Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 239/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , právne zastúpeného

euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

, a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 57 z 12. novembra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“,

v citáciách aj „odsúdený“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), podľa

a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 57

z 12. novembra 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

„Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72 zo dňa 30. 11. 1972,

bol... uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269

ods. 1 Tr. zák. a bol za to odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody

na 15 mesiacov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. zo dňa

05. 12. 1991 bolo na základe návrhu odsúdeného na prieskumné konanie podľa zákona

č. rozhodnuté tak, že podľa Zákona o rehabilitácii bol uvedený

rozsudok zrušený v celom rozsahu spolu s ďalšími rozhodnutiami na tento rozsudok

obsahovo nadväzujúcimi.

Nadväzujúcim rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.

zo dňa 27. 01. 1992 bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby

v ozbrojených silách podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený k podmienečnému trestu

odňatia slobody vo výmere štyroch mesiacov.“ (citované z odôvodnenia namietaného

uznesenia, pozn.). Sťažovateľ sa návrhom zo 16. júna 2014 domáhal, aby Okresný súd

Prešov (ďalej len „okresný súd“) vyslovil, že je „podľa

v platnom znení, per analogiam účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k odsudzujúcemu

rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 30. 11. 1972 sp. zn. T 171/72

a zo dňa 27. 1. 1992 sp. zn. “ (citované z uznesenia okresného súdu č. k.

46 z 15. augusta 2014, pozn.).

3. Okresný súd uznesením č. k. 46 z 15. augusta 2014 rozhodol, že

sťažovateľ je „podľa per analogiam je účastný súdnej

rehabilitácie“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Okresnej

prokuratúry Prešov (ďalej len „okresný prokurátor“) sťažnosť č. k.

z 22. októbra 2014 z dôvodu „zmeškania lehoty na podanie návrhu na začatie konania“

sťažovateľom. O sťažnosti okresného prokurátora rozhodol krajský súd namietaným

uznesením z 12. novembra 2014 tak, že zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného

súdu z 15. augusta 2014 a „návrh odsúdeného na vyslovenie, že je účastný

súdnej rehabilitácie podľa “, zamietol.

4. Sťažovateľ v podstatnom namietal, že krajský súd:

a) „rozhodl v neveřejném zasedání, aniž předtím vyzval stěžovatele, aby se

k prokurátorově stížnosti vyjádřil“, čím mal porušiť jeho základné právo na obhajobu podľa

a listiny,

b) konal na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2014 bez účasti prokurátora

a „přesto ve věci rozhodl, aniž byly splněny zákonné podmínky k vydání rozhodnutí“, čím

mal porušiť jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo

na súdnu ochranu podľa a listiny.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Usnesením Krajského soudu... ze dne 12. 11. 2014 č. j. bylo

porušeno právo stěžovatele na

spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

soudní ochranu podle Listiny a ;

obhajobu podle Listiny a .

II. Usnesení Krajského soudu... ze dne 12. 11. 2014 č. j. se

zrušuje.“

Súčasne sťažovateľ požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia v sume

„284,08 Euro“.

II.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd vyzval krajský

súd [§ 25 ods. 1 v spojení s § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“)], aby zaujal písomné stanovisko k predmetu sťažnosti. Súčasne požiadal

o predloženie jeho súdneho spisu sp. zn. .

7. Krajský súd v písomnom stanovisku sp. zn. Spr 50/2015 z 12. februára 2015

k predmetu sťažnosti (bod 4) uviedol: «Pokiaľ sa týka dôvodov na vyslovenie, že

je podľa per analogiam účastný súdnej rehabilitácie, tak

ako o tom rozhodol súd prvého stupňa, s týmito sa krajský súd nestotožnil. Svojim

uznesením sp. zn. zo dňa 12. 11. 2014 preto podľa § 194 ods. 1 písm. a)

na podklade sťažnosti prokurátora zrušil predmetné rozhodnutie súdu prvého

stupňa a návrh zamietol. Dôvodom pre takéto rozhodnutie bol fakt, že

menovaný možnosť na súdnu rehabilitáciu v zmysle už využil a toto

konanie bolo u neho právoplatne skončené.

K námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že ho krajský súd nevyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti prokurátora, je potrebné uviesť, že opravný prostriedok sa podáva na

súde prvého stupňa, ktorý ho doručí ostatným stranám a následne predloží spis

nadriadenému súdu na rozhodnutie. Krajský súd nemá k dispozícii spis súdu prvého stupňa,

aby teraz posúdil, či bol dodržaný tento postup. V každom prípade však na súde prvého

stupňa, kde bol obhajca prítomný, tak aj v sťažnostnom konaní, prokurátor namietal iba

uplynutie lehôt pre aplikáciu , k čomu sa strany už

v pôvodnom konaní vyjadrili.

K účasti prokurátora na neverejnom zasadnutí konanom o podanej sťažnosti na

krajskom súde je potrebné uviesť, že predmetné konanie bolo vykonávané v zmysle zák.

č. – , kde podľa , sa neverejné

zasadnutie vykonáva iba v prítomnosti senátu a zapisovateľa; účasť iných osôb je vylúčená.

Namietané ustanovenie o účasti prokurátora sa týka iba

konania podľa tohto zákona a pred súdom prvého stupňa...

Keďže sťažovateľ sa svojim návrhom na prieskumné konanie domáhal zrušenia

právoplatného odsudzujúceho rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn.

, ktoré bolo vyhlásené až dňa 27.1.1992, je celkom zjavné, že platný právny

poriadok, teda ani , takýto opravný prostriedok na dosiahnutie

navrhovateľom požadovaného zrušenia právoplatného rozsudku súdu nepripúšťal a ani

nepripúšťa (podanie neprípustného návrhu podľa má za

následok zákonnú povinnosť súdu zamietnuť takýto neprípustný návrh aj na neverejnom

zasadnutí bez jeho vecného prejednania, teda z procesných dôvodov, obdobne, ako je to pri

iných opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam súdu). Z uvedeného dôvodu v zmysle

sťažovateľovi zákon nepriznával právo na vecné prejednanie jeho

návrhu na preskúmanie rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov dňa 27.1.1992,

sp. zn. . S poukazom na účel a znenie je tiež v prípade

sťažovateľa celkom zjavne vylúčené použitie analógie podľa § 33 ods. 2 uvedeného zákona,

o ktoré ustanovenie sťažovateľ opieral svoj návrh na prieskumné konanie, keďže o čine

sťažovateľa z obdobia od 25.2.1948 do 1.1.1990 bolo rozhodnuté rozsudkom vyhláseným až

dňa 27.1.1992, teda za inej spoločensko politickej situácie, než ktorá spoločensko politická

situácia je uvedená v

S poukazom na to, že platný právny poriadok neumožňuje sťažovateľovi

prostredníctvom návrhu na prieskumné konanie podľa dosiahnuť

zrušenie právoplatného rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 27.1.1992,

sp. zn. , nemohlo v konaní, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.

(ani v konaní na súde I. stupňa) dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa

, , Listiny základných práv

a slobôd.

Nad rámec vyššie uvedených záverov, na základe ktorých je možné dospieť k záveru

o neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, k dvom nosným námietkam sťažovateľa

považujem za potrebné uviesť nasledovné:

... zo spisu tunajšieho súdu, sp. zn. , nie je možné objektívne zistiť, či

opravný prostriedok, sťažnosť prokurátora, bola zaslaná sťažovateľovi, teda vlastnou

prieskumnou činnosťou objektivizovať správnosť tohto tvrdenia sťažovateľa. Napriek

uvedenému si dovoľujem poukázať na to, že platná právna úprava neukladá súdu povinnosť

zaslať sťažnosť proti uzneseniu súdu protistrane ( a nasl. ) tak, ako je to

v prípade iného riadneho opravného prostriedku, a to odvolania proti rozsudku (§ 314 Tr.

por.)...

Na druhej strane je nesporné, že podľa ustálenej súdnej praxe v trestnoprávnej

oblasti z hľadiska zachovania rovnosti strán v trestnom konaní napriek platnej právnej

úprave je z materiálneho hľadiska v zásade žiaduce, aby sťažnosť proti uzneseniu súdu,

podaná stranou v konaní, bola zaslaná na vedomie druhej strane. Zaslanie sťažnosti proti

uzneseniu protistrane sa z hľadiska zabezpečenia rovnosti strán v konaní nevyžaduje

v prípade „nedostatkov“ sťažnosti, brániacich jej vecnému prejednaniu (viď § 193 ods. 1

písm. a/, b/ ). Keďže senát tunajšieho súdu, konajúci o sťažnosti prokurátora proti

rozhodnutiu súdu I. stupňa, bol „ex offo“ povinný primárne skúmať, či zákon pripúšťa vecné

prejednanie návrhu sťažovateľa a v zmysle druhá veta bol podľa

tiež oprávnený sám rozhodnúť o zamietnutí návrhu sťažovateľa

aj pre jeho neprípustnosť, ako tomu bolo aj v danom prípade, neexistoval v prejednávanom

prípade formálny a ani materiálny dôvod pre zaslanie sťažnosti prokurátora sťažovateľovi.

Z hľadiska materiálneho tiež považujem za potrebné zdôrazniť, že senát tunajšieho

súdu na odôvodnenie svojho rozhodnutia nepoužil argumentáciu prokurátora (márne

uplynutie lehoty na podanie návrhu, s ktorou argumentáciou bol sťažovateľ oboznámený už

v konaní pred súdom prvého stupňa), ale argumentoval neprípustnosťou vecného

prejednania návrhu sťažovateľa z dôvodu, že sťažovateľ „... už využil možnosť rehabilitácie v

zmysle a o jeho rehabilitácii v súvislosti s horeuvedeným odsúdením

bolo už v zmysle tohto zákona právoplatne rozhodnuté“. S poukazom na uvedené je teda

nepochybné, že aj v prípade nezaslania sťažnosti prokurátora sťažovateľovi by

v prejednávanom prípade celkom zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnosti strán

v konaní, keďže ani prípadná argumentácia sťažovateľa k dôvodom sťažnosti prokurátora by

celkom zjavne nemohla mať akýkoľvek vplyv na argumentáciu senátu tunajšieho súdu

v uznesení zo dňa 12. 11. 2014, sp. zn. .

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú neúčasť prokurátora na neverejnom zasadnutí

senátu tunajšieho súdu v rozpore s ustanovením ,

porušenie práva podľa tohto ustanovenia by mohla namietať jedine strana, ktorej bolo

takéto právo v rozpore so zákonom upreté, teda v danom prípade jedine prokurátor.

Z uvedených dôvodov v prípade neúčasti prokurátora na neverejnom zasadnutí súdu

v rozpore s ustanovením , nemôže byť sťažovateľ osobou,

ktorej by porušením ustanovenia objektívne mohlo byť

zasiahnuté do jeho základných práv alebo slobôd v zmysle ...»

8. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd

zistil vo vzťahu k predmetu posudzovanej sťažnosti tieto relevantné skutočnosti:

Na č. l. 38 je zápisnica o verejnom zasadnutí okresného súdu vo veci sp. zn.

z 15. augusta 2014, podľa ktorej okresný prokurátor navrhol návrh zamietnuť,

lebo bol oneskorene podaný. Okresný súd prijal uznesenie: „podľa § 33 ods. 2 zákona č.

pre analogiam odsúdený ... je účastný súdnej rehabilitácie.“

Na č. l. 46 – 50 je písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu z 15. augusta

2014.

Na č. l. 53 – 54 je sťažnosť okresného prokurátora č. k.

z 22. októbra 2014 proti uzneseniu okresného súdu z 15. augusta 2014 podaná osobne

27. októbra 2014, na rube ktorej je pokyn pre súdnu kanceláriu (z toho istého dňa)

na zaslanie sťažnosti –navrhovateľovi a obhajcovi. K tomuto pokynu je pripojená doručenka

súdneho doručovateľa tohto znenia: „Označenie zásielky: 53 sťažnosť Var.

(t. j. súdca, pozn.) Adresát: v AK Prešov (právny zástupca

sťažovateľa, pozn.). Potvrdzujem svojím vlastnoručným podpisom, že som vyššie označenú

zásielku dnes prevzal(a). V Prešove dňa 28. 10. 2014 podpis Müller.“

Na č. l. 56 je zápisnica o neverejnom zasadnutí krajského súdu vo veci sp. zn.

konanom 12. novembra 2014 za účasti členov senátu a asistentky senátu.

Krajský súd uznesením podľa zrušil uznesenie

okresného súdu a návrh sťažovateľa „na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa

“, zamietol.

Na č. l. 57 je písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 12. novembra 2014.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa , resp. listiny, každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa , resp. listiny, obvinený má právo, aby mu bol

poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo

prostredníctvom obhajcu.

12. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených , listinou a dohovorom (body 1 a 5) postupom krajského súdu a jeho

uznesením č. k. 57 z 12. novembra 2014.

13. Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o neopodstatnenosti faktických

a právnych záverov napadnutého uznesenia krajského súdu nenadväzujúcich na existujúci

skutkový stav, ako aj nezákonný procesný postup krajského súdu. Tým podľa názoru

sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 5).

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o sťažnosti okresného prokurátora uznesením č. k. 57

z 12. novembra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom a listiny, resp. dohovoru.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce

právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa krajský súd po oboznámení výsledkov konania

prvostupňového súdu zaoberal podstatou argumentácie okresného prokurátora: „Uznesením

Okresného súdu Prešov č. k. zo dňa 15. 08. 2014 bolo rozhodnuté, že

je podľa per analogiam účastný súdnej

rehabilitácie. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor okresnej

prokuratúry, v ktorej namietal, že súd prvého stupňa pochybil, pokiaľ vyslovil v

napadnutom uznesení, že odsúdený je účastný súdnej rehabilitácie v zmysle zákona č.

Poukazoval na to, že neboli splnené lehoty v zmysle ustanovení

písm. c) a o súdnej rehabilitácii k tomu, aby v súčasnej dobe

mohlo byť v zmysle rehabilitačného zákona o návrhu odsúdeného rozhodované. Žiadal

preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a tomuto prikázal,

aby vo veci znovu konal a rozhodol.“ a svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Krajský súd

ako súd druhého stupňa podľa § 192 ods. 1 Tr. po r. preskúmal napadnuté uznesenie,

preskúmal i správnosť a zákonnosť konania, ktoré mu predchádzalo a po oboznámení sa s

obsahom priloženého spisu dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

Ako už bolo uvedené v úvode tohto uznesenia bol rozsudkom Vojenského

obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72 zo dňa 30. 11. 1972 uznaný vinným z trestného

činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. a bol za to

odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody na 15 mesiacov so zaradením

do I. nápravno výchovnej skupiny. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.

zo dňa 05. 12. 1991 bolo na základe návrhu odsúdeného na prieskumné

konanie podľa rozhodnuté tak, že podľa Zákona

o rehabilitácii bol uvedený rozsudok zrušený v celom rozsahu spolu s ďalšími

rozhodnutiami na tento rozsudok obsahovo nadväzujúcimi. Nadväzujúcim rozsudkom

Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. zo dňa 27. 01. 1992 bol

uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa

§ 270 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere

štyroch mesiacov. Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený už využil možnosť

rehabilitácie v zmysle a o jeho rehabilitácii v súvislosti

s horeuvedeným odsúdením už bolo v zmysle tohto zákona právoplatne rozhodnuté.

Ustanovenie sa teda na jeho

prípad nevzťahuje, a to ani analogicky, pretože súdna rehabilitácia u menovaného už bola

uskutočnená. Z uvedených dôvodov preto krajský súd podľa

zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu a návrh odsúdeného

na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa zamietol.“

17. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s

procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

19. Ústavný súd konštatuje, že dôvody uvedené krajským súdom v napadnutom

rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, vychádza z dostatočne zisteného skutkového

stavu, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa , resp.

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti (bod 15)

podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Ústavný súd k uvedenému právnemu záveru ešte poznamenáva, že nosným

dôvodom sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, ako aj práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru mala byť neúčasť prokurátora na neverejnom zasadnutí krajského súdu

[pozri bod 4 b)]. Táto neúčasť nie je však právne relevantnou skutočnosťou majúcou priamy

dopad (následok) na porušenie označených sťažovateľových práv (pozri tiež bod 7).

Z uvedeného dôvodu (absencie príčinnej súvislosti) nepovažoval ústavný súd za dôvodné

(pozri tiež body 14 a 17) požiadať sťažovateľa o zaujatie stanoviska k vyjadreniu krajského

súdu z 12. februára 2015 (bod 7).

22. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva „na obhajobu podľa čl. 40

ods. 3 Listiny a “, ktoré, ako to vyplýva z petitu sťažnosti (bod 5), malo

byť porušené súčasne s porušením základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces, a to najmä z dôvodu už uvedeného v bode 4 a) (krajský súd nevyzval

sťažovateľa na vyjadrenie sa k prokurátorovej sťažnosti). Ústavný súd odmietol

sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto jej časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K uvedenému právnemu záveru ústavný súd dospel na základe svojho zistenia

vyplývajúceho zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. (č. l. 53 – 54), podľa

ktorého právny zástupca sťažovateľa prevzal 28. októbra 2014 druhopis sťažnosti okresného

prokurátora z 22. októbra 2014, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom (zhodným

s ďalšími jeho podpismi na listinách nachádzajúcich sa v označenom súdnom spise, ako aj

na ústavnej sťažnosti a k nej pripojenej plnej moci). Aj keď sťažovateľ nebol priamo

vyzvaný krajským súdom na vyjadrenie sa k tejto sťažnosti, mal možnosť, keďže mu bola

doručená, zaujať k nej relevantné stanovisko (pozri tiež argumentáciu krajského súdu v bode

7, podľa ktorej okresný prokurátor ako dôvod svojej sťažnosti uviedol márne uplynutie

lehoty na podanie sťažnosti, s čím bol sťažovateľ oboznámený už v konaní pred súdom

prvého stupňa – táto skutočnosť vyplýva aj zo súdneho spisu okresného súdu).

23. Ústavný súd ešte poukazuje na svoj právny záver prezentovaný v bode 20. Keďže

nebolo zistené porušenie základného práva podľa a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť súčasne (a ani následne)

k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa ,

resp. čl. 40 ods. 3 listiny.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015