Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 239/2015
PDF · 467.21 KB
No categories available
I. ÚS 239/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , právne zastúpeného
euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 160/2014 57 z 12. novembra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“,
v citáciách aj „odsúdený“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1
a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos 160/2014 57
z 12. novembra 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ
„Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72 zo dňa 30. 11. 1972,
bol... uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269
ods. 1 Tr. zák. a bol za to odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody
na 15 mesiacov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa
05. 12. 1991 bolo na základe návrhu odsúdeného na prieskumné konanie podľa zákona
č. 119/1990 Zb. rozhodnuté tak, že podľa § 14 ods. 1 Zákona o rehabilitácii bol uvedený
rozsudok zrušený v celom rozsahu spolu s ďalšími rozhodnutiami na tento rozsudok
obsahovo nadväzujúcimi.
Nadväzujúcim rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 66/1991
zo dňa 27. 01. 1992 bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby
v ozbrojených silách podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený k podmienečnému trestu
odňatia slobody vo výmere štyroch mesiacov.“ (citované z odôvodnenia namietaného
uznesenia, pozn.). Sťažovateľ sa návrhom zo 16. júna 2014 domáhal, aby Okresný súd
Prešov (ďalej len „okresný súd“) vyslovil, že je „podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb.
v platnom znení, per analogiam účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k odsudzujúcemu
rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 30. 11. 1972 sp. zn. T 171/72
a zo dňa 27. 1. 1992 sp. zn. 2 Rtv 66/91“ (citované z uznesenia okresného súdu č. k.
1 Nt 16/2014 46 z 15. augusta 2014, pozn.).
3. Okresný súd uznesením č. k. 1 Nt 16/2014 46 z 15. augusta 2014 rozhodol, že
sťažovateľ je „podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam je účastný súdnej
rehabilitácie“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Okresnej
prokuratúry Prešov (ďalej len „okresný prokurátor“) sťažnosť č. k. 1 Pn 1291/12/7707 20
z 22. októbra 2014 z dôvodu „zmeškania lehoty na podanie návrhu na začatie konania“
sťažovateľom. O sťažnosti okresného prokurátora rozhodol krajský súd namietaným
uznesením z 12. novembra 2014 tak, že zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného
súdu z 15. augusta 2014 a „návrh odsúdeného na vyslovenie, že je účastný
súdnej rehabilitácie podľa zák. č. 119/1990 Zb.“, zamietol.
4. Sťažovateľ v podstatnom namietal, že krajský súd:
a) „rozhodl v neveřejném zasedání, aniž předtím vyzval stěžovatele, aby se
k prokurátorově stížnosti vyjádřil“, čím mal porušiť jeho základné právo na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 listiny,
b) konal na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2014 bez účasti prokurátora
a „přesto ve věci rozhodl, aniž byly splněny zákonné podmínky k vydání rozhodnutí“, čím
mal porušiť jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Usnesením Krajského soudu... ze dne 12. 11. 2014 č. j. 23Tos/160/2014 57 bylo
porušeno právo stěžovatele na
spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;
soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy;
obhajobu podle čl. 40 odst. 3 Listiny a čl. 50 odst. 3 Ústavy.
II. Usnesení Krajského soudu... ze dne 12. 11. 2014 č. j. 23Tos/160/2014 57 se
zrušuje.“
Súčasne sťažovateľ požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia v sume
„284,08 Euro“.
II.
6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd vyzval krajský
súd [§ 25 ods. 1 v spojení s § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“)], aby zaujal písomné stanovisko k predmetu sťažnosti. Súčasne požiadal
o predloženie jeho súdneho spisu sp. zn. 1 Nt 16/2014.
7. Krajský súd v písomnom stanovisku sp. zn. Spr 50/2015 z 12. februára 2015
k predmetu sťažnosti (bod 4) uviedol: «Pokiaľ sa týka dôvodov na vyslovenie, že
je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam účastný súdnej rehabilitácie, tak
ako o tom rozhodol súd prvého stupňa, s týmito sa krajský súd nestotožnil. Svojim
uznesením sp. zn. 23 Tos/160/2014 zo dňa 12. 11. 2014 preto podľa § 194 ods. 1 písm. a)
Tr. por. na podklade sťažnosti prokurátora zrušil predmetné rozhodnutie súdu prvého
stupňa a návrh zamietol. Dôvodom pre takéto rozhodnutie bol fakt, že
menovaný možnosť na súdnu rehabilitáciu v zmysle zák. č. 119/1990 Zb. už využil a toto
konanie bolo u neho právoplatne skončené.
K námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že ho krajský súd nevyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti prokurátora, je potrebné uviesť, že opravný prostriedok sa podáva na
súde prvého stupňa, ktorý ho doručí ostatným stranám a následne predloží spis
nadriadenému súdu na rozhodnutie. Krajský súd nemá k dispozícii spis súdu prvého stupňa,
aby teraz posúdil, či bol dodržaný tento postup. V každom prípade však na súde prvého
stupňa, kde bol obhajca prítomný, tak aj v sťažnostnom konaní, prokurátor namietal iba
uplynutie lehôt pre aplikáciu § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb., k čomu sa strany už
v pôvodnom konaní vyjadrili.
K účasti prokurátora na neverejnom zasadnutí konanom o podanej sťažnosti na
krajskom súde je potrebné uviesť, že predmetné konanie bolo vykonávané v zmysle zák.
č. 301/2005 Z. z. – Trestného poriadku, kde podľa § 302 ods. 1, ods. 2 Tr. por. sa neverejné
zasadnutie vykonáva iba v prítomnosti senátu a zapisovateľa; účasť iných osôb je vylúčená.
Namietané ustanovenie § 10 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. o účasti prokurátora sa týka iba
konania podľa tohto zákona a pred súdom prvého stupňa...
Keďže sťažovateľ sa svojim návrhom na prieskumné konanie domáhal zrušenia
právoplatného odsudzujúceho rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn.
2Rtv 66/91, ktoré bolo vyhlásené až dňa 27.1.1992, je celkom zjavné, že platný právny
poriadok, teda ani zákon č. 119/1990 Zb., takýto opravný prostriedok na dosiahnutie
navrhovateľom požadovaného zrušenia právoplatného rozsudku súdu nepripúšťal a ani
nepripúšťa (podanie neprípustného návrhu podľa § 9 zákona č. 119/1990 Zb. má za
následok zákonnú povinnosť súdu zamietnuť takýto neprípustný návrh aj na neverejnom
zasadnutí bez jeho vecného prejednania, teda z procesných dôvodov, obdobne, ako je to pri
iných opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam súdu). Z uvedeného dôvodu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy sťažovateľovi zákon nepriznával právo na vecné prejednanie jeho
návrhu na preskúmanie rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov dňa 27.1.1992,
sp. zn. 2Rtv 66/91. S poukazom na účel a znenie zákona č. 119/1990 Zb. je tiež v prípade
sťažovateľa celkom zjavne vylúčené použitie analógie podľa § 33 ods. 2 uvedeného zákona,
o ktoré ustanovenie sťažovateľ opieral svoj návrh na prieskumné konanie, keďže o čine
sťažovateľa z obdobia od 25.2.1948 do 1.1.1990 bolo rozhodnuté rozsudkom vyhláseným až
dňa 27.1.1992, teda za inej spoločensko politickej situácie, než ktorá spoločensko politická
situácia je uvedená v § 1 zákona č. 119/1990 Zb.
S poukazom na to, že platný právny poriadok neumožňuje sťažovateľovi
prostredníctvom návrhu na prieskumné konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. dosiahnuť
zrušenie právoplatného rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 27.1.1992,
sp. zn. 2Rtv 66/91, nemohlo v konaní, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 23Tos/28/2013
(ani v konaní na súde I. stupňa) dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 36 ods. 1 čl. 50 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd.
Nad rámec vyššie uvedených záverov, na základe ktorých je možné dospieť k záveru
o neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, k dvom nosným námietkam sťažovateľa
považujem za potrebné uviesť nasledovné:
... zo spisu tunajšieho súdu, sp. zn. 23Tos/160/2014, nie je možné objektívne zistiť, či
opravný prostriedok, sťažnosť prokurátora, bola zaslaná sťažovateľovi, teda vlastnou
prieskumnou činnosťou objektivizovať správnosť tohto tvrdenia sťažovateľa. Napriek
uvedenému si dovoľujem poukázať na to, že platná právna úprava neukladá súdu povinnosť
zaslať sťažnosť proti uzneseniu súdu protistrane (§ 185 a nasl. Tr. por.) tak, ako je to
v prípade iného riadneho opravného prostriedku, a to odvolania proti rozsudku (§ 314 Tr.
por.)...
Na druhej strane je nesporné, že podľa ustálenej súdnej praxe v trestnoprávnej
oblasti z hľadiska zachovania rovnosti strán v trestnom konaní napriek platnej právnej
úprave je z materiálneho hľadiska v zásade žiaduce, aby sťažnosť proti uzneseniu súdu,
podaná stranou v konaní, bola zaslaná na vedomie druhej strane. Zaslanie sťažnosti proti
uzneseniu protistrane sa z hľadiska zabezpečenia rovnosti strán v konaní nevyžaduje
v prípade „nedostatkov“ sťažnosti, brániacich jej vecnému prejednaniu (viď § 193 ods. 1
písm. a/, b/ Tr. por.). Keďže senát tunajšieho súdu, konajúci o sťažnosti prokurátora proti
rozhodnutiu súdu I. stupňa, bol „ex offo“ povinný primárne skúmať, či zákon pripúšťa vecné
prejednanie návrhu sťažovateľa a v zmysle § 9 druhá veta zákona č. 119/1990 Zb. bol podľa
§ 194 ods. 1 písm. a)Tr. por. tiež oprávnený sám rozhodnúť o zamietnutí návrhu sťažovateľa
aj pre jeho neprípustnosť, ako tomu bolo aj v danom prípade, neexistoval v prejednávanom
prípade formálny a ani materiálny dôvod pre zaslanie sťažnosti prokurátora sťažovateľovi.
Z hľadiska materiálneho tiež považujem za potrebné zdôrazniť, že senát tunajšieho
súdu na odôvodnenie svojho rozhodnutia nepoužil argumentáciu prokurátora (márne
uplynutie lehoty na podanie návrhu, s ktorou argumentáciou bol sťažovateľ oboznámený už
v konaní pred súdom prvého stupňa), ale argumentoval neprípustnosťou vecného
prejednania návrhu sťažovateľa z dôvodu, že sťažovateľ „... už využil možnosť rehabilitácie v
zmysle zákona č. 119/1990 Zb. a o jeho rehabilitácii v súvislosti s horeuvedeným odsúdením
bolo už v zmysle tohto zákona právoplatne rozhodnuté“. S poukazom na uvedené je teda
nepochybné, že aj v prípade nezaslania sťažnosti prokurátora sťažovateľovi by
v prejednávanom prípade celkom zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnosti strán
v konaní, keďže ani prípadná argumentácia sťažovateľa k dôvodom sťažnosti prokurátora by
celkom zjavne nemohla mať akýkoľvek vplyv na argumentáciu senátu tunajšieho súdu
v uznesení zo dňa 12. 11. 2014, sp. zn. 23Tos/160/2014.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú neúčasť prokurátora na neverejnom zasadnutí
senátu tunajšieho súdu v rozpore s ustanovením § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.,
porušenie práva podľa tohto ustanovenia by mohla namietať jedine strana, ktorej bolo
takéto právo v rozpore so zákonom upreté, teda v danom prípade jedine prokurátor.
Z uvedených dôvodov v prípade neúčasti prokurátora na neverejnom zasadnutí súdu
v rozpore s ustanovením § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., nemôže byť sťažovateľ osobou,
ktorej by porušením ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. objektívne mohlo byť
zasiahnuté do jeho základných práv alebo slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy...»
8. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 16/2014 ústavný súd
zistil vo vzťahu k predmetu posudzovanej sťažnosti tieto relevantné skutočnosti:
Na č. l. 38 je zápisnica o verejnom zasadnutí okresného súdu vo veci sp. zn.
1 Nt 16/2014 z 15. augusta 2014, podľa ktorej okresný prokurátor navrhol návrh zamietnuť,
lebo bol oneskorene podaný. Okresný súd prijal uznesenie: „podľa § 33 ods. 2 zákona č.
119/1990 Zb. pre analogiam odsúdený ... je účastný súdnej rehabilitácie.“
Na č. l. 46 – 50 je písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu z 15. augusta
2014.
Na č. l. 53 – 54 je sťažnosť okresného prokurátora č. k. 1 Pn 1291/12/7707 20
z 22. októbra 2014 proti uzneseniu okresného súdu z 15. augusta 2014 podaná osobne
27. októbra 2014, na rube ktorej je pokyn pre súdnu kanceláriu (z toho istého dňa)
na zaslanie sťažnosti –navrhovateľovi a obhajcovi. K tomuto pokynu je pripojená doručenka
súdneho doručovateľa tohto znenia: „Označenie zásielky: 1 Nt 16/2014 53 sťažnosť Var.
(t. j. súdca, pozn.) Adresát: v AK Prešov (právny zástupca
sťažovateľa, pozn.). Potvrdzujem svojím vlastnoručným podpisom, že som vyššie označenú
zásielku dnes prevzal(a). V Prešove dňa 28. 10. 2014 podpis Müller.“
Na č. l. 56 je zápisnica o neverejnom zasadnutí krajského súdu vo veci sp. zn.
23 Tos 160/2014 konanom 12. novembra 2014 za účasti členov senátu a asistentky senátu.
Krajský súd uznesením podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenie
okresného súdu a návrh sťažovateľa „na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa
zák. č. 119/1990 Zb.“, zamietol.
Na č. l. 57 je písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tos 160/2014
z 12. novembra 2014.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 40 ods. 3 listiny, obvinený má právo, aby mu bol
poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo
prostredníctvom obhajcu.
12. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou, listinou a dohovorom (body 1 a 5) postupom krajského súdu a jeho
uznesením č. k. 23 Tos 160/2014 57 z 12. novembra 2014.
13. Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o neopodstatnenosti faktických
a právnych záverov napadnutého uznesenia krajského súdu nenadväzujúcich na existujúci
skutkový stav, ako aj nezákonný procesný postup krajského súdu. Tým podľa názoru
sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 5).
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o sťažnosti okresného prokurátora uznesením č. k. 23 Tos 160/2014 57
z 12. novembra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a listiny, resp. dohovoru.
16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce
právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa krajský súd po oboznámení výsledkov konania
prvostupňového súdu zaoberal podstatou argumentácie okresného prokurátora: „Uznesením
Okresného súdu Prešov č. k. 1Nt/16/2014 46 zo dňa 15. 08. 2014 bolo rozhodnuté, že
je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam účastný súdnej
rehabilitácie. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor okresnej
prokuratúry, v ktorej namietal, že súd prvého stupňa pochybil, pokiaľ vyslovil v
napadnutom uznesení, že odsúdený je účastný súdnej rehabilitácie v zmysle zákona č.
119/1990 Zb. Poukazoval na to, že neboli splnené lehoty v zmysle ustanovení § 4 ods. 1
písm. c) a § 6 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii k tomu, aby v súčasnej dobe
mohlo byť v zmysle rehabilitačného zákona o návrhu odsúdeného rozhodované. Žiadal
preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a tomuto prikázal,
aby vo veci znovu konal a rozhodol.“ a svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Krajský súd
ako súd druhého stupňa podľa § 192 ods. 1 Tr. po r. preskúmal napadnuté uznesenie,
preskúmal i správnosť a zákonnosť konania, ktoré mu predchádzalo a po oboznámení sa s
obsahom priloženého spisu dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.
Ako už bolo uvedené v úvode tohto uznesenia bol rozsudkom Vojenského
obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72 zo dňa 30. 11. 1972 uznaný vinným z trestného
činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. a bol za to
odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody na 15 mesiacov so zaradením
do I. nápravno výchovnej skupiny. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.
2Rtv 66/1991 zo dňa 05. 12. 1991 bolo na základe návrhu odsúdeného na prieskumné
konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. rozhodnuté tak, že podľa § 14 ods. 1 Zákona
o rehabilitácii bol uvedený rozsudok zrušený v celom rozsahu spolu s ďalšími
rozhodnutiami na tento rozsudok obsahovo nadväzujúcimi. Nadväzujúcim rozsudkom
Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa 27. 01. 1992 bol
uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa
§ 270 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere
štyroch mesiacov. Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený už využil možnosť
rehabilitácie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. a o jeho rehabilitácii v súvislosti
s horeuvedeným odsúdením už bolo v zmysle tohto zákona právoplatne rozhodnuté.
Ustanovenie § 32 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb. sa teda na jeho
prípad nevzťahuje, a to ani analogicky, pretože súdna rehabilitácia u menovaného už bola
uskutočnená. Z uvedených dôvodov preto krajský súd podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por.
zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu a návrh odsúdeného
na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa zák. č. 119/1990 Zb. zamietol.“
17. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
19. Ústavný súd konštatuje, že dôvody uvedené krajským súdom v napadnutom
rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,
nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, vychádza z dostatočne zisteného skutkového
stavu, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
20. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti (bod 15)
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
21. Ústavný súd k uvedenému právnemu záveru ešte poznamenáva, že nosným
dôvodom sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru mala byť neúčasť prokurátora na neverejnom zasadnutí krajského súdu
[pozri bod 4 b)]. Táto neúčasť nie je však právne relevantnou skutočnosťou majúcou priamy
dopad (následok) na porušenie označených sťažovateľových práv (pozri tiež bod 7).
Z uvedeného dôvodu (absencie príčinnej súvislosti) nepovažoval ústavný súd za dôvodné
(pozri tiež body 14 a 17) požiadať sťažovateľa o zaujatie stanoviska k vyjadreniu krajského
súdu z 12. februára 2015 (bod 7).
22. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva „na obhajobu podľa čl. 40
ods. 3 Listiny a čl. 50 ods. 3 Ústavy“, ktoré, ako to vyplýva z petitu sťažnosti (bod 5), malo
byť porušené súčasne s porušením základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces, a to najmä z dôvodu už uvedeného v bode 4 a) (krajský súd nevyzval
sťažovateľa na vyjadrenie sa k prokurátorovej sťažnosti). Ústavný súd odmietol
sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K uvedenému právnemu záveru ústavný súd dospel na základe svojho zistenia
vyplývajúceho zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 16/2014 (č. l. 53 – 54), podľa
ktorého právny zástupca sťažovateľa prevzal 28. októbra 2014 druhopis sťažnosti okresného
prokurátora z 22. októbra 2014, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom (zhodným
s ďalšími jeho podpismi na listinách nachádzajúcich sa v označenom súdnom spise, ako aj
na ústavnej sťažnosti a k nej pripojenej plnej moci). Aj keď sťažovateľ nebol priamo
vyzvaný krajským súdom na vyjadrenie sa k tejto sťažnosti, mal možnosť, keďže mu bola
doručená, zaujať k nej relevantné stanovisko (pozri tiež argumentáciu krajského súdu v bode
7, podľa ktorej okresný prokurátor ako dôvod svojej sťažnosti uviedol márne uplynutie
lehoty na podanie sťažnosti, s čím bol sťažovateľ oboznámený už v konaní pred súdom
prvého stupňa – táto skutočnosť vyplýva aj zo súdneho spisu okresného súdu).
23. Ústavný súd ešte poukazuje na svoj právny záver prezentovaný v bode 20. Keďže
nebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť súčasne (a ani následne)
k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,
resp. čl. 40 ods. 3 listiny.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015