Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 267/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 2353/1, Bratislava,

zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta

6170/102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy zaručeného v spojení s čl.

12 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015

doručená sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 2353/1, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46

ods. 2 v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. februára 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len

„rada“) v rozhodnutí č. z 26. augusta 2014 vyslovila porušenie povinnosti

sťažovateľky ustanovenej v o vysielaní a retransmisii

a o zmene o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) tým, že na programovej službe JOJ

odvysielala 11. februára 2014 v čase pred a po programe Šport približne o 19:59 h a 20:08 h

komunikát s označením sponzora relácie, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1

zákona o vysielaní a retransmisii, a to bez jeho rozpoznateľného a zreteľného oddelenia

od iných častí programovej služby, tak aby nebol zameniteľný s inými zložkami

programovej služby. Za porušenie uvedenej povinnosti uložila rada sťažovateľke pokutu

podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii vo výške 3 319 €. Rada

vo svojom rozhodnutí po popise skutkového stavu uviedla, že sponzorovanie a reklama sú

v zmysle § 31a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii dve samostatné formy mediálnej

komerčnej komunikácie, ktoré majú samostatné zákonné definície a vyplývajú z nich rôzne

práva a povinnosti. Predmetný komunikát, ktorý sťažovateľka odvysielala ako sponzorský

odkaz, naplnil podľa rady definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní

a retransmisiu, a preto mal byť v zmysle § 34 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii

zreteľne oddelený od sponzorských odkazov a iných zložiek programovej služby.

Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka včas odvolanie, v ktorom navrhla, aby

najvyšší súd napadnuté rozhodnutie rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší

súd rozhodnutím sp. zn. z 24. februára 2015 potvrdil rozhodnutie rady, keďže

podľa neho rozhodla v súlade so zákonom. Sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny

poplatok a nepriznal jej právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľky k zásahu a porušeniu jej práv došlo postupom najvyššieho súdu

tým, že „najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice

o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci

a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,

ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady“.

Sťažovateľka tvrdí, že „nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so správnym

poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu

ochranu“. Dôkaz podľa sťažovateľky nebol vykonaný v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 2

a 4 a až 3 o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Namieta nevyhotovenie zápisnice

o vykonanom dôkaze, resp. jeho nevykonanie, keď „má v prejednávanej veci za to, že

členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto

nevykonali“. Ak by totiž rada (jej členovia) vykonala dôkaz a vzhliadla obrazovo zvukový

záznam, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia

§ 22 ods. 2 a3 Správneho poriadku.

Sťažovateľka k veci ďalej dodáva:

«V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia

Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto

dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu

ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a

obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu

(vzhliadnutí obrazovo zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada

opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné

porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť

rozhodnutia Rady.

V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení

povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo zvukový záznam posudzovanej časti

vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada

nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí

byť vykonaní riadnym procesným spôsobom...

Problematika dôkazných prostriedkov v správnom konaní má inherentne aj ústavnú

dimenziu. Dokazovanie v správnom konaní, najmä v citlivej oblasti správneho trestania,

kam sankčné konania pred Radou nepochybne patria, musí spĺňať ústavné parametre

dokazovania a rešpektovania ústavnej a medzinárodnej prizmy spravodlivého procesu.»

Sťažovateľka ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci, t. j. či odvysielaný

sporný komunikát je reklamou alebo sponzorským odkazom. V sťažnosti uvádza pravidlá,

podľa ktorých mal byť vyslovený záver o sledovanom účele odvysielaného komunikátu,

keďže tento je jediným rozlišovacím kritériom pre určenie, či ide o reklamu alebo

sponzorský odkaz. Zároveň poskytuje v sťažnosti aplikáciu uvedeného testu na predmetný

komunikát, z ktorého jej vyplynulo, „že ani jeden z čiastkových hodnotiacich faktorov

nenasvedčuje tomu, že by predmetný komunikát napĺňal hoci len čiastkový znak reklamy,

naopak z uvedeného testu vyplýva, že vo všetkých čiastkových faktoroch, ako aj z ich

komplexného posúdenia vyplýva, že komunikát napĺňal definičné znaky sponzorského

odkazu, čím sú závery Rady právne nesprávne“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01

Bratislava, , podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1

a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 24.02.2015, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 24.02.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o.,

so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, , trovy právneho zastúpenia vo

výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súdu

boli porušené jeho základné práva označené v petite jej sťažnosti zaručené

a dohovorom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ľudia sú si slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom rady pri vykonávaní dôkazov

a jej nesprávnym právnym posúdením veci a prístupom najvyššieho súdu k jej námietkam.

Najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal

napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2501 ods. 1

(ďalej len „“) a

a na pojednávaní súdu dňa 24.02.2015 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom

prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako

aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. , s obsahom

rozhodnutia Rady č. zo dňa 26.08.2014, ako aj s obsahom obrazovo

zvukového záznamu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci

bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č.

zo dňa 29.04.2014, ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 10.05.2014. V spise

je pripojený obrazovo zvukový záznam predmetného programu, opätovná výzva

na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 26.08.2014

a rozhodnutie Rady č. zo dňa 26.08.2014.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či

navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované

odporkyňou v rozhodnutí a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia

a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom...

Treba poznamenať, že hranica medzi reklamou a sponzorským odkazom je často

veľmi tenká a odlíšiť tieto dva druhy mediálnej komerčnej komunikácie je mnohokrát veľmi

náročné. Nie je možné jednoznačným spôsobom určiť, tak ako to uvádza navrhovateľka

v podanom opravnom prostriedku, že dlhší komunikát mediálnej komerčnej komunikácie

bude skôr reklamou, prípadne komunikát, ktorý má dynamický charakter bude

pravdepodobne reklamou, prípadne ak komunikát nemá presviedčavý charakter, prípadne

neobsahuje porovnávanie s inými výrobkami alebo službami nemôže ísť o reklamu.

Aj reklama môže obsahovať len také informácie, ktoré majú za cieľ posilniť povedomie

recipientov o výrobcoch, či ich produktoch, prípadne môže poukazovať len na určité životné

situácie, v ktorých by bolo vhodné uvažovať o kúpe prezentovaných výrobkov, či služieb.

To znamená, že reklama nemusí mať nevyhnutne dlhší časový rozsah s reklamným

príbehom, ktorý je dynamicky spracovaný, obsahuje agresívne presvedčovacie techniky

s porovnaním s inými výrobcami, výrobkami, službami a pod. V rámci sponzorského odkazu

je možné propagovať nielen osobu sponzora, ale aj jeho tovary a iné aktivity, čo priamo

vyplýva z ustanovenia Obsah sponzorského odkazu tak

môže zahrňovať nielen právnickú, či fyzickú osobu, logo, obchodné meno, ochrannú

známku identifikujúcu sponzora, ale aj ďalšie prvky, keďže ustanovenie § 38 zákona

č. ich použitie nezakazuje. Obsahom sponzorského odkazu tak môžu byť aj

výrobky či služby sponzora. Rovnako je možné pri propagácií týchto výrobkov či služieb

použiť aj slogan, teda určité slovné spojenie, ktorý si priemerní spotrebitelia

s prezentovaným výrobkom či službou spájajú a je pre výrobcu, výrobok či službu

charakteristické.

Základným účelom sponzorovania je v zmysle

vytvoriť, resp. udržať dobré meno sponzora a jeho produktov. A práve tento účel slúži ako

základné odlišujúce kritérium medzi reklamou a sponzorovaním. V prípade, ak by

sponzorský odkaz podporoval predaj, nákup či nájom tovaru, tak ako je to uvedené v § 32

ods. 1 , išlo by už o reklamu a nie o sponzorský odkaz.

Z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť

obsah komunikátu. Je úlohou odporkyne v rámci správnej úvahy posúdiť, či obsah

konkrétneho komunikátu zahrňuje informácie informatívneho charakteru, alebo už ide

o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb. Dôležité

sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie

konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne hodnotiace komentáre,

vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný

produkt propagovať. V sponzorskom odkaze takéto výrazové prostriedky nie je možné

použiť, teda nie je možné v ňom použiť typické reklamné prvky. Ak sa však takéto reklamné

prvky vyskytnú aj v sponzorskom odkaze, je nevyhnutné takýto sponzorský odkaz považovať

za reklamu s tým, že sa na neho vzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré platia pri

reklame (, ). Ak teda sponzorský odkaz

naplní definíciu reklamy podľa je nutné, aby spĺňal

všetky povinnosti, ktoré sú ustanovené pre reklamu.

Navrhovateľka sa v podanom opravnom prostriedku snažila naznačiť, aké kritériá by

bolo vhodné zohľadňovať v posúdení, či ide o sponzorský odkaz alebo o reklamu. Senát

najvyššieho súdu uvádza, že dĺžka spotu nie je pre posúdenie, či ide o reklamu alebo

o sponzorský odkaz relevantná, nakoľko aj reklama môže mať kratšie trvanie. Z hľadiska

objektu komunikátu môže byť predmetom sponzorského odkazu nielen samotná osoba

sponzora, ale aj jeho produkty a služby, čo aj priamo vyplýva z § 38 ods. 1 zákona

č. , preto ani toto kritérium nemôže najvyšší súd považovať za relevantné.

Dynamickosť komunikátu taktiež sama osebe neposilňuje reklamný charakter, pričom

výsledný záver možno určiť až v spojení s ďalším obsahom odvysielaného komunikátu.

Zaradenie a označenie komunikátu výlučne závisí od konania vysielateľa a je len na ňom,

ako vysielané komunikáty označí a zaradí, preto tieto kritériá nemôžu slúžiť na posúdenie

rozdielu medzi reklamou a sponzorským odkazom. Označenie, že určitý program je

sponzorovaný je v zmysle nevyhnutnou súčasťou

sponzorského odkazu. Ak to vysielateľ nevykoná, koná tak v rozpore s uvedeným

ustanovením za čo mu môže byť uložená sankcia. Označovať sponzorské odkazy je

nevyhnutné, aby boli diváci informovaní o tom, že určitý program je sponzorovaný.

Rovnako aj kritériá, ktoré uviedla navrhovateľka, a to presviedčavý charakter

a porovnávanie senát najvyššieho súdu vyhodnotil ako nerelevantné. Presviedčavý

charakter, ktorým by bol divák nútený do kúpy určitého výrobku, prípadne, ktorý by

obsahoval priamu výzvu na kúpu výrobku, informáciu o výhodnosti produktov, informáciu

o cene, nemajú ani mnohé reklamy vysielané v súčasnosti, preto nie je možné postupovať

spôsobom, ktorý uviedla navrhovateľka. Obdobne, mnohé reklamy neobsahujú žiadne

porovnávanie s konkurenciou a ani neuvádzajú žiadne pozitívne alebo negatívne vlastnosti

produktov v porovnaní s inými produktmi. Uvedené kritériá teda nemôžu slúžiť sa posúdenie

rozdielov medzi reklamou a sponzorským odkazom.

Z hľadiska rozlišovania medzi reklamou a sponzorským odkazom je nevyhnutné, aby

Rada v rámci správnej úvahy posudzovala odvysielané komunikáty komplexne. Musí

zohľadniť všetky rozhodujúce aspekty vo vzájomných súvislostiach a posúdiť celkové

vyznenie odvysielaného komunikátu z hľadiska priemerného diváka. Sponzorský odkaz má

spravidla veľmi krátke trvanie, často len pár sekúnd, čo však ale nevylučuje ani dlhšie

komunikáty, vysielané ako sponzorské odkazy. Objektom sponzorského odkazu môže byť tak

fyzická či právnická osoba, ako aj jednotlivý výrobok, tovar, služba, ochranná známka,

logo, ako aj iné aktivity sponzora. Z uvedeného vyplýva, že pre rozlíšenie medzi

sponzorským odkazom a reklamou je podstatný obsah komunikátu, ktorý je potrebné posúdiť

komplexne so zohľadnením všetkých jeho častí.

Odvysielaný komunikát, propagujúci internetový obchod Alza.sk Rada

v napadnutom rozhodnutí popísala nasledovne: „Obrazová zložka: Zelená postavička

mimozemšťana ťuká do klávesnice notebooku, vedľa neho tri na sebe uložené škatule

označené ako „alza.sk“. Pod škatuľami označenie „Sponzor programu.“ Následne sa

v dolnej lište objavuje biela lišta, v rámci nej nápis „Spoľahlivý internetový obchod“ a žltý

kruh s čiernym orámovaním, v rámci kruhu veľké čierne V. Postavička sa ramenom opiera

o horný okraj lišty. Potom sa v zábere objavuje opäť zelená postavička mimozemšťana,

ktorá prstom ukazuje na nápis nad svojou hlavou pozostávajúci z bieleho písmena „a“

v rámci modrého skoseného Štvorca, za tým „alza.sk“. Postavička na záver ťuká akoby

do monitora obrazovky pred sebou. Verbálna zložka: Program vám prináša spoľahlivý

internetový obchod alza sk. Počítače, elektronika a hračky, www.alza.sk. Hihi.“ Podľa

najvyššieho súdu dochádza v posudzovanom komunikáte z zvýrazneniu reklamných prvkov

práve slovom „spoľahlivý“, tak vo verbálnej, ako aj obrazovej zložke, ako to aj uviedla

Rada v predmetnom rozhodnutí. Uvedené slovo zdôrazňuje kvalitu, dôveryhodnosť,

serióznosť propagovaného internetového obchodu, čím je jednoznačne zdôraznená jeho

pozitívna vlastnosť. Uvedené slovné spojenie „spoľahlivý internetový obchod“ nie je možné

považovať za slogan predmetného internetového obchodu, nakoľko ide len o opis vlastnosti.

Reklama a sponzorovanie sú dva odlišné druhy mediálnej komerčnej komunikácie,

pre ktoré sú zákonom stanovené rozdielne pravidlá. Z toho dôvodu sa musia od seba

odlišovať nielen formálnou stránkou, ale najmä svojím obsahom, ktorý musí byť v súlade

s účelom, ktorý pre každý tento inštitút stanovuje v ustanoveniach

§ 32 ods. 1 a § 38 ods. 1. Sponzorovanie má za cieľ propagovať názov alebo obchodné

meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej alebo fyzickej

osoby, ktorá plnenie poskytla. Táto propagácia však nesmie prekročiť hranicu reklamy,

a teda propagovať samotný predaj, nákup alebo nájom. Ak má sponzorský odkaz charakter

reklamy, musí sa takýto sponzorský odkaz aj ako reklama posudzovať a vysielateľ musí

splniť všetky podmienky a obmedzenia, ktoré sú stanovené pre vysielanie reklamy. V tomto

smere judikatúra najvyššieho súdu prešla určitým vývojom, avšak v tejto súvislosti je možné

poukázať na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 29.11.2012, kde

najvyšší súd dospel k záveru, že ak sponzorský odkaz naplnil reklamný zámer, je potrebné

ho podľa týchto ustanovení aj posudzovať, rovnako je to tomu aj v rozhodnutiach sp. zn.

zo dňa 29.05.2013, sp. zn. zo dňa 18.06.2014. V prípade, ak by

komunikátom sponzorský odkaz, bolo porušené iné ustanovenie, týkajúce sa sponzorských

odkazov, je potrebné postupovať podľa ustanovení vzťahujúcich sa na vysielanie

sponzorských odkazov. Ak však komunikát sponzorský odkaz, naplní reklamný obsah, je

potrebné postupovať podľa ustanovení vzťahujúcich sa na reklamu.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z obsahu pripojeného

administratívneho spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada v dostatočnej

miere zistila skutkový stav veci a správne aplikovala príslušné ustanovenia zákona

č. Taktiež správna úvaha, ktorú odporkyňa použila v napadnutom rozhodnutí

vychádza z logických argumentov. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto s námietkami

navrhovateľky, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia

veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a že rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov nestotožnil. Najvyšší

súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal preukázané, že odporkyňa

v dôvodoch rozhodnutia uviedla skutkové zistenia, ktoré boli podkladom jej rozhodnutia,

skutkové okolnosti náležité vyhodnotila, zaoberajúc sa odlišnosťami reklamy

a sponzorského odkazu, pričom správne zhodnotila, že odvysielaný komunikát naplnil

definíciu reklamy, čo aj dostatočne odôvodnila. Z uvedených dôvodov je napadnuté

rozhodnutie odporkyne vecne správne.»

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2015 vyplýva, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal otázkou právneho

posúdenia veci a rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom v súlade so svojou

judikatúrou a uviedol jednoznačné dôvody, prečo sporný komunikát považoval v zhode

s rozhodnutím rady za reklamu, a nie za sponzorský odkaz. Uvedené odôvodnenie považuje

ústavný súd za ústavne akceptovateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Sťažovateľka tiež vytýka nedostatočné vykonanie dôkazov radou, ktoré spočíva

v tom, že rada o vykonanom dokazovaní obrazovo zvukovým záznamom z televízneho

vysielania nevyhotovila zápisnicu, pričom túto námietku mala vzniesť v odvolaní.

Sťažovateľka neposkytla ústavnému súdu dôkaz o obsahu odvolania, ktorý podala

proti rozhodnutiu rady, a z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva, že by bola táto

námietka obsahom odvolania a tiež predmetom konania v pojednávaní pred najvyšším

súdom. Ako sťažovateľka v sťažnosti uvádza, najvyšší súd prijal závery, «ktoré naznačujú,

že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky».

Z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj správneho orgánu jednoznačne

vyplýva, že sa oboznámili s obsahom obrazovo zvukového záznamu, ktorý tvorí prílohu

spisu, ten bol po jeho vykonaní radou jasne a zrozumiteľne popísaný a stal sa podkladom

pre rozhodnutie rady podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku.

Ústavný súd zároveň uvádza, že námietka sťažovateľky o nespísaní zápisnice

o vykonaní dôkazu nie je vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia rady.

Takáto interpretácia ustanovení správneho poriadku by viedla k prílišnému formalizmu bez

racionálneho opodstatnenia.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými námietkami sťažovateľky v napadnutom

rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou ešte

dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , , ).

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je

v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky. Taktiež

poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.

United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)

pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdom

aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych

záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015