Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 267/2015
PDF · 467.76 KB
No categories available
III. ÚS 267/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 2353/1, Bratislava,
zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta
6170/102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.
12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž/17/2014 z 24. februára 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015
doručená sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 2353/1, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46
ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž/17/2014 z 24. februára 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len
„rada“) v rozhodnutí č. RP/048/2014 z 26. augusta 2014 vyslovila porušenie povinnosti
sťažovateľky ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) tým, že na programovej službe JOJ
odvysielala 11. februára 2014 v čase pred a po programe Šport približne o 19:59 h a 20:08 h
komunikát s označením sponzora relácie, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1
zákona o vysielaní a retransmisii, a to bez jeho rozpoznateľného a zreteľného oddelenia
od iných častí programovej služby, tak aby nebol zameniteľný s inými zložkami
programovej služby. Za porušenie uvedenej povinnosti uložila rada sťažovateľke pokutu
podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii vo výške 3 319 €. Rada
vo svojom rozhodnutí po popise skutkového stavu uviedla, že sponzorovanie a reklama sú
v zmysle § 31a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii dve samostatné formy mediálnej
komerčnej komunikácie, ktoré majú samostatné zákonné definície a vyplývajú z nich rôzne
práva a povinnosti. Predmetný komunikát, ktorý sťažovateľka odvysielala ako sponzorský
odkaz, naplnil podľa rady definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní
a retransmisiu, a preto mal byť v zmysle § 34 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii
zreteľne oddelený od sponzorských odkazov a iných zložiek programovej služby.
Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka včas odvolanie, v ktorom navrhla, aby
najvyšší súd napadnuté rozhodnutie rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší
súd rozhodnutím sp. zn. 3 Sž/17/2014 z 24. februára 2015 potvrdil rozhodnutie rady, keďže
podľa neho rozhodla v súlade so zákonom. Sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok a nepriznal jej právo na náhradu trov konania.
Podľa sťažovateľky k zásahu a porušeniu jej práv došlo postupom najvyššieho súdu
tým, že „najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice
o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci
a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,
ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady“.
Sťažovateľka tvrdí, že „nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so správnym
poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu
ochranu“. Dôkaz podľa sťažovateľky nebol vykonaný v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 2
a 4 a § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Namieta nevyhotovenie zápisnice
o vykonanom dôkaze, resp. jeho nevykonanie, keď „má v prejednávanej veci za to, že
členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto
nevykonali“. Ak by totiž rada (jej členovia) vykonala dôkaz a vzhliadla obrazovo zvukový
záznam, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia
§ 22 ods. 2 a3 Správneho poriadku.
Sťažovateľka k veci ďalej dodáva:
«V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia
Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto
dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu
ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a
obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.
V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu
(vzhliadnutí obrazovo zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada
opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť
rozhodnutia Rady.
V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení
povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo zvukový záznam posudzovanej časti
vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada
nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí
byť vykonaní riadnym procesným spôsobom...
Problematika dôkazných prostriedkov v správnom konaní má inherentne aj ústavnú
dimenziu. Dokazovanie v správnom konaní, najmä v citlivej oblasti správneho trestania,
kam sankčné konania pred Radou nepochybne patria, musí spĺňať ústavné parametre
dokazovania a rešpektovania ústavnej a medzinárodnej prizmy spravodlivého procesu.»
Sťažovateľka ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci, t. j. či odvysielaný
sporný komunikát je reklamou alebo sponzorským odkazom. V sťažnosti uvádza pravidlá,
podľa ktorých mal byť vyslovený záver o sledovanom účele odvysielaného komunikátu,
keďže tento je jediným rozlišovacím kritériom pre určenie, či ide o reklamu alebo
sponzorský odkaz. Zároveň poskytuje v sťažnosti aplikáciu uvedeného testu na predmetný
komunikát, z ktorého jej vyplynulo, „že ani jeden z čiastkových hodnotiacich faktorov
nenasvedčuje tomu, že by predmetný komunikát napĺňal hoci len čiastkový znak reklamy,
naopak z uvedeného testu vyplýva, že vo všetkých čiastkových faktoroch, ako aj z ich
komplexného posúdenia vyplýva, že komunikát napĺňal definičné znaky sponzorského
odkazu, čím sú závery Rady právne nesprávne“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal takýto nález:
„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01
Bratislava, , podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3Sž/17/2014 zo dňa 24.02.2015, porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
3Sž/17/2014 zo dňa 24.02.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia
Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o.,
so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, , trovy právneho zastúpenia vo
výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súdu
boli porušené jeho základné práva označené v petite jej sťažnosti zaručené ústavou
a dohovorom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú si slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom rady pri vykonávaní dôkazov
a jej nesprávnym právnym posúdením veci a prístupom najvyššieho súdu k jej námietkam.
Najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal
napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2501 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z.
a na pojednávaní súdu dňa 24.02.2015 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom
prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako
aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 377/SKO/2014, s obsahom
rozhodnutia Rady č. RP/048/2014 zo dňa 26.08.2014, ako aj s obsahom obrazovo
zvukového záznamu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.
Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci
bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 377/SKO/2014
zo dňa 29.04.2014, ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 10.05.2014. V spise
je pripojený obrazovo zvukový záznam predmetného programu, opätovná výzva
na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 26.08.2014
a rozhodnutie Rady č. RP/048/2014 zo dňa 26.08.2014.
Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či
navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované
odporkyňou v rozhodnutí a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia
a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom...
Treba poznamenať, že hranica medzi reklamou a sponzorským odkazom je často
veľmi tenká a odlíšiť tieto dva druhy mediálnej komerčnej komunikácie je mnohokrát veľmi
náročné. Nie je možné jednoznačným spôsobom určiť, tak ako to uvádza navrhovateľka
v podanom opravnom prostriedku, že dlhší komunikát mediálnej komerčnej komunikácie
bude skôr reklamou, prípadne komunikát, ktorý má dynamický charakter bude
pravdepodobne reklamou, prípadne ak komunikát nemá presviedčavý charakter, prípadne
neobsahuje porovnávanie s inými výrobkami alebo službami nemôže ísť o reklamu.
Aj reklama môže obsahovať len také informácie, ktoré majú za cieľ posilniť povedomie
recipientov o výrobcoch, či ich produktoch, prípadne môže poukazovať len na určité životné
situácie, v ktorých by bolo vhodné uvažovať o kúpe prezentovaných výrobkov, či služieb.
To znamená, že reklama nemusí mať nevyhnutne dlhší časový rozsah s reklamným
príbehom, ktorý je dynamicky spracovaný, obsahuje agresívne presvedčovacie techniky
s porovnaním s inými výrobcami, výrobkami, službami a pod. V rámci sponzorského odkazu
je možné propagovať nielen osobu sponzora, ale aj jeho tovary a iné aktivity, čo priamo
vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. Obsah sponzorského odkazu tak
môže zahrňovať nielen právnickú, či fyzickú osobu, logo, obchodné meno, ochrannú
známku identifikujúcu sponzora, ale aj ďalšie prvky, keďže ustanovenie § 38 zákona
č. 308/2000 Z. z. ich použitie nezakazuje. Obsahom sponzorského odkazu tak môžu byť aj
výrobky či služby sponzora. Rovnako je možné pri propagácií týchto výrobkov či služieb
použiť aj slogan, teda určité slovné spojenie, ktorý si priemerní spotrebitelia
s prezentovaným výrobkom či službou spájajú a je pre výrobcu, výrobok či službu
charakteristické.
Základným účelom sponzorovania je v zmysle § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.
vytvoriť, resp. udržať dobré meno sponzora a jeho produktov. A práve tento účel slúži ako
základné odlišujúce kritérium medzi reklamou a sponzorovaním. V prípade, ak by
sponzorský odkaz podporoval predaj, nákup či nájom tovaru, tak ako je to uvedené v § 32
ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., išlo by už o reklamu a nie o sponzorský odkaz.
Z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť
obsah komunikátu. Je úlohou odporkyne v rámci správnej úvahy posúdiť, či obsah
konkrétneho komunikátu zahrňuje informácie informatívneho charakteru, alebo už ide
o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb. Dôležité
sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie
konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne hodnotiace komentáre,
vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný
produkt propagovať. V sponzorskom odkaze takéto výrazové prostriedky nie je možné
použiť, teda nie je možné v ňom použiť typické reklamné prvky. Ak sa však takéto reklamné
prvky vyskytnú aj v sponzorskom odkaze, je nevyhnutné takýto sponzorský odkaz považovať
za reklamu s tým, že sa na neho vzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré platia pri
reklame (§ 34 ods. 1, § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.). Ak teda sponzorský odkaz
naplní definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je nutné, aby spĺňal
všetky povinnosti, ktoré sú ustanovené pre reklamu.
Navrhovateľka sa v podanom opravnom prostriedku snažila naznačiť, aké kritériá by
bolo vhodné zohľadňovať v posúdení, či ide o sponzorský odkaz alebo o reklamu. Senát
najvyššieho súdu uvádza, že dĺžka spotu nie je pre posúdenie, či ide o reklamu alebo
o sponzorský odkaz relevantná, nakoľko aj reklama môže mať kratšie trvanie. Z hľadiska
objektu komunikátu môže byť predmetom sponzorského odkazu nielen samotná osoba
sponzora, ale aj jeho produkty a služby, čo aj priamo vyplýva z § 38 ods. 1 zákona
č. 308/2000 Z. z., preto ani toto kritérium nemôže najvyšší súd považovať za relevantné.
Dynamickosť komunikátu taktiež sama osebe neposilňuje reklamný charakter, pričom
výsledný záver možno určiť až v spojení s ďalším obsahom odvysielaného komunikátu.
Zaradenie a označenie komunikátu výlučne závisí od konania vysielateľa a je len na ňom,
ako vysielané komunikáty označí a zaradí, preto tieto kritériá nemôžu slúžiť na posúdenie
rozdielu medzi reklamou a sponzorským odkazom. Označenie, že určitý program je
sponzorovaný je v zmysle § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. nevyhnutnou súčasťou
sponzorského odkazu. Ak to vysielateľ nevykoná, koná tak v rozpore s uvedeným
ustanovením za čo mu môže byť uložená sankcia. Označovať sponzorské odkazy je
nevyhnutné, aby boli diváci informovaní o tom, že určitý program je sponzorovaný.
Rovnako aj kritériá, ktoré uviedla navrhovateľka, a to presviedčavý charakter
a porovnávanie senát najvyššieho súdu vyhodnotil ako nerelevantné. Presviedčavý
charakter, ktorým by bol divák nútený do kúpy určitého výrobku, prípadne, ktorý by
obsahoval priamu výzvu na kúpu výrobku, informáciu o výhodnosti produktov, informáciu
o cene, nemajú ani mnohé reklamy vysielané v súčasnosti, preto nie je možné postupovať
spôsobom, ktorý uviedla navrhovateľka. Obdobne, mnohé reklamy neobsahujú žiadne
porovnávanie s konkurenciou a ani neuvádzajú žiadne pozitívne alebo negatívne vlastnosti
produktov v porovnaní s inými produktmi. Uvedené kritériá teda nemôžu slúžiť sa posúdenie
rozdielov medzi reklamou a sponzorským odkazom.
Z hľadiska rozlišovania medzi reklamou a sponzorským odkazom je nevyhnutné, aby
Rada v rámci správnej úvahy posudzovala odvysielané komunikáty komplexne. Musí
zohľadniť všetky rozhodujúce aspekty vo vzájomných súvislostiach a posúdiť celkové
vyznenie odvysielaného komunikátu z hľadiska priemerného diváka. Sponzorský odkaz má
spravidla veľmi krátke trvanie, často len pár sekúnd, čo však ale nevylučuje ani dlhšie
komunikáty, vysielané ako sponzorské odkazy. Objektom sponzorského odkazu môže byť tak
fyzická či právnická osoba, ako aj jednotlivý výrobok, tovar, služba, ochranná známka,
logo, ako aj iné aktivity sponzora. Z uvedeného vyplýva, že pre rozlíšenie medzi
sponzorským odkazom a reklamou je podstatný obsah komunikátu, ktorý je potrebné posúdiť
komplexne so zohľadnením všetkých jeho častí.
Odvysielaný komunikát, propagujúci internetový obchod Alza.sk Rada
v napadnutom rozhodnutí popísala nasledovne: „Obrazová zložka: Zelená postavička
mimozemšťana ťuká do klávesnice notebooku, vedľa neho tri na sebe uložené škatule
označené ako „alza.sk“. Pod škatuľami označenie „Sponzor programu.“ Následne sa
v dolnej lište objavuje biela lišta, v rámci nej nápis „Spoľahlivý internetový obchod“ a žltý
kruh s čiernym orámovaním, v rámci kruhu veľké čierne V. Postavička sa ramenom opiera
o horný okraj lišty. Potom sa v zábere objavuje opäť zelená postavička mimozemšťana,
ktorá prstom ukazuje na nápis nad svojou hlavou pozostávajúci z bieleho písmena „a“
v rámci modrého skoseného Štvorca, za tým „alza.sk“. Postavička na záver ťuká akoby
do monitora obrazovky pred sebou. Verbálna zložka: Program vám prináša spoľahlivý
internetový obchod alza sk. Počítače, elektronika a hračky, www.alza.sk. Hihi.“ Podľa
najvyššieho súdu dochádza v posudzovanom komunikáte z zvýrazneniu reklamných prvkov
práve slovom „spoľahlivý“, tak vo verbálnej, ako aj obrazovej zložke, ako to aj uviedla
Rada v predmetnom rozhodnutí. Uvedené slovo zdôrazňuje kvalitu, dôveryhodnosť,
serióznosť propagovaného internetového obchodu, čím je jednoznačne zdôraznená jeho
pozitívna vlastnosť. Uvedené slovné spojenie „spoľahlivý internetový obchod“ nie je možné
považovať za slogan predmetného internetového obchodu, nakoľko ide len o opis vlastnosti.
Reklama a sponzorovanie sú dva odlišné druhy mediálnej komerčnej komunikácie,
pre ktoré sú zákonom stanovené rozdielne pravidlá. Z toho dôvodu sa musia od seba
odlišovať nielen formálnou stránkou, ale najmä svojím obsahom, ktorý musí byť v súlade
s účelom, ktorý pre každý tento inštitút stanovuje zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanoveniach
§ 32 ods. 1 a § 38 ods. 1. Sponzorovanie má za cieľ propagovať názov alebo obchodné
meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej alebo fyzickej
osoby, ktorá plnenie poskytla. Táto propagácia však nesmie prekročiť hranicu reklamy,
a teda propagovať samotný predaj, nákup alebo nájom. Ak má sponzorský odkaz charakter
reklamy, musí sa takýto sponzorský odkaz aj ako reklama posudzovať a vysielateľ musí
splniť všetky podmienky a obmedzenia, ktoré sú stanovené pre vysielanie reklamy. V tomto
smere judikatúra najvyššieho súdu prešla určitým vývojom, avšak v tejto súvislosti je možné
poukázať na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8Sž/11/2012 zo dňa 29.11.2012, kde
najvyšší súd dospel k záveru, že ak sponzorský odkaz naplnil reklamný zámer, je potrebné
ho podľa týchto ustanovení aj posudzovať, rovnako je to tomu aj v rozhodnutiach sp. zn.
6Sž/21/2012 zo dňa 29.05.2013, sp. zn. 2Sžo/16/2013 zo dňa 18.06.2014. V prípade, ak by
komunikátom sponzorský odkaz, bolo porušené iné ustanovenie, týkajúce sa sponzorských
odkazov, je potrebné postupovať podľa ustanovení vzťahujúcich sa na vysielanie
sponzorských odkazov. Ak však komunikát sponzorský odkaz, naplní reklamný obsah, je
potrebné postupovať podľa ustanovení vzťahujúcich sa na reklamu.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z obsahu pripojeného
administratívneho spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada v dostatočnej
miere zistila skutkový stav veci a správne aplikovala príslušné ustanovenia zákona
č. 308/2000 Z. z. Taktiež správna úvaha, ktorú odporkyňa použila v napadnutom rozhodnutí
vychádza z logických argumentov. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto s námietkami
navrhovateľky, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a že rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov nestotožnil. Najvyšší
súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal preukázané, že odporkyňa
v dôvodoch rozhodnutia uviedla skutkové zistenia, ktoré boli podkladom jej rozhodnutia,
skutkové okolnosti náležité vyhodnotila, zaoberajúc sa odlišnosťami reklamy
a sponzorského odkazu, pričom správne zhodnotila, že odvysielaný komunikát naplnil
definíciu reklamy, čo aj dostatočne odôvodnila. Z uvedených dôvodov je napadnuté
rozhodnutie odporkyne vecne správne.»
Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž/17/2014
z 24. februára 2015 vyplýva, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal otázkou právneho
posúdenia veci a rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom v súlade so svojou
judikatúrou a uviedol jednoznačné dôvody, prečo sporný komunikát považoval v zhode
s rozhodnutím rady za reklamu, a nie za sponzorský odkaz. Uvedené odôvodnenie považuje
ústavný súd za ústavne akceptovateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka tiež vytýka nedostatočné vykonanie dôkazov radou, ktoré spočíva
v tom, že rada o vykonanom dokazovaní obrazovo zvukovým záznamom z televízneho
vysielania nevyhotovila zápisnicu, pričom túto námietku mala vzniesť v odvolaní.
Sťažovateľka neposkytla ústavnému súdu dôkaz o obsahu odvolania, ktorý podala
proti rozhodnutiu rady, a z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva, že by bola táto
námietka obsahom odvolania a tiež predmetom konania v pojednávaní pred najvyšším
súdom. Ako sťažovateľka v sťažnosti uvádza, najvyšší súd prijal závery, «ktoré naznačujú,
že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky».
Z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj správneho orgánu jednoznačne
vyplýva, že sa oboznámili s obsahom obrazovo zvukového záznamu, ktorý tvorí prílohu
spisu, ten bol po jeho vykonaní radou jasne a zrozumiteľne popísaný a stal sa podkladom
pre rozhodnutie rady podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku.
Ústavný súd zároveň uvádza, že námietka sťažovateľky o nespísaní zápisnice
o vykonaní dôkazu nie je vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia rady.
Takáto interpretácia ustanovení správneho poriadku by viedla k prílišnému formalizmu bez
racionálneho opodstatnenia.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými námietkami sťažovateľky v napadnutom
rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou ešte
dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,
ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je
v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky. Taktiež
poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.
United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)
pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo
účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil
konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdom
aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych
záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015