením zo 14. októbra 2013 nariadil návrat maloletých sťažovateľov zo Slovenskej
republiky do Českej republiky. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené aj v odvolacom konaní
uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoP 370/2013 z 25. novembra 2010 (ďalej len „prvé
rozhodnutie krajského súdu“). Na základe dovolania podaného sťažovateľkou bolo
označené prvé rozhodnutie krajského súdu zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 209/2014 z 28. augusta 2014 z dôvodu
porušenia zásad spravodlivosti v postupe krajského súdu, ktorý sťažovateľke (matke
maloletých sťažovateľov) nezaslal vyjadrenie otca maloletých sťažovateľov k jej odvolaniu.
Krajský súd po vrátení mu veci najvyšším súdom na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie
napádaným uznesením sp. zn.7 CoP 288/2014 z 24. októbra 2014 (podľa zistenia ústavného
súdu nadobudlo právoplatnosť 24. novembra 2014) „... konanie o navrátenie maloletých
detí do krajiny obvyklého pobytu...“ zastavil s odôvodnením, že maloletí sa nachádzajú
v Českej republike.
3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka a maloletí sťažovatelia
namietajú, že krajský súd zastavil konanie o návrhu na navrátenie maloletých sťažovateľov
do Českej republiky, ktorá by mala byť krajinou ich obvyklého pobytu, odvolávajúc sa
na to, že maloletí sťažovatelia v čase jeho rozhodovania sa už v Českej republike
nachádzajú, a to bez toho, aby sa krajský súd vysporiadal s tým, že maloletí sťažovatelia
spolu so sťažovateľkou sa síce do Českej republiky vysťahovali, ale nie dobrovoľne, lež
nútene v snahe predísť nútenému odňatiu maloletých sťažovateľov ich matke (sťažovateľke)
v rámci nariadeného núteného výkonu v poradí v tom čase právoplatného a vykonateľného
prvého rozhodnutia krajského súdu (až do zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu), a to
v exekučnom konaní vedenom na podnet otca maloletých Okresným súdom Košice - okolie
pod sp. zn. 13 Em 3/2013. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na arbitrárnosť rozhodnutia
krajského súdu sp. zn. 7 CoP 288/2014 z 24. októbra 2014 o zastavení konania o vydanie
maloletých sťažovateľov do krajiny ich obvyklého pobytu poukazujúc na to, že krajský súd
tak rozhodol bez toho, aby zobral do úvahy, že v súčasnosti sa sťažovateľka so svojimi
deťmi síce nachádza v Českej republike, avšak na základe prvého rozhodnutia krajského
súdu, ktoré malo podľa konštatovania najvyššieho súdu byť produktom nespravodlivého
súdneho procesu, ktorého závery tak v dôsledku zastavenia konania nemôžu byť podrobené
kontrole v obnovenom konaní, keďže krajský súd sa po vrátení mu veci z najvyššieho súdu
vôbec nevenoval meritórnemu prejednaniu veci, a teda sa nezaoberal ani argumentáciou
sťažovateľky týkajúcou sa nedostatkov vo vykonanom dokazovaní ani vyjadreniami
maloletých sťažovateľov, ktorí sa pri vypočúvaní mali vyjadriť, že doma sa cítia byť
v Slovenskej republike. Krajský súd tak podľa sťažovateľky bez toho, aby bola
právoplatným súdnym rozhodnutím vecne rozhodnutá otázka identity krajiny obvyklého
pobytu maloletých sťažovateľov, konanie bez ďalšieho zastavil iba z procesných dôvodov,
konštatujúc, že maloletí sa v tejto krajine už nachádzajú.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich
sťažnosti na ďalšie konanie v náleze konštatoval porušenie ich základných práv a práva
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v príčinnej
súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoP 288/2014 z 24. októbra 20214, aby toto
zrušil a aby priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, že krajský súd sa po vrátení
mu veci z najvyššieho súdu na odvolacie konanie vôbec vecne nezaoberal ich vyjadreniami,
t. j. vec vôbec meritórne neprerokoval, iba odvolacie konanie procesne zastavil
s odôvodnením o zániku predmetu konania, pretože maloletí sťažovatelia sa mali v tom čase
už nachádzať na území Českej republiky, o vydanie do ktorej ako do krajiny ich obvyklého
pobytu sa malo konať. Podľa sťažovateľov tak krajský súd bez toho, aby aj vecne
vyhodnotil ich odvolacie námietky proti záverom okresného súdu, toto konanie
bez meritórneho preskúmania zastavil, v dôsledku čoho sa nachádzajú na území Českej
republiky na podklade rozhodnutia, ktoré je podľa konštatovania najvyššieho súdu
výsledkom nespravodlivého súdneho konania (z tohto dôvodu bolo prvé rozhodnutie
krajského súdu najvyšším súdom zrušené, pozn.), bez možnosti, aby ich námietky voči
tomuto rozhodnutiu boli vypočuté a súdom vyhodnotené, čím sa im v konečnom dôsledku
v podstate zabránilo pred krajským súdom konať.
8. Vzhľadom na uvedené v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu
sp. zn. 7 CoP 288/2014 z 24. októbra 2014 ústavný súd s poukazom na citované ustanovenie
čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje, že keďže sťažovatelia vidia porušenie nimi označených
základných práv a práva v tom, že im bola odňatá možnosť konať pred krajským súdom
v dôsledku postupu tohto súdu, ktorý toto konanie bez ďalšieho zastavil, podľa názoru
ústavného súdu sťažovatelia mali možnosť domáhať sa z tohto dôvodu preskúmania
postupu krajského súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania
z dôvodu tzv. zmätočnosti uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa zistenia
ústavného súdu sťažovatelia však tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužili.
9. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný
právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní
(napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím
ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
10. Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného
sťažovateľmi aj v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského
súdu sp. zn. 7 CoP 288/2014 z 24. októbra 2014 o zastavení konania a k vytvoreniu
možnosti opätovného vecného prehodnotenia meritórnych záverov okresného súdu o krajine
obvyklého pobytu maloletých sťažovateľov. Tento záver potvrdzuje aj § 243b Občianskeho
súdneho poriadku, ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia by sa
dovolací súd v podstate musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi,
aké sťažovatelia uvádzajú aj v konaní pred ústavným súdom.
11. Podľa ústavného súdu v danom prípade využitie mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) nemohlo byť negované ani ustanovením § 238 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených
zákonom o rodine okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv
a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení,
a to z dôvodu, že v danom prípade sa síce konanie týkalo maloletých sťažovateľov, avšak
predmetom konania nebola úprava práv a povinností k nim, ale otázka určenia a ich vrátenia
do krajiny ich obvyklého pobytu v zmysle úpravy nariadenia Rady Európskej únie
č. 2201/2003. Okrem toho v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 283/07, III. ÚS 171/06, II. ÚS 1/08) prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je
založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom
namieta niektorá z procesných vád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto
prípadoch možno napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
vylúčené.
12. Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná iba
vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí
do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Sťažovatelia
sa mali preto skôr, ako sa sťažnosťou obrátili na ústavný súd, domáhať ochrany svojich práv
podaním mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý bol na ten účel prípustný. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
13. Ústavný súd podotýka, že rozhodnutie o zastavení konania je rozhodnutím
procesnej povahy, ktoré nezakladá prekážku res iudicata, ktorá by ktorémukoľvek
účastníkovi konania bránila novým návrhom domáhať sa opätovného rozhodnutia v merite
veci.
14. Pretože rozhodovanie o ďalších častiach petitu sťažnosti je podmienené
vyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd
zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), ústavný súd sa už
týmito ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015