Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 250/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

a obaja zastúpení

advokátom JUDr. Richardom Hulínom, Advokátska kancelária Geško, Hulín a partneri

s. r. o., Ľubinská 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

, a a práv podľa

ods. 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK zo 14. januára 2015 a jemu

predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 5. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. apríla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), a

(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK zo 14. januára 2015 (ďalej len

„uznesenie zo 14. januára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 5. februára 2015 (ďalej len „uznesenie z 5. februára 2015“) a jemu predchádzajúcim

postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Špecializovaný trestný súd uznesením

zo 14. januára 2015 podľa a rozhodol,

že v trestnej veci proti obvinenému sťažovateľovi v 1. rade a spol. pre spolupáchateľstvo

prečinu podplácania podľa a a žiadosti

sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že obaja sa naďalej

ponechávajú vo väzbe, podľa ich písomné sľuby

neprijal a podľa ponuku zloženia peňažnej záruky

za ich prepustenie neprijal.

Špecializovaný trestný súd svoje uznesenie zo 14. januára 2015 odôvodnil tým, že

pokiaľ sa nezmenili skutkové a právne okolnosti majúce vplyv na materiálne a formálne

podmienky väzby u oboch sťažovateľov, je Špecializovaný trestný súd viazaný právnym

názorom nadriadeného najvyššieho súdu podľa .

Písomné sľuby sťažovateľov týkajúce sa nahradenia väzby sľubom ani peňažnú

záruku za oboch sťažovateľov ponúknutú Špecializovaný trestný súd

neprijal, pretože ich vzhľadom na osoby sťažovateľov, povahu prerokovávaného prípadu

a najmä na štádium trestného konania nepovažoval za dostatočné.

Obaja sťažovatelia proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára

2015 podali sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením z 5. februára 2015 tak, že

ich podľa zamietol.

Špecializovaný trestný súd vyhlásil 3. decembra 2014 vo veci sťažovateľov rozsudok,

ktorým uznal sťažovateľov vinnými zo spáchania zločinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2

písm. b) a ods. 3 formou spolupáchateľstva podľa .

Sťažovateľ v 1. rade bol podľa s použitím a

z dôvodov odsúdený na trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného

zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ v

2. rade bol podľa s použitím a Trestného

zákona z dôvodov odsúdený na trest odňatia slobody vo

výmere 6 rokov, na výkon ktorého bol rovnako zaradený do ústavu na výkon trestu s

minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovatelia poukázali na to, že z odôvodnení napadnutých uznesení

Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že útekovú väzbu v ich

prípade súdy zúčastnené na rozhodovaní v ich veci odôvodnili výlučne tým, že sťažovatelia

boli rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 3. decembra 2014 uznaní vinnými

zo spáchania zločinu podplácania, pričom po jeho vyhlásení došlo k zmene ich postavenia.

Podľa súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je účelom väzby zabezpečiť osoby

sťažovateľov pre trestné konanie a výkon trestu, avšak podľa názoru sťažovateľov tento

dôvod sám osebe v žiadnom prípade nie je konkrétnou skutočnosťou, ktorá by zakladala

dôvodnú obavu, že ujdú. Sťažovatelia poukázali na svoje správanie krátko po ich zadržaní

15. apríla 2013, keď boli 17. apríla 2013 uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

27/13 prepustení zo zadržania a nachádzali sa na slobode až do 23. apríla 2013, keď sa

dobrovoľne dostavili na konanie o sťažnosti prokurátora na najvyššom súde. Najvyšší súd

následne na verejnom zasadnutí 23. apríla 2013 prijal uznesenie sp. zn.

o vzatí sťažovateľov do väzby v trestnej veci podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b)

z dôvodov podľa a .

Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že v predmetnom konaní zaujali úplne opačný

postoj, ako tvrdia súdy zúčastnené na rozhodovaní v ich veci, pretože z ich konania

v žiadnom prípade nemohla vyplynúť dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa

tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu.

Podľa sťažovateľov nie je možné odôvodňovať nutnosť pokračovania väzby takými

všeobecnými skutočnosťami, ako sú dvojinštančnosť konania alebo štádium konania,

v ktorom sa predmetná vec nachádza. Dôvody väzby možno podľa sťažovateľov považovať

za dostatočné, iba ak by sami svojím konaním dali konkrétnu príčinu na pozbavenie osobnej

slobody. Z odôvodnenia napadnutých uznesení Špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu podľa nich vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej

veci považovali za nevyhnutné ponechať ich vo väzbe až do rozhodnutia odvolacieho súdu o

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu z 3. decembra 2014 napriek tomu,

že v napadnutých uzneseniach Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu uvedené

súdy neopisujú žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by ďalšie trvanie ich väzby

odôvodňovali, ale argumentujú iba všeobecným a abstraktným spôsobom. Skutočnosť, že sa

konanie v tejto veci nachádza v štádiu po vynesení prvostupňového rozsudku, nemôže byť

podľa sťažovateľov väzobným dôvodom, pretože väzba musí trvať len nevyhnutný čas.

Podľa názoru sťažovateľov súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali možnosť

využiť miernejšie prostriedky, ktorými mohli zabezpečiť rovnaký účel, napr. uloženie

zákazu vycestovať do zahraničia zároveň s odňatím ich cestovných dokladov, čím by bolo

znemožnené ich vycestovanie do zahraničia [ ].

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa podľa sťažovateľov

v predmetnom konaní nevysporiadali s ich argumentmi spochybňujúcimi existenciu

dôvodov väzby a odôvodnenie napadnutých uznesení podľa nich pôsobí mechanicky

a všeobecne, pretože neobsahuje akékoľvek konkrétne skutočnosti, ktoré by mali zakladať

opodstatnenosť ich väzobného stíhania. Sťažovatelia závery uvedených súdov o ich možnom

úteku označili ako ničím nepodložené domnienky a hypotézy, ktorým chýba reálny základ.

Odôvodnenia napadnutých uznesení Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho

súdu sú nepreskúmateľné, pretože neobsahujú ani jeden konkrétny dôvod väzby

sťažovateľov, sú nepresvedčivé a všeobecné bez ich individualizácie. Podľa sťažovateľov

napadnuté uznesenia Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu sú v rozpore

s , ako aj so základnými právami sťažovateľov podľa

ods. 2 a 5 a ich právami podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015 a

jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 5. februára 2015 a

jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2,

a a práv podľa a dohovoru, zruší

napadnuté uznesenia Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu a vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa

a 5, a a práva podľa a

dohovoru napadnutými uzneseniami Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu a

im predchádzajúcim postupom, pretože odôvodnenia týchto uznesení sú podľa nich

nedostatočné a nepreskúmateľné. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa v nich

podľa sťažovateľov nevysporiadali s nimi predloženou argumentáciou v konaní,

nedostatočne individualizovali dôvody ich väzby a nerešpektovali zásadu prezumpcie

neviny.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením Špecializovaného

trestného súdu zo 14. januára 2015

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal z ústavného princípu

subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127

ods. 1 .

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp. ľudského

práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu (). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Princíp subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(m. m. ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia nimi označených práv uznesením Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára

2015, pretože sa ochrany svojich práv mohli domáhať a aj sa domáhali podaním sťažnosti

podľa a nasl. . Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej

časti, ktorá smeruje proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015,

odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

z 5. februára 2015

Sťažovatelia namietali, že k porušeniu ich práv došlo aj uznesením najvyššieho súdu

z 5. februára 2015, ktorým najvyšší súd zamietol ich sťažnosti proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015 ako nedôvodné. K porušeniu

označených práv sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že

ich väzbu súdy zúčastnené na rozhodovaní v ich veci odôvodnili len

neprávoplatným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 3. decembra 2014,

resp. dvojinštančnosťou konania v predmetnej veci,

odôvodnenia napadnutých uznesení sú nepresvedčivé, všeobecné a neobsahujú

individualizáciu dôvodov väzby vo vzťahu k sťažovateľom.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2015

a uznesením Špecializovaného trestného súdu zo 14. januára 2015 a ďalšími rozhodnutiami

o väzbe sťažovateľov sa zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním, resp. nimi stotožnil,

resp. na ne poukázal najvyšší súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 5. februára

2015 najvyšší súd uviedol:

«Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1

preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým

obžalovaní podali sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom a zistil, že sťažnosti

obžalovaných a nie sú dôvodné. ...

Z predloženého spisu najvyšší súd zistil, že dôvody pre vzatie do väzby obžalovaných

uvedené v boli splnené doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že

skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú

dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a podľa písm. a) tohto ustanovenia,

z konania oboch obžalovaných alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že obžalovaní ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno ich totožnosť ihneď zistiť, ak nemajú stále bydlisko alebo ak im

hrozí vysoký trest.

Z úvodu odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé, že uvedené podmienky spáchania

skutku, začatia trestného stíhania, za taký skutok, ktorý má znaky trestného činu a taktiež

dôvodnosť podozrenia, že tento skutok spáchali obžalovaní, sú splnené. Splnené sú taktiež

ďalšie zákonné podmienky a to konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že

obžalovaní ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestu, ak im hrozí vysoký trest.

Z úvodu odôvodnenia tohto uznesenia taktiež vyplynulo, že obaja obžalovaní boli

neprávoplatne odsúdení k trestom sedem (obžalovaný ), resp. šesť

rokov odňatia slobody ( ) rozsudkom zo dňa 3. decembra 2014. Tresty im

mohli byť ukladané v základnej zákonnej sadzbe v rozpätí päť až dvanásť rokov. Takéto

tresty im napriek aplikácii ustanovení o znížení alebo zvýšení hraníc základnej zákonnej

sadzby so zreteľom na odvolanie prokurátora podané v neprospech obžalovaných hrozia.

Napriek dôvodom uvedeným v sťažnostiach, ktoré sa viažu alebo podľa uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 10. decembra 2014

majú viazať k útekovým dôvodom väzby, pri aplikácii väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1,

písm. a) po tom, čo obžalovaní boli doposiaľ neprávoplatne odsúdení k vysokému

trestu alebo taký vysoký trest im so zreteľom na odvolanie prokurátora naďalej hrozí,

predstavuje takýto neprávoplatný rozsudok zásadnú zmenu situácie k odôvodneniu útekovej

väzby. V takýchto prípadoch aj po tom, čo väzba trvala už dlhší čas, sa zoslabuje

požiadavka na ďalšie dodatočné dôvody, ktoré môžu byť menej významné oproti situácii,

kedy by k neprávoplatnému odsúdeniu doposiaľ nedošlo.

Na rozdiel od väzby od jej počiatku do momentu vydania neprávoplatného

rozhodnutia súdu o vine a treste, ktorá sa považuje za pozbavenie osobnej slobody

jednotlivca podľa článku 5 ods. 1, písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len Dohovor – vyhlásený pod č. 209/1992 v Zbierke zákonov), je pozbavenie

osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1, písm. c) väzba po neprávoplatnom prvostupňovom

rozsudku chápané skôr ako zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom (Wemhoff

v. Spolková republika Nemecko č. 2122/64 zo dňa 27. júna 1968).

V zmysle tohto rozhodnutia opakovane judikoval i Ústavný súd Českej republiky

(nález Ústavného súdu ČR z 10. apríla 2014, sp. zn. , uznesenie sp. zn.

zo dňa 18. februára 2003; uznesenie sp. zn. zo dňa 11. marca

2003; uznesenie sp. zn. zo dňa 11. marca 2003; uznesenie sp. zn.

zo dňa 14. augusta 2008).

Podľa tejto rozhodovacej praxe aj v prípade dlhotrvajúcej väzby riziko úteku

neprávoplatne odsúdeného hrozí už len zo samotnej skutočnosti neprávoplatného odsúdenia

na vysoký trest, ktoré sa od momentu vydania takého rozsudku považuje za uväznenie a nie

za zákonné zatknutie alebo iné zbavenie osobnej slobody za účelom predvedenia pred súdny

orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak sú oprávnené dôvody

vedúce k domnienke, že je nutné zabrániť takej osobe v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní, splnenie podmienky hrozby úteku uvedenej v § 71, ods. 1, písm. a)

Za vysoký trest sa pritom považuje v zmysle ustálenej judikatúry trest osem rokov

odňatia slobody a vyšší, avšak ak v prerokúvanom prípade boli uložené neprávoplatne

nižšie tresty, tak aj v prerokúvanom prípade je reálne, pre podané odvolanie prokurátora

i uloženie vyššieho trestu odňatia slobody, ako boli uložené tresty (šesť, resp. sedem rokov),

a teda vo výmere osem a viac rokov. Pre posúdenie či môže byť uložený vysoký trest je vždy

pomocným pravidlom základná zákonná sadzba. Ak tá umožňuje uloženie trestu odňatia

slobody najmenej osem rokov, čo je i naďalej v slovenskom trestnom práve hranica

považovaná za určenie vysokého trestu, možno aplikovať takýto postup i na prerokúvaný

prípad bez toho, aby sťažnostný súd skúmal a zaoberal sa detailne ďalšími dôvodmi, ktoré

ako podporné vymenoval senát 6T v citovanom rozhodnutí .

V prerokúvanom prípade tak nie je potrebné skúmať, či existujú ďalšie skutočnosti

odôvodňujúce obavu z úteku, či už je to priveľa pasov na meno každého z obžalovaných, ich

povahové črty, či súbežné trestné stíhania, v ktorých vystupujú ako obvinení, či svedkovia,

najmä ak sa niektoré k uvedenému väzobnému dôvodu svojou povahou ani neviažu.

Rozhodujúce však je, že najvyšší súd zistil splnenie všetkých podmienok pre ďalšie

trvanie väzby po neprávoplatnom odsúdení obžalovaných na vysoké tresty, ktorých uloženie

obom obžalovaným minimálne hrozí.

V rozhodovacej praxi Ústavného súdu Českej republiky je dokonca možné nájsť

i rozhodnutie, ktoré za vysoký trest považovali trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov

(uznesenie sp. zn. zo dňa 18. februára 2003).

Napriek tomu, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí

zo dňa 10. decembra 2014 zaoberal aj inými skutočnosťami odôvodňujúcimi

útekovú väzbu podstatné pre posúdenie zákonnosti, či nezákonnosti rozhodnutia

o ponechaní obžalovaných naďalej vo väzbe z dôvodu uvedenom v ustanovení § 71 ods. 1,

písm. a) je odsúdenie súdom prvej inštancie k vysokému nepodmienečnému trestu

a reálna hrozba uloženia vysokého trestu, pretože so zreteľom na znenie § 71 ods. 1,

písm. a) môže byť takým dôvodom aj hrozba uloženia vysokého, čo aj

neprávoplatného trestu. Tá totiž predstavuje zásadnú zmenu situácie vo vzťahu

k odôvodneniu útekovej väzby. V takom prípade najvyšší súd v zhode s praxou Ústavného

súdu ČR uznáva a výkladu pojmu pozbavenie osobnej slobody po neprávoplatnom

rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine a treste podľa Európskeho súdu pre ľudské práva

v uvedenom rozhodnutí, že riziko úteku, či skrývania sa, je podstatne zvýšené. V takých

prípadoch nie je potrebné dodatočne preukazovať ďalšie dôvody útekovej väzby, pretože

takýto dôvod je možné považovať za dostatočný aj pri dlhotrvajúcej väzbe, napriek tomu, že

k právoplatnému odsúdeniu doposiaľ nedošlo.

Z týchto dôvodov sa najvyšší súd nezaoberal všetkými dôvodmi uvedenými

v sťažnostiach obžalovaných, pretože takéto zúžené odôvodnenie považoval za

vyčerpávajúce pre vysvetlenie z akého dôvodu obava z úteku u oboch obžalovaných napriek

väzbe, ktorá sa blíži dĺžkou trvania dvom rokom, naďalej trvá, a to aj napriek tomu, že

v minulosti ani sudca pre prípravné konanie ani najvyšší súd dôvody útekovej väzby

u obžalovaných nezistil.

Z kontextu vyplynulo, že dôvody útekovej väzby pred neprávoplatným odsúdením a

po ňom sú diametrálne odlišné. Ak teda v minulosti žiadne skutočnosti odôvodňujúce

útekovú väzbu zistené neboli, je zrejmé, že po 3. decembri 2014 vyplynuli novo z

neprávoplatného rozsudku na vysoké tresty uložené zatiaľ neprávoplatne obom

obžalovaným. Popri nich už žiadne iné dôvody nie je nevyhnutné preukazovať.

Špecializovaný trestný súd teda v podstate rozhodol správne a v súlade so zákonom

i Dohovorom, keď súc viazaný názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom

v uznesení zo dňa 10. decembra 2014, i keď nie z tých istých dôvodov ako je

uvedené v tomto uznesení, rozhodol o ponechaní obžalovaných

a vo väzbe z dôvodov , rozhodujúc

o každej otázke samostatne i bez návrhu. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na uvedené sťažnosti oboch

obžalovaných ako nedôvodné zamietol.»

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd uznesenie z 5. februára 2015 založil

predovšetkým na zistení, že neprávoplatným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

z 3. decembra 2014, proti ktorému sa sťažovatelia odvolali, bol sťažovateľovi v 1. rade

uložený trest 7 rokov a sťažovateľovi v 2. rade trest 6 rokov. Z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd považuje samotnú existenciu neprávoplatného

rozsudku Špecializovaného trestného súdu z 3. decembra 2014 za príčinu vzniku reálnej

hrozby výkonu dlhodobého výkonu trestu odňatia slobody na strane sťažovateľov, ktorá

podľa neho podstatne zvyšuje mieru nebezpečenstva úteku sťažovateľov, resp. prehlbuje

obavy z toho, že by sa mohli skrývať či utiecť, aby sa vyhli výkonu trestu, a tak by mohlo

dôjsť k mareniu účelu trestného konania, ktorým je okrem iného i potrestanie páchateľov

trestného činu.

Najvyšší súd v rámci odôvodnenia uznesenia z 5. februára 2015 taktiež správne

podľa názoru ústavného súdu poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“), ktorá posudzuje odlišne väzbu po prvoinštančnom odsudzujúcom

rozsudku, na ktorú fakticky nekladie žiadne zvláštne podmienky a požaduje iba splnenie

všeobecných podmienok čl. 5 dohovoru pre pozbavenie osobnej slobody, najmä zákonnosť,

pretože tu podľa neho ide o zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom podľa čl. 5

ods. 1 písm. a) dohovoru, a potom väzbu pred neprávoplatným odsúdením, pri ktorej musia

byť naplnené podmienky uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktoré reflektuje

i judikatúra ústavného súdu o neprípustnosti iba hrozby vysokého trestu ako dostatočného

dôvodu väzby (pozri rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti Nemecku č. 2122/64

z27.6. 1968, § 9).

Napriek tomu, že v rámci odôvodnenia uznesenia z 5. februára 2015 dospel najvyšší

súd k záveru, že o existencii obavy z úteku sťažovateľov postačuje samotná skutočnosť

vydania neprávoplatného rozsudku, ktorým boli sťažovatelia odsúdení na vysoké tresty,

zároveň konštatoval správnosť záverov uznesenia Špecializovaného trestného súdu zo

14. januára 2015, ktorý v jeho odôvodnení poukázal aj na závery vyslovené najvyšším

súdom v uznesení sp. zn. z 10. decembra 2014, predovšetkým

na prebiehajúce konania o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi v 1. rade, na trestnú

minulosť sťažovateľa v 2. rade, na viacero cestovných dokladov, ktoré majú sťažovatelia

k dispozícii, či na skutočnosť, že sťažovatelia majú byť vypočutí ako svedkovia vo viacerých

trestných veciach.

Podľa názoru ústavného súdu neprávoplatné odsúdenie sťažovateľov spojené

s hrozbou vysokého trestu spolu s ďalšími skutočnosťami, na ktoré súdy zúčastnené

v predmetnom konaní poukázali, predovšetkým existencia ďalších trestných konaní

vedených proti sťažovateľovi v 1. rade, ako aj trestná minulosť sťažovateľa v 2. rade sú

dostatočné na odôvodnenie útekovej väzby sťažovateľov.

Sťažovatelia namietali taktiež porušenie zásady in dubio pro reo (základného práva

podľa čl. 50 ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru), avšak v odôvodnení svojej sťažnosti

bližšie nekonkretizovali, akým spôsobom k tomuto porušeniu malo dôjsť. V tejto súvislosti

ústavný súd iba pripomína, že pri rozhodovaní o väzbe sa jednotlivé dôkazy vyhodnocujú

len z hľadiska existencie istého stupňa dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu a

z tohto pohľadu sa hodnotia aj dovtedy získané dôkazy, preto porušenie zásady in dubio pro

reo v danom štádiu konania, tak ako v tomto prípade, spravidla neprichádza do úvahy. V

súvislosti so sťažovateľmi namietaným porušením ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie

vyplývajúce z dohovoru, ako aj z sa týkajú tej časti trestného

konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o

obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu

z 5. februára 2015 považuje za ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií

poskytovaných označenými článkami a dohovoru, a preto nimi podanú sťažnosť

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd o sťažnosti sťažovateľov pri jej

predbežnom prerokovaní podľa rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015